Radošinské naivné divadlo (RND) zaberá osobitné miesto v slovenskej dráme posledných štyroch desaťročí. Pôvodne vzniklo v roku 1963 v obci Radošina ako ochotnícky dedinský súbor, ale v roku 1970 sa stalo profesionálnym divadelným súborom, ktorý pôsobí v Bratislave. Zvláštnosťou tohto divadelného súboru je, že všetky hry, ktoré súbor naštudoval, napísal ten istý autor - Stanislav Štepka. Už názov divadla napovedá, že v hrách môžeme očakávať navonok naivný prístup k realite.
Synonymom Radošinského naivného divadla je Stanislav Štepka, a keď sa povie Stanislav Štepka, myslí sa Radošinské naivné divadlo. Málokto vie o rozdávaní radosti z divadelného javiska toľko ako Stanislav Štepka. Ľudskosť a humor každodenného života je jeho prínos do slovenského umenia.
Zrod Radošinského naivného divadla v kontexte šesťdesiatych rokov
Nemožno začať inak, ako rozprávaním o šesťdesiatych rokoch, o ére divadiel malých foriem, o vzniku amatérskeho RND a prvej hry Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z, ktorá mala premiéru v radošinskom kultúrnom dome na Vianoce 25. decembra 1963 a bola kolážou satirických scénok, básní a piesní. Stanislav Štepka spomína na to zvláštne desaťročie: „Nech si hovorí, kto čo chce, no bolo to zvláštne desaťročie, teda tie naše šesťdesiate roky. Hovorím naše a myslím aj moje, lebo som ich naplno prežíval v Piešťanoch, v Nitre, čiastočne v Bratislave a najmä v mojej Radošine.“
„Viem, sú takí, čo sú priam „vysadení“ na toto desaťročie a nepovedia o ňom z nejakého čudného, ak nie aj zakomplexovaného dôvodu, dobrého slova. Ale pre mňa znamenalo veľa, asi najviac,“ dodáva Štepka. Po zlopovestnom predchádzajúcom desaťročí všetci cítili, že sa už konečne niečo iné musí stať, lebo roky sa nič nedialo. V roku 1960 síce tvrdolínový prezident Antonín Novotný vyhlásil dovŕšenie socializmu u nás, jednomyseľní poslanci jednohlasne schválili socialistickú ústavu s novým „pokrokovým“ štátnym znakom, v názve republiky pribudol ťarbavý názov Československá socialistická republika, ale inak nič viac, nič iné a nič nové. No predsa sa niečo udialo.
Po komunistickom zjazde a náznakovom politickom odmäku v Kremli aj u nás omilostili básnika Novomeského, advokáta Husáka a im podobných, ktorých pred pár rokmi ponížili a uväznili vlastní súkmeňovci, začali vychádzať zaujímavejšie knižky a časopisy, ale aj zazneli iné, veselšie piesne. Celoštátnym kultúrnym fenoménom sa stali divadlá malých javiskových foriem, teda scény, na ktorých nadchnutí autori a herci odložili hanbu a trému a začali sa spoliehať viac na seba ako na Shakespeara a Ibsena. Niekedy to bolo smelé a odvážne, dosť často naivné, inokedy smiešne, ale v čomsi aj veľmi nádejné.
Pražské divadlo Semafor, skladateľ Šlitr a Suchého texty piesní - to bola znenazdania aj pre Štepku jedinečná príležitosť a téma po svojom a po našom povedať z javiska to, čo si myslí a čo tu vlastne chce. „A tak som si začal hľadať miesto a okolo seba tých, s ktorými chcem oznámiť okolitému svetu, že som tu,“ hovorí. V takejto atmosfére sa zrodila myšlienka založiť autorské divadielko malých foriem: Radošinské naivné divadlo. Toto obdobie bolo akýmsi základným stavebným kameňom neskorších úspechov.
