„Nemôžeme všetky deti všetko naučiť, ale všetky deti môžeme urobiť šťastnými.“ (Z. Matejíček)
Každý človek túži osláviť svoje významné životné jubileum v spoločnosti svojej rodiny, blízkych ľudí a priateľov. Prítomnosť týchto ľudí dodáva oslávencom chuť do života, zvyšuje ich sebadôveru i dôveru v iných. V tej chvíli sú šťastní, že im najbližší venujú svoj čas, pozornosť a nadšenie. Stisk ruky, úsmev a úprimné slovo dokážu urobiť zázraky.
K tejto typicky ľudskej situácii si dovolím prirovnať aj 20. výročie založenia našej školy. Jej dvadsiate narodeniny si zaslúžia pozornosť, aby sme spolu s učiteľskou rodinou a blízkymi ľuďmi oslávili symbolický vstup do sveta dospelých - sveta vysokých ambícií, profesionality, aktivity a rozvážnosti, ale aj sveta starostí, rizika a problémových situácií.
Milé dámy, vážení páni, kolegyne, kolegovia, teší ma, že ste si pre našu „oslávenkyňu“ našli čas. Verím, že tento čas využijete tak, aby ste spolu s nami na chvíľu zabudli na hektické tempo všedného života a odniesli si pekné zážitky a pocit príjemnej relaxácie.
Od vzniku po súčasnosť: Cesta Osobitnej školy v Dobšinej
Prichádza na svet s krikom, akoby sa mu nechcelo. Dieťa! To ešte netuší, čo ho v živote čaká. Prvé kroky a prvé slová prídu nečakane, rýchlo. Nečakane rýchlo príde aj vek, keď vystrašené dieťa prekročí prah školy. Bezstarostné detstvo hračiek ustúpi iným hračkám: zošitu, peru, učebnici a mnohým cudzím tváram - pani učiteľkám a novým kamarátom. Začína sa nový rytmus života. Na jeho začiatku je plaché, neskúsené dieťa, na jeho konci mladý, suverénny človek stojaci na prahu dospelosti.
Cieľom školy a nás pedagógov je, aby vstup do školy aj vstup do života bol pre dieťa úspešný a aby primerane zvládlo nároky školy i života. Zdá sa to byť jednoduché, ale pre mentálne postihnuté deti to znamená určité obmedzenia. Zrejme aj toto bol jeden z dôvodov, prečo sa pred dvadsiatimi rokmi začala písať tradícia Osobitnej školy v Dobšinej. Zriadenie tohto typu školy, v ktorej sa vzdelávajú mentálne postihnutí žiaci, si v tom období vyžadovala celková situácia v školstve v našom regióne.
Počiatky a rozvoj školy
Prvou riaditeľkou školy sa stala pani ..... . Postupne sa zvyšoval aj počet žiakov a pribúdali ďalší pedagógovia. Situácia si vyžadovala venovať sa žiakom aj mimo vyučovania, preto ako súčasť školy bol zriadený Školský klub detí. Mentálne postihnutie žiakov umocňovalo aj málo podnetné rodinné prostredie, z ktorého väčšina žiakov pochádzala, zanedbaná osobná hygiena a odlišná mentalita, ktorá si vyžadovala veľa trpezlivosti a pedagogického taktu.
Najťažšie obdobie pre školu nastalo počas rekonštrukcie budovy, ktorá sa účelovo prerábala na nové podmienky. Celá prestavba trvala niekoľko rokov a občasné narušovanie výchovno-vzdelávacieho procesu sa nedalo zabrániť. Žiaci aj zamestnanci si vydýchli, keď sa práce ukončili a začal sa plynulý školský rytmus. Estetická úprava interiéru školy sa z roka na rok stávala funkčnejšou a zaujímavejšou.
Nové vedenie a budovanie imidžu
Od 1. februára 1990 došlo k zmene vo vedení školy. Funkciu riaditeľky školy prevzala pani ..., v ktorej zotrvala až do odchodu do dôchodku. Krok za krokom sa postupne budoval IMIDŽ školy vďaka vytrvalej, tvorivej a obetavej práci celého kolektívu zamestnancov a novej pani riaditeľky.
Pokroky v prístupe žiakov k učeniu, ich vzťahu k práci a prostrediu, zlepšovanie školskej dochádzky a komunikácie s rodičmi začali prinášať prvé ovocie. Zväčšoval sa záujem o krúžkovú činnosť a súťaže, čo viedlo k prvým úspechom žiakov, ktoré často prerástli rámec školy, regiónu, ba aj Slovenska. Menšie i väčšie úspechy našich žiakov sú morálnym ocenením namáhavej a mravenčej práce celého pedagogického kolektívu.
Význam špeciálneho školstva a podpora verejnosti
Okrem spokojnosti žiakov a rodičov je pre školu nesporne dôležitá aj podpora verejnosti. Predsudky, slabá informovanosť a neznalosť problematiky špeciálneho školstva vo verejnosti často sťažovali budovanie imidžu školy.
