Janko Kráľ, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej poézie a štúrovského romantizmu, je aj viac ako stoštyridsať rokov po svojej smrti zahalený mnohými tajomstvami. Historici literatúry ho právom radia medzi najvýznamnejších európskych básnikov. Sám Ľudovít Štúr, napriek permanentnému osobnému konfliktu s Kráľom, ho prirovnal k Puškinovi a Mickiewiczovi, najväčším poetom slovanstva. Jeho život, tvorba i svetonázor prekonali hranice Európy i sveta, čo viedlo k jeho zaradeniu do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO v roku 1972.
Život búrliváka a revolucionára
Detstvo a štúdium
Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši do rodiny mäsiara a krčmára Jana Kráľa a jeho ženy Žofie. Vzdelanie získaval v rodnom Liptovskom Mikuláši na základnej škole v rokoch 1828 - 1834. Následne navštevoval gymnázium v Šajavskom Gemeri (1835 - 1837) a lýceá v Levoči (do roku 1841) a Kežmarku. V Levoči sa zachovali dve jeho latinské práce, vrátane jednej básne. Medzi jeho levočských učiteľov patrili Pavol Tomášek a Michal Hlaváček.
Vo veku 20 rokov, 20. septembra 1842, sa zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave, ktoré bolo centrom mladých štúrovcov pod vedením Ľudovíta Štúra. Tu začal písať svoje básnické prvotiny, spočiatku v češtine, a od roku 1843 už v Štúrovej spisovnej slovenčine. Aktívne sa zapájal do literárnych a zberateľských prác Katedry reči a literatúry československej. Podľa klasifikačných záznamov študoval s priemerným prospechom.
Spolu s ďalšími 23 študentmi podpísal 1. januára 1844 list proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z funkcie námestníka a profesora. Keďže požiadavky študentov neboli vypočuté, Janko Kráľ si 5. februára vyžiadal polročné vysvedčenie a 7. marca 1844 odišiel spolu s ďalšími 13 vernými študentmi do Levoče. Do Levoče však nedorazil a ostal v Liptovskom Mikuláši, kde si dokončil skúšky externe.
„Divný Janko“ a jeho povaha
Už počas štúdií Kráľ písal v slovakizovanej češtine a po uzákonení spisovnej slovenčiny v roku 1843 ju používal ako jeden z prvých. Pre svoje radikálne názory, vášnivú povahu a odvahu kritizovať sa postupne začali jeho spolupracovníci od neho vzďaľovať. Ľudovítovi Štúrovi napríklad vyčítal, že v jeho Národných novinách je málo slovanského princípu, a iných kolegov kritizoval pre nedostatočnú razanciu pri presadzovaní národných záujmov. Pre jeho príznačné nekonformné postoje a nepredvídateľné správanie mu prischla prezývka „divný Janko“.
Kráľ bol romantikom byronovského či titanského typu, jeho súčasníci ho považovali za samotára, tuláka, nepolepšiteľného buriča a rebela. Neraz sa s touto rolou stotožnil, hoci sa zakladala aj na mýtoch a legendách. Božena Němcová o ňom v roku 1853 povedala: „bystrá hlava… nejestetickejší člověk… věčná opozice… hrozný podivín… ten člověk přece jen v blázinci zemře“ a v roku 1858 ho označila za „divného chlapa a velikého cynika… ale přece poctivého a básnika najväčšieho“. Bol to práve Kráľ, kto Štúrovi poslal „impertinentný a grobiansky“ list, kritizujúci Národné noviny. Jeho básnická výpoveď bola nezvykle emotívna a myšlienkovo nabitá. Jazykové schopnosti Janka Kráľa boli rozsiahle, komunikoval po francúzsky, anglicky, nemecky, maďarsky, poľsky, rusky, srbsky a česky.
Vznetlivé Kráľove povahové črty ovplyvnilo i detstvo v rodine mäsiara a krčmára, ktorý sa k manželke, Jankovej matke, správal hrubo až tyransky. Matka bola jedinou ženou, ktorú Janko kedy miloval, zatiaľ čo otca nenávidel za jeho správanie.
