Výsledkom zákonodarnej činnosti Európskej únie je z veľkej časti vytváranie sekundárneho práva, teda prijímanie sekundárnych právnych aktov Únie. Tieto akty sú považované za najdôležitejšie akty Únie a môžu to byť nariadenia, smernice alebo rozhodnutia.
Lisabonská zmluva posilnila právomoci Európskeho parlamentu na úkor Rady, ktorá mohla v minulosti prijímať právne akty aj bez súhlasu Európskeho parlamentu. Spôsob, akým EÚ prijíma rozhodnutia, sa dnes označuje ako riadny legislatívny postup (predtým postup spolurozhodovania). Väčšina európskych právnych predpisov sa prijíma práve týmto postupom, v rámci ktorého majú Európsky parlament (volený priamo) a Rada EÚ (zástupcovia 27 krajín EÚ) rovnakú váhu.
Typy právnych aktov Európskej únie
Európska únia prijíma rôzne typy právnych aktov, ktoré možno rozdeliť na legislatívne a nelegislatívne. Okrem toho existujú aj iné formy, ako sú stanoviská či odporúčania, ktoré nemajú právne záväzný charakter.
Legislatívne akty
Legislatívne akty sú akty sekundárneho práva, ktoré sa prijímajú v súlade s riadnym alebo mimoriadnym legislatívnym postupom. Medzi ne patria:
- Nariadenia: Uplatňujú sa automaticky a jednotne vo všetkých krajinách EÚ bez nutnosti transpozície (prenesenia) do národnej legislatívy.
- Smernice: Zaväzujú krajiny EÚ, aby dosiahli stanovený cieľ, avšak konkrétny spôsob na jeho dosiahnutie si zvolí samotná členská krajina. Krajiny musia smernice prevziať do svojej legislatívy.
- Rozhodnutia: Sú záväzné právne akty adresované konkrétnym členským štátom, spoločnostiam alebo jednotlivcom. Rozhodnutia sa nemusia transponovať do vnútroštátneho práva.
Nelegislatívne akty
Nelegislatívne akty sú akékoľvek akty inštitúcií Únie prijímané mimo legislatívnych postupov, ako napríklad stanoviská a odporúčania, ktoré však nie sú právne záväzné. Medzi ne patria aj nariadenia, smernice alebo rozhodnutia prijímané delegovanými alebo vykonávacími aktmi.
Riadny legislatívny postup
Riadny legislatívny postup je upravený v Zmluve o fungovaní Európskej únie v znení Lisabonskej zmluvy (čl. 289 a 294 ZFEÚ). Vo svojej podstate nahrádza spolurozhodovací proces zavedený Maastrichtskou zmluvou. V tomto procese rozhodujú Rada a Európsky parlament spoločne na návrh Komisie. Riadny legislatívny postup sa uplatní v prípade, ak zakladajúce zmluvy výslovne ustanovujú, že akt je prijímaný „v súlade s riadnym legislatívnym postupom". Zmluva o fungovaní EÚ a pripojené protokoly odkazujú na jeho použitie v 85-ich prípadoch.
Riadny legislatívny postup je rozdelený do troch čítaní, ktorých cieľom je prijať právny akt. Podstatou je, aby Rada a Európsky parlament našli vzájomnú zhodu.
Príprava a predloženie návrhu
Celý proces začína prípravou právnych predpisov. Európska komisia posúdi možné hospodárske, sociálne a environmentálne dosahy. Na tieto účely sa pripravuje dokument nazvaný posúdenie vplyvu, ktorý ozrejmuje pozitívne a negatívne stránky možných alternatív politiky. Komisia taktiež v tejto fáze procesu vedie verejné konzultácie so zainteresovanými stranami. Následne Komisia predloží legislatívny návrh Európskemu parlamentu a Rade.
Prvé čítanie
V prvom čítaní, po predložení návrhu Komisiou, ako prvý zaujme svoj postoj Európsky parlament a tak ho postúpi Rade. Parlament môže a nemusí navrhnúť zmeny. Pre Radu tak vznikajú viaceré možnosti:
- Akt prijme, ak schváli všetky zmeny, ktoré Európsky parlament navrhol.
- Akt prijme, ak Parlament nenavrhol žiadne zmeny.
- Zaujme k aktu vlastné stanovisko, čím akt neprijíma a postupuje do ďalšieho rozhodovania. V takom prípade má Rada povinnosť podrobne informovať o dôvodoch svojho stanoviska. Rovnakú informačnú povinnosť podať vlastné stanovisko má aj Komisia, toto predkladá v plnom rozsahu Parlamentu.
Ak sa Rada a Parlament dohodnú na znení textu a svojich pozmeneniach, legislatívny návrh sa môže prijať už v prvom čítaní. V opačnom prípade sa legislatívny postup posunie do druhého čítania.
Druhé čítanie
Druhé čítanie opätovne začína Európsky parlament. V lehote troch mesiacov môže buď:
- Schváliť stanovisko Rady z prvého čítania alebo neprijme rozhodnutie, čo má za následok prijatie právneho aktu.
