Rok 1997 priniesol celý rad významných udalostí, ktoré sa odrazili v spoločenskom, politickom a kultúrnom živote. Tieto udalosti, zaznamenané v archívoch denníka Nový Čas, formovali vtedajšiu realitu a zanechali svoju stopu v histórii.
Kľúčové udalosti roka 1997
Medzi najvýraznejšie momenty roka patrilo pokračujúce riešenie následkov veľkých katastrof a dôležité politické posuny. Hoci hlavná téma článku je rok 1997, je dôležité spomenúť aj pretrvávajúce dôsledky skorších udalostí, ako napríklad černobyľská havária.
Černobyľská havária a jej dlhodobé dôsledky
Hoci sa černobyľská havária stala už 26. apríla 1986 v černobyľskej atómovej elektrárni na Ukrajine (vtedy Ukrajinská SSR ako súčasť Sovietskeho zväzu), jej následky sa niesli aj v nasledujúcich rokoch, vrátane roku 1997. Ide o najhoršiu jadrovú haváriu v dejinách jadrovej energetiky. V priebehu experimentu a testu bezpečnostného systému došlo k prehriatiu a následnej parnej explózii reaktora typu RBMK-1000, pričom sa do vzduchu uvoľnil rádioaktívny mrak, ktorý postupoval cez západnú časť Sovietskeho zväzu, Východnú Európu a Škandináviu. Boli kontaminované rozsiahle oblasti Ukrajiny, Bieloruska a Ruska, čo si vyžiadalo evakuáciu a presídlenie asi 200 000 ľudí. Približne 70 %[1] rádioaktívneho spadu skončilo v Bielorusku.
Nehoda zvýšila obavy o bezpečnosť sovietskeho jadrového priemyslu, spomalila na mnoho rokov jeho expanziu a zároveň nútila sovietsku vládu prehodnotiť mieru utajovania. Nástupnícke štáty po rozpade Sovietskeho zväzu - Rusko, Ukrajina a Bielorusko - dodnes nesú bremeno pokračujúcich nákladov na dekontamináciu a liečenie ochorení spôsobených černobyľskou haváriou.
Je ťažké presne zaznamenať počet úmrtí spôsobených udalosťami v Černobyli - odhady sa pohybujú od 4000 podľa agentúr OSN po 90 000 podľa Greenpeace International.[2] V priamom dôsledku havárie a pri jej hasení a likvidácii zahynulo podľa sovietskych údajov 31 ľudí.[3][4] Problém je stále široko diskutovaný a jeho dlhodobým dopadom sa stále celkom neporozumelo. V januári 1993 vydala IAEA revidovanú analýzu černobyľskej havárie, prisudzujúcu hlavnú vinu konštrukcii reaktora a nie chybe operátorov.
Konštrukcia a prevádzka černobyľskej elektrárne
Černobyľská atómová elektráreň V. I. Lenina sa nachádza v blízkosti mesta Pripiať, 18 km severozápadne od mesta Černobyľ, 16 km od hraníc Ukrajiny a Bieloruska a asi 110 km od Kyjeva. Mesto Pripiať sa stavalo paralelne s elektrárňou. Skladala sa zo štyroch reaktorov, z ktorých každý mal menovitý elektrický výkon 950 MW (tepelný výkon 3,2 GW) a ktoré v čase havárie vyrábali spolu asi 10 % ukrajinskej elektrickej energie.
Jadrové reaktory využívajú princíp jadrového štiepenia jadrového paliva, pri ktorom sa uvoľňuje teplo. To premieňa vodu pretekajúcu reaktorom na paru. Tá otáča turbínami a turbíny generujú elektrickú energiu. Zároveň pri rozštiepení jadier atómov vznikajú voľné neutróny, ktoré môžu vyvolať ďalšiu reakciu. Neutróny je však nutné spomaliť tzv. moderátorom.
