ThDr. Jozef Gašpar Tiso, významná a kontroverzná osobnosť slovenských dejín, bol rímskokatolíckym kňazom, teológom, štátnikom a funkcionárom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS). Narodil sa 13. októbra 1887 vo Veľkej Bytči (dnes Bytča) v Rakúsko-Uhorsku. Bol prvým prezidentom Slovenskej republiky, hlava prvého štátneho útvaru Slovákov po vyše tisíc rokoch. Jeho život a pôsobenie dodnes vyvolávajú rozsiahle diskusie a vyhranené názory v spoločnosti.
Životopis a kňazské pôsobenie
Raný život a vzdelanie
Jozef Tiso sa narodil v Bytči v rodine mäsiara Jozefa Gašpara Tisa (1862 - 1943) a Terézie, rod. Budíškovej (1863 - 1947), ako druhé z desiatich detí (z ktorých tri zomreli v mladom veku). Bol pokrstený ako Jozef Gašpar, no druhé meno nepoužíval. Študoval na štvortriednej rímskokatolíckej ľudovej škole v Bytči. Vďaka talentu na jazyky ho rodičia v roku 1898 poslali na nižšie chlapčenské gymnázium v Žiline. V tom čase bolo gymnázium silno pomaďarčené, a tak si musel písať svoje meno ako Tiszó József. Po roku 1918 a 1945 sa z tohto faktu vyvodzovali rozsiahle závery o jeho národnej orientácii, pričom tieto snahy mali propagandistický účel a jednoznačné účelové a politické zameranie. Popri dobrých študijných výsledkoch bol aktívnym členom študijného svojpomocného spolku, ktorý zaobstarával knihy a učebné pomôcky pre chudobných žiakov.
V roku 1902 odišiel študovať na piaristické gymnázium do Nitry. Podľa historika Ivana Kamenca z tohto obdobia neexistujú hodnoverné dokumenty o jeho národnej uvedomelosti, pretože svedectvá jeho spolužiakov a blízkych ľudí odzneli až na vrchole jeho politickej kariéry, prípadne ako svedectvo v neskoršom súdnom procese. Podľa svedectva spolužiaka Jozefa Randíka sa v kvinte na otázku triedneho učiteľa spolu s ďalšími 15 spolužiakmi prihlásil za Slováka, pričom nahnevaný učiteľ ich bez ohľadu na ich prejav všetkých okrem jedného zapísal ako Maďarov. Údajne ďalej prejavil pod vplyvom staršieho kolegu Jozefa Koptáka záujem o slovenské dejiny a slovenský spisovný jazyk a zúčastnil sa viacerých národne orientovaných činov, ktoré mohli mať za dôsledok jeho vylúčenie. Ako výnimočne nadaného ho nitriansky biskup poslal na univerzitu do Viedne na takzvané Pázmaneum, ktoré bolo určené pre obzvlášť talentovaných a perspektívnych adeptov kňazskej dráhy. Na štúdium nastúpil v roku 1906. Na Pazmáneu vyučovali vynikajúci profesori, pričom Tiso mal možnosť zoznámiť sa s rôznymi filozofickými smermi a najnovšími pápežskými encyklikami. V školských hodnoteniach bol najčastejšie charakterizovaný ako vynikajúci, príkladný, povzbudivo pobožný. Pri zápisoch do semestrov si hlásil slovenský materinský jazyk. V seminári písal kázne popri maďarčine aj v slovenčine. Vďaka svojim vedomostiam a usilovnosti získal funkciu asistenta. Štúdium ukončil v roku 1910 ako premiant a o rok obhájil svoju dizertačnú prácu na dogmaticko-historickú tému Doctrina parhenogeneseos ex monumentis antenicaenis demonstrata (Dôkazy o panenskom materstve Márie na základe dokumentov spred Nicejského koncilu).
Kňazská vysviacka a prvé kaplánske miesta
Po schválení dizertácie a vykonaní rigoróznych skúšok bol 14. júla 1910 košický biskup Augustín Fischer-Colbrie vysvätený za kňaza. Nakoľko Tiso v danom čase nedosiahol predpísaný vek 24 rokov, stalo sa tak na základe výnimky Svätej stolice, o ktorú požiadal nitriansky biskup. 17. júla slúžil svoju prvú omšu. Potom pracoval ako kaplán v niekoľkých mestách, ako boli Oščadnica, Rajec a Bánovce nad Bebravou.
