Vianoce, jedny z najobľúbenejších sviatkov na svete, prešli počas svojej histórie mnohými premenami. Pre niekoho predstavujú predovšetkým duchovnú záležitosť, pre iných sú skôr rodinným sviatkom pokoja a stretnutia. Často sa hovorí o postupnom vytrácaní náboženského charakteru Vianoc, čo má svoje hlboké historické korene.
Premeny Vianoc v histórii
Sekularizácia Vianoc v Československu
Sekularizácia Vianoc má v histórii rôzne podoby. Naši predkovia ju výraznejšie zaznamenali po prvej svetovej vojne, keď v rámci Československa prišlo na naše územie veľa vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Títo novousadlíci, ktorí mali obsadzovať štátne posty po desaťročiach maďarizácie, so sebou priniesli svetskejšie slávenie Vianoc. Práve im vďačíme za jedlo, ktoré dnes nechýba snáď v žiadnej domácnosti na Štedrý večer - majonézový šalát a vyprážanú rybu. Dovtedy sa u nás jedávali skôr pôstne jedlá. Česi nemali do takej miery zaužívané religiózne zvyky. Namiesto toho mnohí z nich usporadúvali koncerty a už na Božie narodenie sa stýkali s kamarátmi. Naopak, u nás bolo skôr zvykom stíšiť sa a byť najmä v kruhu rodiny. Niekde tieto novoty prijali a dnes sú tam minimálne rodinné návštevy bežnou súčasťou, inde sa to neuchytilo. Napríklad na severe Slovenska je dodnes zvykom ostať 25. decembra doma s výnimkou bohoslužby.
Vplyv komunistického režimu
Svoju daň si v tomto smere vybrala najmä druhá polovica 20. storočia, keď sme na území Slovenska zaznamenali niekoľko štátnych zásahov do vianočných osláv. Etnologička Katarína Nádaská opísala pre Štandard: „Prišlo krvavé a pokrytecké obdobie a k moci sa dostali ľudia bažiaci po moci, ktorým chýbal rozhľad a intelekt. Posilňovali sa väzby na Moskvu. Keďže v Sovietskom zväze sa razil tvrdý postup proti cirkvi, za Stalina sa prestalo hovoriť o Vianociach.“ Komunisti dokonca chceli spojiť Vianoce s narodeninami Stalina, ktoré boli buď 18. alebo 21. decembra. Stalin navrhoval, aby sa premenovali na „Červené sviatky“, ktoré by symbolizovali krv robotníkov a víťazstvo robotníckej triedy. Napokon sa ujali Sviatky zimy. Začal sa kult ruského Deda Mráza, ktorý bol inšpirovaný mýtickou pohanskou bytosťou, no pritom bol čisto inštitucionálny a mal nahradiť kresťanského Ježiška. V 60. rokoch síce nastalo určité uvoľnenie, ale normalizácia po roku 1968 tomu spravila koniec. Posty v štátnej správe nemohli zaberať ľudia, o ktorých sa vedelo, že sa zúčastňujú na svätých omšiach. Vianoce sa tak dostali do úzadia.
Súčasné trendy sekularizácie
Od rozpadu Sovietskeho zväzu síce môžeme chodiť na omše podľa ľubovôle a štátny režim nemá tendenciu przniť tradície len preto, že by sa mohli spájať s náboženstvom, ale vývoj napovedá, že nám nielen v Európe na takomto odkaze osláv záleží čoraz menej. Podľa prieskumu Gallupovho inštitútu označilo pred tromi rokmi svoje vianočné oslavy za „silne náboženské“ len 35 percent opýtaných Američanov. Naopak, o desať percent vzrástol počet tých, ktorí Vianoce oslavujú "nie príliš nábožensky" (26 percent), lebo náboženstvo v ich živote „nie je veľmi dôležité“. Sedem percent Vianoce neoslavuje vôbec, pričom toto percento má rastúci trend. Rovnaký trend vidieť aj na Slovensku, kde bola možnosť "bez náboženského vyznania" druhá najčastejšia.
