Dejiny 20. storočia sú neoddeliteľne spojené s nástupom nacizmu v Nemecku, ktorého symboly a ideológia zanechali hlbokú a krvavú stopu. Jedným z najznámejších a dodnes kontroverzných symbolov je nacistický pozdrav, známy aj ako Hitlerov pozdrav. Jeho používanie, historický kontext a zákaz, ako aj samotný pád Tretej ríše, sú kľúčovými momentmi pre pochopenie tohto temného obdobia.
Pôvod a podoba nacistického pozdravu
Nacistický pozdrav, alebo tiež Hitlerov pozdrav, je gesto, ktoré sa používalo ako pozdrav v nacistickom Nemecku. Vykonáva sa zdvihnutím a natiahnutím pravej paže dopredu šikmo nahor, s dlaňou smerujúcou nadol. Spočiatku sa zdvihnutie pravice doprevádzalo zvolaním „Heil Hitler!“ (Hitlerovi zdar!), niekedy nahradeným nemeckým bojovým pokrikom „Sieg Heil!“ (Víťazstvu zdar!) alebo len „Heil!“. V písomnom prejave sa pozdrav „Heil Hitler!“ používal spravidla na konci listu alebo publikovaného nariadenia.
Historické korene gesta
Gesto zdvihnutej pravice má svoje korene v starorímskom umení, vo scénach a sochách, ktoré boli neskôr (pravdepodobne mylne) interpretované ako pozdrav sprevádzaný zvolaním „Ave Imperator!“ alebo v neskorších dobách „Ave Caesar!“. V cisárskom období používal pozdvihnutú pravicu ako pozdrav aj Napoleon Bonaparte, ktorý chcel nadviazať na odkaz rímskych cisárov a rímskeho impéria. Po vzore talianskych fašistov prevzal pozdrav pravicou v druhej polovici dvadsiatych rokov Adolf Hitler pri budovaní svojej Tretej ríše, ako aj ďalšiu symboliku (napr. rímsky pozdrav).
Používanie v Tretej ríši
Pôvodne stranícky pozdrav príslušníkov NSDAP sa po uchopení moci v Nemecku nacistickou stranou v roku 1933 stal oficiálnym pozdravom. Nemci, sympatizanti s nacizmom, vazalovia a spojenci nacistického Nemecka ním prejavovali priazeň vládnucej nacistickej strane, respektíve jej Vôdcovi. Hajlovanie ako pozdrav bolo povinné najmä pre príslušníkov strany a jej ozbrojených formácií (SS, SA). Naproti tomu príslušníci nemeckej armády za rovnakých okolností používali tradičný vojenský pozdrav (salutovanie).
Príkladom politického zneužitia boli olympijské hry v Berlíne v roku 1936, kde niektoré výpravy pozdravili predstaviteľov nemeckého štátu týmto spôsobom. Nacistickí ideológovia zostavili podrobné pravidlá, kto, za akých okolností a akým spôsobom smie pozdrav používať. V Protektoráte sa podľa výkladu z augusta 1938 pozdravom „Heil Hitler!“ zdravili len Nemci medzi sebou. V protektoráte ho najmä kolaboranti užívali aj v českom preklade vo forme „Vůdci zdar!“.
Prípady odporu a diskreditácia
Nie všetci sa nacistickému pozdravu podriadili. August Landmesser odmietol medzi stovkami ďalších zdvihnúť pravú ruku, keď v roku 1936 prišiel Adolf Hitler do lodenice, kde pracoval. Landmesser, ktorý vstúpil do nacistickej strany v roku 1931, ale neskôr sa zamiloval do Irmy Ecklerovej, židovky, čím skrížil plány nacistickej ideológie na „šťastný život“. Ich žiadosť o manželstvo bola odmietnutá kvôli Norimberským zákonom. Keď sa mladá rodina pokúsila utiecť do Dánska, boli zadržaní a August bol obvinený z hanobenia rasy. Následne bol uväznený v koncentračnom tábore, a Irma rovnako. Oboch vyhlásili za mŕtvych v roku 1949, pričom ich manželstvo bolo uznané až v roku 1951.
