Kniha Novoročný výstup na Jaseninu autora Jakuba Juhása predstavuje významný literárny debut, ktorý sa v roku 2016 dostal medzi desať najlepších diel podľa poroty prestížnej súťaže Anasoft litera. Toto dielo, vydané českým vydavateľstvom Rubato, zaujalo aj napriek svojej nenápadnosti vo finálovom výbere, spôsobenou rozsahom a striedmou grafickou úpravou.
Jakub Juhás: Profil debutanta
Jakub Juhás, narodený v roku 1990 v Lučenci, je autor, ktorý do literárneho sveta vstúpil ako relatívne neznámy, hoci sa už niekoľko rokov aktívne pohybuje v oblasti kultúry. Študoval kulturológiu na FF UKF v Nitre a teóriu interaktívnych médií na FF MU v Brne. Širokej verejnosti je známy ako hudobný publicista so záujmom o experimentálnu scénu a má skúsenosti aj z organizačných tímov rôznych umeleckých festivalov v Bratislave, Nitre či Prahe.
Jeho literárny debut bol prekvapením, čo mohlo zvýšiť potenciálny záujem o knihu, najmä ak dielo kooperuje s literárnou kvalitou. Vydavateľstvo Rubato vydalo „Novoročný výstup na Jaseninu“ v originálnom slovenskom jazyku.
„Lokalizmus“ v slovenskej próze a kontext diela
Juhásova debutová próza je často vnímaná v kontexte „lokalizmu“ alebo „regionalizmu“, jednej z aktuálnych a produktívnych línií v súčasnej slovenskej próze. Tento prúd, ktorého revitalizácia sa považuje za dobovo príznačnú, kladie dôraz na zasadenie príbehu do mikrosveta a zvýraznenie priestorových kategórií literárneho diela, ktoré odkazujú na rekonštruovateľný či celkom konkrétne vymedzený geografický priestor.
Z tohto faktu priamo vyplýva posilnenie nefiktívnych, napríklad dokumentárnych, ale aj (auto-)biografických prvkov týchto próz. Sociologickou zvláštnosťou lokalizmu je, že ide v podstate o čisto mužskú líniu súčasnej mladej prózy. K najstaršej generácii regionalistov ako Dušan Dušek a Milan Zelinka sa poetologicky odlišným spôsobom zaradili autori ako Agda Bavi Pain, Víťo Staviarsky a z mladších autorov Ján Púček. Rodáci z Lučenca, Juhás a Peter Balko, sú však ako spisovateľské typy, štýlovo, naturelom a poetikou, úplne odlišní. Juhás má blízko k Marošovi Krajňakovi, ide o regionálnu alternáciu jeho základného autorského gesta, hoci Juhás zatiaľ nedosiahol hlbšiu dejinnú ukotvenosť Krajňakovho rozprávača.
Štruktúra a naratívny koncept „Novoročného výstupu“
Kompletný názov knihy znie: „Novoročný výstup na Jaseninu cez Horné Fafáky, Sebedinú, Sedlo Prieraz, Šutovu jamu a Brložno.“ Dielo sa skladá z desiatich krátkych kapitol, ktoré rozvíjajú relatívne samostatné obrazy či mikropríbehy, a z dvoch kratučkých apendixov, ktoré sa priestorovo viažu priamo k takmer tisíc metrov vysokej hore Jasenina a majú funkciu akýchsi kóanov, záverečných námetov na rozjímanie či meditáciu na tému osobnej identity rozprávača (autora).
Názov knihy a názvy jednotlivých kapitol tu hrajú významnú úlohu, pretože tvoria špecifický a originálny konceptuálny rámec lyrizujúco-reflexívnemu rozprávaniu, ktoré svojím vyznením odkazuje až k slovenskému naturizmu. Názvy totiž naznačujú vzťah k špecifickému „žánru“ turistického bedekra, presnejšie odbornému opisu peších turistických ciest. Napríklad úvodná kapitola má názov „Z Matúšovie vrchu na Hrbáky po modrej“, druhá kapitola „Z Hrbákov na Fafáky po modrej“ atď. Názvami načrtnutá línia rozprávačovej osobnej cesty (v doslovnom aj metaforickom pláne) je potom konfrontovaná s mikropríbehmi z jednotlivých kapitol.