Každé dieťa je iné, jedinečné. Nemožno ho porovnávať s inými. Má svoje prednosti i nedostatky. Preto v našich žiakoch hľadáme predovšetkým ich prednosti, ktoré rozvíjame a podporujeme. Naším profesionálnym zadosťučinením je radosť z ich každodenných malých úspechov, ktoré snáď budú dobrým základom ich očakávanej šťastnej budúcnosti.
Dnes škola žije bohatým a zmysluplným životom. Vždy sa niečo deje, vždy sa niečo hýbe. Napriek všetkým problémom v školstve prevláda v našom kolektíve pozitívne myslenie, ktoré sa prenáša aj na žiakov. Aby sa žiak cítil v pohode, musí byť v pohode predovšetkým jeho učiteľ, a to je v našom kolektíve samozrejmosťou.
Vzdelávanie a budúcnosť žiakov
Naše celoročné bilancovanie práce je vždy plné originálnych, motivačných a tvorivých aktivít, ktoré umocňujú výchovno-vzdelávací proces, za čo vďačíme kreativite celého pedagogického kolektívu. V škole vládne príjemná atmosféra a žiaci cítia, že tu nachádzajú svoj druhý domov. Snahou nás všetkých je, aby po ukončení školskej dochádzky odchádzali žiaci primerane ich mentálnej úrovni vzdelaní, čestní, slušní a šťastní.
Nech optimizmus a láskavosť pedagógov ovplyvňuje a motivuje žiakov tejto školy ešte veľa rokov, pretože: všetci sme žiaci, všetci sme učitelia, všetci chceme niečo v živote dokázať. A nemusia to byť práve „Veľké veci“, ale „Malé“, jednoduché, ktoré robíme z celého srdca!
História vzniku a rozvoja špeciálneho školstva
Keď pán Mgr. Jozef Gajdoš v roku 1977, vtedy riaditeľ Osobitnej školy internátnej v Ždani, dostal pod svoje „krídla“ prvú elokovanú triedu v Moldave nad Bodvou, asi netušil, že z jednej triedy raz bude škola dnešných rozmerov. Pán Mgr. Jozef XXX, ako priekopník špeciálneho školstva v okrese Košice-okolie a Košice-mesto, postupne otváral ďalšie elokované triedy v Moldave a jej okolí. Aj keď jeho riaditeľňa bola v Ždani, často prichádzal do týchto končín, aby pomohol učiteľom riešiť počiatočné problémy, ba zásoboval ich aj učebnicami a školskými potrebami. Tak sa mu podarilo položiť základy tretej osobitnej školy v okrese Košice-vidiek a od školského roku 1984/85 Osobitná škola Moldava nad Bodvou začala fungovať ako samostatná jednotka.
Štafetu vo vedení školy prevzala pani Mgr…. Škola existovala, ale vlastné priestory nemala. Po dvoch rokoch sa ujal funkcie riaditeľa pán…, ktorému šťastie prialo viac a po dokončení novej ZŠ na Severnej ulici v Moldave nad Bodvou sa mohol v novembri 1988 presťahovať s celým kolektívom do dnešnej budovy. A tak na základoch už bola aj budova, ktorá však potrebovala menšie či väčšie stavebné úpravy.
Keď 1. septembra 1989 nastúpil do funkcie skúsený riaditeľ pán ..., pustil sa do potrebných stavebných úprav. Jemu vďačí škola za dnešnú podobu. Popri riešení priestorových problémov nezabúdal ani na budovanie kolektívu, ktorý sa z roka na rok rozrastal, nakoľko pribúdali ďalšie elokované triedy. Pod vedením …. dosiahla škola najväčší rozmach, veď v júni 1995 mala spolu 34 tried v 10 mestách a obciach.
Prechodom na právnu subjektivitu od 1. januára 1997 sa počet tried znížil a zúžil sa aj kolektív učiteľov, ktorý s minimálnymi zmenami funguje už niekoľko rokov až dodnes.
Obsah dvadsaťročnej práce
Čo tvorilo obsah dvadsaťročnej práce školy? Stručne povedané - výchova a vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím. Ale nebolo a ani nie je to až také jednoduché.
V začiatkoch bolo treba presviedčať rodičov, ktorí sa ťažko vyrovnávali s postihnutím svojho dieťaťa a často aj na jeho úkor, na úkor jeho duševného zdravia ho odmietali dať do osobitnej školy. My, ktorí dlhšie pracujeme v oblasti špeciálneho školstva, sme sami toto pomenovanie školy cítili ako diskriminujúce. Postupom času a mravenčou prácou pedagógov, ale aj psychológov, sa menili názory rodičov a našťastie sa zmenil aj názov školy.