Was King John really such a bad king? (Short Animated Documentary)
Poetické dielo a revolučná angažovanosť
Na štúdiách v Bratislave sa Janko Kráľ stal poetickým hlásnikom nového veku Slovákov. Jeho prešporské dumy, ktoré publikoval Miloslav Jozef Hurban v roku 1844 v prvom slovenskom almanachu Nitra, ho definitívne preslávili doma i v slovanskom svete. Písal epické básne s historickou tematikou a nadviazal na zdroje ľudovej slovesnosti. Obzvlášť jeho balady, ako napríklad „Zakliata panna vo Váhu a divný Janko“, vydané v almanachu Nitra (1844), ukázali novú cestu slovenskej poézii. V nich sa štylizoval do pozície hrdinu, ktorý sa snaží vykonať veľký čin, no zlyháva. K ďalším básňam v spisovnej slovenčine z tohto obdobia patria „Zverbovaný“ či „Pieseň bez mena“. Nikdy mu nešlo o prosté reprodukovanie ľudovej slovesnosti, ale o prenášanie konfliktov do aktuálnych morálnych a sociálnych relácií. Okrem balád a piesní vytvoril aj cyklické skladby, využívajúce rôznoraké prostriedky ako štylizované povesti, ponášky, dramatické monológy, dialógy, alegórie, reflexie, meditácie a programové výzvy.
Janko Kráľ bol aktívnym účastníkom revolučných udalostí rokov 1848 - 1849. Pre revolučne naladeného Janka Kráľa bol symbolom odporu proti feudálnym pánom Jánošík. Práve táto postava mu poslúžila k vytvoreniu lyricko-epickej skladby „Výlomky z Jánošíka“ (1843-1844). V marci 1848, keď v Pešti vyhlásili formálne zrušenie poddanstva a cenzúry, to Kráľa podnietilo k novým nádejám. Spoločne s Jánom Rotaridesom vyzval ľud k povstaniu voči vrchnosti, ktoré sa stalo známym ako vzbura poddaných v Honte. Vyzývali sedliakov spáliť urbárske tabely a v obciach Horné Plachtince, Dolné Plachtince, Stredné Plachtince a Príbelce vyvolali ľudové povstanie.
Za buričské konanie bol Kráľ uväznený na desať mesiacov v Šahách a Pešti. V žalári, čakajúc na smrť, vraj ošedivel. Spomienky na žalár mu boli inšpiráciou pre báseň „Šahy“ (1849), poznačenú veľkým skepticizmom. Z väzenia bol prepustený až v januári 1849, pravdepodobne po zásahu bána Josipa Jelačiča. Po vyslobodení organizoval v Liptovskom Mikuláši dobrovoľníkov pre slovenské povstalecké vojsko a v septembri 1849 sa stal kapitánom slovenského dobrovoľníckeho zboru. Vo viere, že sa Slovákom podarí získať vytúženú slobodu, napísal dielo „Jarná pieseň“ (1849).
Život po revolúcii a rodina
Porevolučná situácia ho sklamala a jeho životná i básnická dráma sa zmenila z povstaleckého kapitána a revolucionára na kariéru tuctového provinčného úradníka. Stal sa pre úrady podozrivým, preto musel často meniť miesto pôsobenia. Od roku 1850 vykonával funkciu námestníka hlavného slúžneho a sudcu v Modrom Kameni a Lučenci. Neskôr pôsobil ako podriadený stoličný úradník v Balážskych Ďarmotách, kde pracoval do roku 1854. V marci 1854 pracoval ako okresný adjunkt pri slúžnovskom úrade v Čadci, kde býval so svojou manželkou a tromi deťmi. V Čadci sa narodila jeho dcéra Anastázia. V decembri 1858 ho preložili do Martina ako adjunkta pri okresnom úrade, kde sa stretával aj s Jánom Bottovou. V roku 1860 ho preložili do Kláštora pod Znievom, kde pôsobil ako okresný súdny adjunkt. V júni 1861 sa aktívne zúčastnil na memorandovom zhromaždení v Turčianskom Svätom Martine, čo oslávil básňou „Duma slovenská“.
V roku 1851 sa oženil s Máriou Polexínou Modrányiovou, s ktorou mal štyri deti: Vladimíra Všeslava, Mladena Radivoja, Jána a Anastáziu. Manželku považoval za „hroznú husu“, ktorú mal len „ako dievča“. Jeho spisovateľské aj politické ambície išli postupne do úzadia. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní v roku 1867 bol uhorskou správou prepustený zo štátnych služieb. Zložil advokátske skúšky a žil v ústraní v Zlatých Moravciach, kde pôsobil ako prísediaci súdu Tekovskej župy až do prepustenia.
V tomto úboho biednom položení už neprejavil Janko Kráľ žiadny väčší a trvalejší záujem o tvorbu poézie, jeho čarovná lutna ostala úplne mĺkvou. Ostalo len Kráľovo akoby bezduché telo.
