Vážené dámy a páni, dnes je pre nás veľmi špeciálny deň, pretože sme sa tu zišli na slávnostnom otvorení tohto úžasného divadla. Je to míľnik, ktorý sme spoločne dosiahli a o ktorom sme snívali. Toto je miesto, kde sa stretávajú umenie a vášeň, kde sa rodia príbehy a kde sa zázraky stávajú skutočnosťou.
Divadlo je miestom, kde sa otvárajú brány do nekonečných svetov a dobrodružstiev. Je to miesto, kde sa môžeme vždy zmeniť na niekoho iného, prežiť rôzne emócie a preniknúť do hlbín ľudskej duše. Je to miesto, kde môžeme v jednom okamihu smiať sa a v druhom plakať, kde môžeme byť svedkami hrdinských činov a neobyčajných príbehov.
Dnešné slávnostné otvorenie nám pripomína, že umenie a kultúra majú nesmierny význam v našom živote. Divadlo nás dokáže inšpirovať, pohýnať nás k premýšľaniu a prebúdza v nás rôzne city a myšlienky. Je to miesto, kde sa stretávame ako komunita a zdieľame spoločný zážitok.
Chcem poďakovať všetkým, ktorí prispeli k vytvoreniu tohto divadla. Zabralo to veľa tvrdej práce, úsilia a odhodlania, a dnes môžeme s hrdosťou povedať, že sme stvárnili sen. Dnešný deň otvorenia je začiatkom novej kapitoly v živote tohto divadla. Nech sa tu naplnia hľadiská smiechom a dojatím, nech sa oplatky našich radostí a osudu spájajú v nekonečných variáciách. Nech toto miesto slúži ako miesto, kde sa stretávame s krásou umenia, a nech slúži ako miesto, kde náš duch môže vzlietnuť do nekonečných sfér fantázie.
Ďakujem vám všetkým, že ste dnes tu, aby ste oslávili toto slávnostné otvorenie s nami. Nech sa v tomto divadle rodia príbehy, ktoré nás spoja a prebudia v nás lásku k umeniu a k sebe navzájom. Na slávnostné otvorenie tohto divadla! Žijme umením a vášňou!
Otvorenie novostavby Slovenského národného divadla
V živote každého národa existujú obzvlášť sviatočné chvíle. Som rád, že medzi takéto patrí aj otvorenie novostavby Slovenského národného divadla. Je to dar štátu svojmu národu. Inak povedané: dar občanov sebe samým. Je však ešte neúplný. Čaká na naplnenie vznešeným, duchovným obsahom.
Nie je to ľahká úloha. Lebo od prvej divadelnej scény už v tejto chvíli očakávame viac ako doposiaľ. Poslaním súčasného divadelníctva je a bude - pomáhať človeku žiť dôstojne. Je to náročná méta v dnešnom, komplikovanom svete. Je zrejmé, že národ svoje divadlo miluje a potrebuje. Divadlo, ktoré vždy stálo v kultúre nášho národa na poprednom mieste. To naše sme si v hĺbke dejín vyvzdorovali. Pri jeho profesionálnych základoch stáli slovenskí ochotnícki nadšenci a českí profesionálni divadelníci. V divadle a cez divadlo dospievali mnohé generácie významných umelcov. A s nimi rástli aj generácie vďačných divákov.
Ešte dlho budeme spájať Slovenské národné divadlo najmä s jeho historickou budovou. Ale aj s Divadlom Pavla Országha Hviezdoslava či s Malou scénou. A celkom prirodzene budeme spomínať na mnohé talenty, ktoré nemožno nijakým spôsobom vymazať z pamäti národa. Im patrí naša osobitná vďaka. Aj cez nich sa budeme v duchu vracať ku krásnym zážitkom z činoherných, operných a baletných predstavení. Opakovať si - nedopovedané. Tešiť sa zo živého umenia, ktorého sme boli svedkami i účastníkmi.
