V posledných desaťročiach bol publikovaný rozsiahly empirický a teoretický výskum, ktorý skúma náboženstvo a rituály z rôznych teoretických a metodologických perspektív. Jednou z týchto perspektív je kognitívne a evolučné štúdium náboženstva, ktoré sa rozvíja od druhej polovice dvadsiateho storočia. Jedným z najčastejšie skúmaných javov v tejto oblasti výskumu sú rituály. Táto kniha predstavuje analýzu obsahu, nákladov, kontextu a komunikačných aspektov rituálov (signálov), ktoré sa vyskytujú v náboženských kontextoch z teoretickej perspektívy teórie drahých signálov rituálov. Cieľom knihy je preskúmať tieto dimenzie signálov na troch miestach na vidieku Slovenska, obývaných príslušníkmi rímskokatolíckeho a gréckokatolíckeho vierovyznania. Na základe dlhodobého etnografického terénneho výskumu autor ilustruje, že náboženské rituály a ritualizované správanie s nízkymi nákladmi a vysokou frekvenciou, nízkymi nákladmi a nízkou frekvenciou, ako aj jemné signály, sú nielen potenciálne účinnými prostriedkami a platformami komunikácie, ale sú tiež potenciálne účinné v procese budovania dôvery a udržiavania spolupráce a súdržnosti skupiny.
Miništranti pri slávnostnej svätej omši s kadidlom
Pri sprievode na slávnostnú svätú omšu s kadidlom miništranti nesúci kadidlo a loďku idú pred kňazom. Týchto miništrantov nazývame turifer a navikulár.
Turifer nesie voľne zavesené kadidlo v pravej ruke; musí dávať pozor, aby sa veľmi nekývalo.
Navikulár nesie loďku s tymiánom (navikulu); drží ju oboma rukami asi vo výške bránice.
Sprievod sa pred oltárom zoradí tak, aby v strede bol kňaz. Ak je prítomný diakon, ten stojí vedľa kňaza. Všetci si naraz pokľaknú pred svätostánkom. Potom sa otočia k oltáru, uklonia sa a kňaz i diakon si ho uctia bozkom. Potom miništranti odídu na svoje miesta.
Úlohy miništrantov počas svätej omše
Príprava obetných darov
Po modlitbách veriacich sa kňaz i prisluhujúci posadia. Určení miništranti prinesú z prípravného stolíka obetné dary a pripravia oltár na slávenie Eucharistie. Na oltár prinesú kalich, v ampulkách víno a vodu, tácku na umývanie rúk a lavabo na utieranie rúk, prípadne misku s hostiami a cibórium, ako aj misál. Pri slávnostnej svätej omši tieto dary prinášajú veriaci v sprievode. Biskup ich prijme posediačky a odovzdá ich diakonom alebo prisluhujúcim.
Po prinesení obetných darov kňaz (biskup) pristúpi k oltáru a nasledujú modlitby kňaza nad chlebom (nad hostiami) a modlitbou nad vínom. Kňaz musí do kalicha naliať víno a trošku vody. Miništrant, ktorý stojí na pravej strane celebrujúceho kňaza, mu podáva ampulky s vínom a s vodou tak, aby ich mohol bez problémov uchopiť, t.j. ampulky podáva uškom ku kňazovi. Najprv podáva ampulku s vínom, potom ampulku s vodou.
Ak sa vo svätej omši používa kadidlo, turifer a navikulár prinesú kadidelnicu s navikulou a postavia sa vedľa seba napravo od celebranta. Turifer podvihne otvorenú kadidelnicu tak, aby kňaz (biskup) mohol ľahko nasypať tymián do kadidelnice z loďky, ktorú mu podá otvorenú. Po nasypaní tymiánu turifer kadidelnicu zatvorí a podá ju celebrujúcemu kňazovi (biskupovi). Turifer i navikulár odídu na vopred určené miesto. Ak asistuje pri svätej omši diakon, čakajú na vrátenie kadidelnice. Ak kňaz slúži svätú omšu bez diakona, sprevádzajú kňaza pri incenzovaní oltára a kríža.
Postup pri incenzovaní:
- Celebrujúci kňaz (biskup) incenzuje ako prvé obetné dary, potom oltár tak, že začína od svojej pravej ruky a s prerušením incenzuje kríž a pokračuje v incenzovaní oltára.
