Svätokrádežné prijímanie predstavuje prijímanie Eucharistie v stave smrteľného hriechu. V takomto prípade sa človek previní tým, že nerozpoznáva Telo a Krv Pána a prijíma ich sám sebe na odsúdenie. Jedným z kľúčových účinkov prijímania Eucharistie je získanie posväcujúcej milosti. Množstvo tejto milosti však nie je vždy rovnaké a závisí od vnútornej a vonkajšej dispozície prijímajúceho. Ak človek pristupuje k prijímaniu ledabolo, bez náležitej prípravy a zbožnosti, nemá to vplyv na platnosť Eucharistie, ale ovplyvňuje to množstvo dobier, ktoré z nej poberá.
V minulosti, v tzv. "predkoncilových" časoch, sa katolíci učili praktizovať cnosti a vyhýbať sa smrteľnému hriechu s túžbou po dokonalom zjednotení s Pánom a dosiahnutí večnej slávy. Učili sa, že prijatie Pána Ježiša v stave smrteľného hriechu je ďalším, ešte horším hriechom - svätokrádežou. Dôraz sa kládol na prijímanie s najväčšou úctou a zbožnosťou, dodržiavanie eucharistického pôstu, dobrú svätú spoveď s ľútosťou a úmyslom vyhýbať sa hriechom, aby sa obnovilo priateľstvo s Bohom.
Otázkou zostáva, či väčšina súčasných katolíkov tomuto verí, akceptuje to, alebo dokonca rozumie. Udalosti, ktoré viedli k súčasnému stavu, neboli výsledkom jednodňového procesu. Bol to dlhý, pomalý proces postupného rozriedeného posvätnosti svätej omše a úcty k Najsvätejšej sviatosti, sprevádzaný inštitucionálnym tolerovaním množiacich sa svätokrádeží.
Postupné oslabovanie úcty k Eucharistii
Tento proces, podobne ako zmeny dosiahnuté "salámovou metódou", prebiehal stupňovito. Začalo sa to zmenou vonkajšieho postoja pri svätom prijímaní. V novej omši sa úctivé kľačanie pri oltárnej mriežke zamenilo za státie. Na Západe sa v 70. rokoch pridalo prijímanie do ruky, čo predstavovalo zásadný rozchod s tradíciou trvajúcou viac ako 15 storočí. Zjavným dôsledkom bolo postupné presvedčenie, že Najsvätejšia sviatosť nie je až taká tajomná a posvätná, aby si vyžadovala osobitné obrady. Ak ju možno prijať do ruky ako obyčajný chlieb, aký je potom rozdiel oproti sušienkam podávaným na večierku?
Pod modernistickou zámienkou "obnovy starodávnej praxe", ktorú však Cirkev z rozumných dôvodov dávno opustila, bol systematicky oslabovaný cit pre posvätnú úctu a velebnosť Najsvätejšej sviatosti. V krajinách ako Slovensko, kde prijímanie na ruku nebolo povolené, bolo toto zavedené podlo a úskočne vďaka pandémii COVID-19. Konferencia biskupov Slovenska horlivo uisťovala, že situácia sa vráti do normálu po pominutí pandémie.
Druhým významným krokom bolo povolenie laických rozdávateľov svätého prijímania. Tým sa posilnil dojem, že podstatná odlišnosť kňaza a laika už nehrá úlohu a nariadenia, podľa ktorých s anjelským chlebom môžu manipulovať len posvätené ruky, neplatia. Hoci kňaz stále musí vysloviť "zázračné slová", následne môže ktokoľvek, napríklad Hana, strýko Martin, miništrant Janko alebo ktokoľvek iný, roznášať misky a kalichy s "symbolmi členstva v klube", prirovnávané ku keksu.