Škole veľmi prospelo, keď v roku 1988 dvaja chlapci boli prijatí do odborného učilišťa, ktoré aj úspešne skončili. V ich šľapajach pokračovali aj ďalší, niektorí úspešne, iní menej úspešne. Žiaci, ktorí navštevovali učilištia, prichádzali k nám občas na návštevu a chválili sa svojimi úspechmi. Boli to príjemné pocity nielen pre nich, ale aj pre nás. Spolu s nimi sme sa tešili, keď často ich prvá cesta zo záverečných skúšok viedla k nám do školy. Čo môže byť krajšie pre učiteľa, ako keď vidí, že jeho niekoľkoročná námaha priniesla ovocie?
Prežívame s nimi ich radosti, ale občas aj starosti, dôsledky rodinných problémov, ba neraz sa nám zveria aj so svojimi láskami. Prichádzajú aj ich rodičia, či už s prosbou o pomoc pri riešení výchovných problémov detí, ale nezriedka aj so svojimi osobnými, rodinnými a zdravotnými problémami. Možno niekedy si ani neuvedomujú, že nielen učiteľ im môže pomôcť, ale aj oni pomáhajú učiteľovi pri formovaní jeho prístupu k dieťaťu, ako aj pri formovaní samotného dieťaťa.
Mnohí naši bývalí žiaci pochopili význam a podstatu špeciálnej školy - aj keď spôsobom primeraným ich postihnutiu - a v prípade, že u ich detí aj pričinením genetických zákonov sa vyskytnú ťažkosti v učení, s dôverou prichádzajú za nami. Už sa nesnažia nerešpektovať odporúčania psychológa a nezdráhajú sa súhlasiť so zaradením, resp. preradením ich dieťaťa. Akoby chápali už Komenským hlásanú zásadu primeranosti - aj keď ich deti sa nestanú vysokopostavenými, duševne pracujúcimi jedincami, ale získajú aspoň základné vedomosti a zručnosti primerané ich schopnostiam.
Praktické vzdelávanie a budúce plány
Žiaľ, často sociálna situácia rodín nedovoľuje, aby naši žiaci pokračovali v ďalšom vzdelávaní, aby sa vyučili remeslu. Aj z toho dôvodu sme sa v tomto školskom roku podujali spolu s pani riaditeľkou odborného učilišťa na ťažkú úlohu. V priestoroch našej školy bola otvorená elokovaná trieda odboru obchodná prevádzka. Záujem bol veľký a nám ostáva veriť, že naša spoločná námaha nevyjde nazmar a o necelé tri roky títo žiaci dostanú zaslúžené záverečné vysvedčenia.
Niekoľko rokov nás trápil aj osud žiakov, ktorí ukončili B-variant. Ostávali doma, rodičia, hlavne mamičky, sa nemohli zamestnať. Po skončení povinnej školskej dochádzky ostalo v živote týchto detí prázdno, čosi im chýbalo. Chýbala im škola, kolektív, zážitok úspechu pri rôznych činnostiach.
Praktická škola v Košiciach - to bol sen mnohých rodičov, ale z dôvodu dochádzky nesplniteľný.
Toto bol stručný prierez minulosťou našej školy, o ktorej sa viac dočítate v bulletine vydanom pri tejto príležitosti.
Záver a priania do budúcnosti
Čo si zaželať na záver? V prvom rade určite všetci by sme si želali, aby sa nášmu slovenskému školstvu darilo stále lepšie a lepšie. Čo zaželať našej mladej jubilantke, našej škole?
Bolo by neetické, keby sme si želali stále viac žiakov, lebo to by znamenalo stále viac postihnutých. Ale na druhej strane vieme, že voči prírode je človek často aj vďaka vysoko rozvinutej vede a technike bezmocný a asi ťažko raz všetci ľudia budú zdraví.
A tak si zaželajme aspoň, aby starostlivosť o postihnutých bola čím ďalej na vyššej úrovni, aby ich integrácia do spoločnosti nebola iba fráza, ale skutočnosť.
Na záver mi ešte dovoľte poďakovať sa:
- tým, ktorí stáli pri zrode tejto školy
- tým, ktorí venovali našej škole aspoň časť svojej pracovnej kariéry, ale z rôznych príčin odišli neskôr za iným zamestnaním
- tým, ktorí od nás odchádzali do zaslúženého dôchodku, na ktorých stále spomíname
- ale aj tým, ku ktorým sa osud zachoval kruto a dnes tu nemôžu byť s nami
- predovšetkým tým skalným, ktorí dodnes kráčajú po tých istých chodbách a vstupujú do tých istých tried, ale prihovárajú sa vždy iným žiakom
- tiež všetkým tým ľuďom so šľachetným srdcom, ktorí nám fandia a nezištne pomáhajú
- a samozrejme Vám všetkým prítomným, ktorí ste mi venovali pozornosť!
„Niektorí ľudia vchádzajú do našich životov a potichu sa vytratia, iní chvíľu zostanú, zanechajú v našich srdciach stopy a my už nie sme tí, čo sme boli.“
Vážené dámy, vážení páni, milí hostia! Taká je stručná bilancia aj našej školy, našej jubilantky. Ale predsa je to o niečo viac, ako pár týchto strohých slov.