Nacistické použitie tohto pôvodne rímskeho pozdravu ho úplne zdiskreditovalo. Vo väčšine krajín je pozdrav zdvihnutou pravicou vnímaný ako prejav sympatií k nacizmu či neonacizmu. V Nemecku, Rakúsku a Česku je toto gesto trestným činom, ak sa ním niekto pokúša rozširovať rasistickú ideológiu. Podľa rozhodnutia švajčiarskeho federálneho tribunálu z Lausanne zrušilo skorší záver nižšej inštancie, gesto je trestným činom iba v prípade, ak sa ním niekto pokúša rozširovať rasistickú ideológiu, a nie vtedy, keď vyjadruje osobné presvedčenie. Tento symbol bol po porážke nacistického režimu v druhej svetovej vojne v Československu, Nemecku a mnohých ostatných európskych krajinách zakázaný a dnes môže byť jeho používanie v Česku hodnotené ako trestný čin s trestnou sadzbou až do desiatich rokov odňatia slobody.
Ideologické základy Tretej ríše: okultizmus a fanatizmus
V pozadí mnohých šialených myšlienok predstaviteľov Hitlerovej Tretej ríše, vrátane najhroznejšieho zločinu nacistov - holokaustu - stál okultizmus, mysticizmus a čierna mágia. Ľudia z vodcovho najbližšieho okolia boli členmi rôznych tajomných spolkov a organizácií a žili v presvedčení, že ich myšlienky a činy vedú „sily temna“, aby vybudovali nový svet „nadľudí“. Masové vraždy a genocída boli pre nich akýmsi mystickým aktom prinášania obetí nadpozemským vládcom. Hitler si dobre uvedomoval, čo robí, a netajil sa tým: „Som jeden z najtvrdších mužov, akých Nemecko v posledných desaťročiach malo, možno až niekoľko storočí, teším sa najväčšej autorite, akú kedy mal nemecký vodca. Ale čo je hlavné, verím vo svoj úspech. Verím vňom bezpodmienečne.“
Viera v "prozreteľnosť" a neomylnosť Vôdcu
Führer si podľa viacerých svedkov namýšľal, že je predurčený stať sa zakladateľom nového svetového poriadku a že všetky jeho kroky vedie sama prozreteľnosť. Preto musel poslúchať svoj „vnútorný hlas“, ktorý ho nemohol sklamať a ktorý ho viedol ďalej s istotou námesačníka. Vyhlasoval to verejne: „Sledujem pokyny, ktoré mi prikazuje prozreteľnosť.“ Alebo: „Dnes žiadna moc na zemi nemôže ohroziť Ríšu, Božia prozreteľnosť chcela, aby som zobral na seba úlohu, pred ktorou stojí Nemecko.“
Hitlerov fanatizmus a viera vo vlastnú genialitu a neomylnosť viedli napokon aj k viacerým vojenským porážkam, keď nedal na rady skúsených generálov, ale riadil sa svojím „vnútorným hlasom“. „Nehrám sa na vojnu. Nenechám sa komandovať generálmi. Vojnu vediem ja! Okamih útoku určujem ja. Vhodný okamih je len jeden. A ja naň budem čakať s neústupným odhodlaním, nepremárnim ho...“ Podľa niekdajšieho prominentného nacistu Hermanna Rauschninga sa Hitler pokladal za veľkňaza nového náboženstva a veril v zrod „nového človeka“, človeka - Boha, silného a krutého, akúsi industriálnu verziu Nietzscheho nadčloveka. Veril tiež v existenciu tajných pánov planéty, neznámych nadradencov - bytostí žijúcich v podzemí.
Antisemitizmus a holokaust
Fanatický a šialený bol aj Hitlerov antisemitizmus: „Nenazývam Žida zvieraťom. Ten je väčšmi vzdialený od zvieraťa ako my. Vyhubiť ho teda neznamená spáchať zločin proti ľudstvu, lebo on k ľudstvu nepatrí. Je to bytosť cudzia prírodnému poriadku.“ Jeho nenávisť k Židom napokon viedla v januári 1942 k zvolaniu konferencie vo Wannsee, kde sa rozhodlo o „konečnom riešení židovskej otázky“, teda holokauste, počas ktorého zavraždili šesť miliónov Židov.
Himmler, okultizmus a nadľudia
Aj druhý najmocnejší muž Tretej ríše, minister vnútra a najvyšší veliteľ SS Heinrich Himmler, patril k okultistom. Považoval sa za reinkarnáciu zakladateľa stredovekého nemeckého štátu Henricha I. Vtáčnika. Fanatický rasista dal vybudovať na hrade Wewelsburg v Severnom Porýní-Vestfálsku mystické sídlo SS, v ktorom zhromaždil množstvo alchymistických dokumentov a kníh o mágii. Svätyňu Himmlerových Čiernych rytierov, miestnosť, kde sa konali kultové obrady, zdobil obrovský hákový kríž a horel v nej večný oheň. Po Himmlerovej smrti sa mala stať jeho hrobkou. V suteréne hradu nechal vybudovať aj hrobku pre hrdinov SS, kde mal na večné veky odpočívať v dvanástich schránkach ich popol.