Opatrnosť v zaobchádzaní s premenenými hostiami prakticky zmizla. Prečo by mali kňazi dávať pozor na padajúce odrobinky, umývať si po prijímaní prsty nad kalichom, keď premenené hostie môže rozdávať hociktorý laik na ruku? Výsledkom bolo oslabenie a skazenie viery ľudu vo Svätú omšu ako skutočnú obeť a v Eucharistiu ako skutočné Telo a Krv Ježiša Krista. Niet sa čo čudovať, že väčšina ľudí prestala zachovávať eucharistický pôst a opustila predstavu, že na sväté prijímanie sa treba pripraviť svätou spoveďou.
Obdobie "novej jari Cirkvi", "nových letníc" a pokoncilnej liturgickej reformy je polstoročím strašného liturgického úpadku a rozporov vo viere Cirkvi v najvznešenejšie tajomstvo Kristovho Tela a Krvi. Vedomie rozdielu medzi hodným a nehodným prijímaním "vyletelo komínom".
Následky a súčasná situácia
Dnes vo väčšine západných krajín všetci vstanú a idú na sväté prijímanie. Je to súčasť omše, majú na to právo a nárok, a preto to robia. Nespytujú sa sami seba, ani nerozoznávajú Telo a Krv, ako nalieha sv. Pavol. Sotva kto pristupuje k spovedi, uvedomujúc si hriech, a sotva kto nepristupuje k Eucharistii, uvedomujúc si hriech. Málokedy tiež nejaký kňaz káže o správnej dispozícii ku svätému prijímaniu.
V súčasnej situácii, keď k svätému prijímaniu pristupujú všetci z nemnohých katolíkov, ktorí ešte chodia na omšu, by vylučovanie hŕstky tzv. "znovuzosobášených rozvedených" vyzeralo ako krutý, neobvyklý trest. Keďže na sväté prijímanie môžu chodiť notorickí masturbátori, antikoncepciu užívajúce "katolícke páry", smilníci, sodomiti a rodiny, ktoré chodia na svätú omšu, liberálne a progresívne krídlo Cirkvi, ktoré dnes predstavuje jej väčšinu, nerozumie, prečo niekto namieta proti ôsmej kapitole Amoris laetitia a jej zákernej poznámke pod čiarou.
Omšu chápu ako sprítomnenie poslednej večere a Eucharistiu ako bratské zhromaždenie, prežívanie spoločenstva, potvrdenie hodnoty človeka a "oslavu nekonečnej Božej lásky". V rámci tejto prízemnej a povrchnej teológie nie je priestor pre nároky či zákazy: každý je vítaný a všetko sa dá! Eucharistia je pokrm, ktorý vyjadruje aj to, že Boh vychádza v ústrety hriešnikovi, preto nikoho nemožno z tej hostiny vylúčiť.
Amoris laetitia je ďalším krokom 50-ročného procesu, ktorý má v chápaní ľudu zbaviť omšu jej transcendentného, tajomného, hrozného a veľmi náročného sviatostného realizmu a prezentovať ju len ako obyčajnú večeru s obyčajnými ľuďmi, konajúcimi obyčajné veci, len pre nejaký cieľ spojený s týmto svetom. Ide pri takej omši aj o niečo iné ako o pristúpenie k prijímaniu? Možno tam ísť len kvôli klaňaniu sa Bohu a rozjímaniu o Jeho kráse a dokonalosti? V novus ordo omši prakticky neexistujú príležitosti na adoráciu a kráse boli tiež zatvorené dvere. To masívne prispelo k ešte väčšiemu úpadku úcty ku Kristovmu Telu.
V realite je omša nekrvavým sprítomnením obety kríža, ktorá sa deje nekrvavým spôsobom na našich oltároch. Je to súčasne nebeská svadobná hostina osláveného Krista. Sviatosť Eucharistie si vyžaduje náš súhlas viery. Keď po pozdvihnutí premeneného chleba a vína kňaz zvolá: "Hľa, tajomstvo viery", ľud odpovie: "Smrť tvoju, Pane, zvestujeme a tvoje zmŕtvychvstanie vyznávame, kým neprídeš v sláve". Je to naše vyznanie viery v smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša, ktorého nevidíme, tak ako ho videli apoštoli, ale veríme, že ostáva medzi nami prítomný tajomným spôsobom ako chlieb a víno.