Stavba elektrárne sa začala v 70. rokoch 20. storočia, reaktor č. 1 bol dokončený s takmer dvojročným oneskorením v roku 1977, nasledovali reaktory č. 2 (1978), č. 3 (1981) a reaktor č. 4 (1983). Všetky štyri reaktory boli reaktormi typu RBMK-1000.[6] Dva ďalšie reaktory (č. 5 a č. 6 aj tie s kapacitou 950 MW) boli v čase havárie rozostavané, ich dokončenie sa očakávalo do konca roku 1986.
Riaditeľom elektrárne bol Viktor Brjuchanov, ktorý mal za úlohu aj dohľad nad stavbou elektrárne a mesta. Do roku 1981 v elektrárni prebehlo 29 núdzových zastavení prevádzky. Podľa správy predloženej KGB kontrolné zariadenie nespĺňalo kritériá spoľahlivosti. Nedostatky boli prezentované Ministerstvu energetiky a inštitútu zodpovednému za projekt reaktora, ale napriek tomu neboli prijaté nijaké opatrenia na zvýšenie bezpečnosti prevádzky.
Príčiny havárie
Katastrofa je pripisovaná zlému návrhu reaktora, chýbajúcim dvom najdôležitejším núdzovým systémom a bariéram, zatajovaniu mnohých informácií o chybách a technických rysoch reaktorov, chybám, ktoré urobili operátori, keď porušili procedúry potrebné pre bezpečný chod elektrárne, a utajeniu predošlých nehôd v sovietskom jadrovom energetickom priemysle.
K príčine havárie prispelo aj to, že bezpečnostné procedúry boli niekoľkokrát obídené a to tak pri výstavbe elektrárne, ako aj v priebehu experimentu. Reaktory černobyľskej elektrárne sa nenachádzali v bezpečnej tlakovej nádobe, boli len obklopené železobetónom a z hornej a dolnej strany mali tzv. biologické štíty - ťažké kovové platne.[7] Ďalšou z príčin bola aj nedostatočná komunikácia medzi vedúcimi bezpečnostnými pracovníkmi a operátormi, čo sa týka príkazu vykonať nočný experiment. Navyše, kvôli nedostatočnému vyškoleniu, operátori dostatočne nechápali, ako reaktor pracuje pri nízkom stupni reaktivity. Veľa technických rysov reaktora sa považovalo za vojenské tajomstvá[8] a operátori o nich nemali ani tušenia.
Reaktor mal predovšetkým nebezpečne veľký kladný dutinový koeficient reaktivity. Veľmi významnou chybou reaktora bola tiež konštrukcia jeho regulačných tyčí. Sú to zariadenia obsahujúce bór, ktoré majú pohltiť voľné neutróny a zastaviť jadrovú reakciu. Počet tyčí zasunutých v reaktore teda ovplyvňuje rýchlosť jadrovej reakcie, vsunutie všetkých tyčí malo podľa predpokladov reakciu úplne zastaviť. Regulačné tyče však neboli bórom celkom naplnené; vo chvíli, keď sa zasúvali, na prvých pár sekúnd chladiacu kvapalinu nahradili duté časti regulačných tyčí. Keďže aj chladiaca kvapalina (voda) je pohlcovač neutrónov, výkon reaktora v tej chvíli stúpol. Ich špičky boli navyše vyrobené z grafitu, ktorý, keďže sa používal zároveň aj ako moderátor, reaktivitu ešte viac zvyšuje. Vládna komisia o týchto nedostatkoch vedela a už v roku 1976 navrhla vylepšenia na reaktore a nové regulačné tyče. Boli pre ne vypracované nové projekty, nedostali sa však do praxe.[7] Toto neintuitívne chovanie reaktora pri zasúvaní regulačných tyčí operátori vôbec nepoznali. Pracovali len so znalosťami a informáciami, ktoré dostali.
