Fašiangy: Obdobie veselia pred pôstom
Fašiangy sú obdobím uvoľnenej zábavy, karnevalov, plesov a rôznych sprievodov, ktoré nasledujú po Vianociach a Troch kráľoch. Pôvodom ide o staroslovanský sviatok, známy už z čias Veľkej Moravy pod názvom mjasopust. Názov „fašiangy“ je prevzatý z nemčiny. Začiatok tohto sviatku bol pohyblivý a závisel od termínu Veľkej noci. Fašiangy sa končili na tzv. Škaredú (Popolcovú) stredu, kedy sa začínal 40-dňový pôst, spojený s odriekaním zábav a radovánok, ktorý vrcholil Veľkou nocou.
Slovo „fašiangy“ pochádza z nemeckého slova „vast-shane“, čo vo voľnom preklade znamená „posledný nápoj“. Toto slovo symbolizovalo obdobie pred 40-dňovým pôstom pred Veľkou nocou, ktorý sa v minulosti bral veľmi vážne. Fašiangové obchôdzky, zábavy a veselice mali rôznymi magickými spôsobmi zahnať zimu a prilákať jar. Počas fašiangov bolo dovolené sa prejedať. Tradičné jedlá zahŕňali zabíjačkové špeciality, šišky, fánky, pampúchy a záviny. Samozrejme, nechýbali ani obchôdzky v maskách. Dnes to vnímame ako zábavu, ale v minulosti mali masky významný rituálny význam. Práve preto mali byť posledné fašiangové dni, „ostatky“, dňami bujarej zábavy. Zábava často vrcholila na spoločnej veselici v krčme, kde sa z naturálií zozbieraných po celej dedine vystrojila hostina spojená s bujarou tancovačkou. V utorok pred Popolcovou stredou o polnoci sa tradične pochovávala basa.
Fašiangová hudba a tradície
Fašiangová muzika trvala v niektorých regiónoch, napríklad v Lúčkach, tri dni - v nedeľu, pondelok a v utorok. V novších časoch bolo najskôr divadelné predstavenie a po ňom nasledovala trojdňová muzika. Na záver sa konalo pochovávanie basy.
Neodmysliteľnou súčasťou fašiangov bol aj zvyk „chodenia s cundrou“. Na uskutočňovaní tohto zvyku sa podieľala skupina mládencov - regrútov. Cundru tvorili postavy ako cigánka, cigán, mäsiar, medveď, mládenec a čert. Mäsiar mal na pleci palicu ako ražeň, na ktorý nastrkoval slaninu z jednotlivých domov, kadiaľ prešla cundra. Cigán hral na husličkách, mládenec chodil s krpkou pálenky a ponúkal ju ľuďom. Cundra prešla celou dedinou, zastavovala sa pri domoch, pričom bola sprevádzaná rozličnými žartami a prekáračkami. Bola to tiež príležitosť na povykrúcanie dievok, ale aj žien v tanci. Komický účinok sa dosahoval napríklad oblečením kožucha naruby, širokých nohavíc, začiernených tvárí, alebo tým, že za cigánku bol oblečený mládenec. Ľudia im dávali slaninu, vajcia, peniaze. Z utŕžených naturálií si navarili halušiek a z peňazí vystrojili zábavu. Pochovaná basa odpočívala až do Veľkonočného pondelka. V domácnostiach sa pri tejto príležitosti piekli tradičné krapne (šišky) alebo fánky.
V rámci veselých zábav a hier sa porušoval spoločenský poriadok, parodovali sa oficiálne oslavy a ceremónie, nedbalo sa na spoločenské rozdelenia, čo sa prejavovalo výmenou rolí medzi ľuďmi alebo požičiavaním masiek z iných prírodných ríši. Muži sa prezliekali za ženy a naopak, mladí za starých, bohatí za chudobných a podobne. V posledných troch fašiangových dňoch pred veľkým pôstom sa organizovali fašiangové sprievody. Ich súčasťou bol aj zvyk s názvom „pochovávanie basy“ - vykonával sa v posledný fašiangový deň. Základný motív vychádza z nastávajúceho pôstu a očisty, kedy sú zábavy pri muzike zakázané. Predvádza sa žartovné pochovávanie basy, pri ktorom vystupujú kostýmové postavy kňaza, kostolníka a smútiacich „pozostalých“. Po bujarej zábave nastáva čas očisty a pôstu. Prvým pôstnym dňom je Popolcová streda, ktorá predstavuje prechod z fyzického sveta fašiangových radostí do duchovného sveta, z ľudského do božského. Znovu sa človek navracia k posvätnému a pripravuje sa na nový zrod.
