Úvod do obnovenej praxe
Pre Gréckokatolícku cirkev na Slovensku je obdobie od 1. septembra 2017 výnimočné, lebo sa oficiálne a na celom území obnovuje starobylá prax udeľovania Eucharistie deťom už od krstu, a to až do veku užívania rozumu. Hoci niektoré eparchie, ako napríklad Bratislavská, zaviedli túto prax do života svojich veriacich už skôr, od tohto dátumu sa stáva záväznou normou pre všetky slovenské eparchie.
Už niekoľko rokov sa v Gréckokatolíckej cirkvi hovorilo o opätovnom zavedení tejto praxe, ktorá je v mnohých gréckokatolíckych cirkvách po svete dávno samozrejmosťou. Historické pramene potvrdzujú, že táto prax jestvovala vo všetkých miestnych cirkvách celého sveta bez ohľadu na tradíciu alebo obrad.
Historický vývoj udeľovania Eucharistie deťom
Starobylá jednota iniciačných sviatostí
Starobylá prax, pri ktorej sviatosti kresťanskej iniciácie - krst, myropomazanie (v západnej terminológii birmovanie) a Eucharistia - tvorili jednotu, bola od začiatku bežná vo všetkých východných a západných cirkvách. Viac ako 1000 rokov bola jednota troch iniciačných sviatostí spoločnou praxou. Dospelí katechumeni, ako aj malé deti po krste prijali aj birmovku a prvé sväté prijímanie bez viacročných rozostupov.
Tradícia Cirkvi, čo sa týka prijímania Eucharistie deťmi, je bohato dokumentovaná od prvých storočí. Prvotné pramene potvrdzujú jednotu takejto praxe na Východe aj na Západe, napríklad svedectvá Apoštolských konštitúcií, sv. Cypriána, sv. Augustína, Nikefora a Evagria. Existujú tiež liturgické knihy ako Gelaziov, Galský alebo Gregorov sakramentár či Ordo Romanus zo 7. storočia a neskoršie Ordá, ktoré dosvedčujú jestvovanie a rozšírenie praxe prijímania Eucharistie deťmi aj na Západe. Tieto bádania potvrdzujú, že „po dvoch sviatostiach (krst a myropomazanie) nasledovalo prijímanie Eucharistie, pre ktorú bol predpísaný pôst, a ktoré bolo udelené deťom pokrsteným a myropomazaným počas svätej omše“.
Ešte v 10. storočí bola rímska prax taká, že v prípade neprítomnosti biskupa podával prijímanie deťom kňaz, ktorý vysluhoval krst. V Ordo officiorum ecclesiae Lateranensis z 12. storočia sa dokonca spomína kapitola "De communicatione parvulorum" (O prijímaní detí), ktorá opisuje, ako deti pokrstené a myropomazané počas Veľkonočnej vigílie alebo vigílie Zoslania Svätého Ducha prijímali Eucharistiu celý nasledujúci týždeň. Aj významní západní teológovia scholastickej epochy ako Hugo od svätého Viktora, Reginald z Prüm, Radulf z Ardén či Viliam zo Champeaux, hľadeli na prijímanie detí ako na prirodzenú prax.
Odklon v západnej cirkvi
Na Západe sa prax prijímania detí začala vytrácať medzi 12. a 13. storočím. Tento vývoj bol dôsledkom postupného odlučovania veriacich od prijímania pod spôsobom vína, čo viedlo k problémom pri podávaní nekvaseného chleba malým deťom. Okrem toho sa v cirkvi šírili myšlienky propagujúce nehodnosť ľudí prijímať Eucharistiu, a do popredia sa dostávala ľudová zbožnosť vo forme adorácie, kým samotné prijímanie sa stalo skôr príležitostným a výnimočným.
Lokálne synody na Západe niekedy zakazovali prijímanie deťom (napr. v Trèves 1227, Bordeaux 1255, Bayeux 1300), hoci inde (napr. v Beauvais) prax pretrvávala až do 15. storočia. Z doktrinálneho hľadiska bola prax eucharistického prijímania upravená 21. kapitolou Štvrtého lateránskeho koncilu (1215), ktorý reagoval na všeobecný úpadok spovedania a prijímania. Koncil zdôrazňoval vek rozlišovania a zbožnosť potrebnú pre prijímanie, čo sa neskôr interpretovalo tak, že deti pred vekom rozumu nie sú povinné prijímať.