Priebeh experimentu a explózia
V sobotu 26. apríla 1986 bolo naplánované odstavenie reaktora číslo 4 kvôli pravidelnej údržbe. Bolo rozhodnuté využiť túto príležitosť na otestovanie schopnosti turbogenerátora reaktora vyrábať dostatočné množstvo elektriny na napájanie bezpečnostných systémov reaktora (predovšetkým vodných čerpadiel) v prípade súčasného výpadku energie z reaktora a vonkajších zdrojov elektrickej energie. Konštruktéri elektrárne počítali s tým, že v takom prípade by mala zotrvačnosťou sa točiaca turbína poskytnúť dostatok energie potrebnej na poháňanie vodných čerpadiel na preklenutie 40-sekundovej až trojminútovej medzery, počas ktorej nabehnú dieselové generátory, ktoré umožnia bezpečné odstavenie reaktora.
Podľa plánu experimentu mal byť reaktor použitý na roztočenie turbíny, potom mala byť turbína od reaktora odpojená a mala sa ďalej točiť len vlastnou zotrvačnosťou. Výstupný výkon reaktora bol znížený z normálnej kapacity 3,2 GW na 700 MW, aby test prebiehal pri bezpečnejšom, nízkom výkone. Test mal prebehnúť už popoludní 25. apríla, na čo boli zamestnanci poobedňajšej služby pripravení. Riaditeľ kyjevskej národnej elektrickej služby však požiadal hlavného technika Nikolaja Fomina, aby experiment odložil, pretože továrne potrebovali energiu, aby splnili svoje výrobné plány do konca mesiaca a dostali prvomájové prémie. Vedenie elektrárne im vyhovelo. Zamestnancom popoludňajšej služby sa skončila zmena a namiesto nich nastúpili zamestnanci nočnej služby, ktorí boli na test pripravení oveľa slabšie. Na test prišli elektrotechnici z Donecka, ktorí trvali na tom, aby sa test neodkladal.
Chybou Toptunova však skutočný výstupný výkon klesol iba na 30 MW[9] alebo podľa iných zdrojov až na nulu,[10][5] čo však oproti 30 MW nie je veľký rozdiel.[5] Následkom toho sa zvýšila koncentrácia xenónu-135, ktorý je produktom jadrovej reakcie a pohlcuje neutróny; tento produkt by sa normálne pri vyšších hodnotách výkonu v reaktore hneď premieňal ďalej.[8] Tento stav sa nazýva otrava reaktora xenónom. Kvôli nadbytku xenónu-135 pohlcujúceho neutróny boli regulačné tyče vysunuté z reaktora o niečo viac, než by bolo pri normálnom bezpečnom riadení prípustné, aby sa vykompenzovali účinky otravy xenónom. Aj keď sa úbytok výkonu povážlivo priblížil k bezpečnostnej medzi a nepostačoval na vykonanie skúšky, Ďatlov sa rozhodol nezastaviť reaktor a pokračovať v experimente a to aj napriek tomu, že Leonid Toptunov chcel reaktor odstaviť.
Vyťahovaním regulačných tyčí sa však Toptunovi za asistencie Jurija Treguba podarilo zvýšiť výkon len na 200 MW,[9] čo bolo stále primálo na to, aby mali výsledky testu vykonaného pri takomto výkone hodnotu. Operátori sa pokúšali naďalej zvyšovať výkon, ale nedarilo sa im to. Ako súčasť experimentu boli 26. apríla o 1:05 spustené vodné čerpadlá poháňané turbogenerátorom; takto vytvorený prietok vody prekročil medze stanovené bezpečnou reguláciou. Prietok vody sa ešte zvýšil o 1:19; a pretože voda tiež pohlcuje neutróny, toto ďalšie zvýšenie prietoku vody si vynútilo dokonca vytiahnutie aj ručne ovládaných regulačných tyčí, čo vytvorilo vysoko nestabilné a nebezpečné prevádzkové podmienky.