Himmler bol posadnutý vytvorením nadľudí. Zaviedol preto princíp rasového výberu príslušníkov SS a stanovil pravidlá na ich sobáše, aby sa zabezpečilo párenie ľudí s „vysokou hodnotou“. Bol autorom projektu Lebensborn (Prameň života), na základe ktorého zriadili akúsi farmu na plodenie čistej rasy. Mladé dievčatá s dokonalými nordickými vlastnosťami tam boli k dispozícii príslušníkom SS „s cieľom počatia dokonalého Árijca, ktorý bude vychovávaný podľa národnosocialistického ideálu.“
Pátranie po potomkoch nadľudí a spolky Thule a Vril
Himmler stál aj pri zrode Výskumnej spoločnosti nemeckého dedičstva predkov, známej Ahnenerbe, ktorá skúmala germánsku mytológiu a históriu, no mala najmä dokázať nacistickú rasovú teóriu o pôvode a nadradenosti Árijcov. V duchu predstáv o svojom ušľachtilom pôvode uskutočnili preto nacisti množstvo archeologických výprav po celom svete, počas ktorých sa snažili nájsť dôkazy o tom, že Árijci boli skutočne potomkami nadľudí. Najviac ich mierilo na príkaz Heinricha Himmlera do Tibetu. Jednu z nich, ktorej členmi boli vybraní príslušníci SS, viedol v rokoch 1938 až 1939 nemecký prírodovedec Ernst Schäfer. Merania lebiek tristo Tibeťanov, ktoré počas nej urobili, využívali potom v koncentračných táboroch, kde ich porovnávali s lebkami zavraždených väzňov rôznych národov.
Teóriami o dutej Zemi a o nadľuďoch, potomkoch bájnych Atlantíďanov žijúcich v podzemí a ovládajúcich ľudstvu neznáme nadprirodzené sily, sa zaoberali v nacistickom Nemecku aj okultné spolky Thule a Vril, ktorých členmi boli mnohí vysokopostavení a vzdelaní ľudia, ako právnici, sudcovia, univerzitní profesori či aristokrati. Verili v existenciu rasy v podzemí, ktorá sa nazývala árijská a ktorá tu vraj kedysi dávno zanechala svoj znak - svastiku - hákový kríž, vyskytujúci sa v mnohých kultúrach po celom svete. Pravotočivá svastika sa stala napokon v roku 1920 aj hlavným symbolom NSDAP.
Posledné dni a pád Tretej ríše
Osud Tretej ríše bol na začiatku mája 1945 spečatený. Nemecko ležalo v rozvalinách, Adolf Hitler bol mŕtvy a nad budovou Ríšskeho snemu v Berlíne vialo červená zástava jeho pokoriteľov. Bolo ráno 8. mája 1945, keď na letisku Tempelhof v rozbombardovanom Berlíne pristálo sovietske lietadlo, z ktorého vystúpil vojenský prokurátor Andrej Vyšinskij, aby riešil bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka. Takýto dokument bol síce už podpísaný pred niekoľkými hodinami v sídle amerického vojenského veliteľstva vo francúzskom Remeši, sovietsky vodca ho však neakceptoval. „Dohodli sme sa so spojencami, že podpísanie aktu v Remeši budeme považovať za predbežný protokol kapitulácie,“ zaznelo vtedajšie stanovisko.
Zúfalý odpor a ilúzie
Iné bolo na východnom fronte. Príslušníci SS, Volkssturmu, Hitlerjugendu, ale aj Wehrmachtu kládli postupujúcim armádam na mnohých miestach zúrivý odpor. Nechceli padnúť do sovietskeho zajatia, respektíve, chceli sa prebiť k armádam západných Spojencov. Krv tiekla aj v Prahe, kde vypuklo povstanie. Nemecké velenie však aj v tejto situácii dúfalo, že ešte nie je všetko stratené. Jeho emisári vyslaní k západným spojencom sa usilovali dosiahnuť dohodu, ktorá by viedla k uzavretiu separátneho mieru. Lenže separátny mier nebol na programe dňa.