V 16. storočí Tridentský koncil vyhlásil, že prijatie sviatosti zmierenia a Eucharistie aspoň jedenkrát ročne je nevyhnutné pre spásu, no malé deti pred užívaním rozumu prijímať tieto sviatosti nie sú povinné, pretože u nich pretrváva posväcujúca milosť z krstu. Táto formulácia zavrhovala len mienku o nevyhnutnosti Eucharistie pre deti, no nevylučovala možnosť podať im ju. Napriek tomu sa interpretácia Tridentského koncilu rozšírila v zmysle, že pre deti Eucharistia nie je nevyhnutná, a tým pádom ani potrebná, čo viedlo k jej zániku v Rímskokatolíckej cirkvi.
Vplyv latinizácie na východné katolícke cirkvi
Počas 17. a 18. storočia od podávania Eucharistie malým deťom upustili aj východné cirkvi zjednotené s Rímom, teda aj Gréckokatolícka cirkev na území súčasného Slovenska. Dôvod nevyplýval z reálnych potrieb týchto cirkví, ale z latinizácie - z túžby čo najviac sa podobať cirkvám latinskej tradície bez ohľadu na vlastné potreby a vlastnú tradíciu.
Príkladom takejto "latinizačnej horlivosti" je sťažnosť rímskokatolíckeho biskupa z Egeru Františka Barkóczyho z roku 1748 na východného katolíckeho biskupa a jeho klérus, tvrdiac, že v gréckych zjednotených cirkvách boli odhalené "strašlivé ohavnosti a prejavy spustošenia". Medzi týmito "deformáciami" bolo aj prijímanie Eucharistie deťmi, ktoré pohoršilo horlivého latinského biskupa. Podobný postoj k východným cirkvám bol veľmi rozšírený a postupne viedol k prijatiu latinského modelu teologického učenia a disciplinárnej praxe aj vo východných katolíckych cirkvách.
Zmena tradičnej praxe prijímania detí bola zahrnutá do kanonických predpisov maronitskej cirkvi (synoda za patriarchu Sergia, 1596) a neskôr aj cirkvi, ktorá sa zrodila z Brestskej únie (1596). Oficiálna formulácia bola vynesená na Zamoščskej synode v roku 1720, ktorá na jednej strane priznala, že prijímanie detí zodpovedá starej východnej praxi a že Eucharistia je pre deti jedlom duchovného rastu. Na druhej strane však citovala tridentský text o nie nevyhnutnosti Eucharistie pre deti a navrhovala odložiť ju na vek rozlišovania "vzhľadom na náležitú úctu voči takej významnej sviatosti."
OS 75 JURAJ JAKUŠIČ - vnuk Juraja Turza sa zaslúžil o vznik Gréckokatolíckej cirkvi
Návrat k autentickej východnej tradícii
Podpora z cirkevných dokumentov
Ak dnes vidíme u východných cirkví zjednotených s rímskou cirkvou tendencie podávať Eucharistiu malým deťom, v nijakom prípade to nemôžeme hodnotiť ako pokus o zavádzanie novôt, ale skôr ako návrat k starobylej praxi. Potreba návratu k tejto tradícii sa začala vynárať už s myšlienkou zostavenia Kódexu kánonov pre východné cirkvi na začiatku 20. storočia.