Dnešné otvorenie novostavby Slovenského národného divadla vytvára nový priestor a nové možnosti pre súčasných tvorcov i divákov. Priestor a možnosti nadviazať na skvelú tradíciu. Azda najťažšie zo všetkého bude - zachovať kontinuitu, niesť náročné posolstvo generácií našej prvej scény. Osídliť novú budovu novými podnetmi a doslova ju zabývať duchom tohto posolstva - ľudskosťou. Ale aj spolupatričnosťou s európskou i svetovou kultúrou. Tak, aby ona z uzavretých priestorov divadla vyžarovala do ohniska spoločenského diania.
Slovenské národné divadlo je teda o zodpovednosti, trpezlivosti, žičlivosti a, samozrejme, o majstrovstve. Tieto priestory, ktoré ešte vládnu nad nami, čakajú na vrcholné výkony, ktoré budú vládnuť im. Aj na potlesk vďačných divákov. Budú medzi nimi určite aj tí, čo túto budovu stavali na nohy. Nasledujúce generácie sa už nebudú pýtať ako dlho. Ale ako dlho a čo sa v Slovenskom národnom divadle hrá.
Významné osobnosti operného a divadelného života
Prinášame vám prehľad júnových výročí viacerých významných umeleckých osobností nášho hudobného operného života, ktorí už nie sú medzi nami.
František Hájek (1897 - 1960)
Na 3. júna pripadne päťdesiate piate výročie úmrtia českého tenoristu pôsobiaceho na Slovensku Františka Hájka. Po ukončení obchodnej školy pracoval v banke, ale lákalo ho umenie, tak nastúpil do pražského divadla Aréna Smíchov, potom do Lucerny (1921 - 1923) a popritom sa súkromne technicky zdokonaľoval u učiteľa spevu E. Kroupu. Z Prahy prišiel do Olomouca (1923 - 1931) a občas odišiel do Viedne k profesorovi Ulanovskému na ďalšie doškoľovanie. Počas angažmán v Bratislave bol jeho stálym hlasovým poradcom Arnold Flögl. Sólistom opery Slovenského národného divadla bol Hájek v rokoch 1931 - 1959, s výnimkou sezóny 1945 - 1946, keď spieval v pražskom Národnom divadle. Bol obdarený mohutným hlasom, mal výborný sluch a znamenitú hudobnú pamäť, čo bola veľká výhoda pri širokom repertoári, ktorý naštudoval.
V olomouckej opere spieval okrem menších postáv aj náročnejšie úlohy, ako napr. Šťáhlava v Libuši, Jiřího v Jakobínovi, Kozinu v Psohlavcoch, Cassia v Otellovi, Waltera v Tannhäuserovi, Chapeleua v Postiliónovi z Lonjumeau, Beppa v Komediantoch, Jonteka v Halke. Od prírody nadaný tenorista získal sympatie bratislavského obecenstva už svojím prvým vystúpením v úlohe Vaška v Predanej neveste v auguste 1931, ktorého spieval nespočetne veľa krát. Spieval od lyricko-hrdinských úloh až k buffóznym a vo všetkých sa snažil o precízne stvárnenie každej stvárňovanej postavy.
Vynikol najmä v českých operách B. Smetanu: Toník v Dvoch vdovách (1931, 1934), Michálek v Čertovej stene (1932, 1949), Vítek v Daliborovi (1933), Jíra v Braniboroch v Čechách (1933), Škovránok v Tajomstve (1933, 1944), v operách A. Dvořáka ako Jirka (Čert a Káča, 1931, 1942, 1947), Hájnik (Rusalka 1931, 1941, 1953), Benda (Jakobín, 1934, 1951), Václav (Šelma sedliak, 1939). Spieval Adama Ecla v Kovařovicových Psohlavcoch (1939), Števu v Jej pastorkyni (1932) a Tichona v Káti Kabanovej (1935, 1949) L. Janáčka, zo svetovej tvorby Turidda v Sedliackej cti (1931), Pedra v Nížine (1937, 1942), Kormidelníka v Blúdiacom Holanďanovi (1939) Luigiho v Plášti (1944). Naštudoval mnohé charakterové a komické postavy, bol Gorom v Madame Butterfly (1931, 1940, 1955), Alcindorom v Bohéme (1932, 1939, 1948), Dr. Cajusom vo Falstaffovi (1932), neodolateľným humorom vyšperkovým Triquetom v Eugenovi Oneginovi (1934, 1945), spieval trojúlohu Cochenilla-Franza-Pitichinaccia v Hoffmanových poviedkach (1935), Monostata v Čarovnej flaute (1938), hudca Jerošku v Kniežati Igorovi (1952). Bol Gramom v Kováčovi Wielandovi J. L. Bellu (1943), v Suchoňovej Krútňave spieval Krúpu (1949, 1952) a v Cikkerovom Jurovi Jánošíkovi feudála Cérovského (1954).