Kľúčové momenty fašiangového obdobia:
- Začiatok: Po sviatku Troch kráľov.
- Vrchol: Posledné dni pred Popolcovou stredou, dni nespútaného veselia, hodovania a karnevalových osláv.
- Tradičné jedlá: Zabíjačkové špeciality, šišky, fánky, pampúchy, záviny.
- Masky: Medveď, kobyla, kominár, baba s nošou, vojaci, čerti, anjeli - každá s vlastným symbolickým významom.
- Pochovávanie basy: Symbolické ukončenie fašiangového veselia a začiatok pôstu.
- Tučný štvrtok: Posledný štvrtok pred Popolcovou stredou, deň hojného hodovania.
- Popolcová streda: Prvý deň pôstneho obdobia, symbolizujúci začiatok duchovnej očisty.
Veľká noc: Sviatok jari, pôstu a tradícií
Veľkonočné sviatky patria k najstarším sviatkom vôbec a sú spojené s mnohými obyčajmi. Veľká noc je najväčším kresťanským sviatkom, ktorý je pohyblivý. Predchádza mu dlhý čas príprav - 40-dňový pôst, ktorý sa dodržiava už dvetisíc rokov. Počas pôstu prestali tanečné zábavy, veselé spoločenské večierky, svadby, priadky a páračky. Umĺkol spev a ozývali sa len vážne pôstne piesne, konali sa rôzne ľudové pobožnosti, Krížová cesta a Svätý Ruženec.
V Popolcovú stredu gazdinky dôkladne vymyli hrnce, ba niekedy aj vymenili riad, lebo v čase pôstu sa často mastilo len rastlinným olejom či maslom. Počas veľkonočného pôstu strava bola veľmi jednoduchá. Varili sa jednoduché polievky a omáčky, často sa využívala kvasená kapusta, ktorá sa jedávala aj surová s krajcom suchého chleba.
Veľký týždeň a jeho symbolika
Veľký, resp. Svätý týždeň, sa začal Kvetnou nedeľou. V kostoloch utíchla organová hudba a zväzovali sa zvony. Namiesto hlaholu zvonov sa po dedine rozhrkotali rapkáče, klopačky a klepadlá. Chlapci chodievali z jedného konca dediny na druhý a rapkali, čím oznamovali začiatok posvätného ticha, ktoré trvalo až do Bielej soboty. Rapkáče symbolizovali údajne aj hluk, ktorý sprevádzal ukrižovanie Ježiša Krista.
Na Kvetnú nedeľu sa svätili bahniatka v kostole. Ľudia verili, že požehnané bahniatka ochránia celý príbytok pred zlými duchmi, bleskom a podobne. V ten deň sa nesmelo šiť, lebo vraj kto sa pichne, tomu sa nezahojí rana.
Jedným z neodmysliteľných symbolov Veľkej noci sú zdobené vajíčka známe ako kraslice, ktoré sa pripravovali na Kvetnú nedeľu.
Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota
- Zelený štvrtok: V tento deň sa zvyčajne piekli tzv. judaše z kysnutého cesta. Tvarom mali pripomínať stočený povraz, na ktorom sa obesil Judáš. V tento deň sa malo jesť niečo zelené, aby bol človek zdravý. V kostoloch sa „zaväzujú zvony“ a hovorilo sa, že odlietajú do Ríma. Namiesto hlaholu zvonov sa rozhrkocú rapkáče, klopačky a klepadlá. S týmto dňom sa viažu aj ďalšie ľudové zvyky a povery, napríklad umývanie sa v tečúcej vode pre zdravie, alebo ochranné obrady štrnganím kľúčmi okolo domu. Obdobie bez zvonenia sa pokladalo za vhodné na výsadbu hrachu, maku a bôbu. Niektorým bylinkám zozbieraným na Zelený štvrtok sa pripisovali osobitné liečivé vlastnosti.
- Veľký piatok: Počas Veľkého piatku bol prísny pôst. Niektorí pili len vodu a jedli iba chlieb. Na Veľký piatok sa nesmela hýbať zem, čiže sa nesmelo pracovať na poli. Nesmeli sa vykonávať nijaké ťažké roboty, ani domáce práce, nezametalo sa, nesmelo sa prať. Veľmi rozšírené bolo ranné umývanie sa v tečúcej vode, prípadne sa troška vody z potoka donieslo domov a domáci si ňou symbolicky poumývali tváre. Verilo sa, že Veľký piatok je vhodný na štiepenie ovocných stromčekov. Platil nepísaný zákaz čokoľvek robiť na poli. Pri dojení kráv sa obkrútilo vedro konármi zo šípkového kra, aby bosorky nemali moc nad mliekom. Z domu sa opäť nič nepožičiavalo.