V Oščadnici, kam bol v roku 1910 poslaný ako kaplán, sa veľmi aktívne zapojil do činnosti gazdovského spolku, ktorého cieľom bolo hmotné a duchovné povznesenie miestneho ľudu. Vďaka spolku mohli miestni obyvatelia nakupovať lacnejšie niektoré potraviny a odevy. Podobné sociálne aktivity vyvíjal aj na iných miestach svojho pôsobenia. Podľa Ivana Kamenca tu Tiso zrejme prvýkrát podľahol zjednodušenému pohľadu na slovensko-židovské vzťahy a stretol sa aj s tzv. židovskou otázkou a prejavmi antisemitizmu najmä v sociálno-ekonomickej a náboženskej rovine. Milan Ďurica upozorňuje na spôsob, akým mladý Tiso v danom období reagoval na sociálne problémy - nevyzýval do boja a nevzbudzoval protižidovské nálady, ale snažil sa ukázať jednoduchým ľudom, ako svojpomocne zlepšiť svoje postavenie.
V roku 1911 bol preložený do Rajca. Tam sa venoval zlepšeniu sociálneho postavenia slovenských robotníkov a iných chudobných občanov. Aby zabránil ich ďalšiemu zbedačovaniu úžerou, založil v roku 1912 expozitúru Slovenskej banky v Rajci a stal sa prvým predsedom jej správy. V roku 1913 sa stal kaplánom v Bánovciach nad Bebravou, kde sa zapojil do práce miestnych vzdelávacích spolkov náboženského charakteru Katolícky kruh a Mládenecký spolok a vyučoval náboženstvo na tamojšej meštianskej škole. Kňazskú, pedagogickú a sociálnu prácu vykonával v slovenskom aj maďarskom jazyku. Vyučovaním náboženstva v slovenčine porušoval vládne nariadenie z roku 1909. Spolupracoval s týždenníkom Kresťan, ktorý bol slovenským orgánom Katolíckej ľudovej strany. Podľa hodnotenia Ivana Kamenca bol Tiso dôsledným pragmatikom, ktorý chápal, že aby mu väčšina miestnych farníkov rozumela, musí svoje aktivity vykonávať v slovenskom jazyku a v slovenskom duchu.
Poľný kurát a univerzitný pedagóg
Po vypuknutí prvej svetovej vojny narukoval v auguste 1914 ako vojenský kňaz (poľný kurát) k trenčianskemu 71. pešiemu pluku, pričom väčšinu vojakov tvorili Slováci. Počas duchovnej starostlivosti o zranených, zmrzačených a umierajúcich spoznal na vlastné oči hrôzy vojny. Na jeseň 1914 bol prevelený do slovinského Mariboru, kde vykonával duchovnú službu v nemocniciach a zoznámil sa s kňazom Antonom Korošcom. Koncom roka 1914 ochorel na ťažký zápal obličiek a bol prepustený z vojenskej služby.
V roku 1915 sa stal rektorom Teologického seminára v Nitre a učiteľom na piaristickom gymnáziu v Nitre, neskôr profesorom teológie. V rokoch 1921 až 1924 bol biskupský tajomník a učiteľ v Bohosloveckom seminári v Nitre. V roku 1924 sa stal dekanom a farárom v Bánovciach nad Bebravou. Nový nitriansky biskup Karol Kmeťko si Tisa vybral za svojho osobného sekretára a potvrdil ho v ďalších cirkevných funkciách. Pri svojej prvej návšteve v Ríme v októbri 1921 Kmeťko predložil pápežovi návrh na menovanie Tisa monsignorom. Po národnej stránke patril k tzv. tichým Slovákom.
