Život je plný farieb, emócií a hlbokých úvah. Od jednoduchého kvitnutia kvetu až po zložité otázky existencie, ľudstvo neustále hľadá zmysel. Kvety nám slúžia ako pripomienka krásy, pominuteľnosti a neustáleho rastu, zatiaľ čo rozjímanie o živote a smrti, o dobre a zle, nás vedie k hlbšiemu pochopeniu vlastného miesta vo svete.
Kvety ako symbol života a lásky
Kvetina nemyslí na to, aby konkurovala kvetine, ktorá je vedľa nej. Jednoducho kvitne. Každý kvet je duša kvitnúca v prírode. Láska je kvet, ktorý musíš nechať rásť. Ak sa pozriete správnym smerom, uvidíte, že celý svet je záhrada. Láska je ako divoký kvet; často ju nájdeme na tých najnepravdepodobnejších miestach. Kvetina nemôže kvitnúť bez slnka a človek nemôže žiť bez lásky.
Život je kvet, pre ktorý je láska medom. Aké by to bolo osamelé miesto, keby bol svet bez divokých kvetov! Radšej budem nosiť kvety vo vlasoch ako diamanty na krku. Najlepší vzťah je medzi záhradníkom a kvetinou. Ak sa staráte o kvet, bude kvitnúť bez ohľadu na to, koľko buriny ho obklopuje. Pôvab kvetu spočíva v jeho protikladnosti - je taký jemný vo forme, ale silný vo vôni, taký malý vo veľkosti, ale veľký v kráse, taký krátky v živote, ale dlhý v účinku.
Ste tu len na krátku návštevu. Neponáhľajte sa, nerobte si starosti. A nezabudnite si cestou privoňať ku kvetom. Keby sme dokázali jasne vidieť zázrak jediného kvetu, zmenil by sa celý náš život. Moja láska k tebe kvitne každý deň. Všetky kvety zajtrajška sú v semenách dneška. Držané šťastie je semeno, zdieľané šťastie je kvet. Ruža je kvetom a služobníčkou lásky - ľalia, jej krásna spoločníčka, je symbolom krásy a čistoty.
Láska v nej klíčila ako kvety, v jej mysli rástla záhrada a aj v tých najtemnejších dňoch z jej úsmevu stále svietilo slnko. Kvety sú ako priatelia, prinášajú do vášho sveta farby. Je ako divoká kvetina, krásna, divoká a slobodná. Kvety si nerobia starosti s tým, ako budú kvitnúť. Jednoducho sa otvoria a otočia sa smerom k svetlu, a to ich robí krásnymi. Tam, kde kvitnú kvety, rastie aj nádej. Láska je ako kvet; priateľstvo je ako strom, ktorý poskytuje útočisko.
Myseľ je ako kvetina, otvorí sa len vtedy, keď je na to správny čas. Zem sa smeje kvetmi. Kvetina, ktorá ide za slnkom, to robí aj počas zamračených dní. Každá kvetina musí rásť cez zeminu. Aj tie najmenšie kvety môžu mať tie najtvrdšie korene. Každý kvet kvitne vtedy, keď chce. Motýľ je lietajúci kvet, kvet je uviazaný motýľ.
Kvetina kvitnúca na púšti dokazuje svetu, že nepriazeň osudu, nech je akokoľvek zlá, sa dá prekonať. Nečakaj, kým ti niekto prinesie kvety. Vysaď si vlastnú záhradu a ozdob si vlastnú dušu. Zdvorilosť je kvetom ľudskosti. Kvetina nepoužíva slová, aby oznámila svoj príchod na svet, ale jednoducho kvitne. Ruža nikdy nemôže byť slnečnicou a slnečnica nikdy nemôže byť ružou. Všetky kvety sú svojím spôsobom krásne, a tak je to aj so ženami. V radosti i smútku sú kvety našimi stálymi priateľmi.