Dano Živojnovič (1905 - ?)
Pred sto desiatimi rokmi, dňa 4. júna 1905 sa v srbskom Vršaci narodil operetný spevák Dano Živojnovič (vlastným menom Daniel Slobodan). Počas štúdia práv pohostinsky vystupoval v operete v Belehrade, nakoniec sa rozhodol zanechať štúdiá a prijal angažmán ako operetný tenorista. Po krátkom čase odišiel do Záhrebu, vďaka jazykovým schopnostiam (ovládal sedem jazykov) mohol spievať i v Budapešti (v Millöckerovej operete Madame Dubarry spieval v tom čase so slávnou divadelnou a filmovou herečkou Gitou Alpárovou), pokračoval v Grazi, Berlíne a napokon v Sofii. Do Prahy prišiel v roku 1937, čoskoro už naštudoval Veselú vdovu v češtine, ktorou získal veľkú popularitu. Spieval v Straussovom Netopierovi, v Kálmánovej Grófke Marici, v operetách J. Beneša (Na tý louce zelený, Růže z Argentiny, Bílá orchidej).
Jednu sezónu účinkoval v Paríži v kabarete Concert Mayol, krátko aj v berlínskom operetnom divadle Theater des Volkes a mníchovskom Theater am Gärtnerplatz. Stvárňoval najmä operetných milovníkov, na javisko priniesol prostý, prirodzený prejav a navyše mal príjemný mäkký tenor, čo mu zaručilo úspech u obecenstva. V Prahe hral hlavné úlohy v mnohých českých filmoch a spolupracoval s Jarmilou Kšírovou, Lídou Baarovou, Růženou Naskovou, Ljubou Hermanovou, Jindřichom Plachtom, Oldřichom Novým a s mnohými ďalšími známymi hercami. V roku 1945 bol riaditeľom Spevoherného divadla v Jablonci a potom až do odchodu na dôchodok člen spevoherného súboru Novej scény v Bratislave, kde vytvoril rad znamenitých postáv a figúrok v činohre i v operete. K významným postavám patrili Poručík Fernand de Champlatreux (Mamzelle Nitouche), Almaviva (v Baeumarchaisovom Barbierovi zo Sevilly), Alan Vilím (Ťava uchom ihly), Leander (Spievajúce Benátky), Pantaleón Vocilka (Strakonický gajdoš), Vojvoda Adam Kazimír (Žobravý študent), Burmak (Pieseň tajgy), Princ Alexej Orlovský (Netopier), Barón Zeta (Veselá vdova), Plukovník Pickering (My fair Lady).
Mary Bártů (1875 - 1959)
Pred šesťdesiatimi piatimi rokmi dňa 10. júna zomrela česká operetná speváčka Mary Bártů, sólistka opery a operety Slovenského národného divadla v rokoch 1928 - 1930 (vyd. Marie Loukotová, narodila sa 14. decembra v Protivíne, okr. Písek). Divadlu sa venovala jej sestra Nina Bártů. Marie sa síce v Tábore učila spev na hudobnej škole u V. B. Aima, ale navštevovala školu pre ženské povolania a odišla do Košíc, kde v rokoch 1921 - 1925 pracovala ako úradníčka, súčasne pokračovala v štúdiu spevu u M. Pohlovej (neskôr u J. Egema a M. Řezníčkovej). Bola členkou vidieckych divadelných spoločností, Slovenského národného divadla (1928 - 1930), Národného divadla v Brne (1931 - 1938).