Nitrianske štúdiá a rozhodujúce stretnutie
Po gymnaziálnych rokoch v Piešťanoch Stanislav Štepka študoval v Nitre, kde sa na budúcej pedagogickej fakulte zišla veľmi pestrá študentská spoločnosť z celej republiky, no najmä takí, ktorých nezobrali na iné vysoké školy. „Jedným z nich som bol aj ja. Nevzali ma za herca na VŠMU, a tak som šiel študovať tam, kde sa ešte dalo. Dodnes však vôbec nebanujem,“ priznáva Štepka. Fakulta vtedy žila čulým, naozaj tvorivým životom, študentov nadchýnali noví autori ako Válek, Stacho, Ondruš, Holub, Sloboda, Hrabal, ale aj beatnici Ginsberg a Ferlinghetti a úžasní Beatles. Vydávali literárny časopis Fórum, Viktor Zappner a Dodo Šošoka tu po večeroch ako prví začínali s džezom, medzi nádejnými výtvarníkmi, filmármi, literátmi a divadelníkmi sa vyskytovali neskôr známe mená.
Práve vtedy, keď si múdry a taktný profesor slovenčinár Ján Kopál prečítal Štepkovu prvú kabaretnú hru so scénkami, básničkami a pesničkami pod názvom Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z, na titulnú stranu literárneho scenára ceruzkou napísal: „Uviesť!“ Bolo rozhodnuté. A keďže, ako Stanislav Štepka priznáva, nitrianska umelecká bohéma nebola to pravé orechové, vrátil sa radšej do Radošiny, kde napokon na Vianoce v roku 1963 uviedol s mladými radošinskými študentmi a divadelníkmi a s populárnou miestnou hudobnou skupinou Lux, pod vedením autora hudby k Nemým tváram Ľudovíta Machoviča, svoju tak napoly satirickú kabaretnú hru.
Radošina ako prameň inšpirácie a divadelného jazyka
O obci Radošina by sme mali vedieť viac. Nielen preto, že sa tam Stanislav Štepka narodil, tam vzniklo jeho divadlo a nesie názov po Radošine, že sa tam uskutočnilo niekoľko premiér - ale aj preto, že tvrdé západoslovenské nárečie sa stalo typické pre dialógy v jeho hrách. Stanislav Štepka na svoje detstvo, na Radošinu a jej obyvateľov spomína: „Odjakživa bola Radošina pre mňa takmer všetko a všetkým. Vlastne doteraz je to moje Slovensko v dvojtisícovom zmenšení.“
„Prežil som tam krásne, až dobrodružné detstvo, vlastne, keď to tak rátam, bolo to prvých dvadsaťšesť rokov môjho mladíckeho života. Cez zažité miestne kľukaté ľudské príbehy a osudy, štyri ročné obdobia a hlavne knihy som začal hľadať a objavovať sám seba. Dalo by sa to povedať aj trochu nadnesene: dodnes tam mám dvetisíc rozpísaných románov,“ uvažuje Štepka. Najlepšie miesto na svoje hľadanie však našiel na ochotníckom javisku medzi vychýrenými divadelníkmi. „Ja som totiž na nich odjakživa oveľa viac obdivoval to životné, ako divadelné. Veď už aj moja matka bola v tridsiatych rokoch minulého storočia prvou hviezdou miestnej scény. Pamätníci mi vraveli: „Stanko, ty si dobrý, ale tvoja mama - to bola pani herečka!““
Štepkovho otca divadlo nelákalo, možno aj preto, lebo on celý život úspešne účinkoval na väčšom a dôležitejšom javisku, „povedal by som - v divadle jedného herca, čo sa volá sám život...“ Už ako malému chlapcovi Stanislavovi Štepkovi v Bačovej žene učarovala zemitá, chlapská spoločnosť ochotníkov, ktorých po večeroch počúval s otvorenými ústami a so zatajeným dychom. Chvíľami mal pocit, že to, čo rozprávali pred skúškou, teda tie farbisté, autentické smutno-smiešne príhody, ktorých autorom boli oni a život, bolo často oveľa zaujímavejšie a uveriteľnejšie ako to, čo sa skúšalo na javisku.
