Koniec októbra a začiatok novembra sú obdobím, kedy sa v mnohých kultúrach a náboženstvách tradične spomína na zosnulých. Na Slovensku sú najvýznamnejšími v tomto kontexte dva cirkevné sviatky: Sviatok Všetkých svätých, slávený 1. novembra, a Pamiatka zosnulých, ľudovo známa ako Dušičky, ktorá pripadá na 2. novembra. Hoci oba dni veriaci často spájajú návštevou cintorínov a modlitbami za tých, ktorí nás opustili, majú odlišnú symboliku a zameranie.
Sviatok Všetkých svätých (1. november)
Význam a zmysel
Sviatok Všetkých svätých je dňom, keď katolícka cirkev oslavuje všetkých svätých - známych aj neznámych, ktorí dosiahli večný pokoj a spojenie s Bohom. Tento sviatok pripomína všetkých, ktorí v živote prejavili príkladnú vieru a lásku, dosiahli spásu a stali sa vzorom pre veriacich. Cieľom sviatku je uctievať svätcov a vyjadriť vďaku za ich príklad a prítomnosť v živote cirkvi. Cirkev oddávna spája s týmto sviatkom nádej na vzkriesenie. Duchovní zvyčajne pripomínajú, že tento deň má byť dňom radosti a nádeje, nie strachu či smútku. Po vzkriesení Krista sa nachádzame na ceste do večného mesta, kde nás očakáva blaženosť všetkých tých, ktorí boli Pánom oslávení. To má byť zmyslom slávnosti Všetkých svätých.
Spoločenstvo svätých a úcta k nim
Cirkev je podľa Katechizmu Katolíckej Cirkvi spoločenstvom svätých osôb. Podľa starobylej náuky Cirkev je spoločenstvo v troch stavoch: putujúca (po starom bojujúca), očisťujúca sa (trpiaca), oslávená (víťazná, blažená). Všetci totiž - či živí alebo už zosnulí - tvoria jedinú Cirkev a sú navzájom spojení v Kristovi. Podľa stálej viery sa ich vzájomné spojenie upevňuje spoluúčasťou na duchovných dobrách. Svätý apoštol Pavol skutočnosť osobného spoločenstva s Kristom a v Kristovi vyjadril symbolicky pojmom telo, kde Kristus je hlava a veriaci ľudia sú jeho údy - bunky. Cirkev učí a vyhlásila za dogmu, že „existuje spoločenstvo svätých osôb.“ Spoločenstvo svätých, tajomné Kristovo telo, sa skladá podľa cirkevného učenia z ľudí aj z anjelov. Kresťan, ktorý spája svoju smrť s Ježišovou smrťou, umieraním prechádza do večného života. Pavol v liste Rimanom napísal: „Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť.“
Dogmou tiež je, že „Svätých treba uctievať a vzývať.“ Úcta k človeku je žiadosťou samotného Boha, ktorý prikázal „Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ Svätých si Katolícka cirkev uctieva, ale sa im neklania, ako je to často mylne interpretované. Rovnako sa k nim nemodlíme, lebo modlitba je rozhovor človeka s Bohom, ako Stvoriteľom a darcom všetkých milostí. Svätých prosíme o prihovor - orodovanie za nás tu na zemi, lebo oni už podľa náuky Cirkvi žijú večne u Boha, teda v stave oslávenia, a samozrejme na prvom mieste o to prosíme Pannu Máriu.
Historický vývoj sviatku Všetkých svätých
História sviatku Všetkých svätých siaha do 4. storočia, keďže sa už vtedy vo Východnej cirkvi slávila spomienka na všetkých, ktorí položili svoj život pre vieru. V kresťanstve ho poznáme približne od 4. storočia. V tom čase bolo veľké množstvo svätých a nie na všetkých zostalo miesto v kalendári. Bol v tom veľký chaos a neporiadok a tak vznikol prvý spoločný Sviatok všetkých svätých mučeníkov.
Slávnosť Všetkých svätých sa prvýkrát slávila v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Pantheon, a zasvätil ho Preblahoslavenej Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom. Pôvodne pohanský sviatok a pohanský chrám tak získal nový, kresťanský rozmer. Pôvodne sa sviatok Všetkých svätých slávil 13. mája. Mal byť zasvätený tým, ktorí dosiahli svojimi skutkami večnú blaženosť, a ku ktorým by sa mala obracať pozornosť veriacich na orodovanie za spásu duší.
