Opera Figarova svadba (v origináli Le nozze di Figaro) Wolfganga Amadea Mozarta z roku 1786 patrí medzi najhranejšie diela svetovej opernej literatúry a považuje sa za jednu z najvýznamnejších opier, aké boli kedy napísané. Táto komická opera v štyroch dejstvách, ktorej dej sa odohráva v 18. storočí, je dokladom geniality Mozartovho hudobného myslenia, jeho kreativity, hravosti i humoru.
Libreto opery vytvoril Lorenzo Da Ponte podľa Beaumarchaisovej hry La Folle Journée, ou le Mariage de Figaro. Príbeh je bohatý na zápletky, prevleky a intrigy, no do popredia sa dostávajú majstrovsky dramaturgicky i hudobne načrtnuté problémy vzťahov muža a ženy, pertraktované s vtipom, ale v podtexte aj s vážnejším akcentom. Mozart oslovil aj konflikt stavov (pána a sluhu), ktorý zažil na vlastnej koži. Opera je spievaná v talianskom jazyku.
Ústredné postavy a ich roly v deji
Dynamický dej vnára divákov do vzťahových zápletiek starých ako ľudstvo samo. Vidíme lásku medzi Zuzanou a Figarom, páža Cherubína, ktorý hľadá objekt svojej lásky, Grófku Rosinu, ktorá sa v láske sklamala, i Grófa Almavivu, starnúceho seladona s jeho neúspešnými ľúbostnými výbojmi.
Figaro: prefíkaný komorník a ženích
Hlavným hrdinom je Figaro, ktorý sa stal komorníkom Grófa Almavivu. On a Zuzana plánujú svadbu. Počas vymeriavania izby, v ktorej majú bývať, sa Zuzana zveruje Figarovi, že ju obťažuje gróf Almaviva, čo Figara rozčúli. Figaro sľubuje pánovi pomstu, ale aj on má záväzok, ktorý môže znemožniť svadbu: požičal si od grófovej hospodkyne Marcelliny peniaze a ak ich nesplatí, musí sa s ňou oženiť.
Figaro prichádza s riešením, ako preľstiť grófa: pošle mu lístok, v ktorom ho Zuzana pozýva na schôdzku a zároveň ho upozorní na dostaveníčko grófky s neznámym milencom. V záverečnej scéne v záhrade, keď Figaro z úkrytu vidí, ako gróf odvádza do altánku domnelú Zuzanu, je prekvapený. Neskôr prichádza skutočná Zuzana v šatách grófky, ale Figaro ju rýchlo odhalí a spoločne zohrajú vracajúcemu sa grófovi vášnivú scénu.
Zuzana (Susanna): bystrá komorná a nevesta
Zuzana, komorná grófky Rosiny, je krásna a bystrá žena. Páči sa aj grófovi, ktorý trávi čas slávnosťami a obletovaním pekných dievčat. Zuzanka sa s grófovými návrhmi zverila aj grófke. Neskôr grófka presvedčí Zuzanu, aby pozvala grófa na schôdzku do záhrady, pričom namiesto nej tam má prísť sama grófka.
Zuzanka súhlasí, ale radosť grófa z dostaveníčka skazí náhodne začutá poznámka Zuzany k Figarovi, že „už vyhrala ich vec“. V inscenácii v Brne bola Doubravka Novotná šarmantnou a živou Zuzankou s krásne sfarbeným a okrúhlym sopránom v strednej a vyššej polohe.
Gróf Almaviva: vášnivý, no oklamaný šľachtic
Gróf Almaviva sa pre získanie krásnej Rosiny v minulosti neváhal vydávať za opitého dôstojníka. Teraz však venuje svoj čas obletovaniu iných dievčat, najmä Zuzany. On sa snaží dohodnúť si so Zuzanou schôdzku a je rozčúlený, keď zistí, že Figaro a Zuzana plánujú svadbu.
Gróf ukrytého Cherubína objaví a rozkáže mu okamžite opustiť zámok. Keď je svedkom prezliekania Cherubína do ženských šiat v izbách grófky, skoro ich pristihne. Nakoniec sa ukáže, že jediným prichyteným na intrigách je on sám, keď si myslí, že pristihol svoju ženu v záhrade s Figarom, no v skutočnosti tam je Zuzana prezlečená za grófku. Taliansky barytonista Luigi De Donato bol timbrovo tmavší Almaviva než Hozov Figaro, a hoci spočiatku v recitatívoch šetril objemom tónu, dokázal využiť veľkosť fondu naplno, najmä v árii z 3. dejstva.
Grófka Rosina: smutná manželka túžiaca po láske
Grófka Rosina smutne spomína na zmiznutú lásku svojho manžela. Plná milostného sklamania sa chystá potrestať manžela a prehovorí Zuzanu, aby si dala s grófom schôdzku. Grófka sa obáva manželovej žiarlivosti, ale súhlasí s plánom, podľa ktorého má ona sama prísť na schôdzku namiesto Zuzanky.
V záverečnom finále opery, keď všetky kulisy putujú nad javisko a na vyprázdnenej scéne by malo dôjsť ku generálnemu pardonu, k viditeľnému zmiereniu grófskeho páru ani nedochádza. V parku už ostáva len Grófka, za ktorou sa rozbehne Cherubín. Simona Houda Šaturová (Grófka) je osvedčenou mozartovskou interpretkou a jej kultivovaný, štýlovo príkladne vedený soprán bez výkyvov prešiel celým partom. Krásne jej zneli piana, výšky, stred i hĺbky, frázovanie.