Pôvod a význam výrazu „Xmas“
Ak máte anglicky hovoriacich známych, možno ste zaznamenali, že na označenie týchto sviatkov používajú slovo "Xmas" namiesto "Christmas". Písmeno X pochádza z gréckej abecedy a vyslovuje sa ako chi. Je začiatočným písmenom gréckeho slova Christos - Kristus. Spoločne s písmenom ro ide o prvé dve písmená Kristovho mena v gréčtine, ktoré sa používali ako symbol Ježiša (☧). Rímskemu cisárovi Konštantínovi sa pred bitkou pri Mulvijskom moste malo snívať, že ak si jeho vojaci namaľujú na štíty tento znak, vyhrajú. Podľa niektorých preto Xmas nie je novotvar, ale niekoľko storočí zaužívaný názov, ktorý možno nájsť aj v svetovej literatúre.
Podľa iných ide o súčasť snahy sekularistov zbaviť sviatkov ich kresťanského významu. Napríklad komediálny kreslený seriál Futurama, ktorý sa odohráva v roku 3000, v jednej epizóde vykresľuje Vianoce budúcnosti ako bizarné sviatky Xmas, pri ktorých je populárne vyzliekať sa donaha a zdobiť palmové stromčeky - keďže ihličnany vyhynuli. Takéto konzumné Xmas sú samozrejme zbavené všetkých náboženských prvkov. Budúcnosť ukáže, či si Vianoce zachovajú svoj kresťanský charakter alebo sa priblížia skôr k futuramovským Xmas. Výsledok závisí aj od našich domácností.
Anglické slovo "Christmas" (Vianoce) je odvodené od spojenia “Christ’s Mass" (Kristova omša). Skratka "Xmas" pre Vianoce bola používaná pred vynájdením kníhtlače, aby mnísi pri jej prepisovaní ušetrili atrament aj čas.
Historické korene vianočných sviatkov
Pohanské vplyvy a kresťanské prispôsobenie
Vianočné sviatky, ktoré oslavuje viac ako 2 miliardy kresťanov a ďalšie stovky miliónov ľudí na celom svete, majú svoj pôvod aj v rímskych oslavách Saturnálií na počesť boha Saturna, ktoré sa slávili v zimnom období. Kresťania si tento sviatok prispôsobili a pápež Július I. vyhlásil 25. december za deň narodenia Ježiša Krista. Podľa kresťanskej náuky má ísť o dátum narodenia Ježiša, ten je však historicky neznámy.
Teórie, prečo sa Vianoce vo väčšine sveta oslavujú buď 24. alebo 25. decembra, sú tri. Začiatkom prvého tisícročia boli kresťania v Ríme menšina, prevažne sa uznávali pohanské či polyteistické vierovyznania. Podľa prvej teórie vybrali skorí kresťania dátum 25. decembra. Podľa tretej teórie sa snažili kresťania prekryť význam vtedy obľúbených sviatkov, napr. osláv kultu staroperzského boha slnka Mitra, alebo Rímskych Saturnálií, ktoré pripadali na toto obdobie. Samozrejme, v okolí slnovratu slávili aj pohania.
Vianoce neboli vždy rodinnou záležitosťou. V počiatkoch skôr išlo o sviatok, kedy bohatí dopriavali chudobným a deťom. Bol to hedonistický sviatok: jedlo, víno a spev. Neskôr sa sviatok pokresťančil, no jeho tvár sa výrazne zmenila až neskôr. Napríklad v Amerike puritáni Vianoce brali ako výmysel Vatikánu (paradoxne ho v ranom stredoveku na chvíľu zakázala cirkev, lebo sa bral ako výmysel pohanov). V Bostone boli Vianoce dokonca 22 rokov zakázané - pod hrozbou pokuty 5 šilingov. Všetko sa však zmenilo začiatkom 19. storočia, kedy sa sviatok začal vracať medzi ľudí. Išlo o obdobie plné nepokojov, a tak prišiel nápad z Vianoc spraviť sviatok pokoja. Washington Irving dokonca spravil knihu, ktorou sa mali ľudia inšpirovať - opisovala vraj staré dobré zvyky na anglickom panstve - akurát, že vymyslené.
Neexistuje jedna správna a pravdivá interpretácia Vianoc. Vianoce sú jedným z najglobálnejších sviatkov a treba si uvedomiť, že kánon neexistuje, Vianoce sa menia v čase aj priestore.
