Slávnosť Krista Kráľa, ktorá uzatvára liturgický rok, nás pozýva k hlbokému zamysleniu nad podstatou Božej vlády a jej vplyvom na náš život. Mnohí poznáme zaujímavú novelu od Sigmunda Freuda o jachtárovi, ktorý doplával k brehu istého ostrova v južnom Pacifiku. Domorodci ho s nadšením vítali, tlieskali, spievali a tancovali. Niesli ho na rukách do dediny a posadili na zlatý trón. Obyvatelia ostrova mali totiž zvyk zvoliť si za svojho kráľa nejakého prišelca, ale iba na jeden rok. Počas toho obdobia mohol kráľ vydávať akékoľvek príkazy a jeho podriadení ich vykonávali bez mihnutia oka. Istého dňa sa však v jachtárovom srdci zrodili pochybnosti o tom, čo sa stane, keď sa čas jeho panovania skončí. Správa, ktorú dostal, ho vydesila: dozvedel sa, že ho vyvezú na neobývaný ostrov, kde zostane bez akýchkoľvek prostriedkov na živobytie ako obeta pre bohov. Keď sa prebral zo šoku, začal si pripravovať plán. Prikázal remeselníkom postaviť flotilu malých lodí. Potom dal vykopať ovocné stromy a iné užitočné rastliny, previezť ich na spomenutý neobývaný ostrov a tam ich zasadiť. Nakoniec tam prikázal postaviť pekný dom.
Aj my sa nachádzame v situácii, o ktorej vieme, že raz skončí odchodom z tohto pozemského života. Pri končiacom Roku viery by sme mali azda prehodnotiť, nakoľko sa nám podarilo naplniť očakávanie tohto obdobia, ktoré emeritný Svätý Otec Benedikt XVI. apoštolským listom Porta fidei 11. októbra 2012 otvoril, aby sme takto plnšie vstúpili do živého spoločenstva s Bohom. Iste, ťažko nejakým spôsobom merať, nakoľko sme to naplnili, pretože iba Pán vidí do srdca a pozná naše myšlienky a úmysly. Niečo sa však predsa dá posúdiť, hoci nie globálne. Každý z nás predsa vie sám za seba povedať, či využil toto obdobie tak, aby ho priblížilo k Pánovi a či sme naozaj využívali prostriedky, ktoré nám Cirkev v tomto období dáva. Samozrejme, tým, že končí toto obdobie, nekončí sa naše úsilie o naše posvätenie. Svätý Pavol, ako sme počuli v Liste Kolosanom, si kladie otázku, či sa môžeme vôbec obísť bez Krista, ktorý je pôvodca života prirodzeného i nadprirodzeného. Viera nás vedie k tomu, aby sme objavili, že stretnutie s Bohom dáva novú hodnotu všetkému, čo je v človeku krásne, dobré, pravdivé - a zároveň to všetko privádza k dokonalosti.
Viera a rozum v poznaní Boha
Katolícka viera je racionálna a má dôveru v ľudský rozum. Prvý vatikánsky koncil v dogmatickej konštitúcii Dei Filius potvrdil, že rozum je schopný s istotou poznať existenciu Boha zo stvorených vecí, no len viera dokáže „s ľahkosťou a s absolútnou istotou, bez omylu“ (DS 3005) spoznať pravdy, ktoré sa týkajú Boha, a to vo svetle jeho milosti. Preto je pre človeka dôležité, aby sa otváral pre vieru a pre poznanie Boha, ako aj pre poznanie jeho plánu spásy v Ježišovi Kristovi. V evanjeliu je do života uvedené nové ľudstvo - autentická „gramatika“ človeka a celej skutočnosti. Katechizmus Katolíckej Cirkvi hovorí: „Božia pravda je Božia múdrosť, ktorá vládne v celom poriadku stvorenia a riadenia sveta. Boh sám stvoril nebo i zem a len on sám môže dať pravé poznanie všetkých stvorených vecí v ich vzťahu k nemu.“ (čl. 216). Viera znamená nechať sa pritiahnuť Otcom. Len svetlo Otca na Syna privádza veriaceho k zjednocujúcemu stretnutiu s ním. Toto stretnutie je dielom Ducha Svätého. Veriť znamená prijať svedectvo, ktoré Boh o sebe ponúka prostredníctvom Syna. Kristus je plným zjavením sa Boha: Otec môže byť plne poznaný len skrze Syna, preto jeho osoba pomáha prekonať nevieru a vytrvať vo viere.