- Potom incenzuje diakon alebo miništrant celebrujúceho kňaza (biskupa) a napokon zhromaždený ľud.
- Po incenzovaní kňaza (kňazov) a veriacich turifer s navikulárom odnesú kadidelnicu do sakristie.
Počas incenzovania prítomných veriacich miništranti, ktorí stoja po pravej strane kňaza, prinesú ampulku s vodou, misku a šatôčku (lavabo). Jeden miništrant pridržiava misku pod rukami kňaza a súčasne zhora mu naleje trochu vody. Druhý miništrant podá kňazovi rozprestreté lavabo. Vodu z misky miništrant vyleje na vopred určené miesto, poskladá lavabo a položí ho na ampulky. Misku, ampulky a lavabo odnesie na prípravný stolík, prípadne na miesto, ktoré určí miestny duchovný. Po tomto úkone sa miništranti postavia na svoje miesta.
Kňaz vyzve veriacich k modlitbe slovami: „Modlite sa, bratia a sestry, aby sa moja i vaša obeta zaľúbila Bohu Otcu Všemohúcemu.“ Po odpovedi ľudu nasleduje modlitba nad obetnými darmi, ktorou sa zakončí prvá časť bohoslužby Eucharistie. Počas tejto časti svätej omše miništranti, ktorí posluhujú priamo pri oltári, stoja a vykonávajú opísané služby. Miništranti, ktorí priamo tieto úkony a služby nevykonávajú, môžu sedieť na svojich sedadlách.
Eucharistická modlitba
Eucharistická modlitba sa začína vzdávaním vďaky čiže prefáciou, nasleduje chválospev (Svätý, svätý, svätý . . .) a potom vlastná eucharistická modlitba. V Rímskom misáli sa uvádzajú štyri eucharistické modlitby. Ak miestny duchovný neurčí ináč, miništranti počas eucharistickej modlitby stoja spolu s veriacimi. Počas konsekrácie, čiže premenenia, všetci kľačia.
Pri druhej, tretej a štvrtej eucharistickej modlitbe si všetci miništranti naraz kľaknú, keď kňaz dá dole z kalicha palu, teda keď vystrie ruky nad obetné dary. Veriacich na to upozorní jeden z miništrantov zvončekom alebo gongom. Miništranti majú vstať, keď kňaz vstáva pri pokľaknutí pred vínom premeneným na krv Ježiša Krista.
Ak je svätá omša s kadidlom, turifer i navikulár prídu včas pred oltár. Kľaknú si spolu s diakonom a miništrantmi v strede oltára tvárou k oltáru. Navikulár nasype tymián do kadidelnice a turifer tromi kmitmi incenzuje pri podzvihovaní telo i krv Pána Ježiša. Pri tomto incenzovaní miništrant kľačí. Na začiatku i na konci incenzovania sa ukloní hlavou. Ak je prítomný diakon, incenzuje diakon. Turifer i navikulár vstanú spolu s miništrantmi, pokľaknú pred Najsvätejšou Sviatosťou oltárnou a odídu do sakristie.
Obrad svätého prijímania
Obrad svätého prijímania tvorí modlitba Pána, znak pokoja, lámanie chleba, modlitba pred svätým prijímaním, vysluhovanie svätého prijímania a modlitba po svätom prijímaní. Po skončení modlitby pred svätým prijímaním kňaz i miništranti si kľaknú a kľačia dovtedy, kým celebrujúci kňaz neprijme krv Pána Ježiša. Postavia sa, keď kňaz položí kalich na oltár.
Miništranti si po svätom prijímaní sadnú na svoje sedadlá, kým ostatní veriaci prijímajú. Vopred určení miništranti držia paténu pri svätom prijímaní veriacich.
Po prijímaní veriacich zvyšné premenené hostie kňaz (diakon) uloží v cibóriu do svätostánku. Potom kňaz (diakon) purifikuje - vyčistí kalich, patény a iné nádoby použité pri svätom prijímaní. Pri purifikácii sa používa voda, ktorú miništrant naleje do kalicha kňazovi (diakonovi) z ampuliek. Čisté liturgické nádoby miništrant odnesie na prípravný stolík. Po tomto úkone nasleduje chvíľka ticha.