Mýty o pohanskom pôvode Vianoc
Každoročne sa niekde na internete objaví tvrdenie, že Vianoce sú pohanským sviatkom, ktorý si kresťania „pokresťančili“. Chceli tým potlačiť pohanstvo a vymysleli sviatok, ktorým asimilovali existujúce pohanské sviatky. Dôležité je však dbať na zásadu
- Saturnálie: Saturnalie boli sviatkom v Ríme dedikovaným pre boha Saturna, ustanovené okolo roku 220 pred Kristom. Pôvodne sa slávili 17. decembra, no postupne sa predĺžili až do 23. decembra. Hlavným argumentom býva blízke časové obdobie týchto sviatkov. Obdarovávanie iných bolo bežné v rímskej kultúre aj u antických Izraelitov.
- Mithra a Sol Invictus: Prepojenie Ježiša a Mithru je podľa odborníkov nejasné. Sol Invictus bol pokus cisára Aurelia o reformáciu kultu Slnka, keď zasvätil Slnku chrám a držal na jeho počesť hry prvýkrát v roku 274. Neexistujú záznamy, že by Aurelius ustanovil tento festival 25. decembra. Manuskript zvaný Chronography of 354 poukazuje na to, že narodenie Sol Invictus sa oslavovalo 25. decembra, avšak prepojenie s Mithrom sa javí ako náhodné. Faktom zostáva, že tento manuskript je prvou zmienkou o slávení akéhokoľvek pohanského boha 25. decembra.
Vieme, že raná Cirkev slávila sviatok narodenia Ježiša Krista v rôznych podobách, hoci v iné dátumy (podobne je tomu rozdielne aj dnes medzi Západom a Východom). Nezdá sa teda, že by nejaký sviatok pohanského boha predchádzal kresťanské Vianoce, či že sa ním Cirkev, ktorá si v tom čase zažila obdobia prenasledovania presne kvôli nesláveniu pohanských sviatkov, inšpirovala.
Už v roku 204 n.l. písal Hyppotus z Ríma v Komentári ku knihe Daniel o tom, že už počas jeho doby bola viera v narodenie Krista 25. decembra. Podľa jeho výkladu sa Ježiš narodil 9 mesiacov po slávení stvorenia sveta 25. marca. Podľa Louisa Duchesna sa koncom 3. storočia rozšírilo slávenie Narodenia Pána v celej Cirkvi, hoci v iné dátumy - napr. 25. decembra na Západe a 6. januára na Východe. Emeritný pápež Benedikt XVI. tiež potvrdil, že staré teórie o tom, že 25. december sa vyvinul v opozícii k Mithrovmu mýtu alebo ako kresťanská odpoveď na kult Sol Invictus, sa už nedajú udržať.
Tvrdenia o tom, že spievanie kolied je pohanský zvyk (ľudia však nespievajú iba na Vianoce a pohanské sviatky), alebo že bozkávanie pod imelom je pohanský zvyk (prvá zmienka o tomto rituáli je z 18. storočia), sú pravdepodobne nepravdivé.
Sú teda Vianoce pohanským sviatkom tak, ako tvrdia internetové „memečka“? Nie, ani paralely medzi Vianocami a pohanskými sviatkami nepoukazujú na to, že by Vianoce vznikli z pohanských sviatkov. Prinajhoršom sa môžeme pozrieť na niektoré vzniky a nájsť v nich pohanské korene. No aj vtedy treba dbať na dôležitú vec - ľudia slávia niektoré sviatky podobne a náhody sa dejú.
Vianočné tradície, vysvetlenie | Pôvod Vianoc | REŽIM PRESKÚMANIA
Vianočné tradície a zvyky vo svete
Globálne rozdiely v slávení
Vianočné sviatky sa v mnohých krajinách neoslavujú ako štátom uznaný cirkevný sviatok v presne rovnaké dni. Napríklad v Poľsku, Maďarsku, Nemecku, Rakúsku a Švajčiarsku je štátom uznaný sviatok 25. a 26. december, zatiaľ čo vo Francúzsku pripadá len na 25. december. Vianočné tradície a zvyky sa líšia v závislosti od krajiny a kultúry. Tu je niekoľko zaujímavostí z rôznych kútov sveta:
- Na Ukrajine veria, že ak vo vianočné ráno nájdu v dome pavučinu, budú mať šťastie.