Témy a motívy
Kniha ponúka panoptikum zvláštnych ľudských bytostí: lesných robotníkov, osamelých žien, obyvateľov opustených usadlostí či iných objektov, ľudí sociálne či zdravotne hendikepovaných. Jakub Juhás vykresľuje slovenskú dedinu a osudy v nej, kde obyvateľstvo časom mizne za prácou inam, alebo zostáva a upadá. Miestopisná kartografia zamlčaných príbehov z hladovej doliny na juhu Slovenska zachytáva duchovný a biologický rozklad, nehybnosť, nezáujem a ničotnú zemitosť, vypozorovanú a vypočutú z posedov a rozhľadní počas neskorej jesene a počiatočnej zimy.
„Najstaršia generácia, pamätajúca si zlaté sklárske časy dediny, keď dôležité obchodné trasy presahovali mierku regionálnych máp, nevedome zanechala márny boj s tichom a rezignovane, zabúdajúc na svojho dávneho nepriateľa, vykonávala tie isté chorobné rituály, no akútnosť v ich prípade nahradila senilná zotrvačnosť. Ticho v dedine pohlcovalo zvuky a len raz za čas prenikol cez jej okrajové časti nepatrný zvuk.“
Abstraktné uvažovanie o archetypálnych otázkach života a smrti sa v Juhásovej próze často spája s tradičným lyrizujúcim výrazivom: „Túžil som opäť vidieť lesy nad rodnou dedinou, lúky rozdeľujúce chotáre, počuť zvoniť zvon z červenej veže miestneho kostola a hlavne, dotknúť sa stien domu, v ktorom som prežil šťastné detstvo.“ Rámec turistického sprievodcu vhodne koriguje inak pomerne nadsadenú existenciálnu nástojčivosť tohto lyricko-reflexívneho textu, ktorý má aj isté filozofické ambície. Autor je presvedčivejší skôr v schopnosti evokovať atmosféru ľudského a civilizačného zmaru, rozvratu, ale naopak aj obnovovania moci prírody.
Motív sebahľadania je ústredný: les, pochod v ňom, odkrývanie a upadanie do jeho skrytosti, stretávanie sa s inými ľuďmi - to všetko sú nástroje sebapochopenia, návratu k sebe samému. Filozofické odkazy sú prítomné, napríklad prostredníctvom motívu heideggerovskej svetliny: „Na tomto mieste sa rozostúpila tma, aby sem vnikol pás svetla osvetľujúci ľudské plaholčenie sa, strácajúce dole v dedine všetok svoj význam, vieru, pravdu, lásku a iné vymierajúce hodnoty. Čistinka, presnejšie nazývaná aj svetlina vďaka svetlu valiacemu sa obrovskou silou medzi husté koruny stromov, bola miestom nevyhnutného nadhľadu oslobodzujúceho človeka od ťažkopádnosti vlastných skúseností a skalopevného rádu.“
Kniha má dve základné polohy: formálny experiment spočívajúci v prepojení funkčne, žánrovo a pragmaticky doteraz spolu nefungujúcich štruktúr a tradičný žáner iniciačného cestopisu s katarzným momentom návratu. Rozprávač sa vracia do rodného kraja, hľadá korene a nanovo nadväzuje komunikáciu s priestorom, ale aj s rodinnými predkami do tohto priestoru ukotvenými, ako to naznačuje už dedikácia knižky: „Venované mojim dedom...“ Návrat Juhásovho rozprávača je striedmy, očakávania sú menšie a city tlmené, čo autor ilustruje frázou: „Vidím steny rodného domu.“
Pre Juhása sú prázdnota a rozklad vyslovene pozitívne fenomény. Postavy z „Novoročného výstupu“ nepovažuje za defektné, skôr si zaslúžia pozornosť. Defektné sú podľa neho skôr postavy, ktoré ich pozorujú z mestských centier, stavajú si v ich susedstve chaty a vymýšľajú nezmyselné projekty.
TOP 10 - Najkrajších Dedín Slovenska
Jazyk a štýl
Juhásov jazyk možno stručne charakterizovať ako abstraktnosť, impresívnosť, naratívna fragmentárnosť a „literátskosť“. Kritici knihe okrem redakcie vyčítali aj ťažkopádny jazyk a akúsi topornosť výrazu, no zároveň sa objavili úvahy, či nie je tento spôsob vyjadrovania zámerom. Autor pripúšťa, že na niektorých miestach je to zámer, na iných nie. Označuje to skôr za prirodzenosť, odraz jeho vtedajšieho uvažovania, ktoré by z dnešného pohľadu nijako nemenil. Táto „chybovosť výrazu“ je daná čiastočne autorským idiolektom (napríklad záľuba v pasívnych vetných konštrukciách), ale aj slabšou editorsko-korektorskou prípravou textu.
