Božie slovo nás v tejto druhej adventnej nedeli upriamuje k tomu, aby sme rozjímali nad Pánovým príchodom, a to spôsobom, že pred nás stavia osobu Jána Krstiteľa, ktorý v sebe zhŕňa celý Starý zákon a prepája ho s Novým zákonom. Tento prorok na rozhraní období je predchodcom Mesiáša Ježiša, ako v živote, tak i v smrti. Náplňou adventu je teda príprava cesty pre Pána, čo znamená robiť pokánie.
Ján Krstiteľ: Hlas volajúceho na púšti
Evanjelium v liturgii Druhej adventnej nedele nám predstavuje postavu Jána Krstiteľa. V tých dňoch Ján Krstiteľ vystúpil a hlásal v Judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ O ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“
Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med. Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán.
Lukáš obzvlášť slávnostným spôsobom vyjadruje vstup Jána Krstiteľa na scénu dejín: „V pätnástom roku cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annaniáša a Kajfáša zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša.“ (Lk 3, 1-2) Tento úvod dosvedčuje prorocké povolanie Jána, ktorý prijíma to, že sa stane nástrojom Božieho slova a prostredníkom moci Najvyššieho. Jánova veľkosť je v zrieknutí sa samého seba, ktoré ho vedie k neustále uvedomelejšiemu spôsobu načúvania, pretože to je jediný spôsob, ako v sebe skutočne nechať Božie slovo pôsobiť.
Jánov život a jeho pôsobenie prebiehajú na púšti, teda na mieste, ktoré vedie k strohosti života a k prebývaniu v samote. Táto samota však rozhodne nie je niečím samoúčelným, pretože sa jedná o stav, do ktorého nás Boh privádza preto, aby sme lepšie mohli načúvať Jeho hlasu, ktorý stále hovorí nášmu srdcu. Po tom, ako žil na opustených miestach, teda od obdobia svojej mladosti až po deň svojho vystúpenia (porov. Lk 1,80), sa z Jána stáva hlas Božieho slova. Preto Ján vychádzal „do celého okolia Jordánu a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov“ (Lk 3,3). Ján mocne volá ľudí k obráteniu, teda k návratu k Bohu prostredníctvom zmeny zmýšľania, ktoré sa potom prejavuje v konkrétnom konaní.
Proroctvo, ktoré na niekoľko storočí v Izraeli vymizlo, sa v Jánovi Krstiteľovi sa opäť vracia na scénu. V tejto súvislosti evanjelista Lukáš cituje Izaiášov výrok: „Hlas volajúceho na púšti: Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu.“ (Lk 3,4-6) Tieto slová zahŕňajú veľkú útechu, no zároveň obsahujú naliehavú výzvu pre každého čitateľa evanjelia. Každý kresťan je volaný k tomu, aby tak, ako Ján Krstiteľ, pripravoval každý deň cestu Pánovi v púšti svojho vlastného srdca.
Význam pokánia v modernom čase
O súčasnosti smelo môžeme povedať, že je to doba moderná. Preto sa pokúsme výraz pokánie priblížiť:
- V širšom slova zmysle znamená odvrátenie sa od hriechu, ako od urážky Boha.
- V užšom slova zmysle znamená sviatosť, ustanovenú Ježišom Kristom, na odpustenie hriechov spáchaných po krste.
Z týchto definícií nám jasne vyplýva, že pokánie má miesto v každom čase, a teda aj v našom - modernom. Preto každý človek bez rozdielu by mal pokánie brať nanajvýš vážne: mal by sa vyhýbať hriechu ako najväčšej urážke Boha a s pomocou častej svätej spovede by sa mal snažiť bojovať proti zlu.
Skutočné pokánie je podmienkou na prijatie evanjelia. Kristovi porozumieme iba vtedy, keď budeme robiť pokánie. Pokáním sa upresňuje smerovanie nášho života, aby sa viac vyzdvihli správne a pravé hodnoty. Takto sa pripravujú Pánove cesty bez zbytočných okľúk.