Mnohé oči prechádzajú lúkou, ale len málo z nich vidí na nej kvety. Vysadiť záhradu znamená veriť v zajtrajšok. Nedovoľte, aby vysoká burina vrhala tieň na krásne kvety vo vašej záhrade. Kvety dorastajú aj po tom, ako ich zašliapete. Jar: krásna pripomienka toho, aká krásna môže byť zmena. Záhrady a kvety dokážu ľudí spojiť a vytiahnuť ich z ich domovov.
Japonci hovoria, že ak má byť kvet krásny, musíte sa oň starať. Keby som dostala jeden kvet zakaždým, keď si na teba spomeniem, mohla by som sa večne prechádzať po svojej záhrade. Láska je ako krásny kvet, ktorého sa síce nesmiem dotknúť, ale ktorého vôňa aj tak robí zo záhrady miesto potešenia. Keby každý drobný kvet chcel byť ružou, jar by stratila svoju krásu. Mama bola mojou najväčšou učiteľkou, učiteľkou súcitu, lásky a nebojácnosti. Ak je láska sladká ako kvet, tak moja mama je tým sladkým kvetom lásky. Každý kvet kvitne svojím vlastným tempom. Kvet je úsmev z neba. Všetci sme vo vnútri zlaté slnečnice. Šťastie je držať kvety v oboch rukách. Vo vlasoch nosila kvety a v očiach čarovné tajomstvá. Burina je len kvet, ktorý nikto nemiluje. Takmer každého človeka sa v detstve dotkla neskrotná krása divokých kvetov. Buď úprimný, milý, buď kvetom, nie burinou. Kvety sú pre mňa šťastie. Šťastie vyžaruje ako vôňa z kvetu a priťahuje k vám všetko dobré. Obdivujem kvety. Nie pre ich farby, ale preto, že aj keď majú v koreňoch špinu, stále rastú. Stále kvitnú.
Rozjímanie nad životom a smrťou
Návšteva cintorínov a stretnutie dvoch svetov
Hroby a cintoríny sú stredom pozornosti v týchto dňoch. Pokiaľ ovocné a kvetinové záhrady sú teraz už skoro celkom pusté, cintoríny akoby rozkvitli záplavou kvetov. Preto prinášame kvety i sviečky na hroby osobne, osobne navštevujeme cintoríny, inokedy tak tiché a prázdne, ... teraz sú najživšími miestami plných ľudí. Stretávajú sa tu dva svety: my „z tohto sveta“ a oni „z druhého sveta“.
Tí druhí poznajú aj tento svet, veď aj oni tu žili, ale teraz poznajú aj ten druhý svet... a aj preto sa pozerajú na tento svet vo svetle druhého sveta. Pri prechode hraníc do druhého štátu je častokrát potrebné si premeniť i peniaze, lebo za naše peniaze tam nemožno kupovať. Keď prekročíme hranice medzi naším a druhým svetom, tie budeme musieť vymeniť valuty. Naše peniaze a pozemské hodnoty tam nie sú v obehu. Koľko dostaneme pri výmene? Možno budeme prekvapení. Veci, ktoré sa tu na svete vysoko hodnotia, možno tam nemajú žiadnu alebo len malú cenu a naopak. Mŕtvi by nám to mohli potvrdiť z vlastnej skúsenosti.
Ježišova cesta, pravda a život
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo, bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. A cestu, kam idem, poznáte.“ Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život.“
Tajomstvá, túžby a prania do hrobu
Všetci ležia tvárou k nebu, so zaklinenými rukami ... pravda, tie ruky si sami nezaklinili, ale zložili im ich až po smrti. Ale prečo? Lebo boli presvedčení, že takto im to najlepšie pristane čakať na súdny deň. U mnohých mŕtvych sa hovorí, že si vzali svoje tajomstvo do hrobu, alebo že si vzali svoje nesplnené túžby a priania do hrobu. My ešte žijeme a máme možnosť odložiť všetko, čo si nechceme vziať do hrobu, aby nás to netlačilo, nepálilo, nebolelo.
Modlitba:
- Bože, večná pravda, veríme v teba.