Autor si uvedomuje, že v určitých častiach môže text čitateľa zadrhávať alebo ho „vykopnúť von z textu do priestoru, v ktorom sa práve nachádza.“ To si vyžaduje čitateľské úsilie a ochotu vrátiť sa k textu. Z jazykovo a štylisticky kostrbatej, myšlienkovo skôr načrtnutej než prepracovanej výpovede presvitá základný motív sebahľadania.
Inšpirácia a proces tvorby
Juhás sám vníma „Novoročný výstup na Jaseninu“ ako fiktívny cestopis a meditatívny bedeker, pre ktorý sú konkrétne reálie mimoriadne dôležité. „Potrebujem si ich obchytať, prechodiť, pozorovať ich z dlhodobejšieho hľadiska,“ hovorí autor. Snaží sa rozpoznať rôzne detaily krajiny, či už zvukové alebo vizuálne, čo je možné len po viacerých návratov na miesto činu. Trasu, v rámci ktorej sa príbeh prezentuje, mnohokrát prešiel pešo alebo na bicykli a k jej úsekom sa dlhodobo, aj keď nepravidelne vracia.
Približne v polovici trasy stojí autorova chata, čo zohráva istú rolu v nostalgii a premenách prostredia, ktorých bol od detstva súčasťou. Má na mysli predovšetkým vymieranie alebo odchod miestnych lazníkov do dedín v dolinách. „Na začiatku bola krajina, až neskôr sa v nej objavili príbehy. Tie som odpozoroval, vypočul a zapísal priamo v teréne. Následne som sa snažil od textu odstúpiť, zabudnúť na videné a doplniť tam veci, ktoré som si prial vidieť.“
Ako absolvent interaktívnych médií a autor zaoberajúci sa experimentálnou hudbou, kládol veľký dôraz na počúvanie, ktoré stálo na počiatku knihy. Zaujímalo ho, aké zvuky sú v doline, priehradnom múre, na čističke, v dedine. Ide o hľadanie novej matérie a jej nekonvenčné usporiadanie, pričom experiment sa môže a nemusí podariť, v čom spočíva jeho čaro. „Počúvať je fajn, no počúvať kriticky ešte viac,“ dodáva Juhás.
Ukážky z diela: Hĺbka a atmosféra
Atmosféru a štýl diela najlepšie ilustrujú pasáže priamo z textu, ktoré vtiahnu čitateľa do špecifického sveta Novoročného výstupu na Jaseninu. Ide o fiktívny cestopis, ktorý sa ponára do detailov krajiny a ľudských osudov.
„Na jednom z hrobov, neďaleko od hlavného kríža stojaceho na križovatke chodníkov cintorína, plápolá v plastovom kahanci malý plameň, pričom občas olizne jeho červené steny. Plameň čoskoro zoškvarí kahanec na čierny uhoľ a popri tom pohltí všetko nežijúce a nečerstvé, čo leží navŕšené na novopoloženej mramorovej doske prikrývajúcej urnu trojdňového batoľaťa.“
Príroda hrá kľúčovú úlohu, často reflektujúcu vnútorné stavy a osudy postáv. „Včera nepršalo a nebude pršať ani zajtra. Nebude pršať toľko dní, že pri spätnom pohľade miestnych obyvateľov by bola časová dĺžka medzi posledným a nasledujúcim dažďom označená slovom večnosť. Pozorovateľ hore na hrádzi dokáže vypočítať toto rozmedzie a zaokrúhliť výsledné číslo na minúty, dokáže určiť presný pokles a nárast vodnej hladiny, silu a energiu vodného toku, pozná presný počet medveďov pohybujúcich sa v jeho obchádzkovom rajóne a vie s úplnou istotou ukázať prstom na miesto, nachádzajúce sa na protiľahlom brehu, kde rastú aj v neskorej jeseni kozáky.“
Dielo je plné pozorovaní úpadku a ticha. „Pamätá si výbuchy spojené so stavbou nádrže, nerobí mu problém na diaľku predpovedať postupné zhasínanie svetiel v oknách domov v dedine pod hrádzou. Pozná názvy ulíc, čísla domov a mená ľudí zhasínajúcich svetlá. Je to už pár ročných období, čo poslednýkrát obkrúžil miestny kostol a nikým nevidený zamieril po neosvetlenej hlavnej ulici smerom von z dediny, do tmy.“
