Príbeh Skupiny 4: Zabudnutý pilier moderného slovenského výtvarného umenia

V roku 2018 vydala Galéria mesta Bratislavy v rámci výstavy Skupina 4 rovnomennú publikáciu. Kurátorkou výstavy a autorkou textov bola Ľuba Belohradská, ktorá svojou prácou vrátila na slovenskú výtvarnú scénu polozabudnutý príbeh prvej čisto ženskej umeleckej skupiny v dejinách moderného slovenského umenia. Túto skupinu koncom päťdesiatych rokov vytvorili štyri maliarky: Viera Kraicová, Oľga Bartošíková, Tamara Klimová a Jarmila Čihánková.

Kontext vzniku a rodová optika v dejinách umenia

Príbeh prvej skupiny profesionálnych umelkýň sa ani po šesťdesiatich rokoch od svojho vzniku akoby nedokáže zbaviť stigmy „tých druhých“. V ich prípade ide o prežívanie v tieni Skupiny Mikuláša Galandu, ktorej silný a heroický naratív sa stal kanonizovaným úvodom slovenských povojnových moderných dejín. Autorka knihy Ľuba Belohradská pritom nechce tieto umelkyne zhodiť z vybojovaného piedestálu, len pripomína, že by sa mohli trochu pomknúť.

Po roku 1989 sa feminizmus stal jednou zo základných platforiem kritických dejín umenia. Rodový uhol pohľadu sa stal dôležitým analytickým nástrojom na skúmanie príčin a dôsledkov potenciálnych nerovností, ktoré nie sú len legislatívne či ekonomické, ale často hlboko ukryté v hierarchickom poriadku spoločnosti. Nazeranie cez rod umožňuje byť všímavejším k prehliadaným súvislostiam a dáva šancu spätnému pohľadu byť komplexnejším.

Od Skupiny 4 k individuálnym cestám

Ľuba Belohradská pri príprave monografií a výstav, ako bola výstava Jarmily Čihánkovej v roku 2005, pochopila, že do hodnotenia ženského umeleckého výkonu vstupujú aj mimo-umelecké reálie, ako sú partnerské vzťahy, materstvo či spoločenská akceptácia. Väčšinovou stratégiou umelkýň v tom čase bolo splynúť s prejavmi mužských kolegov a potvrdiť svoju profesionálnu rovnocennosť.

V roku 1958, kedy skupina vznikla, nešlo o strohý životopisný fakt, ale o priesečník niekoľkých skutočností. Iniciačnou skúsenosťou bolo štúdium na pražských umeleckých školách tesne po vojne, kde umelkyne vstrebali atmosféru európskej metropoly. Po návrate do Bratislavy sa ocitli v období vulgárneho presadzovania socialistického realizmu. Ako spomína Oľga Bartošíková, boli to najmä materské starosti, ktoré ich ochránili pred mnohými trápnymi povinnosťami tohto obdobia.

Umelecký odkaz a dištanc od schematizmu

Skupina 4 vo svojom „ustanovujúcom vyhlásení“ jasne uviedla: „Nesúhlasíme s vlažnou pokojnou maľbou, s kopistickým vzťahom ku skutočnosti i s epigónskym pomerom k výtvarným vzorom bez vlastnej invencie.“ Ich ambíciou nebolo obsadiť priestor a presviedčať o svojej jedinej pravde, ale hľadať kompozične disciplinovanú výstavbu obrazu a pracovať s farbou ako dôležitou obsahovou zložkou.

V nasledujúcich rokoch úspešne vystavovali na popredných adresách a boli zaradené do prestížnych prehliadok, napríklad na výstave Súčasné slovenské výtvarné umenie 1963 v Prahe. V čase svojho kulminačného rozmachu, keď sa tvorba každej z nich rozbehla vlastnou cestou - k novej figurácii, gestickej abstrakcii či pop-artu - sa spoločné pôsobenie skupiny prirodzene uzavrelo. Nadobudli presvedčenie, že zo získaných pozícií na scéne si môžu dovoliť už individuálnu hru.

Ľuba Belohradská knihu uzatvára „Osobným intermezzom“, kde majstrovsky kombinuje vedecký odstup s citlivou osobnou reflexiou. Príbeh štyroch umelkýň je konkrétnym svedectvom o odvode správať sa ako slobodné a svojprávne profesionálky v zložitej dobe, čo z neho robí nadčasový a univerzálny odkaz pre každú generáciu.

tags: #prihovor #pri #vystave #pavel #ferdinandy