Záhadná história rukopisov a osud hrobu
Zachovanie a straty rukopisov
Janko Kráľ, známy tým, že mnoho svojich veršov a básní zničil, spoliehal sa na svojich druhov, ktorí jeho tvorbu uchovávali. Preto Peter Kellner Hostinský v rokoch 1845 - 1848 strážil poéziu „tatranského slávika“ v redakcii bratislavského Orla tatranského a neskôr ju privátne chránil ako najcennejšie poklady slovenského literárneho a duchovného života. Na Morave tak činil Bedřich Rozehnal v Hulíne, ktorý s Kráľom pôsobil ako koncipient a u ktorého básnik našiel priateľský azyl počas Slovenského povstania. Podstatná časť predrevolučných rukopisov Janka Kráľa sa teda nachádzala v starostlivých rukách Kellnera Hostinského. Kráľ sa však neraz k uverejneným zlomkom nepriznal, pochyboval, či pochádzali z jeho básnickej dielne, a tým uvádzal do pochybností aj celé literárne Slovensko.
Kellner Hostinský vzal podstatnú časť rukopisného diela Kráľa so sebou v roku 1848 z redakcie Slovenských národných novín a Orla tatranského do Veľkej Polomy pri Betliari. Kráľove piesne sa ocitli v smrteľnom nebezpečenstve už v októbri 1848, keď ich maďarský policajný dôstojník Kiss prehľadával počas domovej prehliadky. Neduživý Kellner ich vtedy ukryl a zachránil. Rukopisy putovali s Kellnerom do Revúcej, Hnilca, Gelnice, Levoče, Nového Mesta pod Šiatrom, Liciniec a na dlhší čas sa zastavili v Rimavskej Sobote.
Hoci dal Janko Kráľ súhlas Matici slovenskej na knižné vydanie svojej poézie, matiční činovníci v máji 1871 rozpútali veľkú pátraciu akciu. Hoci sa rukopisy pozbierali, počas zatvárania Matice uhorskou vládou v rokoch 1875 sa Kráľova rukopisná pozostalosť stala opäť nezvestnou. Jej neznámi záchrancovia ju držali v súkromí až do roku 1919. Po vzniku Československa sa Kráľove rukopisy dostali do archívu Muzeálnej slovenskej spoločnosti v Martine, odkiaľ ich údajne okolo roku 1926 preniesol Jozef Škultéty do Matice slovenskej. Tam sa k pozostalosti dostal Rudo Brtáň, ktorý ju v roku 1932 prvotne spracoval.
Až v roku 1952 vďaka Milanovi Pišútovi uzrelo svetlo sveta knižné vydanie Kráľovho Súborného diela nazvané „Dráma sveta“, ktoré bolo považované za veľkolepý skvost našej literatúry. Popri Brtáňovi, Mečiarovi a Pišútovi sa postupom času objavil „kráľológ“ Pavol Vongrej, ktorý vo svojich vedeckých i populárno-náučných monografiách, štúdiách, článkoch a bibliografických súpisoch zhrnul všetko známe o osudoch Janka Kráľa a jeho rukopisoch. Dnes je dielo Janka Kráľa v hrubých obrysoch sprístupnené.
Okolnosti úmrtia a stratený hrob
Janko Kráľ zomrel v Zlatých Moravciach ráno 23. mája 1876 vo veku päťdesiatštyri rokov. Oficiálny zápis hovorí, že podľahol brušnému týfusu. Menej známa verzia hovorí aj o samovražde básnika. Jeho pohreb sa uskutočnil hneď na druhý deň, 24. mája 1876, o sedemnástej hodine popoludní. Blízki mu do rakvy dali na poslednú cestu evanjelický kancionál, pipasár a čutoru. Iný prameň uvádza ako príčinu smrti cholera. Obe infekčné choroby si vyžadovali rýchle pochovanie nebožtíka, najlepšie aj so slamníkom a zavápnením miesta. Hrob Kráľa bol označený krížom z topoľového dreva s vyrytým menom básnika.
Kvôli nedostatočnému označeniu hrobu, na ktorý po desaťročia nik nechodil po vysťahovaní Kráľovej rodiny zo Zlatých Moraviec, nemožno s určitosťou zistiť, kde ho pochovali. Posledné údaje o jeho existencii podľa zachovaných rodinných svedectiev pochádzajú z roku 1905. Po manželovej smrti sa vdova Mária Polexína Kráľová presťahovala k najstaršiemu synovi do Levíc, pričom Kráľov hrob na zlatomoravskom cintoríne spustol a zanikol.
Až po roku 1918, z podnetu prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka a jeho dcéry Alice, sa začalo s hľadaním hrobu básnika. Túto úlohu dostala Matica slovenská a jej tajomník Štefan Krčméry, no jeho vyšetrovanie neprinieslo želaný výsledok. V auguste 1925 prišla do Zlatých Moraviec odborná komisia pod vedením profesora Jindřicha Matiegku, rektora Karlovej univerzity, ale ani tá nenašla telesné ostatky Janka Kráľa.