A tak hercov v svojich prvých scénkach a monológoch na samom začiatku šesťdesiatych rokov (uvádzali ich vtedy na miestnych populárnych Mládežníckych popoludniach) nechal na javisku hovoriť tak, ako im jazyk narástol: po radošinsky a od srdca, čo sa neskôr v jeho divadle dokonca stalo prirodzeným poznávacím znakom.
Jááánošííík: Paródia legendy a spoločnosti
Z roku 1970 pochádza jedna z najpopulárnejších hier tohto divadla - Jááánošííík. Autor v nej spracoval jánošíkovskú tradíciu parodickým spôsobom. Stanislav Štepka využíva prvky postmoderny; dramatický text strieda s pesničkami a vtipnými komentármi, v ktorých sa vysmieva z politického a ekonomického života a z rôznych deformácií spoločnosti.
Hra nie je členená na dejstvá, ale na kapitoly, čo je prebraté z prózy, a jednotlivé kapitoly majú svoje názvy podľa ľudových piesní a Bottovej skladby „Smrť Jánošíková“. Hra sa začína prológom „zrodenie legendy“ a končí sa epilógom „Koniec legendy“. V hre by sme ťažko hľadali súvislý dej; je montážou rôznych scénok, ktoré pozostávajú z vtipných replík, z rôznych slovných hračiek, paródií a parafráz, napríklad: „Kde bolelo, tam bolelo. Bol deň ako každý tretí. Či druhý. V dedine Ťarchová žila jedna ťarchavá žena.“
Komicky pôsobí popretkávanie drsnej reči poetickými, často až patetickými citátmi z diel slovenskej literatúry. Napríklad Jánošík odpovedá na Aničkino vyznanie a cituje Sládkovičovu Marínu: „Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený.“ Alebo keď matka hovorí o smrti Jánošíkovho otca: „... No nedožil sa toho krásneho dňa, keď si pravda sadne za stôl jeho ľudu“, v závere parafrázuje citát z Bottovej Smrti Jánošíkovej.
Jazykové a dramatické techniky v Jááánošííkovi
V diele autor využíva hromadenie slov, čo je charakteristický prvok absurdnej drámy. Časté sú skupiny slov, hromadenie ktorých vzniká na základe asociácií. Napríklad, keď otec rozpráva Jánošíkovi ako ich vrchnosť utláča, najprv začne vymenúvať to, čo je naozaj charakteristické pre nevoľnícky život: „Dane, desátky“, pričom pomenovanie poplatkov vyvolá asociáciu s názvami kariet „dolnýci, králi, esá“. Alebo mená členov Jánošíkovej družiny vyvolajú asociáciu s menami známych slovenských hercov: „Ernest Surovec, Elo Romančík, Ilčík a Ctibor Filčík“.
Časté sú paródie známych ľudových prísloví, porekadiel, pranostiky, piesní, ale aj populárnych šlágrov 70. rokov a politických hesiel:
- „Prišiel na bielom koni ako Martin a takto mi zašepkal do uška: Anička, dušička nekašli.“
- „To je koza rohatá, večne býva ožratá.“
- „Zbohem, lásko nech mne jít, bude klid“, čo bola populárna pieseň Waldemara Matušku tých čias.
- Namiesto socialistického hesla „Ja som baník, kto je viac?!“ Jánošíkov otec hovorí: „Ja som otýc, kdo je vác?“
Štepka nepredstavuje Jánošíka podľa tradície ľudovej slovesnosti, v ktorej tento ľudový hrdina býva zobrazený ako smelý pomstiteľ krívd a odvážny bojovník za slobodu. Namiesto toho ho vykresľuje ako obyčajného človeka, ktorému sa vôbec nechcelo stať hrdinom, najradšej by bol zostal doma a iba horko-ťažko ho prehovorili, aby sa stal zbojníkom. Keď matka vyprevádza Jánošíka do hôr, berie z pitvora pušku so známym gestom: „Choď!“, ktoré Štepka prevzal z Čapkovej hry Matka.