Pápež Gregor III. (731-741) zmenil slávenie Všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých. Prvého novembra sa sviatok Všetkých svätých (už nielen mučeníkov) začal sláviť v 8. storočí, najprv v Írsku, potom v Anglicku. Neskôr pápež Gregor IV. (827-844) rozšíril sviatok na celú Cirkev. Veriaci si v tento deň pripomínajú všetkých svätých, teda všetkých, ktorí sú v sláve Boha - v nebi, ktorých mená nie sú zapísané v Rímskom martyrológiu, ktoré je zoznamom oficiálne Cirkvou vyhlásených za blahoslavených a svätých. Ich počet je bez čísla.
Pamiatka zosnulých - Dušičky (2. november)
Zavedenie a význam
Pamiatka zosnulých alebo Dušičky, oficiálne In commemoratione omnium fidelium defunctorum, poznáme až o čosi neskôr, ako nadväzujúci sviatok. Sviatok zaviedol v roku 998 svätý opát Odilon z Cluny vo všetkých kláštoroch jeho rehole. Kláštor v Cluny bol vtedy kultúrnym a duchovným centrom v západnej Európe a miestni mnísi sa tešili veľkej autorite.
V tomto období sa vykryštalizovala viera v očistec - prechodné miesto na ceste do Raja, či do Pekla. Práve očistec sa stal miestom pre dušičky, kde sa majú očistiť duše hriešnikov. A im bol venovaný sviatok Pamiatky zosnulých, kedy bolo dušiam, uviaznutým v očistci umožnené vrátiť sa na jednu noc do sveta živých a uľaviť si od nepohodlia, kam sa ráno zas museli vrátiť. Pre katolíkov je to sviatok, kedy spomínajú na tých, ktorí ešte nedosiahli blaženosť alebo sú vo fáze očisťovania a prípravy prechodu z očistca do neba a spája sa s nádejou na vzkriesenie. Veriaci si nielen spomínali na svojich zosnulých, ale zároveň sa za nich modlili a prosili aj privilegovaných svätcov, za ktorých vždy považovali mučeníkov, aby sa za nich prihovárali u Boha.
Postupom času sa vyvinula tradícia, v ktorej veriaci 1. novembra oslavovali všetkých svätých, čiže oslávenú cirkev v nebi, a následne 2. novembra si pripomínali zosnulých, ktorí ešte nie sú v stave oslávenia, ale v stave očisťovania, čiže v očistci, a potrebujú modlitby a prosby veriacich, aby mohli dosiahnuť plné oslávenie v nebi. V Ríme sa pamiatka 2. novembra začala oslavovať v 13. storočí.
Odpustky a modlitby
Veriaci, ktorý v deň Spomienky na všetkých verných zosnulých nábožne navštívi kostol alebo kaplnku a pomodlí sa Modlitbu Pána a urobí vyznanie viery (Verím v Boha), môže získať úplné odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci. Okrem tohto odpustkového úkonu sa žiada splniť tri podmienky: svätá spoveď (krátko predtým alebo potom), sväté prijímanie (najlepšie v ten istý deň) a modlitba na úmysel Svätého otca (stačí Otče náš, Zdravas a Sláva). Okrem toho treba vylúčiť akúkoľvek pripútanosť k hriechu aj k všednému.
Tieto odpustky možno získať od poludnia predchádzajúceho dňa až do polnoci určeného dňa. Veriaci, ktorý nábožne navštívi cintorín a pomodlí sa za zosnulých, môže získať odpustky, ktoré sa môžu privlastniť iba dušiam v očistci, raz denne od 1. novembra do 8. novembra. V 15. storočí v Aragónii začali v tento deň dominikánski kňazi sláviť tri omše; tento zvyk potvrdil pápež Benedikt XIV. (1748) a rozšíril pre všetkých kňazov v Španielsku, Portugalsku a Latinskej Amerike. V roku 1915 dovolil Benedikt XV. sláviť tri omše všetkým kňazom sveta.
Korene sviatkov v pohanských tradíciách a Halloween
Keltský sviatok Samhain
Sviatok má však tradíciu hlboko v minulosti. Viaže sa na sviatok Samhain (zo slova "Sam-fuin" - koniec leta), ktorým oslavovali Kelti Nový rok (1. novembra). Bol oslavou konca leta a znamenal ukladanie prírody na zimný spánok. Noc na prelome októbra a novembra je magickou - podľa mnohých tradícií sa vtedy prelínajú svety živých a mŕtvych.