- Bože, naša sila a spása, dúfame v teba.
- Bože, nekonečná dobrota, milujeme ťa celým srdcom.
- Svoje Slovo si poslal ako Spasiteľa sveta. Učiň, aby sme v ňom boli všetci jedno.
- Vylej na nás Ducha svojho Syna, aby sme oslavovali tvoje meno.
- Vtelené Božie Slovo, oživuj nás svojim Duchom.
- Najčistejšia Matka Božia, priveď všetkých k svojmu Synovi.
- Svätý Michal, Gabriel a Rafael, pomáhajte šíriť Božie kráľovstvo na zemi.
- Svätý Jozef, Joachim a Anna, vyprosujte nám služobníkov evanjelia.
- Svätý Peter a Pavol, Ján a Ondrej, pomáhajte hlásateľom viery.
- Svätý Gregor, Augustín a Vincent, prihovárajte sa za všetky stavy Cirkvi.
- Svätý Arnold, Jozef, bl. Mária, Jozefa a mučeníci našej Spoločnosti, pomáhajte nám v apoštolskej práci.
Pred svetlom Slova a Duchom milosti nech ustúpi temnosť hriechu a noc nevery, a nech žije Srdce Ježišovo v srdciach všetkých ľudí.
William Shakespeare a podstata ľudských vzťahov
William Shakespeare bol neuveriteľne talentovaný básnik a veľký majster slova. Jeho tvorba odhaľuje podstatu medziľudských vzťahov. Životy jeho postáv sú presiaknuté vášňami a nezastaviteľnými emóciami. Jeho písanie hlboko preniká do duše a odhaľuje jemný, ale rozsiahly vnútorný svet. William Shakespeare sa narodil v mestečku Stratford v roku 1564. Bol to najväčší anglický aj svetový dramatik a básnik. Vo svojich 18 rokoch sa oženil s Annou Hathawayovou. Už pred rokom 1592 pôsobil ako herec a spisovateľ v Londýne. Mal prístup na dvor kráľovnej Alžbety I.(1533-1603), kde sa hrali jeho hry. Stal sa spolumajiteľom a dramatikom prestížnej londýnskej spoločnosti „Služobníkov lorda komorného". Shakespeare napísal celkom 39 divadelných hier. Do roku 1600 písal hlavne komédie a historické hry, pri ktorých sa inšpiroval anglickými dejinami.
Vybrané citáty Williama Shakespeara:
- „Láska sa nemení každou hodinou či dňom, ale trvá celý život.“
- „Nič nie je dobré alebo zlé.“
- „Láska sa vo mne rozlieva ako more, tak veľká je a hlboká. Čím viac jej dám, tým viac jej mám.“
- „Až naša spoločná láska mi ukázala, čo je v živote dôležité. Teraz viem, že šťastie je len polovičné, keď sa o neho nemáš s kým deliť, a že smútok je dvojnásobný, keď ti z neho nemá kto pomôcť.“
- „Netrpí ten, kto v mukách žiaľu za hlučný nárek čaká chválu.“
- „Čo je človek, keď žije iba preto, aby spal a jedol? Nič viac ako zviera, nič viac.“
Rozprava o zle, dobre a povahe Boha
Mýtus o ateistickom profesorovi a študentovi: Analýza argumentov
Už roky koluje medzi kresťanmi príbeh o ponížení ateistického profesora mladým kresťanským žiakom, ktorý zbiera lajky a zdieľania na sociálnych sieťach. Ide však o povrchne pôsobiaci príbeh, ktorý bez hlbšieho zamyslenia môže na niekoho pôsobiť ako veľmi silný argument pre tvrdenie, že Boh existuje a je dobrý. To však iba v prípade, že by životy riadili viac prvé dojmy a pocity, než racionalita a uvažovanie nad podstatou.
