Lisabonská zmluva predstavuje významný reformný dokument Európskej únie, ktorý zmenil a doplnil jej zakladajúce zmluvy s cieľom zvýšiť efektívnosť, demokraciu a súdržnosť Únie. Jej prijatie bolo výsledkom dlhého procesu hľadania konsenzu po neúspechu projektu Ústavy pre Európu.
Genéza a proces prijímania zmluvy
Po neúspechu projektu Ústavy pre Európu, ktorá bola podpísaná v Ríme 29. októbra 2004, no jej ratifikácia nebola úspešná, keď ju v národných referendách odmietlo Francúzsko a Holandsko, sa lídri Európskej únie dohodli na potrebe nového reformného dokumentu. Na schôdzi Európskej rady pod nemeckým predsedníctvom 21. a 22. júna 2007 sa lídri dohodli na zvolaní medzivládnej konferencie, ktorá vypracuje text novej, reformnej zmluvy. Na základe mandátu obsiahnutom v záveroch predsedníctva zo spomínanej schôdze Európskej rady, Rada Európskej únie už pod portugalským predsedníctvom zvolala medzivládnu konferenciu. Medzivládna konferencia zodpovedná za vypracovanie európskej reformnej zmluvy sa začala v Lisabone 23. júla 2007.
Schválenie, podpísanie a nadobudnutie platnosti
Text zmluvy bol schválený na stretnutí hláv štátov a vlád v Lisabone 18. - 19. októbra 2007. Definitívnu dohodu o zmluve dosiahli 19. októbra 2007 hlavy štátov a vlád EÚ. Lisabonská zmluva bola podpísaná v Lisabone 13. decembra 2007 v prítomnosti predsedu Európskeho parlamentu Hansa-Gerta Pötteringa. Následne museli zmluvu ratifikovať všetkých 27 členských štátov EÚ. Zmluva nadobudla platnosť 1. decembra 2009.
Kľúčové zmeny a dopady Lisabonskej zmluvy
Lisabonská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, priniesla niekoľko dôležitých zmien do doterajších zmlúv. V prvom článku mení Zmluvu o Európskej únii a v druhom článku mení Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, ktorú premenúva na Zmluvu o fungovaní Európskej únie. Ostatných päť článkov obsahuje prechodné a záverečné ustanovenia.
Zrušenie trojpilierového usporiadania a právna subjektivita
Lisabonská zmluva odstránila trojpilierové usporiadanie Európskej únie, pričom všetky tri piliere zlúčila. Bývalý druhý a tretí pilier je dnes zahrnutý v Zmluve o fungovaní Európskej únie. S tým úzko súvisí zrušenie Európskeho spoločenstva; jeho právnym nástupcom sa stala Európska únia. Lisabonská zmluva zároveň Únii dáva výslovne právnu subjektivitu.
Inštitucionálne zmeny
Mierne sa zmenil inštitucionálny systém Únie. Medzi inštitúcie Európskej únie sa dostala aj Európska centrálna banka, ktorá bola v Ústave pre Európu zaradená iba medzi „ďalšie inštitúcie a poradné orgány“. Samotná Európska centrálna banka však už predtým vyjadrila nespokojnosť nad takýmto textom.
Európsky parlament
Európsky parlament sa skladá zo zástupcov občanov EÚ a nie z národov krajín EÚ ako predtým. Má väčšiu zákonodarnú moc, predsedu Európskej komisie volí väčšinou svojich členov a počet poslancov sa zvyšuje na maximálne 751. Riadny legislatívny postup (predtým spolurozhodovanie) sa stáva štandardným legislatívnym postupom, pri ktorom má Európsky parlament ako spoluzákonodarca rovnaké postavenie ako Rada.
Európska rada a Rada EÚ
Európska rada sa stáva oficiálnou inštitúciou EÚ, ktorá určuje politické smerovanie a priority. Skladá sa z hláv štátov alebo vlád, čo zabezpečuje EÚ väčšiu kontinuitu a súdržnosť. Rotujúce šesťmesačné predsedníctvo nahrádza voľba predsedu na funkčné obdobie 30 mesiacov. Rada EÚ pri schvaľovaní právnych predpisov uplatňuje nové pravidlá hlasovania väčšinou hlasov.
Lisabonská zmluva nanovo definuje kvalifikovanú väčšinu uplatňovanú pri hlasovaní v Rade a po novom aj v Európskej rade. Kvalifikovanú väčšinu má tvoriť aspoň 55 % členov Rady, ktorí zastupujú členské štáty, predstavujúce najmenej 65 % obyvateľstva Únie, pričom blokujúcu menšinu musia tvoriť najmenej štyria členovia Rady, inak sa podľa Lisabonskej zmluvy považuje väčšina za dosiahnutú. Tento model kvalifikovanej väčšiny sa má uplatňovať od 1. novembra 2014. Dovtedy sa má kvalifikovaná väčšina posudzovať podľa pravidiel platných v súčasnosti. Na dosiahnutie väčšiny sa vyžaduje aspoň 55 % krajín EÚ, ktoré predstavujú najmenej 65 % obyvateľstva EÚ. Na zablokovanie návrhu musia byť proti aspoň 4 krajiny.