Ani uvažovanie Jánošíka nie je hrdinské: „Ja mám byť chlap, ja mám byť hrdina? Ja mám byť vzor? Vy sa budete doma vyvaľovať v duchnách - a ja zatiaľ prídem o obličky! Ja nechcem byť hrdina, chcem sa vyučiť za normálneho človeka ...“ a „...300 rokov bude žiť zo mňa táto literatúra - a ja ani tridsať ...“ Zbojník Uhorčík je zasa zobrazený ako nežný, sladkasto jemný muž, ktorý rozpráva zoženšteným hlasom, čo je opakom surového zbojníka Jánošíkovej družiny.
Autor v replikách vtipne kombinuje tradičné repliky zbojníkov s výrazmi svojej doby. Keď Jánošík s Uhorčíkom prepadnú urodzenú paničku s dcérou, žiadajú: „Stoj. Bohu dušu a nám dukáty. A ty, stará občiansky preukaz!“ Ženské obete prepadnutia sa k zbojníkom správajú podobne ako v diele Petra Jaroša Pacho - hybský zbojník. Madam 1 nadšene vzdychá: „Mamička, tak toto sú zbojníci? Bože aké krásne kroje majú.“ a jej matka Madam 2 s pochopením odovzdáva zbojníkom svoje drahocennosti: „Aha, mám tu krásny prsteň, pašovaný briliant...“ Výsmechom socialistického spôsobu života sú repliky týkajúce sa socialistickej pracovnej morálky. Jánošíkova matka si kladie otázky: „... Robíme celých osemnásť hodín? Nedalo by sa viac? ... A čo poriadok na pracovisku? Zavše nemáme batôžky na pravom mieste.“
Epilóg a nadčasová aktuálnosť hry
Typicky pre Štepku je aj spôsob, ktorým v epilógu aktualizuje celú hru. Z epilógu vyplynie, že celá hra je podobenstvom na súčasných ľudí. Ukáže sa, že predstavitelia Jánošíka a Uhorčíka ušli z psychiatrického ústavu a keď ich ošetrovateľ nájde, Jánošík mu vysvetľuje: „Tuto je ústav, tu sme my chovanci, takto je ohrada a tam sú správanci. Chovanci sa pozerajú na správancov a správanci na chovancov. A my sme im hrali náš kus, aj vás sme v ňom videli, aj pani kuchárku, aj tú novú sestričku zo zdravotnej... všetkých sme v tom videli.“ Obaja dostanú opäť nemocničné pyžamové kabátiky a ošetrovateľ dovolí Jánošíkovi povedať na záver poslednú vetu z hry, ktorú si sami napísali. Ide o známu repliku Jánošíka, vyslovenej pod šibenicou: „keď ste si nás upiekli, tak si nás aj veďte...!“ Taký je koniec legendy.
Hra Jááánošííík nestratila nič na svojej príťažlivosti ani po viac ako troch desaťročiach existencie. Poznala ju nielen generácia našich rodičov, ale vďaka obnovenej premiére po 30 rokoch aj naša generácia. Hra je príťažlivá tým, že udržiava v divákoch dojem ochotníckeho divadla, čo autor dosahuje naivným jazykom postáv a naivným prístupom k realite. Paródie žánrov ľudovej slovesnosti, ale aj politických hesiel vyvolávajú smiech. Dobrú náladu vytvárajú aj vtipné pesničky, ku ktorým zložil hudbu Milan Markovič - patril k spoluzakladateľom RND. Súčasný divák dokáže možno viac než generácia našich rodičov oceniť prvky moderných smerov 20. storočia - postmoderného či absurdného divadla. S menšími problémami sa môžeme stretnúť iba pri výsmechoch niektorých socialistických reálií, ktoré my už nepoznáme z vlastného života, ale iba čiastočne z učebníc a z rozprávania staršej generácie. Premiéru mala „správa o hrdinovi alebo hra na hrdinu“ Jááánošííík v Radošine v novembri 1970.