V roku 1938 išla skúsiť šťastie na nemecké hudobné scény v Berlíne, Drážďanoch, Mníchove a Lipsku. V roku 1946 sa vrátila do Brna, tu stvárňovala najmä charakterové postavy, krátky čas sa venovala aj práci režisérky (1945 - 1959). Na javisku SND prvý raz vystupovala ako hosť v úlohe Heleny v Nedbalovej Poľskej krvi a Adely v Straussovom Netopierovi na jar v roku 1928. Zaujala kultivovaným hlasovým i hereckým prejavom a od septembra ju angažovali ako sólistku opery. Spievala Žofiu v Halke (1928), Barenu v Jej pastorkyni (1928), Kuchtíka v Rusalke (1928), Esmeraldu v Predanej neveste (1928), Frasquitu v Carmen (1928), Papagenu v Čarovnej flaute (1929), Izabellu vo Folprechtovej jednoaktovke Lásky hra osudná (1929).
Bronislav Chorovič (1895 - 1989)
Dňa 17. júna si pripomenieme tridsiate piate výročie úmrtia tenoristu Bronislava Choroviča. Chorovič študoval na konzervatóriu v Saratove, debutoval v simferopolskej opere v úlohe Fausta v Gounodovej opere. Počas prvej svetovej vojny sa ako zajatec dostal do Maďarska a odtiaľ viedla jeho cesta na Slovensko. V roku 1921 začínal ako člen zboru operného súboru SND. Šéf opery Milan Zuna vycítil jeho talent a obsadil ho do úlohy Beppa v Komediantoch (1921). Onedlho, už ako sólista, naštudoval Chorovič Alfréda v Traviate (1922) a vypracoval sa na ideálneho interpreta Verdiho opier, kde sa najviac uplatnil jeho mäkký lyrický tenor. Spieval Vojvodu v Rigolettovi (1923), Riccarda v Maškarnom bále (1923), Alvara v Sile osudu (1928), Cassia (Otello, 1925). Ako Manrico v Trubadúrovi (1924) získal obdiv bezpečnou ľahkou vysokou polohou najmä v známej strette a stal sa čoskoro obľúbeným a populárnym spevákom bratislavského obecenstva.
Jeho výšky v Bohéme (Rudolf, 1922) zneli lahodne a mali kovový lesk, spieval Almavivu (Barbier zo Sevilly, 1925), Leopolda (Židovka, 1922), Viliama Meistera (Mignon, 1923), Hoffmanna (Hoffmannove poviedky, 1923). Bol vynikajúcim Gounodovým Faustom (1922), Lorenzom vo Fra Diavolovi (1926), Ottaviom v Donovi Juanovi (1926). Vrcholom speváckeho a hereckého umenia Choroviča bol Des Grieux (J. Massenet: Manon, 1927) a technicky náročná úloha Chapeleua v Adamovej opere Postilión z Lonjumeau (1924), ktorého predniesol s ležérnosťou a francúzskou ľahkosťou, hýriac vysokými C i D v bravúrnej árii „Mes amis, écoutez l’histoire“. Najštýlovejší výkon podal v úlohe Lenského (Eugen Onegin, 1923), ktorého interpretoval lyricky mäkkým hlasom. Hlasovú univerzálnosť uplatnil aj v dramatických postavách ako Števa Buryja (Jej pastorkyňa, 1926) či Grigorij v Borisovi Godunovovi (1927).
Aj v českej tvorbe sa zaskvel jeho krásny hlas, bol Princom v Rusalke (1924), Jirkom v Čertovi a Káči (1925), Lukášom v Hubičke (1923), Vítkom v Daliborovi (1922) a Ladislavom v Dvoch vdovách (1924). V prvej do slovenčiny preloženej opere Kaukliar u Matky Božej J. Masseneta (1924) spieval kaukliara Jeana, naštudoval Grama v Bellovom Kováčovi Wielandovi (1927), v Detvanovi Viliam Figuša Bystrého predstavoval Ďura Krnáčovie (1928). V roku 1928 sa Chorovič s bratislavským publikom rozlúčil úlohou Almavivu a odišiel do pražského Národného divadla, kde úspešne pôsobil dlhé roky. Český repertoár rozšíril o diela Foersterove, Jeremiášove, Ostrčilove, Hábove, ale ťažisko jeho interpretačného umenia spočívalo naďalej v postavách tvorby romantickej. Bol vyhľadávaným spevákom oratórnej a piesňovej tvorby, aj tu bol jeho repertoár neobyčajne bohatý a široký.