Odovzdávanie viery v rodine a úloha teológov
Francúzsky dominikán kardinál Yves Marie Congar zdôrazňuje: „Ak je dieťa pokrstené, vieru môže prijať spolu so životom, chlebom a teplom domova. Katechéza a sviatosti neprinášajú trvalé ovocie tam, kde sa vďaka rodinnej atmosfére nezakorenia. Vieru skutočne oveľa viac odovzdávajú kresťanskí rodičia ako kňazi a kazatelia, ktorí sa venujú starostlivosti o duše.“ V tejto súvislosti spomeňme na smrť bl. Jána Pavla II. V izbe, v ktorej zomieral, na stolíku na dosah jeho zraku stála fotografia jeho rodičov. A on, slabým hlasom, hovoril prítomným v izbe: „Dovoľte mi odísť do domu Otca.“ Cestu do domu Otca začal so svojimi rodičmi v rodnom dome. Taliansky biskup Carlo Colombo dodáva: „Aj teológ prispieva k tomu, aby viera rástla, a to svojím vlastným spôsobom; starostlivosťou, aby kresťanská viera bola racionálna pre všetkých ľudí, pre členov Cirkvi i pre tých, ktorí ešte nie sú jej členmi v plnom zmysle.“
Paradox Kristovho kráľovstva: Trón na kríži
Dnešné evanjelium (Lk 23, 35-43) nás privádza k chvíli, keď Kristus začína kraľovať nad svetom. Kríž je trónom Krista Kráľa. Svätý Pavol, keď píše kresťanom v Korinte, hovorí: „Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo“ (1 Kor 1, 22-23). Boh spasil svet nie skutkom svojej moci, ale prostredníctvom poníženia svojho jednorodeného Syna. Podľa ľudských parametrov tento nezvyčajný spôsob nejde spolu s kritériami gréckej múdrosti. Svätý Pavol však nevidí v kríži iracionálnu udalosť, ale spásonosnú skutočnosť, ktorá je racionálne pochopiteľná vo svetle viery. Aj apoštol Peter poučuje kresťanov v diaspore: „Uctievajte sväto Krista, Pána, vo svojich srdciach, stále pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás“ (1 Pt 3, 15).
Pri slávení nedele Krista Kráľa počúvame text z predposlednej kapitoly Lukášovho evanjelia a môžeme pri tom prežívať akési vnútorné rozčarovanie. Najmä ak si spomenieme na 1. kapitolu tohto evanjelia, kde archanjel Gabriel hovorí Panne Márii: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. On bude veľký a bude sa volať Synom Najvyššieho.“ A napriek týmto krásnym slovám dnes, paradoxne, na konci Lukášovho evanjelia vidíme Ježiša na kríži; je potupený a všetci sa mu vysmievajú ako neúspešnému kráľovi. Možno si kladieme otázku: nemohol Boh Otec zasiahnuť, ukončiť Ježišovo potupovanie a potvrdiť jeho kráľovskú moc? Odpoveď už poznáme: Nie, Boh Otec toto nechcel urobiť. Takto chcel vykúpiť svet a ukázať svoju „lásku až do krajnosti“ (porov. Jn 13, 1).
Scéna na Kalvárii a troje pokúšanie
Keď čítame text dnešného evanjelia, môžeme zbadať, že sa nápadne podobá textu o Ježišovom pokúšaní na púšti (Lk 4), kde ho diabol trikrát pokúšal. Vrch Golgota, na ktorom bol Ježiš ukrižovaný aj s dvoma zločincami, sa nachádzal za mestskými hradbami Jeruzalema pri hlavnej ceste. Bola to rušná cesta a veľa pocestných mohlo sledovať popravu. A v tejto scenérii nám evanjelista Lukáš približuje tri skupiny posmievačov, ktorí sú vlastne akousi ozvenou tých troch diablových pokúšaní na púšti. Najprv to boli členovia veľrady a iní poprední muži židovskej elity; potom vojaci a nakoniec jeden zo zločincov. Vidíme tu akoby celé spektrum ľudskej spoločnosti: vplyvných a bohatých, ktorí vládli peniazmi, konexiami a intrigami; ďalej vojensky mocných, ktorí vládli zbraňami; a napokon skrachované existencie, ktoré sa pokúšali uchmatnúť niečo zo života násilným zločinom. A ako na to reagoval Ježiš? Nie mocou - ale láskou. Láskou až do krajnosti.