Chlapec má v prvej časti svojej argumentácie naozaj pravdu, no ním použitá analógia a vyvodený záver sú logicky deravé a navyše je príbeh účelovo manipulovaný, aby hral na emócie. Najsmutnejšie na tom je, že autor mal silné nutkanie do svojho príbehu strčiť nejakú významnú osobnosť ako kresťanského šampióna, no rozhodol sa pre agnostika, ktorý nikdy kresťanom ani nebol - Alberta Einsteina. Tento príbeh sa navyše nevyskytuje v žiadnom z Einsteinových životopisov. Verzia s Einsteinom začala kolovať na internete v roku 2004, avšak už päť rokov predtým bol tento príbeh známy bez akejkoľvek zmienky o Einsteinovi - toho tam účelovo dotvoril nejaký teista ignorujúc ôsme Božie prikázanie (zákaz prekrúcať pravdu).
Citujem tri z Einsteinových jasných vyjadrení:
- „Predstava osobného Boha mi je cudzia a pripadá mi dokonca naivná.“
- „Človek by na tom bol dosť biedne, keby musel byť ovládaný strachom z trestu a nádejou na odmenu po smrti.“
- V roku 1954 navyše dodal: „Samozrejme, bola to lož, čo ste čítali o mojom náboženskom presvedčení, bola to systematicky opakovaná lož. Neverím v osobnosť Boha, nikdy som to nezapieral a vždy jasne vyjadroval.“
Nuž, ako keby sa vyjadroval aj práve o tomto vymyslenom príbehu s profesorom.
Re-interpretácia fiktívneho príbehu:
Profesor vysvetľuje deťom v triede, že ak „Boh vytvoril všetko, tak vytvoril aj zlo. A zlo zjavne existuje. Boh je teda zlý.“ Profesor je so svojím vyvrátením existencie kresťanského Boha spokojný, až kým sa neprihlási žiak. Ten sa postaví a pýta sa profesora: „Môžem sa niečo opýtať, pán profesor? Existuje chlad?“ Profesor samozrejme odpovie, že áno. Na to tento mladík odpovie: „V skutočnosti chlad neexistuje. Podľa zákonov fyziky je to, čo považujeme za chlad iba nedostatok tepla.“ Vzápätí sa ihneď pýta: „A existuje tma, pán profesor?“, čo profesor opäť pokladá za jasné - existuje. Mladík mu protirečí: „Nie, pane, tma je len nedostatok svetla. Vieme skúmať iba svetlo a nie tmu.“ Chlapcov záver teda znie: „Zlo neexistuje rovnako, ako neexistujú chlad a tma. Boh teda zlo nevytvoril. Zlo je len výsledkom toho, čo sa stane, keď človek nepocíti dotyk Boha.“
Debating the existence of God [4/13/2026] (Portrait)
Kritika chybnej analógie a definície dobra a zla
Skúsme si rozanalyzovať argumentáciu žiaka. Ak teda na chvíľku pripustíme, že tma (absencia fotónov) a chlad (absencia termálneho pohybu) neexistujú ako základné fyzikálne javy, tak musíme doplniť, že určite existujú ako ľudské vnemy či zážitky, teda tzv. qualie. Dobro a zlo sú však rovnako len ľudské vnemy. A preto ak je argumentované, že neexistuje chlad a tma, lebo nie sú to fyzikálne a empiricky merateľné javy (ale len qualie), tak celé toto tvrdenie narazilo na stenu vlastnej argumentácie. Ani jedno zo spomínaného - dobro a zlo - nie sú merateľnými fyzikálnymi javmi a ani jedno teda nereprezentuje nedostatok fyzikálnej podstaty či javu. Dobro nie je možné merať ako počet fotónov pri svetle a ani ako kmitanie atómov či ich neusporiadaný pohyb pri teple. Teda podľa argumentácie tohto malého mudrlanta neexistuje nie len zlo, ale vlastne ani dobro.