Záverečné obrady
Záverečné obrady svätej omše sú požehnanie a prepustenie. Po prepustení veriacich kňaz podíde do stredu oltára, miništranti sa zoradia tak, ako boli pred oltárom na začiatku svätej omše.
Etiketa a správanie na pohrebe
Pohreb je najsmutnejšia rozlúčka s človekom, ktorého sme mali radi alebo poznali. Je to aj posledné vzdanie úcty zosnulému. Každý na ňom prejavuje žiaľ inak, niekto plače, iný ho dusí v sebe. Kým hlasný plač je na pohrebe bežný (ba pre niekoho je len takýto plač prejavom smútku), hlučnejší hovor a smiech sem nepatria. Pieta si totiž vyžaduje ticho alebo stíšený hlas.
V našich zemepisných šírkach je zvykom prísť na pohreb oblečený v čiernom. Na smútočný obrad sa treba obliecť konzervatívne podľa pravidla - čím bližší vzťah k zosnulému, tým tmavší odev. Príbuzní najbližšej rodiny by mali byť oblečení v čiernom, členovia širšej rodiny, priatelia, susedia, kolegovia, známi môžu voliť aj tmavšie farby, napríklad tmavosivú, tmavomodrú. Smútok možno vyjadriť i čiernou stužkou. Deti do čierneho neobliekame.
Ideálne oblečenie žien najbližšej smútiacej rodiny sú čierne šaty alebo čierny kostým, v zime čierny kabát. K takémuto odevu patrí čierna kabelka, čierne pančuchy (nylonky) a čierne lodičky s uzatvorenou pätou a špičkou, prípadne čierne čižmy. Vhodnou súčasťou smútočného odevu je čierny klobúk, ktorý môže byť aj so závojom. V súčasnosti sa tolerujú aj rôzne kombinácie oblečenia. Šaty alebo kostým tak môžeme nahradiť čiernou blúzkou a čiernou sukňou alebo čiernymi nohavicami. Pokiaľ však človek má čierny kostým, šaty alebo oblek, mal by si ich obliecť, pretože nimi podčiarkuje vážnosť smútočnej chvíle i svoju úctu k zosnulému.
Bijúce do očí. Výstrednosti v oblečení a v úprave zovňajšku sú totiž znevážením celého obradu, urážkou zosnulého i pozostalých. Na pohrebe je nenáležité farebné, svetlé a lesklé oblečenie či odev v krikľavých alebo jemných pastelových farbách. Akceptovať možno len jednoduché a nenápadné vzory, nie výrazné dezény či káro. Dehonestáciou smútočného oblečenia sú športové topánky, tenisky - ani čierne - a čierne rifle. Nevhodné sú aj viazanky s obrázkom alebo logom firmy či košeľa tmavšia ako oblek. Mužom by som neodporúčala ani kombináciu čierny oblek s čiernou košeľou. Veľkým faux pas sú aj telové nylonky u žien z blízkej smútiacej rodiny.
Konzervatívnosť sa žiada nielen v oblečení, ale aj v celkovej úprave zovňajšku. Nevyhnutnosťou u všetkých žien sú zahalené ramená a kolená - nevolíme preto minišaty, minisukňu ani šaty s hlbokým výstrihom či na ramienka. Nechty na rukách nesmú byť nalakované na červeno, treba ich nechať prirodzené alebo upravené bezfarebným lakom. Pozostalí používajú tmavé sklá okuliarov často preto, aby im nebolo vidieť smútok na očiach. Okuliare by však mali v dome smútku či v kostole odložiť.
Nosenie čierneho alebo tmavého oblečenia je vonkajším prejavom smútku. Na začiatku minulého storočia predpisoval Jiří Stanislav Guth-Jarkovský, ktorý bol aj ceremoniárom T. G. Masaryka, aby vdova nosila smútok dva roky, pričom posledný polrok si mohla obliecť odev s odtieňmi sivej alebo fialovej farby. Počas smútku nemohla chodiť na koncerty či na návštevy, ani nesmela návštevy prijímať. Deti sa po smrti rodičov nemohli hrať ani športovať 18 mesiacov. Neskôr etiketa prikazovala držať smútok jeden rok. Počas tohto obdobia vdova ani vdovec nemohli znovu uzatvoriť manželstvo. Dnes etiketa neurčuje, ako dlho majú blízki pozostalí prejavovať smútok navonok. V popredí je vnútorný pocit pozostalého. V jednotlivých rodinách alebo regiónoch Slovenska sa tradícia nosenia čierneho odevu pohybuje v rozpätí od šiestich týždňov po jeden rok; niekto však nosí čierne oblečenie až do konca života.