O 1:23:04 sa začal experiment.[4] V tom čase sa v elektrárni nachádzalo 176 zamestnancov a iba o pár stoviek metrov ďalej 286 stavebných robotníkov pracujúcich na bloku 5. Nestabilný stav reaktora sa nijako neprejavil na kontrolnom paneli a nezdalo sa, že by sa ktokoľvek z obsluhy reaktora obával nebezpečenstva. Prívod elektriny do vodných čerpadiel bol vypnutý a pretože ich poháňal turbogenerátor iba zotrvačnosťou, prietok vody sa zmenšoval.
Reaktor bol pritom zo zhruba 75 % naplnený starým palivom, ktoré sa malo počas údržby vymeniť za nové. Toto palivo, plné horúcich a vysoko rádioaktívnych štiepnych produktov, bolo ešte citlivejšie na prívod chladiacej vody, pretože sa dokázalo rýchlejšie prehriať než nové palivo.[5] Turbína 8 bola odpojená od reaktora a tlak pary v jadre reaktora sa zvyšoval. Postupne ako sa chladiaca kvapalina zahrievala, v jej potrubí sa začali vytvárať vrecká pary neschopné neutróny pohlcovať.
Kritickú situáciu si medzi prvými všimol technik Valerij Perevozčenko, ktorý z mostíku nad podlahou centrálnej haly videl, ako 350-kilogramové uzávery palivových tyčí na vrchole reaktora poskakujú. Nadvihoval ich pretlak pary.[9][10] Teplota v reaktore stúpla dosť na to, aby došlo k spáleniu xenónu, posledného faktoru, ktorý znižoval výkon reaktora.
O 1:23:40 stlačil pravdepodobne operátor Aleksandr Akimov[5] (prípadne Leonid Toptunov[9]) tlačidlo „AZ5“ (аварийная защита - havarijná ochrana), ktoré znamená rýchle odstavenie reaktora - kompletné zasunutie všetkých regulačných tyčí, vrátane ručne ovládaných tyčí, ktoré boli predtým neobozretne vytiahnuté. Nie je jasné, či išlo o núdzové opatrenie, alebo či to bol rutinný krok zastavenia reaktora po skončení experimentu (bolo naplánované zastavenie reaktora pre pravidelnú údržbu). Zvyčajne sa predpokladá, že rýchle odstavenie bolo spustené ako odpoveď na neočakávané prudké zvýšenie výkonu.
„Pred 01:23:40 systém centrálnej kontroly... nezaregistroval žiadne zmeny parametrov, ktoré mohli ospravedlniť rýchle odstavenie. Komisia... nazhromaždila a analyzovala veľké množstvo materiálov a, ako sa vyslovila vo svojej správe, nemohla nájsť dôvod, prečo bolo rýchle odstavenie spustené. Nie je potrebné hľadať dôvod. Kvôli pomalému mechanizmu vsúvania regulačných tyčí (18 - 20[8] s do skončenia operácie), prázdnym koncom tyčí a dočasnému nedostatku chladiacej kvapaliny, spôsobilo rýchle odstavenie zvýšenú reakčnosť. Zvýšená výstupná energia (teplo) spôsobila deformáciu kanálov regulačných tyčí.[4] Tyče sa následkom toho zasekli potom, ako boli zasunuté do jednej tretiny, a neboli preto schopné zastaviť reakciu. Tým, že mali špičku z grafitu, len celú haváriu urýchlili. V prípade ich úplného zasunutia by sa grafitová špička nachádzala až pod úrovňou aktívnej zóny. Keby neboli predtým vytiahnuté úplne, výkon by tak nevzrástol a šanca na úplne spustenie tyčí a regulovanie výkonu by tu bola.