- V Anglicku slávili prvé Vianoce v roku 521 v Yorku. Angličania tradične nosia koruny, ktoré majú pravdepodobne pôvod v rímskych oslavách Saturnáliách.
- V Španielsku si deti na darčeky musia počkať až do Troch kráľov, kedy chodia po uliciach Traja králi a rozdávajú malé darčeky.
- Vo Fínsku majú tradíciu ísť na Štedrý večer do sauny, kde sa vypotia a následne osviežia studenou vodou.
- Vo Vietname zdobia stromčeky a na Štedrý deň vyložia pred dvere vyčistené topánky.
- V Austrálii trávia Vianoce v prírode alebo na pláži, kde si robia štedrovečerné pikniky.
- Vianočnú atmosféru v Česku cítiť už od konca novembra, keď sa začínajú vianočné trhy, námestia zdobia vianočné stromčeky a v mestách a na dedinách sa rozsvecujú vianočné svetlá.
- V Poľsku sú Vianoce jedným z najdôležitejších katolíckych sviatkov. Oslavy sa začínajú 24. decembra a Poliaci sa počas Štedrého dňa postia.
Vianočné jedlá po celom svete
Tradičné vianočné pokrmy sa tiež líšia podľa krajiny a kultúry:
- V Anglicku sú to pečená a plnená sliepka, pečená hus, pečená morka plnená slivkami a jablkami. Ako dezert sa podáva plum puding.
- Vo Francúzsku sa štedrovečerný stôl prehýba pod rybacou polievkou, ustricami, slimákmi, lastúrami, kaviárom, lososom, obaľovanými žabími stehienkami, bielymi klobásami, párkami, pečeným moriakom s gaštanovou omáčkou alebo hľuzovkovou pastou, olivami a paradajkami, husami a kuraťami.
- V Španielsku sa udržal silný katolícky vplyv, ktorý sa prejavuje v tradičnom vianočnom pôstnom jedle - jahňacine.
- V Taliansku je súčasťou vianočných osláv v mnohých domácnostiach "Urna osudu".
- V Dánsku sa na Štedrý deň nepostia. Pri bohato prestretom stole si pochutnávajú na husacine, kačacine, bravčovine, dusenej červenej kapuste, teplej práve uvarenej šunke, treske s reďkovkou, pivnom a pšeničnom chlebe, sladkej varenej ryži s mliekom alebo sladkom ryžovom nákype s mandľami.
- V Česku patrí k štedrovečernému menu rybacia alebo hrachová polievka, kapor a zemiakový šalát. Mnohí Česi však uprednostňujú pred kaprom vyprážaný rezeň.
- V Poľsku by mala byť večera zložená z 12 jedál - symbolizujúcich 12 apoštolov i 12 mesiacov v roku. Poliaci počas štedrej večere nejedia mäso a nepijú alkohol.
Legendárne postavy Vianoc
V každom kúte sveta poznajú legendárnu postavu otca Vianoc, pod rôznymi menami. Legenda o Santa Clausovi má z časti základ v legendárnom rozprávaní o Svätom Mikulášovi z Myrny, ktorý žil v dnešnom Turecku okolo 4. storočia. Podľa legendy pochádza tradícia vianočných ponožiek z príbehu o troch sestrách, ktoré si nemohli dovoliť svadobné veno. Vikingský boh Odin je pravdepodobne tiež predchodca moderného Santa Clausa, ktorý cestoval na svojich lietajúcich koňoch Sleipnir (predchodca sobov).
Úplne prvé vyobrazenia Santu ho zobrazujú v rôznych farebných kabátoch (zelenom, modrom alebo lila). Moderné vyobrazenia s červeným kabátom sa pre neho stali typickými v roku 1920, a známu podobu získal v roku 1931 vďaka ilustrátorovi Haddonovi H. Sundblomovi. Santa má oficiálne dve adresy, Edinburgh a Severný pól. Ak niekto napíše list a dá mu adresu "Toyland" alebo "Snowland", list poputuje do Edinburghu. Ak ho niekto pošle na “Severný pól”, poputuje presne tam.