Kyticu alebo veniec by mal na pohreb priniesť alebo poslať každý, kto sa osobne stretával so zosnulým či s jeho rodinou. Kvety by mali mať tlmené farby, vhodné sú tmavočervené, fialové, modré. Biele kvety - najmä ľalie - sa dávajú mladým ľuďom, v minulosti boli určené len pre panny a panicov. V mnohých kresťanských rodinách je zvykom kombinovať biele a žlté kvety. Pokiaľ ide o pohreb štátnika alebo výnimočnej osobnosti, možno vidieť aj kytice a vence vo farbách trikolóry ako symbolu Slovenskej republiky. Ak viem, aké kvety mal zosnulý rád, zvolím kyticu či veniec z nich. V našej kultúre sa smútočná kytica viaže z párneho počtu kvetov, kytice určené na iné príležitosti z nepárneho počtu.
Po príchode do obradnej siene by sme sa mali najskôr zastaviť pri rakve zosnulého, miernym úklonom mu vzdať úctu a položiť kvety ku katafalku tak, aby stonky smerovali na rakvu kolmo, nie vodorovne s rakvou. Páni vtedy nesmú mať na hlave klobúk či inú pokrývku hlavy. Kytice a vence, ktoré už pri truhle sú, neposúvame ani neurovnávame.
Spoločenská etiketa hovorí, že o mŕtvom len v dobrom. Nápisy by mali byť krátke, pozitívne a bez gramatických chýb. Zvyčajne sa na stuhy píše „Posledné zbohom“, „S láskou od…“, „Nikdy nezabudneme“. Rodina sama môže poprosiť, aby ľudia posielali peniaze v hodnote kvetov na dobročinný účel alebo ich dali na sväté omše. Ak tak neurobia, dôležitý je náš vzťah s pozostalými a to, ako sa s nimi dohodneme. Vhodnejšie by bolo, keby sme dali sväté omše odslúžiť sami.
Komentovať, kto na pohrebe plakal veľa či málo, je neslušné, možno pozostalý nevytlačí ani slzu, lebo už na to nemá síl. Ani s teatrálnym správaním by sme to nemali preháňať, lebo iba svedčí o našej neviere vo večný život. Veď ani pravá láska sa neprejavuje veľkými gestami, ale je ukrytá v maličkostiach. Bola som však už aj na takom pohrebe, keď smútiaca, ktorá najviac plakala a skákala za nebožtíkom do hrobu, sa na kare smiala a zabávala.
Okrem kňaza sa môže prihovoriť prítomným každý, kto sa na tom dohodne s rodinou alebo s organizátorom pohrebu. Rečníka môže priamo osloviť aj rodina zosnulého. Nikto nemôže nikomu zakazovať, aby predniesol smútočnú reč. Takisto nikdy neviete, či si prítomnosť toho-ktorého rečníka neželal aj nebožtík.
Pán profesor Mistrík ma pred smrťou poprosil, aby som na jeho pohrebe predniesla báseň, ktorú o ňom napísala jedna z jeho bývalých študentiek. Musím sa priznať, že bolo nesmierne náročné stáť pri truhle človeka, ku ktorému som mala blízky vzťah, a recitovať. Pán profesor Mistrík nám na prednáškach vždy vravel, že dobrý rétor je ten, kto vie emócie ovládnuť, teda sa nerozplače ani počas pohrebného prejavu či recitácie. Inak je to profesionálne zlyhanie. Nezvládnuté a nekontrolovateľné emócie by teda nemali byť nad prejavom - aj keď pohreb bez emócií neexistuje.