Nebezpečenstvo odkladania pokánia
Veľmi nebezpečné je pokánie odkladať. Človek, ktorý tak koná, má dušu zaťaženú hriechmi a napriek tomu sa „ukolíše“ do sladkého spánku, z ktorého býva často vytrhnutý ľadovou rukou smrti, ktorá ho prekvapí vtedy, keď to najmenej čaká. Ako často počúvame námietky: „Som mladý, zdravý, musím si predsa trocha užiť. Mám ešte čas!“ Ježiš však na túto námietku reaguje inak: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?“
Istý kňaz stretol na ulici 80-ročného starca, ktorý už roky nebol na spovedi a oznámil mu, kedy bude vianočná spoveď. Starec odpovedal: „Isto sa vyspovedám, ale trocha neskôr.“ Ešte v ten večer ktosi búchal na faru a volal kňaza zaopatrovať. Ten hneď utekal. Prišiel do domu a na posteli našiel mŕtveho starca, ktorého ráno upozorňoval na potrebu svätej spovede.
Iste nám je jasné, že odkladať pokánie na posledné chvíle života je veľkým rizikom, ale aj nevďakom voči Bohu. Taký človek si ani neuvedomuje, že Kristus aj za neho zomrel a len on má výlučné právo na celú jeho lásku. Denne mu ponúka možnosť zmierenia a on odmieta. Svoju mladosť chce obetovať hriechu a zvyšok života zasvätiť Bohu. Pritom sa opovážlivo spolieha na Božie milosrdenstvo.
Zomrel mladý muž, ľahostajný katolík. Mal nábožnú manželku, ktorá ho často upozorňovala na nesprávny spôsob života. On jej na to hovorieval: „Veril som, keď som bol dieťa a budem veriť, keď zostarnem, ale teraz si chcem užiť života.“ V jedno ráno ho manželka budí do práce - bol však mŕtvy. Aj tu vidíme, že Boh si nedá do nekonečna zo seba robiť posmech.
A ešte jednej chyby sa často dopúšťame: neodkladajme pokánie na neskoršiu dobu, lebo môže byť pochybné! Aby sme totiž mohli byť rozhrešení, musíme prejaviť dokonalú ľútosť a pevnú vôľu sa napraviť. Ako však môže mať úprimnú ľútosť ten, kto nehrešil zo slabosti, ale z vypočítavosti? Ako môže úprimne ľutovať to, čo celý život miloval a čomu dával prednosť pred Bohom? Preto dávajme na seba veľký pozor a neodkladajme pokánie, ale usilujme sa po každom upadnutí do hriechu zvolať: „Bože, buď milostivý mne, hriešnemu!“
Istá legenda opisuje poradu v pekle, ako čo najšikovnejšie pokúšať ľudí. Padlo mnoho návrhov, ale Lucifer nebol spokojný. Až napokon sa prihlásil jeden diabol a povedal: „Poznám jeden prostriedok, ktorý nikdy nesklame. V pravý čas poviem človekovi jediné slovíčko: neskôr.“ Všetci súhlasne prikyvovali a on pokračoval: „Vidím, že ktosi žije v hriechoch a zrazu sa rozhodne, že sa napraví. Ja mu však poviem: Teraz to nechaj tak, na polepšenie máš času dosť.“
Práve teraz máme možnosť sa vzbúriť a v dobrej vianočnej svätej spovedi začať lepší život.
Čo je ľahký a čo ťažký hriech? / Sviatosť zmierenia 2/2 ► KATECHÉZY STRUČNE A JASNE! ✅
Pokora namiesto pokrytectva: Posolstvo pápeža Františka
V Druhú adventnú nedeľu, 4. decembra, v biblickom zamyslení pri modlitbe Anjel Pána, Svätý Otec František hovoril o tom, že prístup k Bohu nám umožňuje pokora a varoval pred dvojtvárnosťou a pokrytectvom.
Pápež František poznamenal, že Ján Krstiteľ sa na prvý pohľad môže zdať drsný a trochu aj vzbudzovať strach. Kladie si však otázku: prečo nám ho Cirkev každý rok predkladá ako hlavného spoločníka na ceste počas Adventného obdobia? Aké je Jánovo tajomstvo? Čo sa skrýva za jeho prísnosťou, za jeho zdanlivou drsnosťou? Pápež odpovedá, že skôr než prísny, je v skutočnosti svätý Ján Krstiteľ alergický na dvojtvárnosť.