Politická kariéra v Československu
Vstup do SĽS a prvé politické kroky
V roku 1910 sa stal členom Katolíckej ľudovej strany (Néppárt), ktorým bol až do roku 1918. Začiatkom novembra 1918, po vzniku Česko-Slovenska, sa stal jedným zo štyroch slovenských zástupcov v miestnej Maďarskej národnej rade v Nitre. Aktívne sa zapojil do jej činnosti. 17. novembra 1918 začal Kresťansko sociálny spolok, ktorého bol tajomníkom, vydávať slovensko-maďarský týždenník Nitra-Nyitra. Tiso časopis redigoval a pravidelne doň prispieval článkami. Na konci roka 1918 publikoval anonymne v slovenčine aj maďarčine článok Účtujme, v ktorom pragmaticky konštatoval, že staré štátne útvary a spoločenské poriadky už ďalej nemôžu existovať. 8. decembra 1918 sa zúčastnil na rokovaní Maďarskej národnej rady, ktorá sa rozhodla požiadať veliteľa česko-slovenského vojska o urýchlený príchod do mesta.
19. decembra sa zúčastnil zakladajúceho zhromaždenia Slovenskej ľudovej strany (SĽS) v Žiline, kde ho zvolili za člena výboru strany. Neskôr v Nitre založil miestnu pobočku strany a jej mládežnícku športovú organizáciu Orol. Po príchode nového župana v januári 1919 sa stal členom správneho výboru župy. Tiso sa stal neskôr jednou z vedúcich osobností Slovenskej ľudovej strany, ktorá sa od roku 1925 nazývala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Táto strana, založená Andrejom Hlinkom v roku 1913, bojovala za autonómiu Slovenska v Česko-Slovensku a po roku 1923 sa stala najväčšou čisto slovenskou stranou. V apríli 1920 navrhli Tisa na kandidátsku listinu poslancov v trnavskom volebnom okrese. V novembri 1920 vznikol Politický klub katolíckeho duchovenstva Slovenskej ľudovej strany, ktorého sa stal podpredsedom. Vo februári 1921 ako biskupský tajomník v Nitre organizoval slávnostnú vysviacku prvých troch slovenských biskupov menovaných v ČSR.
12. júna 1921 mal na manifestácii spolku Orol v Bánovciach použiť protičeské výroky, začo bol v roku 1923 odsúdený na 2 mesiace väzenia a 400 korún pokuty (z trestu si nakoniec odpykal iba 14 dní). Išlo o poukazovanie „na krivdy a neprávosti pražského centralizmu voči slovenskému národu“. V tom čase bol už vytipovaný za Hlinkovho nástupcu a tlač ľudovej strany dostala pokyn, aby jeho odsúdenie výrazne spropagovala. Podľa výpovede biskupa Karola Kmeťka bolo nadmerné Tisovo politické exponovanie a odsúdenie za poburovanie dôvodom, prečo bol po obojstrannej dohode preložený z biskupského úradu na svoje pôvodné pôsobisko na faru v Bánovciach.
Minister vo vláde ČSR
15. novembra 1925 sa stal poslancom Národného zhromaždenia ČSR, ktorým bol až do roku 1939. Zakrátko bol zvolený za predsedu poslaneckého klubu HSĽS. Vo volebnej kampani prednášal často na tému kresťanský socializmus. Predmetom Tisových parlamentných vystúpení boli otázky štátoprávneho postavenia Slovenska a problém uznania Slovákov za samobytný (suverénny) národ. Napriek ostrej kritike a rétorike, ktorú používal, však ostal až do začiatku roku 1939 pevným zástancom ČSR. Profiloval sa ako konzervatívny politik, ktorému bol radikalizmus cudzí a neangažoval sa ani v militantnej fašizoidnej Rodobrane. Autoritárske ambície však prejavoval vyhlasovaním HSĽS za jedinú právoplatnú zástupkyňu slovenského národa.
Keďže Andrej Hlinka v roku 1923 nekompromisne deklaroval, že bez splnenia požiadavky na autonómiu HSĽS nevstúpi do vlády, hľadala sa po voľbách iná výrazná osobnosť, s ktorou by bolo možné nájsť východisko z rokovaní o zostavení vládnej koalície. Účasť HSĽS vo vláde bola aj v záujme Vatikánu. Hlinka bol pozvaný na eucharistický kongres v Spojených štátoch, pričom Tisa poveril zastupovaním v predsedníckej funkcii. Počas Hlinkovej neprítomnosti pristúpili k rokovaniam o vstupe do vlády. Tiso v tom videl prostriedok na dosiahnutie autonómie "zhora". Hlinka po návrate síce kapituloval pod tlakom funkcionárov, no Tisov postup schválil a sám pokračoval v rokovaniach.