Santove sane ťahá 9 sobov. Prvýkrát sa soby objavili v roku 1823 v básni Account of a Visit from St. Nicholas. Hovorí sa tam o ôsmych soboch s menami: Dasher, Dancer, Prancer, Vixen, Comet, Cupid, Dunder a Blixem (neskôr Donner a Blitzen). Deviaty sob Rudolf sa objavil v roku 1939 v básni od Roberta L. Maya, ktorej cieľom bolo nalákať ľudí do istého obchodu.
Ježiško vs. Santa Claus a Dedo Mráz
Keď sa na Slovensku spýtate detí, kto im nosí darčeky, odpoveď je jasná: Ježiško. Žiaden Santa, ani soby, žiadne písanie vianočnej pošty na severný pól. Táto tradícia je v strednej Európe pomerne mladá a úzko súvisí s reformáciou a menom Martina Luthera. V stredovekej Európe totiž dlhé stáročia nosil darčeky svätý Mikuláš. Reformátor Luther mal problém nielen s uctievaním svätých, ale aj s tým, že pozornosť detí sa sústreďovala na konkrétnu svätú postavu namiesto Krista. Chcel, aby si deti darčeky spájali priamo s narodením Ježiša. Nie svätec Mikuláš (6. decembra), ale samotný Kristus - Christkind, malý Ježiško - mal nosiť darčeky v deň Kristovho narodenia, teda 24. alebo 25. decembra. Táto myšlienka sa rýchlo rozšírila v protestantských oblastiach Nemecka, Rakúska a ďalej do strednej Európy. Katolícka cirkev, aby nestratila krok s obľúbenou tradíciou obdarovávania, ju postupne prevzala - často pod názvom Ježiško alebo Christkindl.
Dnes sa deti na Slovensku tešia z oboch „nosičov“ darčekov. Pretrvala totiž aj tradícia svätého Mikuláša, ktorý 6. decembra „zloží svoju plnú tašku s koláčom makovým či koníkom medovým“ a nechá „poslušným“ deťom niečo dobré v čižmičkách skoro ráno. Zároveň však pretrvala aj tradícia Ježiška, ktorý prináša darčeky na Štedrý večer 24. decembra.
V mnohých západoeurópskych krajinách - a postupne aj v strednej Európe - sa Santa Claus stal konkurentom pôvodných vianočných postáv alebo sa s nimi úplne zlial. Napríklad britský Father Christmas (Otec Vianoc) mal v 16. storočí zelené oblečenie a symbolizoval ducha veselosti; časom však plne prijal americký vzhľad Santu. U nás Santa mierne „fušuje do remesla“ skôr svätému Mikulášovi - najmä na firemných večierkoch či verejných akciách, kde býva zobrazený skôr ako bucľatý Santa než ako biskup v liturgickom rúchu.
Po druhej svetovej vojne a nástupe komunistických režimov v strednej a východnej Európe sa štát snažil potlačiť náboženské aj „buržoázne“ tradície. Ježiško bol pre komunistickú ideológiu problematický, pretože priamo symbolizoval kresťanstvo a Vianoce ako náboženský sviatok. Vzory prichádzali zo Sovietskeho zväzu, kde bol Ježiško už dávno nahradený postavou Deda Mráza (Ded Moroz) z ruského folklóru. Z pôvodného ducha zimy sa stal novoročný darca, ktorý nosil darčeky 31. decembra. Po roku 1948 sa Komunistická strana Československa snažila túto tradíciu presadiť aj u nás. Napriek masívnej propagande a tlaku bol však tento pokus zväčša neúspešný. Dedo Mráz sa udomácnil nanajvýš na oficiálnych a verejných podujatiach. V Čechách aj na Slovensku bol Dedo Mráz vnímaný ako importovaný symbol, ktorý vyvolával tichý, no vytrvalý odpor voči štátom vnucovanej tradícii.