V tomto čase očakávania druhého príchodu Krista je dôležité uskutočňovať jeho slová: "Toto robte na moju pamiatku." Čo neznamená len opakovať tie isté slová a robiť tie isté úkony, ktoré robil Ježiš pri poslednej večeri. Nestačí len chodiť do kostola a jesť eucharistický chlieb. Je nevyhnutné vojsť do logiky Ježiša, do logiky chleba lámaného pre všetkých a do logiky vyliateho kalicha. Znamená to mať jeho srdce, ktoré je schopné žiť a zomrieť pre druhých. Eucharistia by bola prázdnym znakom, ak by sa v nás nepremenila na silu milovať. Ježiš nás pozýva k svojmu stolu, aj keď vie, že sme slabí a schopní ho zradiť a opustiť, napriek tomu láme pre nás chlieb, aby sme aj my robili podobne.
"Veď ja som od Pána prijal, čo som vám aj odovzdal, že Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku.“ A tak vždy, keď budete jesť tento chlieb a piť tento kalich, zvestujete Pánovu smrť, kým nepríde. Kto by teda jedol tento chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi." (1 Kor 11, 23-27)
Historické pohľady a tradícia prijímania
V Korinte bolo normálne, že sa veriaci v nedeľu stretávali v dome bohatších kresťanov a slávili pamiatku Pánovej večere. Išlo o skutočnú večeru, na ktorú si nosili jedlo. Po požehnaní eucharistického chleba konzumovali to, čo si priniesli. Stávalo sa však, že bohatí začali večerať skôr, ako sa chudobní vrátili z práce, zjedli skoro všetko a na večeru Pána so všetkými ostalo len veľmi málo. Keďže zhromaždenie strácalo náboženský význam, sú v tomto liste napomenutí.
Pavol im pripomína tradíciu slávenia Eucharistie, ktorú sám prijal, a že majú účasť na večeri, pri ktorej si sprítomňujú mimoriadne gesto Ježišovej lásky - jeho sebadarovanie sa pre nás. Výstraha pred nehodným prijímaním je pre všetkých, ktorí nemajú minimálnu vieru, že pri svätej omši slávime najväčšie gesto Ježišovej lásky. Prijímajú nehodne, ak im chýba túžba deliť sa v láske a byť solidárni s chudobnými.
Dnes sa väčšinou nespája svätá omša a spoločné stolovanie, čo môže viesť k veľkej anonymite a liturgickému formalizmu. Úlohou rodičov pred svätým prijímaním je byť nablízku svojim deťom a pomôcť im, aby sa tešili nie na hostinu a darčeky, ale na stretnutie s Pánom Ježišom v Eucharistii.
Prípad malej Imeldy z Bologne (1321-1333), ktorá podľa tradície zázračne prijala sväté prijímanie a zomrela, je síce nezvyčajný, ale poukazuje na hlbokú túžbu po Eucharistii už u detí. Jej príbeh môže v deťoch prebudiť otázky o tom, ako by chceli prežiť svoje prvé stretnutie s Ježišom v Eucharistii.
V kontexte prípravy na prvé sväté prijímanie je dôležité zamerať sa na tajomstvo Ježiša, ktorý pozýva deti na svoju hostinu, kde sa im dáva za pokrm. Ježišov stôl má ešte voľné miesta, a jedno je určite pre každé dieťa. Aktivity zamerané na hľadanie najdôležitejšieho momentu svätej omše, kde kňaz vyslovuje slová premeny chleba na telo a vína na krv, pomáhajú deťom pochopiť tento zázrak.