Dalibor Heger (1937 - 2002)
Dňa 17. júna si pripomenieme nedožité osemdesiate piate narodeniny dramaturga, prekladateľa a riaditeľa Novej scény Dalibora Hegera, priekopníka hudobného divadla na Slovensku (narodil sa v Bratislave, zomrel 24. júna 2002). Heger vyrastal v kultúrnom rodinnom prostredí a keďže mal blízky vzťah aj k hudbe, rozhodol sa študovať hudobnú vedu. Už počas štúdia bol lektorom dramaturgie v opere SND a po osamostatnení Novej scény bol od roku 1954 dramaturgom tamojšej spevohry. Ako dramaturg pôsobil krátko aj v Krajskom dome osvety v Žiline, po roku sa na Novú scénu opäť vrátil a v rokoch 1970 - 1977 bol riaditeľom tohto divadla.
S menom Dalibora Hegera sa spája umelecky významné obdobie spevohry Novej scény, keď ako jazykovo zdatný, skúsený a rozhľadený dramaturg, prekladateľ a upravovateľ priniesol na javisko vrcholné muzikálové diela Pobozkaj ma, Katarína (1963), May Fair Lady (1965), Hello, Dolly! (1966), Don Quijote (1967), Fidlikant na streche (1968), West Side Story (1969), Zorba (1970). Toto obdobie je považované za „zlatú éru“ Novej scény, na ktorej sa podieľal aj osvedčený team inscenátorov (dirigent Z. Macháček, režisér B. Kramosil, choreograf B. Slovák a scénograf O. Šujan). Heger inšpiroval k písaniu pôvodných muzikálov mnohých slovenských skladateľov a textárov spolu s Kamilom Peterajom, ktorý prevzal funkciu dramaturga po nástupe Hegera na post riaditeľa (T. Šebo-Martinský: Revízor, 1973; I. Bázlik: Dobrodružstvo pri obžinkoch, 1974, Plné vrecká peňazí, 1975 a Veselica, 1978; Cyrano z predmestia autorov P. Hammela a M. Vargu, 1977).
Po nútenom odchode z divadla pracoval ako dramaturg v Československej televízii v Bratislave (1977 - 1978), od roku 1978 až do dôchodku ako vedecký pracovník Divadelného ústavu. Preložil alebo upravoval mnohé libretá klasickej operety a muzikálov.
Marka Medvecká (1916 - 1999)
Pred dvadsiatimi piatimi rokmi 19. júna zomrela v Bratislave sopranistka a vokálna pedagogička Marka Medvecká (narodila sa 21. februára 1916 v Novej Bani). Už na zvolenskom gymnáziu vzbudila pozornosť svojim hlasom, po maturite v roku 1935 odišla študovať spev na konzervatórium do Prahy (prof. Doubravka Branbergerová), v Bratislave absolvovala štúdium hudobnej vedy a francúzštiny. V apríli 1940 spievala pohostinsky Marienku v Predanej neveste v opere SND a dostala ponuku na angažmán do operného súboru, kde zotrvala do roku 1952. Vrodená muzikalita, kultivovaná hlasová kultúra a pohotovosť jej umožnili naštudovať široký repertoár rôznych štýlov, najviac jej však konvenovali diela slovanského repertoáru.