Niekedy má k otvorenej rakve so zosnulým prístup len najbližšia rodina, nie široký okruh príbuzných a známych, čo vlastne zabraňuje nevhodným komentárom na adresu nebožtíka. Keď zomrie prezident, očakávajú sa sústrastné telegramy od prezidentov iných krajín, keď starosta obce, mali by mu prejaviť úctu vencami iní starostovia z regiónu. Protokol i etiketa určujú, že na akomkoľvek pohrebe je vždy na prvom mieste rodina. Najvyšší predstavitelia štátu a titulári nasledujú na štátnom pohrebe až za ňou.
Áno, ak nejde o extrémne záležitosti proti zdravému rozumu a svedomiu. Napríklad, keby si nebožtík želal byť pochovaný na mieste, ktoré ohrozuje spodná voda, treba splnenie jeho želania dobre zvážiť. Pokiaľ však ide o prianie, čo chce mať oblečené v truhle a akú chce mať rakvu, myslím si, že to by nemal byť pre pozostalých problém. Existujú smútočné piesne, ktoré sa na pohreboch hrajú, ale ak mal nebožtík prianie, aby na jeho pohrebe zaznela konkrétna pieseň, ktorú mal rád, treba mu toto želanie splniť. Môžeme sa však stretnúť aj s tým, že si nebožtík prial istý spôsob karu alebo oblečenia pozostalých, čo by sa tiež malo rešpektovať. Vždy si však treba uvedomiť, že pohreby by nemali slúžiť na sebaprezentáciu, kto je krajšie a drahšie oblečený a kto priniesol honosnejší veniec, ale na vzdanie úcty zosnulému.
Žuvačka nepatrí ani na pohreb, ani do kostola, ani do divadla. Ak sú ľudia na smútočnom akte pod vplyvom obrovskej psychickej záťaže, existujú iné techniky, ako odbúrať stres. V prvom rade treba zhlboka dýchať. Na druhej strane, ak je v miestnosti - v kostole či krematóriu - vydýchaný vzduch, dýchanie zhlboka nepomôže, ba ešte môže situáciu zhoršiť. Človeku v strese môže pomôcť aj to, ak sa začne sústreďovať iba na jednu jedinú vec, napríklad na tlkot vlastného srdca. Ďalší veľmi rýchly a účinný prostriedok, ktorý mi potvrdilo aj množstvo ľudí, je spôsobiť sám sebe bolesť, napríklad si zaryjeme nechtami do dlaní. Ak nemáme dlhé nechty, stlačíme si miesto medzi palcom a ukazovákom. Táto „pomôcka“ je založená na poznaní, že keď nás niečo bolí, sústredíme sa iba na bolesť. Ak vás bolí zub alebo hlava, koncentrujete sa na niečo iné? Na tomto princípe spočíva aj kradnutie v mestskej hromadnej doprave - zlodej do vás buchne, odpúta vašu pozornosť, a kým sa sústredíte na bolesť, ukradne vám peňaženku z kabelky. Ďalším pomocným prostriedkom v týchto psychicky náročných situáciách je počítať od tridsať zostupne po jednotku.
Ako upokojiť úzkosť od neurovedca | Spôsob, akým pracujeme, séria TED
Kondolencie a kar
Je po pohrebe. Kto by mal kondolovať ako prvý a čo by mal povedať pozostalým? Sústrasť sa vyjadruje len najbližšej rodine zosnulého, teda manželovi/manželke, deťom, rodičom a súrodencom. Kondolovať im možno hneď, ako sme sa dozvedeli o smutnej udalosti, nemusíme čakať na pohreb. Hornou hranicou vyjadrovania sústrasti sú približne dva týždne po odchode človeka z tohto sveta. Kondolovať možno osobne alebo písomne, nie telefonicky. Samozrejme, v situáciách, keď sú rodina a priatelia zosnulého roztrúsení po celom svete, môže rýchle telefonické alebo skypové spojenie navodiť medzi nimi pocit spolupatričnosti.
Po pohrebe kondolujú ako prví tí, ktorí mali k zosnulému a jeho rodine najbližšie. Tu netreba veľa slov, niekedy stačí iba osobná prítomnosť, stisk ruky a jemný úklon. Nech by sme však povedali či urobili čokoľvek, pre najbližších je to vždy veľmi stresujúca situácia.