Kelti verili, že v túto noc, keď život (leto) odovzdáva žezlo vlády smrti (zime), prichádzajú mŕtvi na zem, aby si vybrali na jeden rok telo, v ktorom sa usadia. Zo strachu, že si vyberú práve ich vlastné, im prinášali rôzne obety. Neodmysliteľnou súčasťou sviatku sa stalo „živé svetlo“ v podobe plameňa - aby mŕtve duše našli cestu do príbytkov živých, mohli sa zohriať a stráviť noc s pozostalými. Tak o tom hovorila keltská tradícia. Sviatku Samhain je svojou podstatou a znakmi najviac podobný Halloween oslavovaný večer 31. októbra.
Halloween
Moderný sviatok Halloween, ktorý sa aj u nás udomácnil, hoci mnohým nie veľmi po chuti, má tiež prastarý pôvod v keltských tradíciách. Slovo Halloween pochádza z „All Halows´ Eve“ alebo „All Hallows´Evening“, čiže „Predvečer Všetkých Svätých“ (31. október). Slávil sa v Írsku a Škótsku. Do Ameriky sa Halloween dostal práve vďaka mnohým imigrantom z Írska a Škótska, ktorí sem putovali v 19. storočí.
Neodmysliteľné sú pre Halloween vyrezávané tekvice. Po anglicky sa vyrezávané tekvičky označujú ako „Jack-o´-lantern“ alebo „Will-o´-the-wisp“ a spájajú sa s írskou legendou o Jackovi, ktorý prekabátil diabla tak, že ho vylákal na strom, na ktorý potom vyrezal kríž. S diablom uzavrel dohodu, že Jackovi nikdy nevezme dušu. No Jack bol počas života taký zlý, že ho nemohli vziať ani do neba, preto zostal navždy blúdiť po zemi. Tekvice so zapálenou sviečkou pôvodne symbolizovali dušu, uväznenú v očistci.
Halloween sa dodnes oslavuje koledovaním v bláznivých a strašidelných maskách. Koledníci putujú od domu k domu a ohlasujú sa porekadlom „Trick or Treat“, čo vo voľnom preklade znamená „dajte mi odmenu, lebo vám niečo nemilé vykonám“. Za koledu dostávajú koledníci odmenu. A lakomcov neminie nejaká neplecha.
Día de Muertos (Mexiko)
Sú rovnakým sviatkom v Mexiku. Tu ho oslavujú vo veselšom tóne, v znamení pestrých kostýmov, bohatej výzdoby a veselých sprievodov, plných hudby a tanca v uliciach a hodovania v domácnostiach. Mexičania veria, že v tieto dni sa medzi nás vracajú aj duše detí a našich mŕtvych, ktorým nosia na cintorín špeciálne oranžové kvety. V každom dome sa postaví špeciálny oltár, ku ktorému sa nosí jedlo, sladkosti a drobnosti zomrelých, na ktorých takto spomínajú.
Tradície a zvyky na Slovensku
Súčasné zvyky
Na Slovensku sú dnes sviatok Všetkých svätých a Pamiatka zosnulých vnímané ako pamiatka zosnulých predkov. Najviac Slovákov si predvečer 2. novembra spája s navštevovaním cintorínov a zapaľovaním sviečok na hroboch. Tieto sviatky si pripomíname v kostoloch, návštevou cintorínov, zapaľovaním sviečok a prinesenými kvietkami a venčekmi na hroby našich blízkych. Na Slovensku je zvykom počas týchto dní navštevovať cintoríny a hroby svojich príbuzných. Tie sú vyzdobené vencami a kvetmi, horia na nich sviece. Zdobenie hrobov kvetmi, či vencami, je tradíciou, ktorá sa ujala až na konci 19. storočia. Kríž, znak utrpenia a smrti, sa stal znakom víťazstva v Kristovom zmŕtvychvstaní. Znakom kríža označovali hroby svojich blízkych aj prví kresťania. Navštíviť hroby našich blízkych môžeme však počas celého roku.
