Pozdrav v Evanjelickej cirkvi

Nedávno prebehla v Evanjelickom Posli anketa s otázkou, či sa dá spoznať evanjelický kresťan aj navonok. Či sú nejaké typické prejavy evanjelikov, ktoré sú pre nás charakteristické. Väčšina opýtaných odpovedala, že dnes to možné v podstate nie je. Nemáme žiadne vonkajšie poznávacie znamenie, ktoré by nás odlišovalo od iných ľudí, prípadne od iných kresťanov.

Je skutočnosťou, že napr. kresťania väčšinovej cirkvi u nás sa pri určitých príležitostiach prežehnávajú znakom kríža. Takým znakom by mohol byť dnes napríklad pozdrav. Tam, kde sa ľudia poznajú sa zdravia aj inoveriaci, alebo aj neveriaci. Ale treba si uvedomiť, že existujú pozdravy občianske, ale aj kresťanské.

Historické a súčasné formy pozdravov

Do Sobotišťa prišiel svojho času nový rím.kat. farár, ktorý sa ma pýtal, ako sa zdravia evanjelici? Vedel, že nepoužívame pozdrav: “Pochvalený buď Ježiš Kristus!”. Evanjelici sa v minulosti zdravili nasledovne: Pán Boh vám daj dobré ráno, Pán Boh vám daj dobrý deň atď. Dnes je tendencia skracovať pozdravy. Mnoho ľudí ledva povie: …”brý deň”! Niektorí dokonca iba:..”brý”! Nehovoriac o tom, že mnohí nezdravia svojich blížnych vôbec.

Používali sme aj pozdrav Pokoj vám! Ale mnohí už nevedia ako naň odpovedať. Jeden kolega mi rozprával úsmevnú príhodu, keď učil používať tento pozdrav deti na náboženstve v škole. Nasledujúcu hodinu vošiel do triedy a pozdravil: Pokoj Vám! Naša kresťanská viera sa však predsa má prejaviť v konkrétnom mravnom konaní.

Rímskokatolícka cirkev má len jeden oficiálny pozdrav na bežné príležitosti: Pochválený buď Ježiš Kristus (lat. Laudetur Iesus Christus). Gréckokatolícka cirkev má širšiu škálu pozdravov, ktoré sa líšia podľa obdobia cirkevného roka a kontextu, napríklad: Slava Isusu Christu! - Slava vo viki!, Christos posredi nas! - I jest i budet!, Christós voskrése! - Voístinu voskrése! alebo Christós raždájestja! - Slavíte jehó!.

Liturgický pozdrav v Evanjelickej cirkvi

Služby Božie sú predovšetkým stretnutím Božieho ľudu, preto je celkom prirodzené, že ten, kto vedie liturgický poriadok stretnutia a celé spoločenstvo sa navzájom pozdravia. Od najstarších čias sa to koná zvolaním, ktorého dnešnú podobu v súčasnosti používame: „Pán Boh buď s vami!" - „I s duchom tvojím!".

Pôvod a teologický zmysel liturgického pozdravu

Slová pozdravu a odpovede naň vyjadrujú myšlienku obsiahnutú v mesiášskom mene Pána Ježiša - Emmanuel - „Pán Boh s nami". Pozdrav sa v liturgii cirkvi používa od najstarších, apoštolských čias, prvá zmienka o jeho používaní cirkvou však pochádza až zo 4. storočia.

Znenie je zložením dvoch biblických textov:

1. Rut 2,4 - tu Bóaz prichádza na pole k žencom a zdraví ich: „Hospodin s vami!" Liturgický pozdrav „Pán Boh buď s vami!" zachováva preklad z latinského znenia: Dominus vobiscum - tak sa pozdrav dodnes označuje v katolíckych teológiách. Rovnaký, či podobný text je aj na iných biblických miestach (1S 17,37; 2Kron 15,2 a inde).
2. 2Tim 4,22 - „Pán s tvojím duchom," v našom podaní: „I s duchom tvojím!" Pochopiteľne, nejde o Božieho Ducha, ale o liturga, ktorý sa zdraví s ľuďmi.

Počas dejín dochádzalo k rôznym jemným významovým odchýlkam, pretože v pôvodnom hebrejskom texte, ani v jeho latinskom ekvivalente nie je uvedené sloveso, preto dochádzalo k viacerým pokusom: „Pán Boh nech je s vami!", alebo: „Pán Boh bude s vami." V našich predchádzajúcich agendách sa nachádzala forma: „Pán Boh, ráč byť s vami!", až v poslednej (z roku 1996) sa u nás používa súčasná forma.