Je veľmi zaujímavá reakcia druhého lotra na kríži, ktorý ako jediný bránil Ježiša aj pred vplyvnými, aj pred mocnými, aj pred skazenými ľuďmi. Na prvom mieste tým, že Ježiša oslovil menom - čím vyjadril svoju vieru v jeho poslanie. V najťažšej chvíli Ježišovho pozemského života, kedy už nikto neveril v Ježišovu moc, kajúci lotor mu ju prizná a uverí v neho ako Spasiteľa.
Evanjelium (Lk 23, 35-43) nám takto znie:
Poprední muži sa posmievali Ježišovi a vraveli:„Iných zachraňoval, nech zachráni aj seba, ak je Boží Mesiáš, ten vyvolenec.“
Aj vojaci sa mu posmievali. Chodili k nemu, podávali mu ocot a hovorili:„Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“
Nad ním bol nápis:„Toto je židovský kráľ.“
A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal:„Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!“
Ale druhý ho zahriakol:„Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“
Potom povedal:„Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“
On mu odpovedal:„Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“
Homília Benedikta XVI. o službe viery
Vo svojej homílii na slávnosť Krista Kráľa v roku 2010, pri príležitosti menovania nových kardinálov, Benedikt XVI. zdôraznil, že prvotnou službou Petrovho nástupcu je služba viery. Nový zákon hovorí, že Peter sa stáva „skalou“ Cirkvi, nakoľko je nositeľom kréda. Cirkevné „my“ začína v mene toho, ktorý vyznal ako prvý vieru v Krista; začína jeho vierou - vierou spočiatku nezrelou a „príliš ľudskou“, ktorá však po Veľkej noci dozrieva, takže je schopná nasledovať Krista až k darovaniu seba samého. Dozrieva vo viere, že Ježiš je skutočný Kráľ práve preto, že zostal na kríži, a takto dal život za hriešnikov.
V evanjeliu je vidieť, ako všetci chceli od Ježiša, aby zostúpil z kríža. Vysmievajú sa mu, ale tiež sa tým snažia ospravedlniť sami seba. Dráma, ktorá sa odohráva pod Ježišovým krížom, je univerzálnou drámou, týka sa všetkých ľudí pred Bohom, ktorý sa zjavuje ako ten, čím je, totiž Láskou. V ukrižovanom Ježišovi je božstvo znetvorené, vyzlečené zo všetkej viditeľnej slávy, ale je prítomné a reálne. Jedine viera ho dokáže rozpoznať: Máriina viera, ktorá vo svojom srdci uchováva tiež tento posledný kameň mozaiky života svojho Syna; Ona ešte nevidí všetko, ale naďalej dôveruje Bohu a znovu s rovnakou odovzdanosťou opakuje: „Hľa, služobnica Pána“ (Lk 1,38). A potom je tu viera kajúceho lotra: viera sotva naznačená, ale dostatočná k tomu, aby zaistila spásu: „Dnes budeš so mnou v raji.“ Rozhodujúce je toto „so mnou“. Kajúci lotor je skutočne na kríži ako Ježiš, ale predovšetkým je na kríži spolu s Ježišom. Na rozdiel od druhého vinníka a všetkých tých ostatných, ktorí sa mu vysmievajú, nežiada po Ježišovi, aby zostúpil z kríža alebo aby mu pomohol zostúpiť z kríža. Naproti tomu žiada: „Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ Vidí ho na kríži, znetvoreného k nepoznaniu, a predsa sa mu zveruje ako nejakému kráľovi. Kajúci lotor verí tomu, čo je napísané na tabuľke umiestnenej nad Ježišovou hlavou: „Židovský kráľ.“ Verí tomu a zveruje sa mu. Preto sa ihneď ocitá v „dnešku“ Boha, v raji, pretože raj je toto: byť s Ježišom, byť s Bohom.