V januári 1927 HSĽS konečne vstúpila do vlády. Jozef Tiso sa stal ministrom verejného zdravotníctva a telesnej výchovy ČSR. Ako najúspešnejšie sa uvádzajú jeho aktivity pri výstavbe slovenských kúpeľných stredísk, ako napríklad Vysoké Tatry a kúpele Sliač. Po vstupe do vlády musela HSĽS zmierniť rétoriku a intenzitu presadzovania autonomistických požiadaviek. Tiso sa ukázal ako zdatný rečník a na verejných zhromaždeniach dokazoval správnosť rozhodnutia a obhajoval nové postoje. Už v čase prípravy vstupu do vlády vysvetľoval, že neústupné presadzovanie požiadaviek by mohlo ohroziť občiansky blok, ktorý bol HSĽS bližší ako prípadný blok socialisticko-komunistický.
Vznik a obdobie prvej Slovenskej republiky (1938-1945)
Autonómne Slovensko a cesta k samostatnosti
Po smrti Andreja Hlinku v roku 1938 Tiso fakticky stranu viedol. V októbri 1938, keď v Žiline vyhlásili autonómiu Slovenska v rámci Československa, sa Tiso ako vedúci predstaviteľ HSĽS, stal predsedom vlády autonómneho Slovenska (7. október 1938 - 9. marec 1939). Ako predseda vlády a minister vnútra Slovenskej krajiny. Od vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 (od júla 1939 Slovenská republika) bol premiérom.
V tomto období prebiehali kľúčové politické rokovania, ktoré viedli k vyhláseniu slovenskej autonómie a následne k samostatnému slovenskému štátu. Slovensko sa odtrhlo od ČSR, a vznikol autoritatívny politický systém. Koncom februára 1939 vyslal do Berlína delegáciu hospodárskych činiteľov s úlohou prerokovať podmienky hospodárskej spolupráce Slovenska s Ríšou. Dr. Jozef Tiso spolu s inými za chrbtom ústrednej vlády sa pustili do priamych príprav rozbitia ČSR, pričom s vedomím Dr. Tisu vyjednávali činitelia HSĽS o vojenskom zabezpečení vyhlásenia samostatného Slovenského štátu.
Prezident Slovenskej republiky
Po vyhlásení Slovenskej republiky 14. marca 1939 sa stal predsedom vlády. 26. októbra 1939 ho Slovenský snem, ako jediného kandidáta, jednohlasne zvolil za prezidenta Slovenskej republiky. V Trenčíne ho zvolil za predsedu strany. Jeho prezidentským heslom bolo „Verní sebe - svorne napred“. Tiso politickú činnosť nechápal ako cestu k osobným výhodám či zbohatnutiu, ale ako službu Bohu, cirkvi a národu, pričom jeho celoživotným heslom bolo: „Nič pre seba - všetko pre národ“. Ani ako prezident nenadobudol žiaden majetok. Odolávať tlaku nacistickej politiky sa Tisovi a jeho vláde do roku 1944 aj darilo. Ako kňaz nedovolil vykonávanie trestu smrti a nevydával Nemecku slovenských občanov (prípad Gabčík a i.).
Kontroverzné obdobie a Židovská otázka
Protižidovské výroky a legislatíva
Jozef Tiso mal viacero protižidovských výrokov. Povedal: „Národu nedám zahynúť pre židovskú pospolitosť. Mne je národ viac ako židia, čo by ich bolo koľko. Keď vidím, že národ by mohol utrpieť škody, vtedy si po kresťansky poviem: Najprv seba a potom teba.“ Židov najprv zbavili základných práv, ukradli im majetok a nakoniec ich zbavili aj občianstva. Tiso ako premiér (do októbra 1939) dobrovoľne podpisoval všetky vládne nariadenia namierené proti Židom. „Jozefa Tisu ako politika, no ani ako kňaza a človeka nemožno z priebehu holokaustu na Slovensku vyňať.“ Takisto zástupca Štátneho sekretariátu Vatikánu Domenice Tardini povedal v roku 1942: „Neviem, či zákroky dokážu zastaviť bláznov!“.