Keď nám kňaz podá "Telo Kristovo", odpovedáme "Amen", čo znamená "verím". Je dôležité, aby sme tento moment prežívali s plným vedomím jeho významu.
Obnova liturgie a úcta k Eucharistii
Cirkev na svojej púti do nebeského Jeruzalema rastie a buduje sa pôsobením Ducha Svätého, najmä prostredníctvom bázne pred Bohom, nadprirodzenými skutkami viery, nádeje a lásky a konkrétnymi skutkami adorácie voči vtelenému Bohu v jeho viditeľných prejavoch, predovšetkým v jeho prítomnosti pod závojom eucharistickej sviatosti. Cirkev od začiatku svojej historickej cesty prežívala najplodnejšie chvíle a obdobia, keď vzdávala hlbokú úctu a adoráciu Najsvätejšej Eucharistii.
Posvätná liturgia Cirkvi, a najmä liturgia eucharistickej obety, je pokračovaním modlitby, ktorú Kristus, Veľkňaz, obetoval Bohu na zemi a teraz ju s hlbokou úctou naďalej obetuje v nebi. Modlitby a gestá, ktoré sa konajú s úctou, oddanosťou a svätou bázňou pred Bohom, sú skutočne letničné. Takýmito letničnými momentmi, naplnenými Duchom Svätým, sú predovšetkým hlavné momenty počas svätej omše: moment premenenia a svätého prijímania.
Autentická obnova a reforma života Cirkvi sa musí začať obnovou liturgie, teda prehĺbením zbožnosti a bázne Božej v liturgických obradoch. Hlavné zásady Druhého vatikánskeho koncilu týkajúce sa liturgie zahŕňajú: 1) aby obrady jasnejšie vyjadrovali svoju orientáciu na Boha, na nebo, na kontempláciu; 2) aby sa jasnejšie vyjadrila posvätnosť textov a obradov; 3) aby nedochádzalo k inováciám, ak nie sú organicky spojené s existujúcimi formami a ak neprinášajú autentický duchovný úžitok.
Keď je v najsvätejších a ústredných okamihoch svätej omše menej prejavov úcty a bázne pred Bohom, vtedy je nepochybne menej ovocia Ducha Svätého, menej Turíc, menej pravého "aggiornamenta", menej duchovného pokroku, ale naopak, dochádza k regresu v kresťanskej viere a zbožnosti. Spôsob, akým veriaci prijímajú sväté prijímanie, ukazuje, či je pre nich sväté prijímanie nielen najposvätnejšou skutočnosťou, ale aj najmilovanejšou a najsvätejšou osobou.
Prijímanie na ruku a jeho dôsledky
Prijímanie Kristovho tela v malej hostii si vyžaduje hlbokú vieru a čistotu srdca a zároveň jednoznačné gestá adorácie. To bolo stálou charakteristikou katolíkov všetkých vekov. Už v prvých storočiach sa veriaci nedotýkali posväteného chleba prstami. V 6. storočí Rímska cirkev rozdávala posvätnú hostiu priamo do úst. V stredoveku veriaci začali prijímať Kristovo Telo kľačiac, vo vonkajšom jasnejšom vyjadrení adorácie.
V našich časoch je v mystickom Kristovom tele hlboká rana spôsobená modernou praxou prijímania na ruku, ktorá sa zásadne líši od analogického obradu v prvých storočiach. Táto prax je najhlbšou ranou z nasledujúcich dôvodov:
- Udivujúci minimalizmus v gestách adorácie a úcty: Takmer absencia každého znaku adorácie.
- Zaobchádzanie ako s bežným jedlom: Vlastnými prstami zdvihnúť Posvätnú hostiu a vložiť si ju do úst. Toto gesto spôsobuje u mnohých veriacich, najmä u detí a dospievajúcich, vnímanie, že pod Posvätnou hostiou nie je prítomná Božská osoba Krista, ale skôr náboženský symbol.