Sviatok Krista Kráľa - Dvojminútová homília: P. Peter Dillon
Toto je prvotné a základné posolstvo: byť s Ježišom ako Mária a nechcieť zostúpiť z kríža, ale zostať tam s ním. Účasť na Kristovej vláde sa preveruje konkrétne a jedine v účasti na jeho ponížení, na jeho kríži. Služba pápeža a kardinálov spočíva celá vo viere, ktorá premieňa celý život: veriť, že Ježiš je Boh, že je Kráľ práve preto, že prišiel až k tomuto bodu, pretože nás miloval až do krajnosti. Túto paradoxnú kráľovskú hodnosť musíme dosvedčovať a zvestovať rovnakou cestou a logikou pokory a služby, zrna, ktoré odumiera, aby prinieslo úžitok. Pápež a kardináli sú povolaní, aby boli hlboko zjednotení predovšetkým v tomto: všetci spoločne pod vedením Petrovho nástupcu musia zostať pod vládou Krista, myslieť a konať podľa logiky kríža, čo nie je ani ľahké, ani samozrejmé. Účinnosť našej služby Cirkvi podstatne závisí na našej vernosti božskému kraľovaniu ukrižovanej Lásky. Na prsteni, ktorý sa odovzdáva kardinálom, je preto znázornený obraz Ukrižovaného, a farba ich rúcha odkazuje na krv, symbol života a lásky - Kristovu krv, ktorú Mária zbiera z prebodnutého boku Syna. Odtiaľto prúdi naša múdrosť: sapientia Crucis (múdrosť Kríža).
Homília pápeža Františka: Zapojiť sa, nie byť len divákom
Pápež František vo svojej homílii na Slávnosť Krista Kráľa v roku 2022 zdôraznil paradox Kristovho kráľovstva: „Boží Mesiáš, Vyvolený, Kráľ“ (Lk 23, 35.37) sa ukazuje bez moci a bez slávy: je na kríži, kde vyzerá skôr ako porazený než ako víťaz. Jeho kráľovstvo je paradoxné. „Veľkosť jeho kráľovstva nie je moc podľa sveta, ale Božia láska, láska schopná dosiahnuť a obnoviť všetky veci. Pre túto lásku sa Kristus znížil k nám, prežil našu ľudskú biedu, okúsil naše najnižšie postavenie: nespravodlivosť, zradu, opustenie; zažil smrť, hrob, zostúpenie k zosnulým. Takto náš Kráľ išiel až na kraj sveta, aby objal a zachránil všetky živé bytosti.“
Svätý Lukáš je evanjelista, ktorý asi najviac zdôraznil túto milosrdnú lásku Ježiša počas jeho utrpenia; lásku, ktorá je schopná zniesť všetko, aby nás zachránila. Zaznamenáva napríklad Ježišovu prosbu k Otcovi za svojich katov (v. 34) a rozpráva jeden z najcharakteristickejších príbehov: obrátenie kajúceho lotra, ktorý sa v tejto scéne objavuje ako prvotina Kristovho víťazstva a jeho tajuplného kráľovstva. Lotor v tejto scéne rozvíja cnosti potrebné na prijatie Božieho kráľovstva: vieru, nádej a lásku. Bázeň pred Bohom ho vedie k uznaniu a vyznaniu svojej viny. Tak prostredníctvom pokánia prechádza od strachu k láske: „Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva!“ (v. 43). A tak dostáva nielen Božie odpustenie, ale aj prísľub raja. Ako vysvetľuje svätý Ambróz, „Pán vždy dáva viac, než od neho prosíme: lotor prosil len o to, aby si na neho spomenul, ale Pán mu hovorí: ‚Veru, hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji.‘ Život spočíva v tom, že bývame s Ježišom Kristom, a kde je Ježiš Kristus, tam je aj jeho kráľovstvo.“ Pokorný postoj dobrého, kajúceho lotra mu zaistil Božiu lásku a vstup do jeho kráľovstva.