Slovenská fotografka, ktorá prežila holocaust. Natočili o nej dokument
Postoj k SNP a spolupráca s Nemeckom
Vypuknutie Slovenského národného povstania (SNP) Tisa údajne sklamalo a nikdy sa s ním nestotožnil, no prekvapujúce sú najmä Tisove veľké prejavy náklonnosti k Nemcom, ktorí povstanie potlačili. Často spomínaný mýtus je, že vyznamenával preto, aby zachránil dve slovenské mestá pred úplným zničením. Podľa Kamenca však neexistuje žiadny dôkaz, ktorý by toto potvrdzoval. Takmer to isté povedal aj v marci ďalšieho roku, keď do konca Tretej ríše zostávalo niekoľko dní. Za jeho vlády sa realizovala deportácia Židov zo Slovenska a po vypuknutí SNP Jozef Tiso nevyužil vzniknutú situáciu, ale naďalej zotrval v pozícii nemeckého spojenca.
Záver života a súdny proces
Exil a vydanie do ČSR
Prezident Jozef Tiso po postupe Červenej armády evakuoval na územie Rakúskoa Nemecka. Posledné dni slobody prezidenta SR Jozefa Tisa sa začali písať dňa 5. apríla 1945, keď odišiel v sprievode troch áut do exilu do rakúskeho benediktínskeho kláštora Kremsmünster. Po dohode s mníchovským arcibiskupom, kardinálom Michaelom von Faulhaberom, sa Tiso presunul 1. mája 1945 do kapucínskeho kláštora v meste Altötting. Tu sa na prelome 13. - 14. júna 1945 skončila jeho sloboda. Spoločne s bratmi Murínovcami a niekoľkými členmi vlády bol zadržaný americkými jednotkami a presunutý do amerického tábora vo Freisingu. Po mesiaci väznenia bola slovenská vláda, okrem Štefana Tisa, premiestnená do ďalšieho tábora v Garmisch-Partenkirchen. Pobyt v tomto tábore sa skončil 27. októbra 1945, kedy všetkých Slovákov, vrátane Jozefa Tisa, prepravili do Prahy, kde ich uväznili na Pankráci. Po dvoch dňoch, 29. októbra, boli všetci letecky deportovaní vojenským lietadlom do Bratislavy a odvezení do väznice Krajského súdu.
Národný súd a obžaloba
V decembri 1946 bol postavený pred retribučný Národný súd. Súdny proces s prezidentom prvej Slovenskej Republiky, úradne označený ako: „Proces s Dr. Jozefom Tisom, Alexandrom Machom a Dr. Ferdinandom Ďurčanským“, sa začal 2. decembra 1946. Za predsedu Národného súdu bol vymenovaný JUDr. Igor Daxner. Za žalobcov boli vymenovaní právnici: Dr. Ľudovít Rigan, Dr. Juraj Šujan, Dr. Michal Gero a od 1. apríla 1946 aj Dr. Anton Rašla. Obhajcami v tomto procese boli Dr. Ernest Žabkay a Dr. Grečo. Súdni proces trval 171 dní a počas pojednávaní bolo vypočutých viac ako 200 svedkov.
Obžaloba bola rozpísaná na 213 strán, pričom ostatný spisový materiál mal rozsah niekoľko tisíc strán. Jozef Tiso bol obvinený z rozbitia republiky a spolupráce s nacistickým Nemeckom, zo zavedenia fašistického režimu na Slovensku, z marenia príprav SNP, pozvania nemeckých vojsk a zločinov spáchaných po potlačení povstania, z odsunu českých občanov a prenasledovania odporcov režimu, prenasledovania a deportácií slovenských Židov. Konkrétne činy, za ktoré bol obžalovaný, zahŕňali:
- Ako úradujúci predseda HSĽS a poslanec NZ za HSĽS svojou činnosťou od zjazdu HSĽS v Piešťanoch 20. 9. 1936 vyvíjal politickú činnosť smerujúcu k odstráneniu demokratického poriadku v ČSR, zapojil sa do bloku protidemokraticky orientovaných národov Európy, ktoré už vtedy ohrozovali ČSR a svetový mier a bezohľadným uplatňovaním požiadavky autonómie „aj za cenu Republiky“ využívajúc kriticky napätú medzinárodnú situáciu, vedome oslaboval odolnosť ČSR a tým napomáhal úsiliu jej zahraničných nepriateľov o rozbitie ČSR.