O 1:23:47 vyskočil výkon reaktora na asi 30 GW, desaťkrát viac ako normálny prevádzkový výstup.[2] Teplota v reaktore dosiahla zhruba 3 000 °C,[9][5] čo je už porovnateľné s povrchmi najchladnejších hviezd. Palivové tyče sa začali taviť a ich obal zo zirkónovej zliatiny sa roztavil. Tlak pary extrémne rástol a zničil osem pohotovostných ventilov, ktoré mali pretlak pary odvetrať.[9] Keď výkon stúpol až na stonásobok bežného výkonu, asi na 350 GW,[8] prudko zvýšený tlak pary spôsobil veľkú parnú explóziu, ktorá odhodila dvetisíc ton vážiaci biologický kryt reaktora, prezývaný Jelena, a potrhala chladiace potrubie.[12] O zhruba dve sekundy neskôr[2] došlo k druhej, silnejšej explózii, ktorá zničila stroj na výmenu paliva, žeriav nad ním, a vyrazila dieru do stropu. Kvôli zníženiu nákladov pri veľkej veľkosti reaktora umožňovala konštrukcia reaktorovej budovy iba čiastočné zadržanie rádioaktívnych splodín. To dovolilo rádioaktívnej kontaminácii uniknúť do atmosféry hneď potom, ako parná explózia spôsobila puknutie primárnej tlakovej nádrže.
Len čo bola odhodená časť strechy, spôsobil prísun kyslíka kombinovaný s extrémne vysokou teplotou paliva a grafitového moderátora reaktora horenie grafitu. Tento požiar veľkou mierou prispel k rozptýleniu rádioaktívneho materiálu a celkovej kontaminácii vonkajších oblastí. Rozžeravené trosky vymrštené z reaktora vyvolávali ďalšie, menšie požiare.[9] Kryt reaktora síce dopadol naspäť, ale zasekol sa našikmo v diere, ktorú prerazil, takže jadro reaktora zostalo obnažené.
Existujú spory ohľadom presného poradia udalostí po 1:22:30 miestneho času, vinou nezrovnalostí medzi správami očitých svedkov a záznamami z elektrárne. Najčastejšie prijímaná verzia bola už popísaná vyššie. Podľa tejto teórie nastala prvá explózia asi o 1:23:47, 7 sekúnd potom, ako operátori spustili „rýchle odstavenie“. Niekedy sa tvrdí, že explózia sa stala „skôr“ alebo že nasledovala okamžite po aktivácii havarijnej ochrany (to bola pracovná verzia sovietskej komisie študujúcej haváriu). Rozdiel je dôležitý, pretože pokiaľ by sa reaktor dostal do kritického stavu niekoľko sekúnd po spustení rýchleho odstavenia, jeho zlyhanie sa musí pripísať zlej konštrukcii regulačných tyčí, naproti tomu explózia v okamihu spustenia rýchleho odstavenia by skôr ukazovala na chybu operátorov. V čase 1:23:39 bola v oblasti Černobyľa skutočne zaznamenaná slabá seizmická udalosť podobná zemetraseniu s magnitúdou 2,5. Táto udalosť mohla byť spôsobená explóziou alebo mohlo ísť len o náhodnú zhodu okolností.
Ruskí vedci v 2. polovici 90. rokov a ruskí fyzici Sergej Pachomov a Jurij Dubasov v roku 2008[13] zverejnili špekulácie, že okrem parného výbuchu došlo v reaktore aj k nukleárnemu výbuchu podobne ako pri výbuchu atómovej bomby. Takýto scenár je ale veľmi nepravdepodobný až vylúčený,[4] predovšetkým kvôli veľkým odlišnostiam v konštrukcii jadrových reaktorov v porovnaní s jadrovými bombami.
Výbuch zničil väčšinu svetiel, okien a elektrických systémov bloku 4.[5] Jeden z preživších, Alexander "Saša" Juvčenko, uviedol, že hrubé betónové steny budovy sa ohli ako guma, všetko zahalila para, tma, a bolo počuť desivé syčanie. V prvom okamihu sa domnieval, že vypukla vojna.[5][9][14]