Bitevni pole - Bitva o Berlín 2
Hitlerova rezignácia a zúfalstvo
Vo svojich posledných dňoch Adolf Hitler prejavoval rastúce zúfalstvo a paranoju. Vyčítal svojim generálom zradu a neschopnosť: „To bol rozkaz! Útok Steinera bol rozkaz! Kto ste, že sa opovažujete odporovať mojim rozkazom? Tak ďaleko to teda zašlo... Armáda ma klamala, každý ma klamal, dokonca aj SS. Generalita je odpad nemeckého národa. Nemajú štipku cti! Hovoria si generáli, pretože trávili roky na vojenských akadémiách, len aby sa naučili používať príbor. Celé roky armáda mojim akciám len bránila a kládla mi do cesty prekážky. Urobil by som lepšie, keby som vtedy vyšších dôstojníkov zlikvidoval, tak ako Stalin. Nikdy som nebol na akadémii, a napriek tomu som sám, odkázaný len na seba, dobyl celú Európu. Zradcovia! Od samého začiatku samá zrada a samý podvod. Stala sa strašlivá zrada na nemeckom národe. Ale všetci zradcovia za to zaplatia krvou!“
Jeho rozkazy boli stále viac odtrhnuté od reality. Po strate ropných nálezísk vyhlasoval: „Prišli sme o všetky náleziská ropy a to je katastrofa. Znemožňuje nám to akúkoľvek rozsiahlejšiu operáciu. Až budem mať vybavenú tú vec tu, musíme tie náleziská získať späť.“ V jednom momente nariadil stiahnuť 14. armádu, no vzápätí poprel stiahnutie 9. armády a veril, že útok Steinerovej skupiny zo severu, podporovaný Wenckovou 12. armádou, môže ešte niečo zvrátiť, napriek námietkam generálov Alfreda Jodla a Hansa Krebsa, že takýto útok je nemožný.
Hitler odmietal opustiť Berlín: „Rozkazy akoby som vydával do vetra. Za takých okolností nemožno viesť... Je koniec... Vojna je prehratá. Ale ak si myslíte, že kvôli tomu opustím Berlín, ste na veľkom omyle. To si skôr preženiem guľku hlavou.“ Jeho fanatizmus viedol aj k radikálnym vyhláseniam: „Ak bude táto vojna stratená, je ľahostajné, či bude stratený aj tento národ. Netreba brať ohľad na základné podmienky, ktoré nemeckému národu umožnia najprimitívnejšie živorenie. Naopak, je lepšie, keď všetko zničíme. Po tomto boji beztak zostanú len tí menejcenní.“ Joseph Goebbels podobne vyhlasoval: „Vôbec ich neľutujem. Opakujem, vôbec mi ich nie je ľúto. Národ si tento osud zvolil sám! Áno, niekoho to možno prekvapí. Nenútili sme azda nemecký národ? Sám nás tým poveril.“
Himmlerove posledné pokusy a Hitlerova samovražda
Heinrich Himmler v posledných dňoch tiež prejavoval ilúzie o svojej úlohe. Tvrdil, že „Berlín padne, a to počas niekoľkých dní. Západ bude potrebovať moju SS, aby po vojne urobila poriadok. Stačí hodina s Eisenhowerom, a bude rovnakého názoru.“ Napriek jeho naliehaniu, aby Hitler opustil Berlín, Vôdca to odmietal. „Politiku? Ja už nebudem robiť politiku. Z toho je mi zle. V poriadku, milý Himmler, môj verný Heinrichu. V poriadku.“
Adolf Hitler sa napokon rozhodol vziať si život. Povedal svojmu adjutantovi Ottovi Günschemu: „Dobre počúvajte. Ja a slečna Braun... moja žena, si vezmeme život. Nechcem ale, aby Rusi niekedy vystavovali moju mŕtvolu. Nesmie sa Rusom dostať do rúk. Chcem byť hneď spálený a zostať navždy neobjavený.“
Kapitulácia Berlína
Dňa 30. apríla 1945 spáchal Vôdca samovraždu, opúšťajúc všetkých, ktorí mu verili. Generál Helmuth Weidling, veliteľ obrany Berlína, sa 2. mája 1945 prihovoril vojakom v rozhlase: „Vy, nemeckí vojaci, ste pokračovali... v boji o Berlín, hoci dochádzala munícia a ďalší odpor už bol nezmyselný. Nariaďujem okamžitý pokoj všetkých zbraní. Každá hodina boja predlžuje strašné utrpenie civilistov a ranených. V súlade s vrchným velením sovietskych vojsk vás vyzývam k okamžitému zastaveniu všetkých bojových akcií.“ Týmito slovami bola spečatená kapitulácia Berlína a s ňou aj definitívny pád Tretej ríše.