Pápež František ďalej vyzval zamyslieť sa nad tým, či je tento Kráľ vesmíru Kráľom aj našej existencie. Kráľ je zobrazený s otvorenou náručou, aby objal všetko z nás, aj to, čo je od neho najvzdialenejšie: našu smrť, bolesť, chudoby, krehkosti, biedu. On nás miluje takých, akí sme, a dáva nám možnosť kraľovať v živote, ak sa odovzdáme jeho tichej láske, ktorá sa ponúka, no nevnucuje. Láska Božia sa nikdy nevnucuje; je to láska, ktorá nám vždy odpúšťa a vždy nás postaví na nohy, vždy nám prinavracia našu kráľovskú dôstojnosť. Spása vychádza z toho, že sa ním necháme milovať, pretože len tak budeme oslobodení od otroctva nášho ega, od strachu, že budeme sami, od myšlienky, že to nezvládneme. Často sa máme stavať pred Ukrižovaného a nechať sa milovať, pretože tie roztvorené ramená aj nám roztvárajú raj, tak ako kajúcemu lotrovi. Vnímajme ako nám adresovanú tú vetu, jedinú, čo dnes Ježiš hovorí z kríža: „Budeš so mnou v raji.“ Boh je blízko, nežný a milosrdný, a jeho otvorená náruč utešuje a hladí.
Dnešné evanjelium pred nás stavia dve cesty: buď byť divákmi, alebo sa zapojiť. Mnohí sú divákmi, ktorí sa dívanú na ukrižovaného z diaľky, zvedavo a ľahostajne, bez toho, aby sa skutočne zainteresovali. Opakujú spoločný refrén: „Ak si kráľ, zachráň sa!“ (porov. v. 35.37.39), čo je presný opak toho, čo robí Ježiš, ktorý nemyslí na seba, ale na záchranu tých, ktorí ho urážajú. Táto „smrtiaca nákaza ľahostajnosti“ vytvára odstup od situácií biedy. Riziko pre našu vieru je, ak zostáva teóriou a nestáva sa praxou, ak niet zaangažovania sa. Naopak, blahodarnú vlnu dobra predstavuje kajúci lotor, ktorý sa zapája. Oslovuje Ježiša menom, vyznáva svoje chyby a modlí sa: „Ježišu, spomeň si na mňa“ (v. 42). Takto sa zločinec stáva prvým svätým. Pápež vyzýva k dôvere, k osloveniu Boha menom, k priznávaniu chýb bez maskovania. Nemáme pestovať spiritualitu make-upu, ale prichádzať k Bohu bez líčenia, s dušou takou, aká je. Kto sa cvičí v dôvere, naučí sa prihovárať za utrpenie sveta a ľudí. Nemáme byť na svete len preto, aby sme zachránili seba samých, ale aby sme priviedli našich bratov a sestry do náručia Kráľa. Je na nás, či sa rozhodneme byť divákmi, alebo sa zapojíme, vyhrnieme si rukávy a prejdeme od „ak“ výhovoriek k „áno“ modlitby a služby.
Vláda Krista Kráľa v živote veriacich
Dnes mnohí len veľmi ťažko pochopia, či je správne oslavovať Krista ako Kráľa, lebo človek túži žiť v demokracii, a nie v monarchii. Sviatok Krista Kráľa bol zavedený až v 20. storočí pápežom Piom XI., ale on sám sa nazval kráľom hneď na začiatku verejného účinkovania, hovoril o nebeskom kráľovstve a spomínal ho aj v mnohých podobenstvách. Ľudia v jeho dobe mu rozumeli, lebo vedeli, že kráľ má bohatstvo, paláce, osobnú stráž, vojsko a chodí prepychovo odetý s kráľovskými insígniami. Bol pánom života a smrti svojich poddaných a vyžadoval od všetkých absolútnu úctu, oddanosť a poslušnosť. Ježiš však nevyužil šancu zasadnúť na svetský trón, keď zázračne nasýtil tisícové zástupy a ľudia ho chceli urobiť kráľom. Udiahol sa na osamelé miesto a vyčítal im: „Nehľadáte ma preto, že ste videli znamenia, ale preto, že ste jedli z chlebov a nasýtili ste sa.“ Šesť dní pred Veľkou nocou slávnostne vstupuje do Jeruzalema, pričom nesedí v zlatom kočiari ani na plnokrvnom koni, ale vyberie si dopravný prostriedok chudobných ľudí - osliatko. Zástupy jasajú, farizeji sa pohoršujú, ale Ježiš nikomu nebráni, aby volal Hosana!