- Ako predseda autonómnej slovenskej vlády a úradujúci podpredseda HSĽS, spolu s inými: rozpustili Komunistickú stranu, zastavili činnosť Sociálnodemokratickej strany a Slovenskej národnej strany, vyzbrojili Tukovu Rodobranu, postupne vyzbrojovali Hlinkovu gardu, zriadil Úrad propagandy, pričinil sa, aby na 18.12.1938 boli vypísané voľby do Slovenského autonómneho snemu, pripustil len jedinú kandidátku HSĽS a takto tento snem sa voľbami stal potom zákonodarným orgánom fašistického režimu na Slovensku, pričinil sa o zriadenie Úradu štátneho sekretára pre Nemcov a Nemcom bola daná kultúrna samospráva, koncom februára 1939 vyslal do Berlína delegáciu hospodárskych činiteľov s úlohou prerokovať podmienky hospodárskej spolupráce Slovenska s Ríšou.
- Spolu s inými za chrbtom ústrednej vlády sa pustili do priamych príprav rozbitia ČSR a takto s vedomím Dr. Tisu vyjednávali niektorí činitelia HSĽS s pplk. Ferdinandom Čatlošom o vojenskom zabezpečení vyhlásenia samostatného Slovenského štátu.
- Po odtrhnutí Slovenska od ČSR vyhlásením Slovenského štátu, ako predseda vlády a hlava Slovenského štátu a od 26. 10. 1939 ako prezident Slovenskej republiky, spolu s inými odstránili zvyšky demokratického systému na Slovensku a zaviedli fašistický režim podľa nemeckého vzoru, pričom vládnu a výkonnú moc vykonávali v najužšej spolupráci s nacistickým Nemeckom, takže tým podporili jeho záujmy vo veciach politických i vojenských, vo finančnom a hospodárskom sektore.
- Po 14. 3. 1939 podporil Nemecko pri prepadnutí Poľska psychologickou prípravou vojny, prejavmi v duchu brannej výchovy a článkami zahrotenými proti Poľsku, prestavbou komunikačných spojov smerujúcich na Poľsko, poskytnutím slovenských letísk nemeckej armáde ako základní pre útok a na uskladnenie bojového a pohonného materiálu, sústredením slovenského vojska na hraniciach, povolením prechodu nemeckých vojenských jednotiek cez územie Slovenska a napokon i zúčastnením sa vojny proti Poľsku, ozbrojenou vojenskou mocou pri prepadnutí Poľska Nemeckom, povzbudzovaním vojakov a odmeňovaním účastníkov ťaženia vyznamenaniami.
- Spolu s inými utužoval vojenskú politickú spoluprácu s Nemeckom pri zrejmých jeho úmysloch o ďalšie rozšírenie vojny o svetovládu.
- Od samého začiatku trvania Slovenského štátu až do povstania, spolu s inými maril prípravy slovenského odboja a prípravy samotného národného povstania zriadením osobitného bezpečnostného aparátu, perzekúciami, prenasledovaním, väzením a propagandou.
- Hneď po nastolení autonómie, ale najmä po 14. 3. 1939 pomocou všetkých orgánov svojho totalitného režimu a nacistických organizácií, perzekvoval a terorizoval všetkých odporcov svojho režimu, spôsobil iným protiprávne ujmy pre rasovú, národnú, náboženskú a politickú príslušnosť a pre protifašistické presvedčenie.
Počas procesu mnohokrát nepočúval rady svojich obhajcov. Celý čas vystupoval suverénne, neprejavoval žiadne emócie alebo ľútosť. Taktiež odmietal akúkoľvek zodpovednosť za politiku slovenského štátu v rokoch 1939 - 1945. Obhajoba sa stretávala s viacerými problémami, pričom najväčším problémom bol samotný obžalovaný.
Rozsudok a poprava
O treste smrti pre Jozefa Tisa rozhodol prezident Beneš už pred začiatkom procesu. Išlo len o to, či bude aj vykonaný. Za popravu boli komunisti, partizáni a české strany. Za milosť časť Demokratickej strany a cirkvi.