Keď sa k nemu priblížili farizeji a saduceji, známi svojím pokrytectvom, jeho „alergická reakcia“ bola veľmi silná. Niektorí z nich za ním pravdepodobne prišli zo zvedavosti alebo z oportunizmu. Títo farizeji a saduceji sa tvárou v tvár Jánovej výzve ospravedlňovali slovami: „Naším otcom je Abrahám!“ (Mt 3,9). Takto, uprostred dvojtvárnosti a namyslenosti, nevyužili príležitosť milosti, príležitosť začať nový život; boli uzatvorení v domnienke, že sú spravodliví. Preto im Ján hovorí: „Prinášajte teda ovocie hodné pokánia!“ (Mt 3,8).
Pápež zdôrazňuje, že pokrytectvo je najväčším nebezpečenstvom, pretože môže zničiť aj tie najposvätnejšie skutočnosti. Preto je Ján Krstiteľ - ako potom aj Ježiš - prísny voči pokrytcom, aby nimi zatriasli. Naopak, tí, ktorí sa cítili byť hriešnikmi, „prichádzali k nemu, vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť“ (Mt 3,5). Na to, aby sme prijali Boha, nie sú dôležité schopnosti, ale pokora. Každý z nás musí vyznať, predovšetkým sám pred sebou, svoje hriechy, svoje nedostatky, svoje pokrytectvo; je potrebné zostúpiť z piedestálu a ponoriť sa do vody pokánia.
Ján nás svojimi „alergickými reakciami“ núti zamyslieť sa. Nie sme aj my niekedy tak trochu ako tí farizeji? Možno sa na ostatných pozeráme zvrchu, myslíme si, že sme lepší ako oni, že máme svoj život vo vlastných rukách, že nepotrebujeme každý deň Boha, Cirkev, svojich bratov a sestry. Zabúdame, že je len jeden prípad, keď je dovolené pozerať sa na druhého zhora: keď mu treba pomôcť postaviť sa na nohy; toto je jediný prípad, ostatné nie sú prípustné.
Advent je časom milosti, aby sme zložili svoje masky - každý z nás ich má - a postavili sa do radu medzi pokorných; aby sme sa oslobodili od domýšľavosti, že si vystačíme sami, aby sme išli a vyznali svoje hriechy, tie skryté, a prijali Božie odpustenie, aby sme sa ospravedlnili tým, ktorých sme urazili. Takto sa začína nový život. Cesta je len jedna, cesta pokory: očistiť sa od pocitu nadradenosti, formalizmu a pokrytectva, vidieť v druhých bratov a sestry, hriešnikov ako sme my, a v Ježišovi vidieť Spasiteľa, ktorý prichádza pre nás - nie pre iných, pre nás - takých, akí sme, s našou chudobou, biedami a chybami, predovšetkým s našou potrebou byť pozdvihnutí, omilostení a spasení.
S Ježišom je vždy šanca začať odznova, nikdy nie je príliš neskoro, vždy je šanca nanovo začať. Majte odvahu, on je blízko nás a toto je čas obrátenia. Čaká na nás a nikdy sa neunaví. Počúvajme výzvu Jána Krstiteľa, aby sme sa vrátili k Bohu, a nenechali tento Advent uplynúť ako dni v kalendári, pretože je to čas milosti, milosti aj pre nás, teraz, tu!