Cherubín (Cherubino): rozjívené páža
Páže Cherubín má plnú hlavu lásky. Jeho túhy po Barbarine a Zuzanke sú skôr hra a rozbúrené hormóny, ale v prípade grófky ide o niečo vážnejšie. Cherubín je zamilovaný do grófky a gróf ho za trest posiela do vojny, pretože sa o tomto jeho cite nejako dozvedel. Cherubín hľadá pomoc u Zuzanky, kam prichádza aj gróf.
Zúfalý Cherubín sa schová pod stôl a tam vzápätí hľadá úkryt aj gróf. Situácia sa komplikuje, keď gróf skoro pristihne Cherubína v izbách grófky, kde sa tento prezlieka do ženských šiat. Cherubín vyskočí z okna. Václava Krejčí Housková bola Cherubínom poňatým skôr tradične, dodala mu príjemnú mezzosopránovú farbu v každej polohe a pracovala s dynamikou.
Vedľajšie, no kľúčové postavy
Marcellina: dávna veriteľka a matka
Marcellina je hospodkyňa, ktorá po svadbe veľmi túži. Má nárok na Figara, pretože jej dlhuje peniaze. Spor s Marcellinou je však ukončený, keď sa ukáže, že Figaro je jej a Bartolov nemanželský syn. Sopranistke Daniele Strakovej-Šedrlovej (Marcellina) síce troška chýbala mezzosopránová farba v nižšej polohe, nahradila ju však plastickým výrazom a zdatnou pohyblivosťou tónu.
Dr. Bartolo: pomstychtivý lekár a otec
Dr. Bartolo chce Figarovi oplatiť, že mu vyfúkli Rosinu, a rád Marcelline pomôže v jej pláne. Spolu s Marcellinou je rodičom Figara. Šťavnatý bas Jana Šťávu si hravo poradil s Bartolom, hoci Peter Mikuláš ako Bartolo bol považovaný za suverénneho predstaviteľa.
Basilio: učiteľ hudby a intrigán
Tanečný majster Basilio je ďalšou postavou, ktorá zasahuje do milostných intríg. Jozef Kundlák bol jedným z predstaviteľov epizódnych postáv, ktoré držali krok s mozartovským spevom. O áriu obohatený Basilio výborne vyhovoval lyrickému tenoru Ondřeja Koplíka.
Barbarina: mladá dedinčanka
Barbarina je mladé dievča, ktoré Cherubín najprv nachytal pri sebe. Neskôr ona ukryla Cherubína medzi ostatnými družičkami. Lenka Máčiková bola tiež spomenutá ako predstaviteľka epizódnej postavy, ktorá zvládla mozartovský spev.
Réžijné prístupy a interpretácia postáv
Figarova svadba je predovšetkým o ľuďoch a o vzťahoch medzi nimi, čo je téma stará ako ľudstvo samo a nikdy neprestane byť aktuálna. Práve preto nás stále priťahuje čistá láska medzi Zuzanou a Figarom, baví rozjívený Cherubín so svojou rozvíjajúcou sa sexualitou, ktorý hľadá objekt zbožňovania v každej dostupnej žene, a dojímá milostné sklamanie Rosiny.
Réžijné prístupy sa snažia tieto vzťahy a profily postáv cizelovať do detailov. Napríklad inscenácia Martina Hubu v opere SND nesie črty uvážlivosti a rozhľadenosti, rešpektujúc operné špecifiká. Martin Huba nechal spevákom dosť priestoru na vlastnú kreativitu, čo viedlo k badateľným rozdielom v hereckom uchopení postáv jednotlivými alternantmi.
V brnianskom naštudovaní režisér Jiří Heřman vychádzal z partitúry, zápletku vnímal ako nadčasovú a snažil sa rozvinúť každý moment vyvierajúci z hudby. Ešte zreteľnejšie ako v prípade grófskeho páru, vyšli mladistvou energiou nabité portréty Figara a Zuzanky. Obľúbenou súčasťou Heřmanovho mobiliáru je stôl, na ktorom sa odohrá azda až priveľa akcií, napríklad pod bielym látkovým krytom schovaný Cherubín v scénke s Barbarinou. Finále opery, vrátane schovávanky v parku a vymenených kostýmov, vyriešil mobilnými sochami a fragmentmi parku, ktoré posúvali sólisti.
V SND bolo vždy viacero spevákov predurčených na štýlovú a kvalitnú interpretáciu mozartovských partov, vrátane slovenských mozartovských špecialistiek ako Lucia Poppová, Edita Gruberová a Ľubica Orgonášová. Medzi výrazné interpretácie patrili Adriana Kohútková, ktorá uštedrila svojim kolegom lekciu zo správneho mozartovského spevu, ako aj Tadeáš Hoza (Figaro), obdarený nevšedným talentom, ktorý s úplnou prirodzenosťou skĺbil spev s herectvom a tancom.
Wolfgang Amadeus Mozart: ária Figara z 1. dejstva opery Figarova svadba
Pôvod a historické prijatie
Figarova svadba vznikla v rokoch 1785 - 1786 a jej premiéra prebehla 1. mája 1786 vo Viedni. Hoci Mozart prežil väčšinu svojho života v Salzburgu a Viedni, najviac ho milovali Pražania, kde jeho opery, vrátane Figarovej svadby, triumfovali nebývalým spôsobom. V Prešporku (Bratislave) sa pevný vzťah k Mozartovej opernej tvorbe neskôr vytratil, aj napriek snahe uvádzať jeho diela, vrátane Figarovej svadby, viackrát.
Aj keď sa Figarovu svadbu sprevádzalo označenie "revolučná hra", pravdou je, že miesto revolúcie je predovšetkým o ľuďoch. Mozart za pomoci šikovného libretistu Lorenza da Ponteho prerobil chúlostivú Beaumarchaisovu hru na rozkošnú situačnú komédiu, ktorá je dokonalou symbiózou hudobného, vizuálneho a speváckeho spracovania.