RND Jááánošííík časť 1
Tvorivý prístup Stanislava Štepku a aktuálne hry RND
Radošinské naivné divadlo prináša na javisko nielen smiech, ale aj nostalgiu a smiech cez slzy. Dôkazom je aj predstavenie Len tak prišli, ktoré malo premiéru v čase okolo 28. januára 2012. Stanislav Štepka k nemu dodáva: „Myslíme si, že naša najnovšia hra nie ani tak o rodine, ako je o tejto krajine. Ako to už roky máme vo zvyku: cez jednu rodinu a situáciu vlastne nahlas hovoríme (alebo chceli by sme) o tom, čo nás všetkých sužuje a otravuje, slovom chceme podať čo najsúčasnejšiu správu o krajine a ľuďoch pod Tatrami.“
„Dosť často hry Radošinského naivného divadla vlastne píše sám život. Stačí si v týchto dňoch otvoriť noviny (alebo internet) - a tém je tam na viacročný dramaturgický plán,“ hovorí Štepka. Pri príprave inscenácie Len tak prišli viacerí tušili, že asi budú na scéne viac než aktuálni. Naozaj výborná dramaturgická príprava, ale aj nápaditá réžia Ondreja Spišáka dodala inscenácii spolu s vynoveným hereckým kolektívom, so scénografom Ferkom Liptákom a s kostymérkou Monou Hafsahl všetko to, čo dnes v tomto titule nachádzajú aj diváci - najsúčasnejšiu súčasnosť. Predstavenie je krásne zasnené až sarkastické v prehovoroch dvoch mimozemšťanov. Stanislav Štepka k tomu poznamenal: „Vedel som, že táto naša na prvý pohľad nepríjemná správa o verejných, spoločenských praktikách na Slovensku musí mať na scéne ešte ďalší akoby ventilujúci „uhol pohľadu“. Poskytli nám ho dvaja náhodní, naivní mimozemšťania, ktorí sa do rozbehnutého príbehu priplietli skoro priamo z Radošiny...“
Pani Kolníková tu nie je - a predsa na scéne stále s RND pretrváva: v človečinovom uvažovaní o okolitom svete - za účasti írečitého radošinského dialektu. „V Adamovom rúchu“ je názov v poradí 73. hry, ktorú pre Radošinské naivné divadlo napísal jeho zakladateľ a principál Stanislav Štepka. V Radošinskom naivnom divadle nedávno uviedli aj hru Besame mucho, ktorá sa odohráva v meste priamo pred hlavnou stanicou. Stanislav Štepka sa v novej inscenácii Radošinského naivného divadla inšpiroval aj kultovým Ženským oddelením. Hra Stanislava Štepku Človečina bola dokonca súčasťou tohtoročných maturitných testov zo slovenčiny.
Filozofia humoru a spojenie s divákom
„Veď, ako by to aj inak bolo, „Radošinci“ hrajú najmä o tom krásnom na človeku, a krásne sú aj slabosti, pretože sme ľuďmi...,“ hovorí Stanislav Štepka. Život naokolo je tá najzaujímavejšia krčma, kde sa toho dennodenne udeje až-až. „Priznám sa bez mučenia, pri písaní som nikdy nepociťoval zodpovednosť, ale skôr - prepáčte mi to otrepané slovo - radosť,“ dodáva.