Liturgický kontext Druhej adventnej nedele
Posolstvo nedele sa rozchádza viacerými smermi, najmä kvôli svetovému ekumenickému hnutiu. V našej tradícii starocirkevných perikop sa stretneme s tematikou prichádzajúceho Božieho kráľovstva (L 21,25-33). Tá je spolu s témou prvej adventnej nedele veľmi významná. No zároveň tu existuje aj iná, novšia a viac ekumenická tradícia, s ktorou sa stretávame napríklad aj v pred časom vydanom lekcionári, vo všetkých troch cykloch. Tá je spojená s Jánom Krstiteľom, ako tým, kto prepája obdobie Starej a Novej zmluvy a objaví sa potom aj v nasledovnej, tretej adventnej nedeli. Epištola R 15,4-13 nesúvisí s evanjeliom a pravdepodobne pochádza ešte z prastarého lectio continua, skôr s introitom ako rozvedenie prorokovej zvesti odtiaľ a hlása radostnú skutočnosť, že spása prišla pre celý svet v Ježišovi Kristovi.
Zvláštnosťou a zároveň aj ťažkosťou nedele je pôvodný vstupný spev do liturgie, introit z Iz 30,27-29. V časoch, keď sa ním bohoslužba začínala, naň kládli veľký dôraz a dosiaľ sa vlastne introit v mnohých cirkvách aj používa. Náročným spôsobom tzv. centonizácie došlo k miernemu posunu slov v Iz 30 a vznikol ambroziánsky chorálový introit s lat. názvom Populus Sion, v preklade: Ľud Sionu. Typická pieseň pre 2. adventnú nedeľu je „Ó, Spasiteľ, roztrhni nebesá“ (O Heiland, reiss die Himmel auf) od Fridricha Spee von Langenfelda.
Svätý Otec František v Druhú adventnú nedeľu pozdravil z okna Apoštolského paláca osobitne Poliakov. Poďakoval im za účasť na Dni modlitby a štedrosti na pomoc Cirkvi vo východnej Európe, ktorý sa v Poľsku organizuje vždy v Druhú adventnú nedeľu. Pripomeňme, že vo štvrtok 8. decembra príde Svätý Otec na Španielske námestie, aby si pred sochou Immaculaty uctil jej sviatok. Po dvoch rokoch pandémie tak pápež opäť tradičným spôsobom zverí Panne Márii obyvateľov Ríma.
Výzva k sebareflexii a obnove
Čo mi pri počúvaní týchto slov hovorí svedomie? Nepatrím k ľuďom, ktorí odkladajú pokánie? Kedy som sa naposledy spovedal? Chystám sa na vianočnú svätú spoveď? Uvedomujem si, že môže byť posledná v mojom živote, moja posledná šanca?
Práve to sú tiež základné predpoklady prijatia Pánovho príchodu. Sme my kresťania naozaj ľuďmi očakávania? Blízky je Pán všetkým, čo ho vzývajú, všetkým, čo ho vzývajú úprimne. Spravodlivý je Pán na všetkých svojich cestách a svätý vo všetkých svojich skutkoch.
Tento prorok príchodu, Ján Krstiteľ, má zobudiť to, čo spí, posilniť to, čo bdie, teda pripraviť cestu Božiemu osloveniu. Práve to je moment, ktorý si môžeme všimnúť. V Starom Zákone neboli prorokmi len ľudia, ale aj udalosti, ktoré sa diali, lebo mohli vyjadrovať Božie oslovenie pre jeho ľud. Boží spôsob sa nemení. Teda ľudia, ale aj udalosti sú Božími prorokmi - poslami Božích oslovení. Čo nám ukazujú udalosti týchto dní? Každý z nás si uvedomí svoje vlastné oslovenia. V Písme čítame, že milujúcim Boha všetko slúži k dobrému. Platí to aj v udalostiach a v stave týchto dní. Poďme sa pripraviť na príchod Pána, aby mohol ku nám prísť a oživiť nás svojou radosťou. Dám si predsavzatie, dobre sa pripraviť a pristúpiť ku sviatosti zmierenia.
Modlitba:
- Bože, večná pravda, veríme v teba.
- Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
- Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
- Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
- Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno.
- Vtelené Božie Slovo oživuj nás svojim Duchom.
- Najčistejšia Matka Božia priveď všetkých k svojmu Synovi.
- Svätý Michal, Gabriel a Rafael pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
- Svätý Jozef, Joachim a Anna vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
- Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej pomáhajte hlásateľom viery.
- Svätý Gregor, Augustín a Vincent prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
- Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí. Amen.