Postoj farára pri pozdrave

U nás nie je predpis, aký postoj má zachovať farár okrem toho, že pozdrav je tvárou k ľuďom. V minulosti však pri pozdrave jemne roztiahol ruky smerom k ľuďom, čo vyjadrovalo túžbu kňaza, aby mu bolo udelené požehnanie od ľudí. Po odpovedi ľudí na znak súhlasu mierne sklonil hlavu a opätovne spojil ruky. Toto gesto znamenalo, že kňaz nedôveruje svojej vlastnej sile, ale s dôverou sa odovzdáva Pánu Bohu.

Vývoj pozdravov v liturgii

V latinskej rímskej omši (tridentskej) sa v liturgii nachádzalo až osem pozdravov - štyri tvárou k ľuďom, štyri k oltáru. Ba jeden pozdrav sa nachádzal ešte pred omšou v prípravnej fáze kňaza, keď pristupoval k príprave oltára. Každému dávali potom jedinečný význam súvisiaci s tým, čo práve kňaz konal. V liturgii po úpravách 2. vatikánskeho koncilu ostali súčasťou omše iba štyri pozdravy.

Lutherova reforma omše vo Formula missae (1523) ponechala pozdrav v jeho historickej podobe, no posunula jeho teologický zmysel - kým v rímskej omši pozdrav platil hierarchickému duchu kňazského úradu, v evanjelickej cirkvi platí individuálnemu ľudskému duchu liturga, ktorému zbor praje Božiu prítomnosť k jeho službe. V Lutherovej reforme teda ostali štyri pozdravy, ktoré sa časom - najmä po vypustení poriadku Večere Pánovej z rámca služieb Božích - pretransformovali na iba tri pozdravy - po sláve, pred evanjeliom a po záverečnej antifóne.

Po poslednej revízii Agendy v roku 1996 ostal v programe liturgie jeden pozdrav (lat. salutatio - v preklade: želanie spásy) po úvode služieb Božích, končiacom slávou, keď sa liturg (okrem úvodného privítania) po prvýkrát obracia k ľuďom. Tento pozdrav, ktorý je súčasťou úvodnej liturgie, je nazývaný Salutácia a je pozdravom, ktorým sa kňaz s chrámovým zhromaždením pozdravia a prajú si Božiu prítomnosť v spoločenstve.

Liturgická štruktúra a teologická podstata Služieb Božích

Pod liturgiou v našej cirkvi rozumieme predovšetkým spev kňaza pri bohoslužbách (alebo iných benediktórnych príležitostiach) a odpoveď, resp. zapojenie sa zboru bohoslužobného zhromaždenia do liturgie; potom je to celkový liturgický poriadok služieb Božích.

Teologická podstata evanjelických služieb Božích spočíva v spoločenstve Boha s ľuďmi a ľudí s Pánom Bohom. Ako cirkev sme zhromaždením svätých, ktorým sa slovo Božie úprimne a čistotne káže a sviatosti sa prisluhujú podľa Kristovho ustanovenia a teda ako s takými sa Boh s nami stretá, ale aj s ľuďmi, ktorí majú prísť k obráteniu a poznaniu milosti, k nasledovaniu Ježiša Krista.

Evanjelická bohoslužba zvestuje a umožňuje Božiu prítomnosť v slove a sviatostiach a súčasne pozýva i dáva možnosť Boha oslavovať, k nemu sa modlitebne vinúť a Mu dôverovať. Dáva možnosť poznania a rozhodnutia sa pre Krista. Známa je veta z Lutherovej kázne pri posviacke kostola v Torgau 1544, ktorá vlastne najkratším spôsobom vyslovuje podstatu evanjelických služieb Božích: „V tomto novom dome Božom nebude sa diať nič iné, iba že sám Boh bude sa zhovárať s nami skrze svoje sväté slovo a my zasa budeme sa zhovárať s Bohom v modlitbách a spevoch„.

Ak toto je zrozumiteľné a jasné, evanjelici nechodia do kostola len preto, aby boli v kostole, ale idú do spoločenstva so svojím Pánom, s ktorým nie oni, ale on sa s nimi stretá v chráme. Prichádzame, aby sa od počiatku až do konca stretnutia „dialo všetko slušne a v poriadku“ (1 K 14,40). A tento poriadok je spojený v našej cirkvi s dejinnou liturgickou bohoslužobnou tvorbou.

Základné súčiastky Služieb Božích a ich význam

Ako účastníci služieb Božích vieme, čím sa začínajú, ako a čím pokračujú, akou liturgickou čiastkou končia. Aký však tie jednotlivé čiastky majú zmysel? Aký dávajú obsah ich základnej podstate?