Ak sú teda obidva parametre iba qualie, mohli by sme bez problémov tento argument obrátiť a tvrdiť, že dobro neexistuje a existuje len zlo. A práve nedostatok zla spôsobuje dobro. V prenesenom zmysle po zavedení konštanty Boh = zlo, by sme teda dostali, že dobro je spôsobené nedostatkom Boha v srdciach ľudí. Použil som rovnakú metódu argumentácie, len som si jednu qualiu vymenil za inú. Myslíte, že by s takouto argumentáciou bol nejaký teista spokojný? Rozhodne nie. Tak prečo ju používajú v opačnom (rovnako nezmyselnom) garde? Lebo vychádzajú z náboženstvom indoktrinovanej predstavy, že Boh je dobrý - lebo motýle a šteniatka.
Prepojenie dobra s Bohom a problém všemocného Boha a zla
Nezmyselná je teda aj substitúcia určitej verzie lokálne obľúbeného Boha za dobro. Akým spôsobom prepojili práve dobro s kresťanským Bohom a nie napríklad s vílami či vikingským božstvom? Čo ak zlé skutky vychádzajú z absencie viery vo víly? Čo ak teda víly = dobro a nie Boh = dobro? Skorumpovaní a pedofilní kňazi neveriaci na víly to predsa tak pekne dokazujú... Naozaj je možné za nedostatok zla dosadiť čokoľvek - ak neargumentujete dôkazmi, ale len prianiami a túžbami.
Ako chlapčisko dobre poznamenal, svetlo a teplo dokážeme merať. Ale dobro merať nedokážeme (rovnako ako zlo). Pomôže teda substitúcia nekvantifikovateľného dobra napríklad Bohom? NIE! Lebo ani dosadeného Boha za dobro nedokážeme potvrdiť či detekovať. Žiaden boh nebol pozorovaný či kvantifikovaný tak ako svetlo či teplo. Teda ani táto záhadná substitúcia (aj keby mala opodstatnenie, čo nemá), by nám veľmi nepomohla. Chyba analógie (aj po substitúcii) tkvie teda v tom, že teplo a svetlo vieme dokázať i presne popísať, Boha nie.
Existencia zla navyše vôbec nevylučuje Boha (strawman v prípade postavy profesora - teda zámerná dezinterpretácia toho, čo ateizmus naozaj tvrdí). Pre hodnotenie dobra totiž musíme mať minimálne koncept zla, ináč by sme zlo nevedeli hodnotiť. Existencia zla neznamená automaticky ZLÝ BOH. Rovnako ako existencia bielej farby automaticky neznamená BIELY BOH.
Existencia neopodstatneného zla vo svete však vylučuje kresťanského „spravodlivého a všemocného“ Boha, ktorý si stvoril ľudstvo ako svoje obľúbené hračky a svet napasoval pre nich. Ako môže existovať dobrý a spravodlivý Boh, údajne schopný konať zázraky a zasahovať do našich životov, a pritom dopúšťajúci toľko nespravodlivého utrpenia?! Nejaví záujem zabrániť znásilňovaniu detí farármi a nezabránil ani napĺňaniu plynových komôr nevinnými a jemu oddanými obeťami... To je na celom koncepte údajne dobrého a spravodlivého kresťanského Boha to, čo nesedí. Nie to, že zlo existuje, ale to, že zlo nie je spravodlivé vo svete, ktorý je výtvorom „dobrej, milujúcej a spravodlivej“ všemocnej bytosti.
Biblia o stvorení zla: Izaiáš 45:7
Keď už chcú kresťania spochybniť existenciu zla v Bohom vytvorenom svete a teda ukázať, že Boh nemá so zlom nič spoločné, tak nech sa radšej na nedeľnej omši zamýšľajú nad textom vlastnej svätej knihy, ktorá jasne uvádza: „Ja som Hospodin, a niet viacej nikoho. Ja, ktorý formujem svetlo a tvorím TMU, pôsobím pokoj a tvorím ZLO, ja Hospodin činím to všetko!“ (Izaiáš 45:7).