Radosť z práce a spojenie s divákmi sú pre neho kľúčové. „Lebo nás to teší. A máme komu. Podarilo sa nám za tie roky osloviť takých divákov, ktorí nám rozumejú. Áno, lebo prináša nádej.“ Čo robí radosť Stanislavovi Štepkovi osobne? „Toho je dosť. Vnúčatá, tie naše dospelé, ale teraz najmä tie najmenšie. Stále ma spolu s divadlom neomrzel večerný rozhovor s divákmi, keď nás spája ticho porozumenia, ale aj smiech či potlesk súhlasu. Keď sa pozerám na našu malú vnučku, ako sa usiluje sama bez pomoci urobiť prvé kroky. Chvíľami sa jej darí, potom zase menej, no vstane a skúša to odznovu. Veľmi často.“
Na otázku, ktoré repliky z jeho hier ho stále rozosmejú, aj keď ich napísal sám, odpovedá: „Keď sedím v zákulisí pred svojím výstupom, počúvam kolegov na javisku a z hľadiska sa ozve smiech a potlesk, vtedy viem, že som asi napísal to, čo som napísať chcel a vedel.“ Javiskový umelec musí rozdávať smiech a radosť publiku, hoci samému mu do smiechu nie je. „Ojoj, často. Hrali sme v Banskej Bystrici Ženské oddelenie a pred predstavením som sa dozvedel o smrti mojej mamy. No hrali sme, aj keď sa v hre smrť často pripomína... Alebo napríklad aj teraz. Minule som sa od odborníkov dozvedel, že nesmiem na scéne tancovať, lebo to nie je dobré pre moju chrbticu. Čo teraz? No výstraha platí. Hercovi to však nedá, vyjde na javisko a všetky choroby zmiznú... A tak teda zase nebadane tancujem.“
„Lebo všetci sme na tom rovnako. Aj v našom divadle sedia nielen tí, čo sa smejú, ale aj takí - ako sa nám často priznávajú -, čo sa chvíľami pri našich správach zo života nehanbia za slzy. Nemali by sme sa vyhýbať smiechu ani slzám,“ zdôrazňuje. Stanislav Štepka si uvedomuje hranice humoru: „Viem, že existujú hranice humoru. Je humor, ktorý upokojuje a povzbudzuje. Ale je aj taký, čo dráždi iba bránice. No, chvalabohu, je aj taký humor, čo dráždi a inšpiruje mozgy. Sú majstri humoru, ale aj nepodarení fušeri - niekedy dokonca vo verejnosti obľúbení, čo sa však od majstrov nič poriadne nenaučili. To sú tí, čo usilovne posluhujú smädnej a lačnej mase. Tí druhí hrajú vnímavým divákom.“
„Túžil som po divadle, kde budem môcť so súborom na javisku s pasiou rozprávať za prítomnosti humoru, piesní a možno aj radošinského nárečia príbehy zo života. Vlastne viesť reč o tom, „čo nenávidím a milujem“,“ hovorí Štepka. Hru sme hrali roky, dokonca prišla aj druhá javisková verzia, no, žiaľ, veľmi sa toho v zlepšení vzťahov v rodine a v spoločnosti nezmenilo. „Sám neviem, či som sa k nemu dopracoval. Najmä vtedy, keď o sebe a svojej práci pochybujem. Povedzme pred uvedením novej hry. Napríklad či som v novej hre dobre odhadol svoje schopnosti a možnosti pri písaní a javiskovom podávaní správy o tom našom kostrbatom živote.“ Hoci sa divák počas predstavení RND smeje, keď príslovečným humorom pranierujú „hodnoty“ dnešnej spoločnosti, situácia, ktorú na javisku odkrývajú, je často vážna. Stále aktuálna je spomínaná človečina, ktorá „nemala by smrdieť“.
RND Jááánošííík časť 1
Jubileá a ocenenia
Onedlho si Radošinské naivné divadlo pripomenie vzácne jubileum - reprízu svojej hry s poradovým číslom deväťtisíc! Od založenia Radošinského naivného divadla uplynie 25. decembra 60 rokov. Začínalo ako divadielko pre 32 divákov, za 60 rokov prešlo vlastným i spoločenským vývojom. Radošinské naivné divadlo má šesťdesiat rokov. Stanislav Štepka je osemdesiatnik a hrá 20 predstavení mesačne. Dramatik a režisér Stanislav Štepka je držiteľom viacerých ocenení.
Film Moje Povstanie 2 odvysielala RTVS na Jednotke pri príležitosti jeho 75. narodenín. Stanislav Štepka tiež uviedol, že z pána herca sa mal stať pán učiteľ, a jeho príbeh bol odvysielaný v Sieni slávy.