Po slávnostnom príchode do Jeruzalema prišla noc Zeleného štvrtka, kedy bol Ježiš zajatý, súdený a vedený k Pilátovi. Žalobcovia prehodili žalobu do politickej roviny, a tak Pilát súdil buriča, ktorý sa prehlasoval za kráľa. Pilát videl iba karikatúru kráľa: zbičovaného muža, s tŕňovou korunou na hlave, v purpurovom plášti a s trstinou v ruke. Na kríži zomiera mladý tridsaťtri ročný kráľ - Kristus Kráľ. Nad hlavou mu svieti nápis, ktorý hlása príčinu jeho smrti: „Toto je židovský kráľ.“ Zomiera ako otrok, zločinec, obklopený posmechom a nenávisťou. Nikomu sa však nevyhráža pomstou, ani Božím hnevom, ale do nenávistných hlasov sa ozýva jeho prosba: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Pokornú prosbu lotra odmieňa tým, že ako prvého z ľudí ho oficiálne vyhlasuje za svätého: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Ježiš z kríža sa pozerá na každého z nás a chce nás obdarovať nekonečnou láskou, prejavujúcou sa odpúšťaním. Aj nám chce povedať: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ Ako skutočný Kráľ udeľuje amnestiu všetkým, ktorí zhrešili a ľutujú.
Kristus - Kráľ milosrdenstva
Zberba, ktorá stála pod krížom, tomu nerozumela. Posmievali sa mu a provokovali: „Zachráň sa, ak si židovský kráľ!“ Tí však, čo sa naňho pozerali očami viery, museli spolu so stotníkom vyznať: „Tento človek bol naozaj spravodlivý.“ Mnohí súčasníci pri pohľade na Ježiša si kladú otázku: Čo mi môže dať? Výhodné zamestnanie, kariéru, honor pred ľuďmi? Veríme v Krista, Božieho Syna, ktorý prebýva medzi nami vo svätej Hostii? Veríme v Krista, Božieho Syna, ktorého druhý príchod opisuje evanjelista Marek takto: „Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať na oblakoch s veľkou mocou a slávou. On pošle anjelov a zhromaždí svojich vyvolených zo štyroch strán sveta kraja zeme až po kraj neba.“
Ježišov život mal byť podľa prorokov časom veľkého kráľa, záchrancu Izraela, ktorý bude uprostred svojho ľudu (Sof 3, 15) vládnuť veľkou mocou a v pokoji, ktorý nebude mať koniec (Iz 9, 6). Nič také sa na Kalvárii nedeje. Ľud neprišiel osláviť svojho kráľa, ale dívať sa, ako skončí ten, čo ohlasoval Božie kráľovstvo. Kráľ podľa ich predstáv a očakávaní neprišiel. Napriek tomu sa Písmo nemýlilo. Jeho kríž sa stal znamením, že je to tak. Hriech zabíja dušu, kríž zabíja telo. V najväčšej tragédii ľudského života, ktorou je pre človeka hriech a smrť, je Kristus pri človeku. Zločinci v evanjeliu sú názornými svedkami takejto tragédie. Avšak uprostred nich je Ježiš. On má moc nad hriechom a smrťou. On je ten, ktorý prišiel volať hriešnikov, aby sa obrátili (Lk 5, 32). Jeho miesto je medzi hriešnikmi. V posledných chvíľach života otvára kajúcemu zločincovi brány raja: „Dnes budeš so mnou v raji!“ Ježiš je kráľ milosrdenstva. Je stále tam, kde je jeho ľud. Osobitne je prítomný tam, kde človek potrebuje svetlo milosrdenstva a útechu v bolesti. Písmo sa naplnilo. Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami (Jn 1, 14). Kristus Kráľ prišiel k svojmu ľudu a už ho nikdy neopustí (Mt 28, 20).