- Početné straty úlomkov Svätej hostie: Úlomky často padajú na zem, prilepia sa na dlaň a prsty, a sú drvené pod nohami ľudí.
- Čoraz častejšie kradnutie posvätných Hostií: Spôsob prijímania priamo vlastnou rukou takéto krádeže účinne uľahčuje.
V Cirkvi a na tejto zemi neexistuje nič, čo by bolo také posvätné, také božské, také živé a také osobné ako Sväté prijímanie, pretože je to sám eucharistický Pán. Napriek tomu sa mu dejú tieto poľutovaniahodné veci. Je nepochopiteľné, že mnohé osoby v Cirkvi túto ranu neuznávajú, považujú túto záležitosť za druhoradú a dokonca sa čudujú, prečo sa o tejto téme hovorí. Ešte viac je nepochopiteľné, že mnohé osoby v Cirkvi túto prax prijímania na ruku obhajujú a šíria.
Svätý Ján Fisher už v roku 1526 vyslovil pravdu: "Skutočne, keď niekto pozorne sleduje obdobia duchovného rozkvetu Cirkvi a obdobia degenerácie, ako aj rôzne reformy, ktoré často nasledovali jedna po druhej, musí si uvedomiť toto: príčinou degenerácie v Cirkvi je takmer vždy zanedbávanie a zneužívanie tejto najsvätejšej Sviatosti oltárnej. Na opačnej strane si však všimne toto: časom skutočnej reformy a rozkvetu života Cirkvi vždy predchádzala nežná úcta k tejto najsvätejšej sviatosti."
Čas nového duchovného rozkvetu Cirkvi nevyhnutne potrebuje hlbšiu vieru a bohatšie a vernejšie prejavy úcty k Eucharistii. Keď viera v Eucharistiu slabne a keď eucharistické obrady, najmä vo chvíli svätého prijímania, vykazujú menej znakov adorácie, potom život Cirkvi určite nekvitne a očakávania blahoslaveného Jána XXIII. sú istým spôsobom zmarené.
Hodnota Eucharistického pôstu a prípravy
Mnohí katolícki veriaci majú naučené, že hodinu pred svätým prijímaním sa nesmie nič jesť a piť s výnimkou vody a liekov. Eucharistický pôst je súčasťou procesu pokánia, ktoré máme konať pred tým, než sa spojíme s Kristom v Oltárnej sviatosti. Podľa predpisov kánonického práva patrí tento druh pôstu medzi povinné.
Zmyslom pokánia je vnútorná premena a návrat k Bohu. Eucharistický pôst je teda jedným z prejavov pokánia, ktorým sa vnútorne pripravujeme na prijatie Krista v Eucharistii. Cirkev vždy zdôrazňovala zodpovednú prípravu na každé sväté prijímanie a pripomínala podmienky, za ktorých je možné pristúpiť k stolu Kristovho tela: oslobodenie od hriechov a od akejkoľvek náklonnosti k nim a predsavzatie viac nezhrešiť.
Hlavný zmysel eucharistického pôstu je primäť človeka k tomu, aby si najmenej hodinu pred prijatím Eucharistie začal naozaj intenzívne uvedomovať, čo sa udeje, aby mal k dispozícii aspoň jednu hodinu na sústredené skúmanie samého seba a aby sa aspoň hodinovou askézou na jej prijatie disponoval. Dobrom eucharistického pôstu je zodpovedná kajúca príprava na prijatie Krista.
Vo všeobecnosti platí, že sa môžeme pokojne kedykoľvek napiť čistej vody, prípadne užiť lieky. Existuje formálna výnimka pre kňaza, ktorý môže niečo požiť medzi svätými omšami, ktoré celebruje bezprostredne po sebe. Osobitne treba vnímať chorých, ktorým prinášame sväté prijímanie k lôžku.