Boh vytvoril tento svet a vytvoril v ňom pravidlá. Dôsledkom toho existuje aj nespravodlivé utrpenie. Ako vševediaci vedel, že jeho pravidlá fungovania sveta zabijú ročne 9 miliónov detí pred dovŕšením 5 rokov, že evolúcia vytvorí červíky, ktoré vyjedia deťom oči zvnútra, že celibátom ovplyvnení farári budú svoje sexuálne chúťky ukájať na miništrantoch, že deti s rakovinou kosti budú dlho a v bolestiach umierať... ZLO JE AŽ PRÍLIŠ REÁLNE V TOMTO SVETE. Tieto deti a ich rodičia mali často srdcia preplnené Bohom a oddanou láskou k nemu - nepomohlo im to. Nepomôžu im ani modlitby, ktoré počuť na chodbách detských onkológií. Na tomto svete je až príliš veľa priamych dôkazov, že zlo je reálne, nespravodlivé a že naplnenie si sŕdc starovekou mytológiou vôbec nepomáha. Ak by teda takto chybne argumentoval Einstein, bol by to veľmi slabý vedec a skeptik. Avšak vymyslenému dieťaťu v kresťanskom motivačnom videu to môžeme odpustiť.
Slovo, svetlo a nový počiatok: Jánov prológ
Na počiatku bolo Slovo
Ján najprv vyhlasuje: „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.“ Keďže Slovo bolo u Boha a bolo Boh, jestvovalo ešte pred počiatkom počiatku, čiže pred stvorením. A keďže jestvovalo pred počiatkom počiatku, „všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo“. Dôvod, prečo je Slovo pôvodcom všetkého, čo povstalo, je ten, že „v ňom bol život“ a že tento „život bol svetlom ľudí.“
Keďže bol Slovom, vlastnil plnosť Božieho života, a tak mohol priviesť k životu všetko, čo vzniklo. Božský život Slova bol svetlom ľudí, lebo bol životodarným svetlom, v ktorom ľudstvo mohlo uvidieť Boha.
Životodarné svetlo v tme
Podľa Jána toto životodarné svetlo Slova „vo tmách svieti a tmy ho nepremohli“. Je to záhadný výrok, lebo hovorí o dvojakej tme. Po prvé, evanjelista opakuje prvú vetu Knihy Genezis a naráža na tmavú ničotu pred stvorením, keď neexistovala žiadna vec. Táto tma nedokázala premôcť životodarné svetlo Slova. Keď Boh vyslovil svoje „Slovo“, povedal: „,Buď svetlo‘ a bolo svetlo.“ Prvé svetlo bolo životodarné svetlo Božieho Slova a Boh tvorí svetlom svojho životodarného Slova všetko ostatné, čo vzniklo. Tma ničoty podľahla životodarnému svetlu Božieho Slova.
Po druhé, tma vstúpila do dobrého Božieho stvorenia - tma hriechu a smrti. Táto tma však nedokázala premôcť životodarné svetlo Božieho Slova, lebo Slovo svieti aj v tejto tme. Ján hovorí: „Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal.“ Svet stvorilo životodarné Slovo a svetlo tohto Slova zo sveta nikdy neodchádza. No tma ľudského sveta, narušeného hriechom, nedokázala vnímať jeho prítomnosť. Napriek tomu pravé svetlo, ktoré ustavične osvecuje ľudstvo, teraz znovu prichádzalo do sveta.
Slovo prišlo do svojho vlastného
Ba čo viac, toto Slovo „prišlo do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“. Počnúc Abrahámom, Izákom a Jakubom si toto Slovo našlo domov medzi Židmi. Prostredníctvom zmluvy si z nich spravilo svoj jedinečný ľud. Proroci hovorili jeho slová a predpovedali jeho príchod, no keď prišiel, vlastný ľud ho odmietol uznať. Nespoznal ho. Ale „tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha“. Iba keď prijmeme toto Slovo, keď uveríme v jeho meno, stávame sa Božími deťmi - nie prirodzenými prostriedkami, vďaka telu či ľudskej vôli, je to z Božej moci. Iba vďaka viere a znovuzrodeniu v Duchu Svätom sa človek stáva Božím dieťaťom. V čie „meno“ však musí uveriť, aby sa dosiahla táto premena?