V texte sa objavujú aj mikrosnímky zo života zvierat, ktoré podčiarkujú drsnú realitu prostredia. „Ochabnuté teplé telo vnárajúce sa do hustého bahna. Piatou a poslednou obeťou bola kuna menšieho vzrastu s nezameniteľným zlatým hrdlom, ktorá si plod odtiahla medzi holé steny kedysi slávnych sklární. Plod po malých kúskoch zožrala. Cez rozbité okno bolo vidieť časť mesiaca a siluetu komína. V minulosti sa na mieste vynímal nápis, dnes len prvé písmeno abecedy A. Keď mesiac zašiel za Tri Chotáre, vrch nachádzajúci sa severozápadne od kostolnej veže, kuna už dávno spala. Východu slnka sa nedožila aj napriek tomu, že chvíľu pred rozvidnením podnikla poslednú púť naprieč dedinou. Za jej hranice sa už nedostala.“
Kniha často vykresľuje stretnutia a interakcie medzi ľuďmi, hoci aj nepriame. „Ráno sa pod komínom stretli dvaja muži, obaja odetí v maskáčovej súprave. Na nohách mali obuté gumené čižmy a tesne nad oči zarazené ušanky. Zrak upierali ponad strechy domov na protiľahlú lesnú strán. Obaja mysleli na to isté, na omrznuté ruky a prácu, ktorá ich čaká v lese vysoko nad dedinou a na tichý šum potoka, ktorý sem doliehal cez koruny stromov bez jediného lístka. Práve tento zvuk, splývajúci s dychom, zamestnával myseľ oboch mužov. Chvíľu trýznil ich rozospaté uši, zatiaľ čo sa im na pery dráala otázka o zdroji zvuku. Ani jeden ju však nevyriekol. Miesto toho sa svorne pohli dole kopcom.“
Rozprávanie sa sústreďuje aj na detaily chôdze a vnímania okolia. „Najskôr preťali hlavnú ulicu, obišli kríž, pri ktorom ležala kopa lístia, nevnímajúc hukot vody prešli ponad kamenné koryto, odriekavajúc v duchu otčenáš, pozorujúc si pri tom špičky zablatených čižiem. Hoci už nepršalo niekoľko týždňov, pôda bola mokrá. Ulice lemovali brázdy po kolesách, v brázdach sa držala voda a vznikali úzke stružky, hadiace sa ako cievna mapa medzi domami s poznávacími číslami od 1 do 313.“
Psychologické portréty postáv sú podané prostredníctvom ich vnútorných monológov a nepatrných gest. „Nižší muž mal okolo krku uviazanú červenú šatku. Už niekoľko dní, vždy po prebudení, pociťoval bodavú bolesť v krku. Stačilo by stráviť jeden či dva dni v posteli a bolesť by v tichosti opustila telo. Muž, volajúci sa Lempochner, to veľmi dobre vedel, no namiesto domácej liečby kráčal pozdĺž potoka, pričom obozretne sledoval šľapaje svojho spoločníka Fatyaru, idúceho v tesnom predstihu a popritom nepozorovane našľapoval do jeho stôp. Nebol v tom žiaden zámer, ako by sa mohlo spočiatku zdať, skôr ho vábil čistý pôžitok z hry. Lempochner sa snažil napodobniť krok muža pred sebou, zosúladiť s ním chôdzu a aspoň na chvíľu viditeľne spojiť svoj pohyb s inou živou bytosťou.“
Fatyarove myšlienky o zvuku potoka sú príkladom meditatívnych pasáží. „Fatyaru opäť prepadli myšlienky o zdroji zvuku, ktorý len pred chvíľou počul povyše dediny. Teraz, kráčajúc popri potoku si bol celkom istý, že ten rozliehajúci sa tón patril žblnkotajúcej vode. Rozmýšľal o tomto zvuku ako o neviditeľnom obale zeme. Predstavoval si neviditeľnú prikrývku položenú nad dedinou, pevne upevnenú na jej hraniciach. Jej stredom pretekal potok. K čomu by takáto prikrývka mohla slúžiť? Je za ňou úplné ticho vystihujúce neprítomnosť človeka alebo je to ochrana našej dediny pred hlukom nezmerateľného vesmíru a rôznych pohybov v ňom?“
Tieto ukážky spoločne vytvárajú obraz diela, ktoré je hlboko prepojené s krajinou, jej zvukmi a tichom, a s osudmi ľudí v nej, čo všetko slúži ako podklad pre hľadanie identity a reflexiu existencie.