Bola skvelou interpretkou dievčenských postáv v Smetanových operách, okrem Marienky v Predanej neveste (1940, 1948) naštudovala aj Vendulku (Hubička, 1941), Karolínu (Dve vdovy, 1943), Blaženku (Tajomstvo, 1944), Jitku (Dalibor, 1947), Katušku (Čertova stena, 1949), Dvořákovu Kňažnú v Čertovi a Káči (1942) a Júliu v Jakobínovi (1951), Janáčkovu Jenůfu (Jej pastorkyňa, 1941, 1946) a Dorotku vo Weinbergerovom Gajdošovi Švandovi (1948). Jej hlas vzácne vyrovnaný vo všetkých polohách sa uplatnil aj v mezzosopránových úlohách ako Siebel (Faust a Margaréta, 1940), Cherubín (Figarova svadba, 1942), Varvara (Káťa Kabanová, 1949). Spievala Parasiu (Soročinský jarmok, 1948), Moniuszkovu Halku (1950), Gounodovu Margarétu (1943), Leoncavallovu Neddu (1947), z modernej opery stvárnila Solveig v Peerovi Gyntovi W. Egka (1941) a zo slovenskej Margitu v Holoubkovej Túžbe (1944), Katrenu i Marku v Krútňave (1949). Ako koncertná speváčka sa venovala uvádzaniu slovenskej a českej tvorby. V roku 1944 organizovala koncerty slovanskej hudby v slovenských mestách, ako dobrovoľná sestra sa zapojila do SNP a viac razy vystupovala v slobodnom rozhlasovom vysielači v Banskej Bystrici. Po oslobodení a obnovení republiky ju Ministerstvo zahraničných vecí vyslalo do Belehradu, kde 28. októbra spievala na oslavu nášho štátneho sviatku Marienku v Predanej neveste.
Svoje skúsenosti z praxe využila Medvecká v pedagogickej práci na bratislavskom konzervatóriu od roku 1952, súčasne pôsobila ako hlasová poradkyňa v Lúčnici, v Speváckom zbore slovenských učiteliek a v opere Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici.
Radovan Fest Spišiak (1900 - 1971)
Stopätnásť rokov uplynie 25. júna od narodenia dirigenta a hudobného skladateľa Radovana Festa Spišiaka (narodil sa v roku 1900 v Spišskom Podhradí, zomrel 1. augusta 1971). Po absolvovaní reálneho gymnázia v Levoči študoval na Vysokej hudobnej škole v Budapešti dirigovanie u Emila Ábrányiho a kompozíciu u Zoltána Kodálya (1916 - 1926), ktorý mu vštepil lásku k ľudovej piesni, keďže požadoval od svojich žiakov, aby inšpiráciu pre kompozičné práce hľadali v rodnom kraji. Na štúdium si musel privyrábať, dostal sa k divadlu, s ktorým chodil na zájazdy po okolí Budapešti.
V roku 1929 sa vrátil na Slovensko ako dirigent maďarského divadla v Užhorode (1929 - 1934), krátky čas v Západoslovenskom maďarskom divadle (1935). V sezóne 1936 - 1937 pôsobil ako dirigent operety v Slovenskom národnom divadle, v košickom maďarskom divadle a v Budapešti (1940 - 1944). Po oslobodení založil spolu s dirigentom Karolom Fischerom Mestský orchester v Košiciach a uvádzali koncerty pre sovietskych vojakov. Tento orchester spolu s robotníckym spevokolom sa potom stali jadrom orchestra v novootvorenom košickom, vtedy Východoslovenskom národnom divadle (neskoršie Štátne divadlo), ktoré práve zakladal Janko Borodáč. S týmto mladým súborom naštudoval Spišiak Nedbalovu Poľskú krv (1945) a Smetanovu Predanú nevestu (1946).
V neľahkých podmienkach a po rokoch úmornej práce sa Festovi Spišiakovi podarilo vychovať mnoho mladých umelcov (Júliusa Regeca, Annu Kosteckú, Jolanu Koronskú, Jozefa Kondera, Jána Pasiara a ďalších), dvoch korepetítorov Štefana Gajdoša a Gabriela Kucka, neskorších dirigentov prešovského divadla. Ako dirigent naštudoval množstvo operných, operetných i baletných titulov. Medzi jeho najúspešnejšie naštudovania patrili Moniuszkova Halka, Verdiho Traviata a Rigoletto. Významná je aj jeho kompozičná činnosť, inšpiráciu našiel v zakarpatskej piesni, keď ako dirigent precestoval s divadelným súborom kus Zakarpatskej Ukrajiny. V jeho symfonických obrazoch i v najlepšom diele Huculčina sa ozývajú ukrajinské prvky.