- Odmietnuť spoločné stanovisko Rady z prvého čítania väčšinou svojich členov, následkom čoho takýto právny akt nie je prijatý.
- Navrhnúť zmeny alebo doplnenia k spoločnému stanovisku väčšinou svojich členov. Toto nové znenie potom Parlament predkladá Rade a Komisii.
Komisia sa k zmenám opätovne vyjadruje, najmä z dôvodu dodržania legislatívneho zámeru predkladaného návrhu právneho aktu. Rada po doručení doplneného stanoviska z Parlamentu a vyjadrení Komisie musí v lehote troch mesiacov buď kvalifikovanou väčšinou schváliť zmeny predložené Parlamentom, čo má za následok prijatie právneho aktu. Ak zmeny neschváli, predseda Rady spolu s predsedom Parlamentu zvolajú zasadnutie Zmierovacieho výboru v lehote šiestich týždňov. V druhom čítaní je prijatých až 67 % legislatívnych návrhov. Pre veľmi zložité spisy môže prijatie trvať v priemere 39 mesiacov.
Zmierovací výbor
Ak Rada zmeny neschváli, zvoláva sa Zmierovací výbor, ktorý sa pokúsi nájsť riešenie. Počet členov Parlamentu v Zmierovacom výbore je rovnaký ako počet členov Rady. Rokovanie výboru je neverejné a rozhoduje väčšinou hlasov svojich členov. Na rokovaní sa zúčastňuje aj Komisia, ktorej úlohou je dosiahnuť súlad medzi Parlamentom a Radou. Zmierovací výbor musí prijať návrh do šiestich týždňov od jeho zvolania absolútnou väčšinou hlasov Parlamentu a kvalifikovanou väčšinou hlasov Rady. Ak výbor v uvedenej lehote nie je úspešný a neschváli spoločný text, má sa zato, že legislatívny akt nie je prijatý.
Tretie čítanie
Po úspešnom zasadnutí Zmierovacieho výboru majú obe inštitúcie šesť týždňov na schválenie textu prijatého Zmierovacím výborom. Dôležité je, že musí dôjsť k schváleniu tak Európskym parlamentom, ako aj Radou, aby sa legislatívny návrh mohol stať právnym predpisom.
Konzultácie s ďalšími orgánmi
V rámci riadneho legislatívneho postupu môžu zakladajúce zmluvy pre prijatie aktu vyžadovať poradu s niektorými inštitúciami alebo orgánmi Únie, ktoré podávajú k návrhom aktov nezáväzné stanoviská.
Mimoriadne legislatívne postupy
Lisabonská zmluva síce ustanovila riadny legislatívny postup ako pravidlo, existuje však aj niekoľko výnimiek, ktoré označujeme ako mimoriadne legislatívne postupy. Mimoriadny legislatívny postup sa uplatní v prípade, ak zakladajúce zmluvy výslovne ustanovujú, že akt je prijímaný „v súlade s mimoriadnym legislatívnym postupom". Zmluva o fungovaní EÚ a pripojené protokoly odkazujú na použitie mimoriadneho legislatívneho postupu v 33-och prípadoch.
Ak v rámci mimoriadneho legislatívneho postupu prijíma akty Rada, Európsky parlament sa na ich prijímaní zúčastňuje častejším poradným stanoviskom (konzultačným postupom) alebo menej častým súhlasným stanoviskom (súhlasným postupom). V prípade súhlasného postupu Európskeho parlamentu navrhnutý akt síce nemôže byť prijatý bez jeho súhlasu, podobne ako v riadnom postupe, avšak Parlament nemôže v priebehu tohto postupu navrhovať zmeny aktu.
Nelegislatívne postupy
Nelegislatívne akty sú akékoľvek akty inštitúcií Únie prijímané mimo legislatívnych postupov, napríklad v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky alebo ochrany hospodárskej súťaže. Sú prijímané v súlade s nelegislatívnym postupom vo všetkých prípadoch, v ktorých zakladajúce zmluvy výslovne neustanovujú použitie riadneho ani mimoriadneho legislatívneho postupu.
Navrhovanie a prijímanie nelegislatívnych aktov
Nelegislatívne akty sa prijímajú na návrh Komisie iba vtedy, ak to výslovne ustanovujú zakladajúce zmluvy. Tieto akty môže navrhovať najčastejšie Komisia, ale aj vysoký predstaviteľ Únie (niekedy iba spoločne s Komisiou) a členské štáty, ojedinele Európska centrálna banka, Súdny dvor a predseda Komisie. Na prijímanie nelegislatívnych aktov neexistuje všeobecný postup a v prípade každého aktu vyplýva tento postup z konkrétnych ustanovení zmlúv, ktoré predstavujú právny základ prijímaného aktu.
Európska občianska iniciatíva
Občianska iniciatíva je novým nástrojom priamej demokracie v Európskej únii, ktorý zaviedla Lisabonská zmluva. Právnym základom jej realizácie je Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 211/2011.