To, že Ježiško prežil reformáciu, industrializáciu, globalizáciu aj komunizmus, nie je náhoda. Nezvíťazil preto, že by ho chránila cirkev alebo štát. Zatiaľ čo Dedo Mráz ostal symbolom pódií, podnikov a oficiálnych osláv, Ježiško zostal v obývačkách. Je neviditeľný, nehlučný a nekomerčný. Nepotrebuje reklamu, len dôveru. Po roku 1989 sa Ježiško nemusel „vracať“. On tu totiž bol stále - ukrytý v súkromí, v rodinných rituáloch, v rozprávaní rodičov deťom. Možno práve preto má u nás Ježiško takú silu. Nie je len nositeľom darčekov.
Pohanské korene vybraných vianočných symbolov
Vianočný stromček a imelo
Robenie betlehemov (angl. Nativity) spopularizoval v 10. storočí František z Assisi, zvyk sa rýchlo rozšíril do celej Európy. Zdobenie stromčeka pochádza z pohanského uctievania stromov. Podľa bibliografie zo 7. storočia sv. Bonifác povedal, že namiesto dubov by sa mala uctievať jedlička, keďže mieri špicom do neba a jej tvar pripomína svätú trojicu. Pojem „vianočný stromček“ sa však objavil až v 19. storočí. Zelené stromy boli symbolom vo viacerých kultúrach počas zimnej sezóny. Pre Egypťanov predstavovali vzkriesenie, pre Škandinávcov a Druidov večný život a pre Grékov a Rimanov očakávanie úrody (Saturnálie). Avšak vianočný stromček sa začal používať na vianočné sviatky až v časoch reformácie v 16. storočí.
Dekorovanie imelom pochádza zo staroeurópskych mýtov a folklóru, napríklad legende o Baldurovi. Rôzne svetielka a sviečky sú dnes symbolom Ježiša, podľa kresťanov svetla sveta. Historicky však oheň vždy patril aj k oslavám rovnodennosti.
Vianočné piesne a koledy sú kombináciou kostolných spevov a ľudových piesní. Na popularite začali naberať až v 19. storočí. Asi dve najznámejšie vianočné piesne sú Tichá noc, ktorú v roku 1818 napísali Mohr a Gruber pre rakúsky kostol sv. Mikuláša v Obendorfe, a Jingle Bells, ktorú zložil James Lord Pierpont, pôvodne pod názvom One Horse Open Sleigh.
Vianočné polienko (Yule Log)
Jeden pokrm však stojí za zmienku - Vianočné polienko. Ide o sladkú rolku, ktorá vyzerá ako polienko. Yule bol sviatok, ktorý v týchto častiach sveta predchádzal Vianociam (v mnohých oblastiach dokonca tento názov pretrval). Historici ho spájajú až s bohom Odinom. Začínala zima a bolo treba sa zamyslieť, ktorú časť dobytka budú ľudia kŕmiť cez zimu a koho môžu rovno zakálať. Zvyk bol najprv doniesť čo najviac polien, z nich založiť oheň, ktorý kým trval, tak sa hodovalo. Keď sa však ľudia začali presúvať do domčekov s pieckami, na spaľovania obrovských kusov dreva už nebolo miesto - namiesto toho si teda polienka upiekli z cesta. Ak teda pečiete vianočné polienko aj vy, vedzte, že nadväzujete na najstaršie európske tradície. Slnovrat, teda vítanie Slnka, slávili vatrami, teda ohňom z dreva.
Tradícia darčekov
Mnohí si myslia, že zvyk darčekov pochádza z biblického príbehu, v ktorom mali traja králi priniesť dary do Betlehema. Podľa všetkého ide o tradíciu nadväzujúcu na starorímsky sviatok Saturnálie na počesť boha Saturna. Ten sa zo začiatku slávil len jeden deň, no neskôr sa slávil až dva týždne, začal týždeň pred slnovratom a skončil týždeň po. Čo sa darovalo, celkom pripomína dnešok - hračky pre deti, príbory, tablety (na písanie!), čapice, oblečenie, sošky. Bohatší mohli darovať aj otrokov, exotické zvieratá ako papagáje alebo parfémy. Chudobnejší aspoň špáradlá. Kto tieto darčeky nosí? Ako kde. Niekde Ježiško, niekde Dedo Mráz či Otec Vianoc, inde zas Santa Claus či vianoční škriatkovia.