Príhovor na stužkovú slávnosť
Stužková slávnosť je významná spoločenská udalosť. Je symbolickým krokom na ceste k maturite a dospelosti. Stužková slávnosť sa spravidla organizuje v novembri či decembri posledného školského roka (4. ročníka) a jej hlavnou časťou je pripnutie zelenej stužky. Zelená stužka je symbol študenta, ktorý je na prahu maturity.
Brainstorming: Prvým krokom pri písaní príhovoru je zhromaždenie všetkých nápadov. Venuj chvíľu času tomu, aby si si spomenul na najvýraznejšie momenty zo školy či spoločného času so spolužiakmi. Môžeš si zapísať všetko, čo ti príde na um - od veľkých udalostí, ako sú školské výlety alebo úspechy na súťažiach, až po maličkosti, ako sú vtipné situácie zo školských hodín alebo nezabudnuteľné výroky učiteľov.
Zhromaždenie spomienok: Po brainstormingu je čas usporiadať myšlienky. Prejdi si zoznam a vyber tie najvýznamnejšie momenty, ktoré najlepšie vystihujú vašu triedu a váš spoločný čas na škole.
Rozhovor s triedou: Písanie príhovoru môže byť tímová práca. Zisti, čo si ostatní spolužiaci pamätajú a čo považujú za najdôležitejšie momenty. Čo by boli radi, aby v príhovore odznelo. Môžeš si urobiť krátky prieskum medzi spolužiakmi, aby si získal rôzne perspektívy.
Osobný prístup: Príhovor na stužkovú by mal byť osobný a úprimný. Skús sa zamerať na svoje vlastné skúsenosti a pocity, ktoré sú pre teba najdôležitejšie.
„Život nie je o čakaní, kým búrka prejde. Zišli sme sa v tejto vyzdobenej sále, aby sme spoločne oslávili jednu z dôležitých chvíľ nášho života. Stužková slávnosť nie je len symbolom nášho dospievania. Stojíme tu a uvedomujeme si, ako rýchlo utiekli naše školské roky.
Chcem úprimne poďakovať všetkým našim učiteľom. Za trpezlivosť, podporu a vedenie počas celého štúdia. Boli ste našimi sprievodcami, ktorí nás usmerňovali a pomáhali nám rásť, aj keď to niekedy nebolo ľahké. Podržali a motivovali ste nás, aj keď sme často mali chuť utekať pred školskými povinnosťami. Vďaka vám sme sa nevzdali a zvládli sme dosiahnuť všetky ciele.
Špeciálne poďakovanie patrí pani biologikárke, ktorá sa nás ujala v štvrtom ročníku. Vďaka vašej obetavosti a snahe ste nám pomohli dohnať všetko, čo sme zameškali v predošlých rokoch.
Chcem sa poďakovať aj vám, milí rodičia, za to, že ste nás neustále podporovali, aj za to, že ste nás odtrhávali od mobilov, keď sme to najmenej chceli. Vieme, že to nebolo vždy ľahké, ale vďaka tomu sme sa dokázali naučiť na písomky a zvládnuť všetky náročné testy. Bez vašej trpezlivosti a občasného prísneho pohľadu by sme to asi vzdali oveľa skôr.
Milí spolužiaci, dnes sme sa stretli na tomto výnimočnom mieste, aby sme oslávili našu stužkovú. Stužková nie je koncom, ale skôr začiatkom niečoho nového a veľkého. Stužka, ktorú nám dnes pripli, je symbolom nádeje a odhodlania, ktoré nás budú sprevádzať v nadchádzajúcich mesiacoch. Tento školský rok bude plný výziev, ktoré sú pre nás nesmierne dôležité. Máme v sebe potenciál prekonať akúkoľvek prekážku, ktorá nám príde do cesty.
Berte tento článok iba ako zdroj nápadov. Váš pohovor nech je osobný, odvážny a vtipný.“
Divadelní hra "Uděláte mně to znova?" 23. 3. 2024 - hraje DS LUCERNA Vilémovice u Ledče na Sázavou
tags: #prihovor #na #pozvanie #divadielka