Historické ľudové tradície
V minulosti sa dodržiavalo viacero tradícií. Gazdiné piekli koláčiky z bielej a tmavej múky - prvé sa dávali na stôl pánom, druhé poddaným. Pečivo sa pieklo v tvare kríža a označovalo sa ako „kosti svätých“. Na Dušičky sa robili malé žemličky, ktoré sa plnili sladkými plnkami a predstavovali dušičky našich zomrelých. Večer nechávali zvyčajne prestreté, ak by sa niektorý z mŕtvych ešte chcel zasýtiť. Na Dušičky sa lampy plnili maslom alebo olejom, aby si mŕtvi, ktorí prišli navštíviť svojich živých blízkych, mohli pomazať rany z očistca a vyliečiť ich. Sypala sa tiež múka do ohňa, aby vyhladované duše nezostali hladné. S Dušičkami sa spájajú aj viaceré ľudové pranostiky.
Svetlonos - starý slovanský zvyk
No aj u nás sme mali takýto krásny starý zvyk, ktorý bol známy ako „hľadanie svetlonosa“. Ľudia si aj u nás vyrábali malé lucerničky z tekvičiek, ktoré im poslúžili ako svetielko na ceste na cintorín. No podľa starých slovanských tradícií bol Svetlonos nadprirodzenou démonickou bytosťou. Hovorilo sa o ňom, že Svetlonos kradol v kostole sviečky a upíjal si z omšového vína. Jeho úlohou bolo zviesť človeka z cesty, aby už nikdy nenašiel cestu späť. Svetlonos bol bludným svetielkom a mal moc najmä nad tými, ktorí nemali čisté svedomie. Lákal ich svetlom, ale aj zvukmi, plačom, či volal menom. Privolať Svetlonosa mohol človek úmyselne, či nechtiac, keď po zotmení zahvízdal. Zbaviť sa ho mohol prežehnaním, alebo si musel spomenúť na toho, s kým jedol veľkonočné vajíčko, alebo sa hostil pri Štedrovečernom stole. Neskôr sa táto tradícia úplne vytratila, napríklad v čase kolektivizácie v 50. rokoch 20. storočia.
Sviatok v iných kresťanských cirkvách a v spoločnosti
Protestantské cirkvi
Protestantská cirkev neuznáva kult svätých a neoslavuje Sviatok všetkých svätých, no pripomínajú si Pamiatku zosnulých. Jedným z najvýznamnejších sviatkov je pre nich 31. október, známy ako Deň reformácie. Z hľadiska tradičných obyčají sa veľmi dlho protestantské cirkve stránili zapaľovania sviečok na hroboch, pokladali to za vyslovene katolícky zvyk, pričom tieto predstavy a nepraktizovanie zapaľovania sviečok sa miestami dodržiavali v ich prostredí ešte do 90. rokov 20. storočia.
Anglikánska cirkev
Anglikánska cirkev slávenie Pamiatky zosnulých zrušila, avšak niekde bola pamiatka obnovená v rámci anglokatolíckeho hnutia.
Sviatok a spoločnosť na Slovensku
Na Slovensku je 1. november, Sviatok Všetkých svätých, od roku 1994 dňom pracovného pokoja a zároveň cirkevným prikázaným sviatkom. Na území Slovenska sa v období socializmu režim snažil čo najviac eliminovať náboženský rozmer sviatku Všetkých svätých. Napríklad v 70.- 80. rokoch minulého storočia zbory pre občianske záležitosti usporadúvali spomienkové slávnosti, v rámci ktorých sa spomínalo na zosnulých. Pozostávali z púšťania smútočnej hudby, recitácií, smútočných príhovorov, niekde dokonca z vymenovávania zosnulých, ktorí počas roka zomreli v danej obci či meste.
Význam a zamyslenie
Sviatok Všetkých svätých a Dušičky sú dôležitou súčasťou kresťanskej tradície, pretože umožňujú ľuďom uctievať svätcov, spomínať na tých, ktorí ich inšpirovali, a modliť sa za duše zosnulých blízkych. Koniec októbra a začiatok novembra sú chvíle, kedy sa zastavíme a v duchu sa obzrieme dozadu, premýšľame o minulom, prítomnom, ale aj o budúcom. Časy sa menia a ani tie sviatočné dni plné svetielok z kahancov už nie sú také, ako boli kedysi. Dnes sú naše cintoríny čoraz jagavejšie, „vysvietenejšie," plné kytíc, či už živých alebo umelých. Je to náš prejav toho, že si svojich zosnulých viacej vážime, alebo len prejav toho, že na to máme? Tieto dni ponúkajú priestor na hlboké zamyslenie nad životom, smrťou a večnosťou.