Už Druhý vatikánsky koncil (1962 - 1965) v dekréte *Orientalium Ecclesiarum* (o východných katolíckych cirkvách) vyjadril želanie, „nech všetci východní kresťania vedia a sú presvedčení, že si môžu, ba majú navždy zachovať svoje právoplatné liturgické obrady a svoj spôsob života a že sa v tom nemajú zavádzať zmeny, iba ak si ich vyžaduje skutočný organický vývoj. Ak sa však od nich nenáležite odchýlili vinou okolností alebo niektorých osôb, nech sa usilujú vrátiť k starootcovským tradíciám.“
Katechizmus Katolíckej cirkvi (1992) v bode 1244 jasne uvádza: „Východné cirkvi si uchovávajú živé vedomie jednoty uvádzania do kresťanského života, a preto dávajú sväté prijímanie všetkým novopokrsteným a birmovaným, a to aj malým deťom, pamätajúc na Pánove slová: »Nechajte deti prichádzať ku mne. Nebráňte im...« (Mk 10, 14).“
Ďalším významným dokumentom je Kódex kánonov východných cirkví (CCEO), ktorého cieľom je viesť k prehĺbeniu chápania nesmierneho bohatstva autentických východných tradícií. V kapitole VII. Sviatosti kresťanskej iniciácie sa predpisuje, aby sa Eucharistia udeľovala čo najskôr po krste a pomazaní svätým myrom. Kánon 710 sa vracia k argumentu, ktorý vyžaduje, aby sa novopokrstené deti zúčastňovali na Eucharistii, a odporúča dodržiavanie predpisov liturgických kníh každej cirkvi sui iuris. Z týchto slov jednoznačne vyplýva, že rozhodnutie Rady hierarchov Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku neprišlo nečakane, ale po dlhých rokoch skúmania a zakladá sa na oficiálnych cirkevných dokumentoch.
Rozhodnutie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku
S účinnosťou od 1. septembra 2017 sa Eucharistia v gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku podáva deťom už od krstu až do obdobia rozumového rozlišovania, ktoré bolo jednotne stanovené na začiatok 3. ročníka základnej školy. V tomto období deti prestanú prijímať Eucharistiu, absolvujú prípravu na prvú svätú spoveď a Eucharistiu začnú opätovne prijímať po slávnosti „Prvej svätej spovede“, resp. „Slávnostného svätého prijímania“.
Je dôležité zdôrazniť, že nárok prijímať Eucharistiu v Gréckokatolíckej cirkvi majú len deti východného obradu. Ak je dieťa latinského obradu, nie je možné túto prax uplatňovať, a to ani v prípade, že rodičia trvale realizujú svoj duchovný život vo východnom obrade.
Sviatostné slávenie kresťanskej iniciácie je teda viditeľný znak, ktorý ľuďom udeľuje dar dobrotivosti, poskytnutej nebeským Otcom vo svojom vtelenom Synovi, a dáva večný život tomu, kto počúva Kristovo slovo a verí tomu, ktorý ho poslal (porov. Jn 5, 24). Iba platne prijatým krstom sa človek stáva schopným prijať ostatné sviatosti.
Teologické a pastoračné dôvody prijímania Eucharistie deťmi
Eucharistia ako pokrm života
Eucharistia je vnímaná ako dar, za ktorý je potrebné prechovávať radosť, vďačnosť, bázeň a úctu. Nebránime teda aj my deťom prísť a stretnúť sa s Kristom práve v tom prostriedku, ktorý nám On priamo na tento účel zanechal?
Navyše je tu ešte aspekt symbolický. Veď Eucharistia sa nezhotovuje zo zákuskov, ale z chleba a vína - úplne obyčajných pokrmov pre obyčajných ľudí. To znamená, že má byť každodenným pokrmom v živote kresťana. Čo by sa asi tak stalo, keby som dcérke povedal, že jesť jej dám až potom, keď si to začne rozumom plne uvedomovať - keď pochopí, čo je jedlo - a zatiaľ sa môže iba pozerať? Veď jesť MUSÍ! Telesne by zomrela. Tak ako má dieťa telesný pud k jedlu, aby prežilo, má aj duchovnú potrebu prijímať Krista.
Kristus sám zdôrazňuje nevyhnutnosť prijímania Eucharistie pre večný život: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.“ (Jn 6, 54). Táto vážna výzva je adresovaná všetkým.