Slovo sa stalo telom: Ježiš Kristus
Tu Jánov Prológ dosahuje vrchol. „A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.“ Predtým bol Boh prítomný v chráme. Tam prebýval v stánku medzi svojím ľudom. Teraz však Slovo, ktoré bolo u Boha a ktoré je Bohom ešte pred počiatkom počiatku, začalo jestvovať ako človek a prebýva v stánku priamo uprostred nás, ako človek. A práve vďaka svojmu slabému telu, narušenému hriechom, vidíme jeho slávu - slávu kríža a jas jeho zmŕtvychvstania. Ako Boh všetko stvoril svojím Slovom, tak aj teraz Otec svojím vteleným Slovom pretvára padnuté stvorenie. Otec robí nový počiatok prostredníctvom svojho jednorodeného Syna.
Keďže je Otcovým vteleným Slovom, vlastní plnosť milosti, čiže plnosť Otcovej milujúcej spásnej láskavosti. On je pôvodcom vykúpenia ľudstva. Podobne aj vtelené Slovo stelesňuje plnosť pravdy, a tak rozptyľuje satanove klamstvá. Preto „z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou“. V Otcovom vtelenom Slove, skrze neho a s ním je hojnosť milosrdenstva, láskavosti a lásky. Nič ho nemôže prevýšiť.
Dôvodom tejto prekypujúcej hojnosti je, že „ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista“. Konečne sa dozvedáme, kto je týmto vteleným Slovom. Teraz poznáme meno, v ktoré máme veriť, aby sme sa mohli stať Otcovými deťmi. Toto meno je Ježiš Kristus. Keď vtelené Slovo dostalo meno „Ježiš“, zdôraznilo sa tým, že je „YHWH-zachraňuje“. Slovo sa stalo telom a prebýva medzi nami ako náš Spasiteľ. Okrem toho je Ježiš Kristus - dlhoočakávaný a vždy tušený Mesiáš, plný Ducha. Dávne Božie prisľúbenia sa teraz naplnili a spôsobom, ktorý by nikto nikdy nebol čakal.
Podobne ani „Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť.“ Ako bolo Slovo vždy u Boha a bolo Boh, a teda prináša zvesť o Božej pravde, tak je Syn Boh a je vždy v Otcovom lone, a teda prináša o ňom zvesť. Hľadieť na Božie vtelené Slovo znamená hľadieť na Otcovho vteleného Syna. Ježiš Kristus ako Slovo a Syn v plnosti ukazuje, kým je Boh Otec. Uveriť v Ježišovo meno, v meno Syna, znamená stať sa Otcovými deťmi plnými Ducha. Sme pozdvihnutí do samotného života Trojice a prebývame v ňom. Toto je radosť a veľkosť Vianoc!
Múdrosť vo výrokoch
- Odvážnym šťastie praje.
- Vypočuj druhú stranu.
- Blažený život nachádzame v duševnom pokoji a oslobodení od všetkých povinností.
- Dvakrát zvíťazí ten, kto v čase víťazstva vyhrá sám nad sebou.
- Myslím, teda som.
- Dajte mi pevný bod a pohnem zemeguľou aj nebom.
- Na všetko jestvuje spôsob, ale všetko má svoje hranice.
- Hľaď, nech poriadne začneš, sama potom poplynie reč.
- Krása si vyprosuje lásku.
- Robíš z núdze cnosť.
- Ponáhľaj sa pomaly!
- Trojaká radosť: pokoj, múdrosť, všetkého dostatok.
- Gens una sumus.
- Gloria Patri et Filio et Spiritui Sancto. (Sláva Otcovi i Synovi i Duchu Svätému.)
- Myseľ hýbe hmotou.
- Nosce te ipsum. (Poznaj sám seba.)
- Ó časy! Ó mravy!
- Viem, že nič neviem.
- Každému, čo mu patrí.
- Beda porazeným.