Písomné prejavy sústrasti si nevyžadujú dlhé texty. Stačí krátke „úprimnú sústrasť“ alebo pár iných slov vyjadrujúcich súcit, kratučká modlitba či citát. Vnútri pohľadníc je dnes už zvyčajne predtlačený text, ktorý stačí podpísať. Na druhej strane to však pozostalí môžu vnímať tak, že sme si nedali ani tú námahu, aby sme vymysleli niečo sami. Preto by som k takémuto predtlačenému textu ešte dopísala niekoľko slov. Najosobnejšou písomnou formou kondolovania je list napísaný na bielom jednoduchom papieri bez dekorácií. Kondolenčný list by nemal byť dlhý, stačí pár slov alebo krátkych viet. Adresáta v ňom môžeme uistiť aj o našej podpore a pomoci. Tu by som ešte chcela dodať, že príjemca kondolenčného telegramu, pohľadnice či listu by sa mal za ne písomne poďakovať.
Je vždy po pohrebe nutný kar? Kar sa všeobecne považuje za spoločenské stretnutie, ktoré sa koná ako pamiatka na zosnulého. Vždy však záleží na tom, ako sa rodina dohodne. Keďže na tejto smútočnej hostine sa môžu zúčastniť len pozvaní hostia, treba ich na ňu pozvať pozvánkou v obálke alebo osobne po pohrebe.
V akom duchu by sa malo niesť rozprávanie na pohrebe a kare o zvykoch nebožtíka? Len v dobrom. Aj keby mal množstvo nerestí, netreba ich spomínať. Tabu sú rozhovory o peniazoch za pohreb, dedičstve, majetku.
Koľko jedla a pitia je prípustné zjesť a vypiť na kare? V nijakom prípade by sa ľudia nemali na kare vrhnúť na obložené misy, ktoré by boli za okamih prázdne. Takéto správanie je neprípustné nielen na pohrebe; ani na recepciách by sme si nemali nakopiť na tanier jedlo, až bude padať. Na kare nie sme pre jedlo, ale preto, aby sme vyjadrili pocit spolupatričnosti, spoločenstva, pomodlili sa s pozostalými a ubezpečili ich o našej blízkosti a pomoci.
Nie, nikdy. Ak nechcete jesť to, čo je pripravené, nejedzte. Objednať si jedlo na účet pozostalých je hrozné! Takéto nemiestne a neospravedlniteľné správanie mi povie všetko o dotyčnom človeku. Môže obetovať akékoľvek obrovské milodary na kostol, viem, že je to len póza. Na jednom lane by som s ním visieť nechcela. Pred pohrebmi, ale aj svadbami, krstinami či recepciami by sme mali aspoň niečo zjesť, aby nám neprišlo nevoľno od hladu. Pohreb je však veľmi citlivá záležitosť, preto by sme sa mali vyhýbať ťažkým jedlám. Odporúčam vziať si aj na pohreb so sebou do kabelky niečo na zahryznutie, či už banán, cukrík a malú fľašku vody.
Etiketa v každodennom živote
Možno niečo z etikety uplatňovanej na pohreboch využiť aj v každodennom živote? Samozrejme. Predovšetkým teraz, keď viac navštevujeme miesta posledného odpočinku našich blízkych a milovaných. Aj návšteva cintorína totiž predpokladá tmavé oblečenie bez výrazných vzorov a farieb. Striedma má byť aj úprava zovňajšku. Ani hlasná vrava, smiech, hlučné zvítanie sa s rodinou či so známymi, ktorých sme dlho nevideli, nie sú primerané.
Smrť je psychicky najnáročnejší stav, na stresovej škále od jedna po sto je ohodnotená stovkou. V súčasnosti ide ešte o ťažšie zvládnuteľnú situáciu a väčšiu duševnú záťaž ako v minulosti, keď žilo spolu viac generácií, čo ľuďom umožňovalo vnímať smrť ako prirodzenú súčasť života. Dnes sa umiera v nemocniciach, starobincoch, hospicoch. Nielen smrť, ale aj staroba, ba dokonca i ľudia starší ako 50 rokov sú v súčasnosti odsúvaní na okraj spoločnosti. Starnutie, staroba i zomieranie sú na príťaž, stali sa tabu, akoby ani neexistovali.
tags: #pohrebny #obrad #postup #pre #ministranra