Aspekt nevinnosti a prístupu k milosti
Keďže u nevinných dietok sa nedá predpokladať ťažký vedomý hriech, rodičia sa majú v súčinnosti s duchovným otcom postarať, aby dieťaťu bolo umožnené to, čo Kristus vyžaduje. Prijímanie Eucharistie deťmi po krste nie je nariadením, ale možnosťou, ktorú dáva Cirkev pre načerpanie Božích milostí. Učenie Cirkvi hovorí, že malé deti pre ich vek nemôžu stratiť posväcujúcu milosť prijatú v krste, preto nie sú nútené k sviatostnému prijímaniu Eucharistie.
Predstavte si, ako k Eucharistii pristupujú spolu s vami aj vaše malé deti. Učíte sa jeden od druhého postoj radosti a vďačnosti za dar Eucharistie, postoj bázne a úcty. Všetci prijímate Krista, ktorý vytvára vo vašej rodine jednotu a upevňuje lásku. Predstavte si tú radosť Boha, ktorý môže znova a znova prichádzať do nevinných sŕdc detí a prebývať v rodinách, v spoločenstve, uprostred ktorého je eucharistický Kristus.
Úloha rodičov a kňazov
Prípravu dieťaťa na prijímanie Eucharistie má predovšetkým rodič, ktorý má aj právo požiadať Cirkev, aby jeho dieťa mohlo začať pristupovať k svätému prijímaniu. Rodičom je potrebné zdôrazniť, že tak ako do iných dôležitých skutočností nenútia dieťa násilím, aj v prípade svätého prijímania ich dietok si musia zachovať rodičovskú prezieravosť, aby v dieťati nevyvolali niečo, čo by spôsobilo jeho vzdor.
Rodičia sú prvými zodpovednými za vzrast nielen fyzický, ale aj vzrast vo viere a zodpovednom prístupe k otázkam svedomia. Je potrebné, aby rodičia triezvo a na úrovni primeranej deťom hovorili o tom, koho dieťa prijíma, aj keď ešte nerozlišuje medzi viditeľnými spôsobmi a podstatou tajomstva Eucharistie. To sa týka aj hodinového pôstu dieťaťa pred svätým prijímaním, ktorý podobne ako pôst všeobecne nezaväzuje dieťa do 7. roku života, pričom je potrebné pomaly obmedzovať príjem jedla, resp. sladkostí, na ktoré boli deti doteraz počas bohoslužieb zvyknuté.
Hlavnú zodpovednosť pred Bohom preberajú na seba kňazi a rodičia. Kňazi vo farnostiach majú pozorne sledovať, k čomu sa uberá táto prax v spoločenstve jemu zverených veriacich a zároveň často hovoriť na tému svätého prijímania a odpovedať rodičom na ich otázky. Cieľom je, aby deti postupne "vrastali" do eucharistického života a boli vychovávané k svedomitému kresťanstvu.
Osobná skúsenosť s darom Eucharistie pre deti
Osobná skúsenosť s prijatím do Gréckokatolíckej cirkvi a možnosť prijímania Eucharistie pre deti môže byť hlboko dojímavá. Ako jedna matka spomína, kým nespoznala svojho manžela, ani nevedela, že Gréckokatolícka cirkev existuje. Keď čakali prvé dieťa, rozhodli sa, že ako gréckokatolíka (deti dedia obrad po otcovi) ho dajú pokrstiť v Gréckokatolíckej cirkvi, z úcty ku koreňom manžela a syna.
Iba niekoľko dní pred krstom, pri poučení od kňaza, sa dozvedeli, že dieťa nielenže prijme Eucharistiu a birmovanie (myropomazanie) už pri krste, ale že Eucharistiu môže prijímať aj naďalej. Táto predstava ju úplne nadchla a úžas a veľká vďačnosť za tento dar ju doteraz neopúšťa. Pre ňu je každá nedeľná liturgia nielen vďačnosťou za Kristovo vykupiteľské dielo, ale veľmi konkrétne aj vďačnosťou za to, že k Eucharistii môže spolu s ňou a s manželom pristupovať aj ich dvojročný syn a štvormesačná dcérka.
Toto svedectvo podčiarkuje radosť, ktorú obnovená prax prináša rodinám, a pomáha im plnšie prežívať spoločenstvo s Kristom a Cirkvou.
tags: #preco #greckokatolici #davaju #prijimanie #detom