Nedodržanie eucharistického pôstu môže byť považované za minutie cieľa, ktorým je pripraviť sa vhodným a predpísaným pokáním na sväté prijímanie. Kto nechce dodržiavať eucharistický pôst, dopúšťa sa hriechu, lebo odmieta tento kánonicky predpísaný skutok pokánia.
Duchovné prijímanie
Koronavírus obmedzil aj náš duchovný život a z doteraz bežne dostupných svätých omší, sviatostí zmierenia či prijímania Eucharistie sa odrazu stali výnimočné udalosti. Cirkev nám preto ponúka duchovné prijímanie. Duchovné a sviatostné sväté prijímanie tvorili a tvoria jednotu, ktorá sa sprvu považovala za nerozlučiteľnú. Duchovné sväté prijímanie a jeho využívanie je známe už po stáročia.
Duchovné prijímanie je spôsob, ako sa spojiť s reálnou prítomnosťou Ježiša Krista prítomného v Eucharistii, aj keď túto sviatosť nemôžeme prijať. Nejde teda o "duchovný spôsob prijatia sviatosti Eucharistie", ako sa často domnievame. Duchovné prijímanie má byť súčasťou každého sviatostného prijímania, ktoré konáme počas svätej omše, pokiaľ chceme, aby toto sviatostné prijímanie malo aj v nás účinok.
Modlitba duchovného svätého prijímania podľa sv. Alfonza Márie de Liguori:
"Môj Ježišu, verím, že si v Najsvätejšej oltárnej sviatosti skutočne prítomný. Klaniam sa Ti a milujem Ťa nadovšetko. Z lásky k Tebe ľutujem všetky svoje hriechy. Sľubujem, že sa budem vyhýbať každej príležitosti ku hriechu. Moja duša túži po Tebe, ale keďže Ťa teraz sviatostne nemôžem prijať, príď aspoň duchovne so svojou milosťou do môjho srdca. Daj, aby som vždy žil v tvojej milosti, a tak plnil Tvoju vôľu. Ty žiješ a kraľuješ na veky vekov."
Zodpovednosť za hodnosť prijímania
Kardinál John Onaiyekan z Nigérie zdôraznil, že "povinnosťou kňaza je pripomínať katolíkom, že nesmú prijímať Eucharistiu v stave ťažkého hriechu a umožniť im prístup k sviatosti zmierenia". Dodal, že "v Cirkvi ešte stále platí náuka, že kto vie o sebe, že je v stave ťažkého hriechu, ktorý ho vzďaľuje od Božej lásky, nemá ísť na sv. prijímanie len preto, lebo idú všetci". Najprv sa musí vo sviatosti zmierenia formou spovede zmieriť s Bohom.
Kard. Onaiyekan odporúča kňazom, aby veriacich v kázňach náležite poúčali o hodnosti prijímania Eucharistie, aby tak ľudia vedeli, kedy sa ocitnú v neprípustnej situácii a mohli ju vopred napraviť. V niektorých krajinách sa diskutuje o tom, či sa politikom, ktorí z politických dôvodov hlasujú za nemorálne zákony, má odmietnuť prístup k sv. prijímaniu. Pokiaľ hlasujú za nemorálny zákon, stávajú sa v skutočnosti spolupáchateľmi zločinu a preto máme do činenia s morálnym rozhodnutím, ktoré nie je zlučiteľné s prijatím sv. prijímania.
V Najsv. Eucharistii sme pôsobením Ducha Svätého intímne zjednotení s Ježišom Kristom, Synom Boha Otca. Vďaka Eucharistii Boh k nám nielenže prichádza, ale v nás aj žije a my žijeme v Ňom. Nikto nie je hoden prijímať sväté prijímanie, pretože pred Bohom sme všetci hriešnikmi. Preto sa aj na začiatku sv. omše modlíme "Vyznávam Všemohúcemu Bohu..." a musíme to myslieť a robiť úprimne, nielen ako formalitu.
tags: #nehodne #prijimanie #panovej #vecere