Podstata a právny základ
Iniciatívou občanov sa rozumie iniciatíva, ktorá je predložená Komisii a ktorou sa Komisia vyzýva, aby v rámci svojich právomocí predložila vhodný návrh vo veciach, o ktorých sa občania domnievajú, že na účely uplatňovania zmlúv je potrebné prijať právny akt EÚ. Občania EÚ tak môžu navrhnúť právny predpis EÚ.
Organizátori a signatári
Za signatárov sa v zmysle nariadenia považujú všetci občania Únie, ktorí vyjadrili súhlas s predloženým návrhom, ktorý vypracovali organizátori. Organizátormi musia byť občania Únie, ktorí sú vo veku, keď sú oprávnení hlasovať vo voľbách do Európskeho parlamentu. Organizátori vytvoria občiansky výbor zložený z najmenej siedmich osôb, ktoré majú pobyt v najmenej siedmich členských štátoch.
Registrácia a zber vyhlásení
Pred začiatkom zbierania vyhlásení o podpore navrhovanej iniciatívy musia organizátori túto iniciatívu zaregistrovať v Komisii. Tieto informácie sa poskytujú v jednom z úradných jazykov Únie a zapisujú sa do elektronického registra, ktorý na tento účel sprístupní Komisia. Následne občiansky výbor realizuje zber vyhlásení o podpore, pričom je možné ho realizovať aj elektronicky, pri dodržaní všetkých pravidiel ochrany osobných údajov. Pre úspešnosť iniciatívy sa vyžaduje, aby jej signatári pochádzali najmenej z jednej štvrtiny členských štátov.
Reakcia Európskej komisie
Po získaní osvedčení a za predpokladu, že boli dodržané všetky príslušné postupy a podmienky ustanovené v nariadení, môžu organizátori predložiť iniciatívu občanov Komisii, pričom ju doplnia o informácie týkajúce sa prípadnej podpory a finančných prostriedkov, ktoré na túto iniciatívu získali. Komisia do troch mesiacov uvedie v oznámení svoje právne a politické závery o iniciatíve občanov, prípadné opatrenia, ktoré má v úmysle prijať, a odôvodnenie, prečo tieto opatrenia prijme alebo neprijme. Komisia tiež poskytne organizátorom možnosť prezentovať iniciatívu občanov na verejnom vypočutí.
Komisia teda získala právomoc navrhnúť právny akt, ktorý vychádza z iniciatívy občanov. Komisia oznamuje právny akt Európskemu parlamentu a Rade súčasne, a to hneď po jeho prijatí. Ak do uplynutia dvojmesačnej (resp. štvormesačnej) lehoty Európsky parlament ani Rada nevzniesli námietku voči právnemu aktu Komisie, tento akt sa uverejní v Úradnom vestníku Európskej únie a nadobudne účinnosť dňom, ktorý je v ňom stanovený.
Rozhodovací proces a uznášaniaschopnosť inštitúcií EÚ
Za Európsku úniu konajú jej inštitúcie. Pre efektívne prijímanie rozhodnutí je kľúčová ich uznášaniaschopnosť (kvórum):
- Európska rada je uznášaniaschopná, ak sú prítomné aspoň dve tretiny jej členov.
- Rada EÚ je uznášaniaschopná, ak je prítomná väčšina jej členov, ktorí sú oprávnení hlasovať. Rozhoduje kvalifikovanou väčšinou, ak zmluvy neustanovujú inak.
- Európsky parlament je uznášaniaschopný, ak je v rokovacej sále prítomná tretina všetkých poslancov.
- Komisia je uznášaniaschopná, ak je prítomná väčšina jej členov. Prijíma rozhodnutia absolútnou väčšinou svojich členov na základe návrhov jedného alebo viacerých členov. Komisia zasadá minimálne raz týždenne, v prípade potreby častejšie. Zasadnutia Komisie nie sú verejné a zvoláva ich predseda.
- Súdne rozhodnutia prijíma Súdny dvor Európskej únie, resp. Všeobecný súd.
Zmeny zmlúv EÚ a princíp subsidiarity
Zmluvy EÚ, ktoré tvoria základ práva EÚ, možno meniť s cieľom prispôsobiť právne predpisy a politiky EÚ novým výzvam. Zjednodušený revízny postup možno použiť na vykonanie zmien týkajúcich sa vnútorných politík a činností Únie, napríklad poľnohospodárstva a rybolovu, vnútorného trhu, hraničných kontrol alebo hospodárskej a menovej politiky.
V oblastiach, v ktorých má EÚ spoločné právomoci s členskými štátmi EÚ, národné parlamenty kontrolujú, či by namiesto právneho aktu EÚ nebolo účinnejšie prijatie opatrenia na vnútroštátnej alebo regionálnej úrovni. Ide o tzv. zásadu subsidiarity.
tags: #prijimanie #legislativnych #aktov #na #urovni #eu