Po vzniku prvej Slovenskej republiky v októbri 1940 nechal zlatomoravský cintorín nanovo prekopať ďalší tajomník Matice slovenskej a literárny vedec Stanislav Mečiar. Tentoraz sa našli telesné pozostatky, ktoré boli vraj identifikované. Podľa jednej verzie básnika spoznali vďaka ružencu v rukách, ktorý mu ako evanjelikovi strčila zlatomoravská občianka, údajne slúžka Kráľovcov katolíckeho vierovyznania. Režimové noviny s pompéznosťou oznámili, že Stanislav Mečiar našiel Janka Kráľa a jeho ostatky za účasti čestnej stráže Hlinkovej gardy previezli slávnostne železnicou zo Zlatých Moraviec do Turčianskeho Svätého Martina, kde ho pochovali na Národnom cintoríne.
Nález a prevoz však nepôsobili presvedčivo a ľudia ho chápali s politickým podtextom, čo viedlo k vášnivým diskusiám a polemikám. Osudy rukopisnej pozostalosti Kráľa až podozrivo nápadne korešpondujú so životnou i umeleckou drámou tohto romantika, jeho skonom i miestom posledného odpočinku. Dnes sa však mnohé autority domnievajú, že Janko Kráľ na Národnom cintoríne v Martine neleží. Jeho presné miesto odpočinku ostáva dodnes predmetom odborných polemík.
Odkaz a pamäť
Janko Kráľ je jedinečnou postavou našich národných a kultúrnych dejín. Jeho poézia je plná revolučných a liberálnych názorov, emotívna a myšlienkovo nabitá. Potvrdila, že spisovná slovenčina je tvárny literárny jazyk, schopný vyjadriť aj najsubtílnejšie stavy lyrického subjektu. V jeho dielach sa sprítomňuje svet mravného cítenia ľudu, úcta k ľudskej bolesti a odpor k panskej svojvôli.
Pri príležitosti 200. výročia narodenia Janka Kráľa v roku 2022 si Matica slovenská pripomenula tohto popredného básnika európskeho romantizmu, génia, revolucionára a jedného z najradikálnejších predstaviteľov štúrovského národného hnutia. V Liptovskom Mikuláši sa nachádza Múzeum Janka Kráľa, v Zlatých Moravciach jeho pamätník a v Čadci pamätná tabuľa, odhalená pri príležitosti 160. výročia pôsobenia Slovenskej národnej rady a Slovenského dobrovoľníckeho zboru v Čadci.
Prehľad života a diela Janka Kráľa
Kariérne pôsobenie
- 1844: Na protest proti zosadeniu Štúra odišiel do Liptovského Mikuláša, kde sa aktívne zúčastnil na prípravách založenia Tatrína.
- 1845 - 1848: Pisár, praktikant v advokátskej kancelárii Alexandra B. Vrchovského v Pešti.
- 1848: Väznený v Šahách.
- 1849: Vládny komisár, neskôr stoličný pisár v Balážskych Ďarmotách.
- 1850: Námestník hlavného slúžneho a sudcu v Modrom Kameni a Lučenci.
- 1854: Stoličný pisár, adjunkt pri slúžnovskom úrade v Balážskych Ďarmotách, neskôr okresný adjunkt v Čadci.
- 1858: Súdny adjunkt na okresnom úrade v Martine.
- 1860: Súdny adjunkt, pomocný slúžny v Kláštore pod Znievom.
- 1862: Prísediaci súdu Tekovskej župy v Zlatých Moravciach.
- 1867: Prepustený zo štátnych služieb.
Vybrané diela
Poézia
- 1844: Zverbovaný; Moja pieseň; Pieseň bez mena; Zabitý; Pesnička na kare
- 1845 - 1847: Orol; Potecha; Kvet; Pán v tŕní; Duma bratislavská; Kríž a čiapka; Choč
- 1848: Krajinská pieseň, Tri vŕšky
- 1849: Jarná pieseň, Šahy, Duma dvoch bratov
- 1861: Duma slovenská na pamiatku zjazdu turčiansko-sv. martinského
Balady
- 1843: Pán v tŕní, Povesť
- 1844: Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Zverbovaný
- 1847: Kríž a čiapka
- 1865: Skamenelý
Epos
- 1843: Výlomky z Jánošíka
Romantická poviedka
- 1846: Syn pustiny
Ostatné
- 1844: Dráma sveta (rozsiahly cyklus básní z rokov 1844/1845, nájdený v pozostalosti, usporiadal Milan Pišút)
- 1952: Súborné dielo Janka Kráľa - Dráma sveta (kompletné knižné vydanie)
tags: #prihovor #na #slavnostnom #stretnuti #pri #prilezitosti