Kingship ako služba a jej prejav v praxi
Slávnosť Krista Kráľa prináša vyvrcholenie všetkého učenia, čo sme objavovali a oslavovali v príbehoch z evanjelia počas celého roka. Pozýva naučiť sa žiť v jeho Prítomnosti, konať jeho vôľu. Posolstvo dnešného sviatku nachádzame v samotnom evanjeliu, na začiatku i na konci Ježišovho verejného účinkovania, zväčša v podobe kríža. Ježišova služba kráľa nie je moc, ktorá zráža a ponižuje, ale je to žezlo služby, ktorým druhých podopiera a dvíha. „Skeptron“ je palica pútnika alebo pastiera. Kráľovská služba je ako služba pastiera, ktorý hľadá stratené ovce, zranené obväzuje a slabé posilňuje. Vďaka Kristovi sme súčasťou kráľovskej rodiny, dostali sme nielen kráľovský titul, ale bola nám aj zverená služba. Ježiš hovorí: „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom, pretvor naše srdcia podľa srdca svojho. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“
Moderným príkladom takejto sebaobetavej lásky a služby môže byť príbeh mladého poručíka Sayeda, ktorý v momente atentátu na indickú političku Benazir Bhuttovú nezaváhal a ochránil ju vlastným telom, pričom na následky zranenia zomrel. Jeho kolegovia neboli jeho konaním prekvapení, lebo poznali jeho charakter, jeho vieru, prácu a krajinu. Ježiš sa tiež vedome a dobrovoľne obetoval, aby zachránil ostatných. Prešiel cestou smrti, aby sme my mohli žiť. Prosíme ho, aby pretvoril našu myseľ podľa Kristovej náuky a príkladu, aby sme boli tichí a pokorní srdcom.
Sviatok Krista Kráľa - Dvojminútová homília: P. Peter Dillon
Príď kráľovstvo tvoje: Skutočná túžba po Kristovej vláde
Mať dobrú vládu, alebo kráľa, je túžbou obyvateľov zrejme každej krajiny. Musíme ale konštatovať, že túžba mať dobrú vládu zostáva spravidla nenaplnená. Sviatok Krista Kráľa je radostným sviatkom oslavy dobrého Vladára. Ak chceme mať z Kristovej dobrej vlády úžitok, dbajme, aby prosba, ktorá často vychádza z našich úst: „príď kráľovstvo tvoje!“, nebola len formalitou. Protestantský teológ Bohren hovorí: „Vieme, čo vravíme, keď sa modlíme: „príď kráľovstvo tvoje“? Každý z nás má svoje malé kráľovstvo. Robotník, ktorý kráča k svojmu stroju si myslí: To je moje kráľovstvo! Žena v domácnosti si myslí: Toto je moje kráľovstvo! A tak by sme mohli pokračovať - lekár vo svojej ordinácii je presvedčený: To je moje kráľovstvo! Pacient, ktorý otvára zásuvku s liekmi je presvedčený: To je moje kráľovstvo! Farár - pri pohľade na svoju farnosť je presvedčený: To je moje kráľovstvo! Učiteľka pred deťmi v triede si myslí: To je moje kráľovstvo! Každý človek má svoje kráľovstvo, či už veľké alebo malé. Má svoj životný priestor, v ktorom vládne... A preto sa mnohí z nás ústami modlia: „príď kráľovstvo tvoje!“, ale srdcom sa modlia: Nie, nie, zostaň moje kráľovstvo. A preto to tak na zemi vyzerá.“
Kedysi v našich rodinách na čestnom mieste bol nápis: „Pokoj tomuto domu.“ Tým, čo tam žili, i tým, čo k nim prichádzali, mal pripomenúť, čo je potrebné, dôležité a nutné pre človeka. Človek, aj keď je v núdzi, ale má pokoj - Kristovo kráľovstvo v srdci - je šťastný. Pravé šťastie bez pokoja nie je možné. Dnes nápisov „Pokoj tomuto domu“ z čestných miest našich domácností ubúda. Nie preto, že by neboli aktuálne. Sú oveľa aktuálnejšie ako v minulosti. Ak niečo dnes naozaj potrebujeme, tak je to pokoj. Kristov pokoj do našich sŕdc, do našich rodín a spoločnosti. Pokoj, ktorý treba realizovať v našom živote, pokoj, ktorý má svoje korene jedine v Kristovom Kráľovstve. My kresťania máme privilégium byť súčasťou takejto vlády - Kristovho kráľovstva.