Európska komisia
Podľa Lisabonskej zmluvy má Parlament právo vymenovať predsedu Komisie na základe návrhu Európskej rady, v ktorom sú zohľadnené výsledky volieb do Európskeho parlamentu. Predseda Európskej komisie sa volí na základe výsledkov európskych volieb a zodpovedá aj za menovanie komisárov a rozhoduje o ich portfóliách. Európska komisia má vo svojej štruktúre aj vysokého predstaviteľa Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, ktorý je zároveň členom a podpredsedom Komisie.
Súdny dvor EÚ a Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika
Právomoci Súdneho dvora EÚ sa rozširujú na všetky oblasti politiky EÚ okrem spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. V spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike sa ustanovuje funkcia podpredsedu Komisie a vysokého splnomocnenca pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Vytvára sa aj Európska služba pre vonkajšiu činnosť. Zmluva tiež zavádza doložku o vzájornej obrane, podľa ktorej musia všetky krajiny EÚ pomáhať sebe navzájom alebo inej krajine EÚ, ak ju napadnú.
Rozdelenie právomocí a Charta základných práv
Čo sa týka politík EÚ, predchádzajúca štruktúra troch pilierov sa mení na systém podľa rozdelenia právomocí. Lisabonská zmluva taxatívne vymedzuje oblasti výlučnej kompetencie Únie, oblasti spoločnej kompetencie Únie a členských štátov a takisto oblasti, v ktorých má mať Únia podpornú a koordinačnú úlohu. Výlučná právomoc pokrýva oblasti, kde legislatívnu činnosť vykonáva len EÚ. Pod spoločné právomoci spadajú oblasti, v ktorých krajiny EÚ môžu vykonávať legislatívnu činnosť, ak tak EÚ nevykonala. Do sféry politík Únie prináša Lisabonská zmluva zmeny súvisiace najmä s odstránením trojpilierového usporiadania. Aj oblasť akou je dnes policajná a súdna spolupráca v trestných veciach by mala podliehať rovnakému režimu, ako ostatné politiky Únie.
Podľa Lisabonskej zmluvy sa Charta základných práv Európskej únie stala právne záväznou súčasťou primárneho práva Únie s rovnakou právnou silou ako sú zakladajúce zmluvy. Poľsko a Spojené kráľovstvo však mali výnimku, na základe ktorej Súdny dvor Európskej únie nemohol kontrolovať súlad ich zákonov s Chartou. Neskôr mala rovnakú výnimku získať aj Česká republika.
Demokratické princípy a právo na vystúpenie
Zmluva tiež prehlbuje európske demokratické princípy. Potvrdzuje tri základné zásady: demokratickej rovnosti, zastupiteľskej demokracie a participatívnej demokracie a zavádza iniciatívu občanov. Podľa nej môže (za určitých podmienok) najmenej jeden milión občanov vyzvať Komisiu na predloženie návrhu. Zmluva prvýkrát stanovuje oficiálny postup pre prípad, že krajina EÚ chce z EÚ vystúpiť (Článok 50 ZEÚ).
Rozdiely oproti Ústave pre Európu
Rozdiely medzi Lisabonskou zmluvou a Ústavou pre Európu spočívajú predovšetkým vo forme zmluvy. Lisabonská zmluva vynecháva všetky politické symboly, ktoré boli pravdepodobne jednou z príčin neúspechu Ústavy. Zmluva je do značnej miery inšpirovaná Zmluvou o Ústave pre Európu, ktorá mala nahradiť zakladajúce zmluvy EÚ jediným textom, ale bola v referendách odmietnutá.
Oficiálne znenie
Lisabonská zmluva, ktorou sa mení a dopĺňa Zmluva o Európskej únii a Zmluva o založení Európskeho spoločenstva, podpísaná v Lisabone 13. decembra 2007 a nadobudla účinnosť 1. decembra 2009, bola uverejnená v Úradnom vestníku EÚ (C 306, 17. 12. 2007).
- Konsolidované znenie Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o fungovaní Európskej únie nájdete v Úradnom vestníku EÚ (C 202, 7. 6. 2016).
- Konsolidované znenie Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu nájdete v Úradnom vestníku EÚ (C 203, 7. 6. 2016).
tags: #prijimanie #lisabonskej #zmluvy