• Úvodná hudba: Tá môže byť rôzna (spevokol, netradičné hudobné nástroje, reprodukovaná hudba, najmä však organová hra). Slúži dôstojnosti vstupu do priestoru, na ktorom sa v zhromaždení stretáme s niekým, kto je nad naše predstavy a Jeho slovo nad náš rozum.
• Oslovenie: Jeden z posledných prvkov liturgických úvah, ktorým kazateľ oslovuje zhromaždený zbor v konkrétny deň sviatku, alebo nedele a naznačí prítomným, či dôjde k nejakej liturgickej zmene, prípadne upozorní na zvláštnosť chvíle, hosťa, alebo inú udalosť.
• Introit alebo predspev: Prosba o prítomnosť Ducha Svätého, ktorý by pripravil kazateľa i prítomné zhromaždenie na kázanie i počúvanie slova Božieho.
• Kyrie: Pieseň (z gréckeho: Pane, zmiluj sa), v ktorej chrámové zhromaždenie vo vedomí svojej hriešnosti vyspieva prosbu za zmilovanie.
• Glória: Oslava Pána Boha anjelským slávospevom za istotu viery, že on hriechy kajúcim odpúšťa.
• Kolekta: Modlitba, v ktorej zhromaždenie ústami kňazovými spolu s ním prosí o požehnanie stretnutia sa so svojím Pánom.
• Epištola: Prvý biblický text, v ktorom sa Boh ozýva ústami kazateľovými - kňazovými zhromaždeniu vo svojom slove.
• Hymnus, graduál, ária: Pieseň na kázeň, ktorá by sa mala obsahovo kryť s tým, čo sa bude kázať.
• Evanjelium: Druhý text v zhromaždení, ktorým sa ako evanjeliom, t.j. radostnou zvesťou obracia pozornosť na Boha, v Ježišovi Kristovi milostivého a zachraňujúceho Pána.
• Krédo: Pieseň vyznania viery, že si zbor slovo pravdy evanjelia osvojuje, úprimne sa k nemu priznáva a osvedčuje.
• Kázeň: Stredobod evanjelických služieb Božích, kde zhromaždenie počúva zvesť slova Božieho.
• Antifóna: Spievaná v dvoch paralelných čiastkach spoločná výpoveď Písma vo vzťahu ku kázni.
• Záverečná Kolekta: Ďakovná modlitba a tzv. Áronovské požehnanie podľa 4 M 6,22-26, ktoré je vlastne po obsahovej stránke ukončením celého zhromaždenia. S Áronovským požehnaním je spojená zvláštna symbolika, že požehnanie liturgujúci kňaz má ruky zdvihnuté vo výške ramien-pliec tak že sú dlane jeho rúk obrátené nadol. Ide o zmysel 4M 6, 27 : „Tak nech kladú moje meno na Izraelcov a Ja ich požehnám„.

Prečo spievaná liturgia?

Služby Božie ako celok sú vlastne „spevným celkom“: spieva, t. j. liturguje kňaz, spieva, liturgicky-spevne odpovedá zbor. Od počiatku vzniku a potom následnej bohoslužobnej tvorby v kresťanstve, stál v pozadí starozmluvný, židovský vplyv tak chrámový-obetný, ako neskoršie synagogálny. Žalmy, ktoré sú biblickým textom sa napr. spievali, iné texty podliehali židovskému spevavému spôsobu čítania, či prednesu, čo prešlo do kresťanského bohoslužobného života a už v Xl. storočí bolo spievanie textov všeobecné. To prešlo i do českej a nemeckej reformácie.

Naše agendy a ich neskoršie dejinné peripetie, tento spôsob prevzali. A to nielen spievanie biblických textov a žalmov, ale aj ostatných liturgických častí. Racionalistické a až dodnes rôzne mienky proti liturgickému spevu neobstoja, lebo potom možno ísť ad absurdum, že vlastne ani spev celého zboru nie je potrebný, lebo všetko by sa mohlo realizovať v spoločnom recitovaní.

Liturgia v našej cirkvi obstála až dodnes. Je medzi evanjelickými liturgiami, kde aké ešte zostali, najzaujímavejšia a naj bohatšia a najkrajšia, čo do bohoslužobnej kultúry a estetiky, ktorú nemožno podceňovať, najmä ak má takých liturgov, ktorí jej robia česť. Praktické skúsenosti členov zboru (i nášho prešovského), že ak sa vrátili odniekadiaľ, kde dlhší čas navštevovali evanjelické (nie naše) služby Božie, vstúpiac do chrámu, povedali si: tak, teraz sme už doma! Náš sluch je však naladený na „spev“ viac ako na „recitatív“.

Liturgické nápevy - ich pôvod

Kde je pôvod nápevov jednotlivých liturgických prvkov, kto je ich autorom? Traduje sa, že nápevy introitov pochádzajú od Juraja Vranovského, lebo tak sú dochované v Citare sanctorum. Autorom nápevu Glórie, resp. odpovede na ňu je Miloš Izák Lihovecký (Modra, Budapešť?), ale kto sú autori iných častí-prvkov liturgických, nie je všeobecnejšie známe. Ešte tzv. Litánia na Starý rok v záverečnej liturgii pripisuje sa Karolovi Kuzmánymu.

tags: #pozdrav #v #evanjelickej #cirkvi