V zmysle nariadenia č. 33/1945 Zb. SNR bol Jozef Tiso uznaný za vinného z trestného činu domácej zrady, trestného činu zrady na povstaní, trestného činu kolaborantstva, a to za priťažujúcich okolností. Národný súd v Bratislave vyniesol rozsudok 15. apríla 1947, ktorým bol Dr. Jozef Tiso odsúdený na trest smrti povrazom ako hlavný trest, na stratu občianskych práv a na konfiškáciu celého majetku. Rovnako ale v neprítomnosti odsúdili na trest smrti Ferdinanda Ďurčanského. Alexander Mach, tretí obžalovaný, dostal 30 rokov väzenia.
Po vynesení tohto rozsudku zostávalo podľa zákona prezidentovi Jozefovi Tisovi 48 hodín života. Poslednou možnosťou zmiernenia trestu na dlhoročné väzenie bolo požiadať o milosť prezidenta ČSR, Eduarda Beneša. Prezident Beneš prenechal toto rozhodnutie na vládu. 17. apríla 1947 sa o štvrtej popoludní začalo rokovanie vlády o návrhu na udelenie milosti. Po dlhom rokovaní sa hlasovanie skončilo večer pár minút pred deviatou. Za omilostenie hlasovalo 6 členov vlády (zástupcovia slovenskej Demokratickej strany a Čs. strany lidovej), proti ich bolo 17 členov (KSČ, Čs. sociálna demokracia, Čs. národnosocialistická strana a L. Svoboda). Inšpirovaný rozhodnutím vlády, Eduard Beneš žiadosť o udelenie milosti zamietol.
Poprava bola vykonaná v skorých ranných hodinách. Jozef Tiso bol popravený obesením 18. apríla 1947 o 5:23 hod. v Justičnom paláci v Bratislave. Prítomní úradní lekári konštatovali smrť o 5:30 hod.
Odkaz a pamäť
Historické hodnotenie a priazeň národa
Napriek odsúdeniu a kriminalizácii si Jozef Tiso uchoval priazeň časti národa. Jeho pamiatku udržovali politickí väzni, no najmä slovenský exil, pre ktorý bol mučeníkom - symbolom slovenskej štátnosti a tiež odporu proti komunistickej ideológií. PhDr. Jozef Tiso je osoba, na ktorú má väčšinová spoločnosť vyhranený názor. I napriek tomu sa však nájdu takí, ktorí tvrdia, že konal ako musel. Dr. J. Tiso stelesňoval ideu slovenskej štátnosti, bol jedným z jej osnovateľov a jej živým symbolom. Preto mala jeho poprava traumatizovať slovenský národ tak, aby sa raz navždy zriekol svojej samobytnosti a stal sa povoľným pre implantovanie cudzích asimilačných ideológií s popretím vlastnej identity. Vynesený rozsudok nebol teda justičným omylom, ale dokonale premysleným dvojnásobným politickým zločinom spáchaným na Dr. J. Tisovi.
Spomienkové podujatia a púte
Františkán Vševlad J. Gajdoš zaplavil Slovensko tisíckami pohľadníc s podobizňou J. Tisa. Od roku 1979 sa pravidelne, každý rok v najbližšiu sobotu k 18. aprílu, konajú Slovenské národné púte za mučeníka Jozefa Tisu do Altöttingu v Nemecku. Slovenská liga v Amerike, konkrétne 34. zbor kráľa Svätopluka v Detroite, pripomína 14. marec už po 66-krát od roku 1948 bez akejkoľvek prestávky. Už na jeseň v roku 1947 vtedajší farár slovenskej osady v Detroite, Rev. Jozef Zalibera, slúžil zádušnú svätú omšu za „mučeníka a pána prezidenta Dr. Jozefa Tisa“.
Kontroverzia okolo rodného domu
V Bytči okolo rodného domu Jozefa Tisa pretrváva povojnová kontroverzia. Dnes sa v tomto kontexte nehovorí o „židovskej otázke“, ale skôr o „tisovskej otázke“ - napríklad kontrastujúc chátranie židovskej synagógy s rodným domom Tisa, ktorý sa stal pomníkom.