- Biela sobota: Dopoludnie sa mohlo využiť na poľnohospodárske práce, ale ľudia väčšinou ani vtedy nepracovali. Po dlhotrvajúcom pôste boli žiadanou zmenou v jedálnom lístku aj mäsité jedlá, ale len koncom Veľkého týždňa. V Bielu sobotu sa varili tradičné obradové veľkonočné jedlá: údená šunka, klobása, vajcia, chren a kapusta. Chren v ľudovom ponímaní symbolizoval spomienku na horké umučenie Ježiša Krista. Piekli sa aj obradové koláče - okrúhly alebo pletený koláč, symbolizujúci slnko, nový život a snahu o zabezpečenie dobrej úrody. Zvykom bolo piecť aj štrúdle. Ráno sa chodilo do kostola posvätiť jedlo, ktoré gazdinky starostlivo pripravili do prútených košíkov a zvyčajne pod krásnym vyšívaným obrúskom, prinášali chlieb, šunku, klobásy, maslo, tvaroh, vajíčka, soľ, chren, koláče alebo veľkonočné obradové pečivá, fľašu vína alebo pálenky.
Veľkonočná nedeľa a pondelok: Oslava a tradície
Veľkonočná nedeľa sa považovala za najväčší sviatok roka, preto sa nesmelo variť, dokonca ani krájať nožom. Všetko sa pripravilo na Bielu sobotu. Obradové veľkonočné jedlá sa pripravili do košíka a zobrali sa na svätú omšu v košíku, kde ich posvätil kňaz. Poznamenávame, že aj v súčasnosti je zvykom požehnávanie pokrmov v košíkoch. V košíkoch sú chlieb, šunka, klobása, maslo, vajíčka, tvaroh a soľ. Tieto jedlá sa po požehnaní stávajú sväteninou. Požehnané jedlo sa musí skonzumovať tak, aby z neho nič nevyšlo nazmar. Jedli sa aj omrvinky, lebo keby sa tak nestalo, bola by aj úroda ohrozená, napr. krupobitím. Na Veľkonočnú nedeľu bola aj zábava pre mládež.
Veľkonočný pondelok bol oddávna tradičný sviatok mužov, mládencov a chlapcov, ktorí od skorého rána chodili po šibačke a oblievačke. Pôvod šibačky a oblievačky tkvie ešte v predkresťanskom období, keď Slovania slávili sviatky jari ako symbol plodnosti a dotyk vŕbových prútikov so ženským telom znamenal odovzdávanie plodivej sily. Šibanie je preto starý magický rituál, pri ktorom sa využíva mágia dotyku až dodnes. Korbáče sa robili z mladých vŕbových prútikov, ktoré sú na jar čerstvé, naliate miazgou a ich kontakt s dievčenským a ženským telom mal preniesť pružnosť, ohybnosť, mladosť a krásu aj na dievčatá a ženy. Oblievačky a šibačky patrili k najobľúbenejším zvykom roku v našich dedinách, ktoré majú dlhú tradíciu a ich korene siahajú až do pohanských čias. Polievalo sa výdatne, zásadne studenou vodou, priamo zo studne alebo potoka. V minulosti dievčatá chceli byť vyšibané a obliate, lebo sa hovorilo, že ktorá nebude vyšibaná, oprašivie, chytí sa jej nejaká choroba.
Počas sviatkov na Slovensku bolo v minulosti typickým jedlom aj pečené jahniatko. Tradícia chovu oviec bola u nás zakorenená od 17. storočia a preto nesmeli na sviatočnom stole chýbať pečené jahniatka či baranček. Jahniatko alebo baranček je ikonografický symbol Ježiša Krista a symbolizuje jeho umučenie, ukrižovanie a zmŕtvychvstanie. K Veľkej noci neodmysliteľne patria aj sladkosti a koláče, pričom každá rodina vypeká svoje overené recepty. Súčasťou Veľkej noci boli predovšetkým kysnuté koláče. Z mestského prostredia potom prenikli medzi tradície aj bábovka, vianočka a zákusky.
Vianoce: Sviatok pokoja, štedrosti a rodiny
Štedrý deň je posledným dňom príprav na vianočné sviatky - oslavu narodenia Ježiša Krista u kresťanov a sviatky pokoja, mieru, štedrosti v kruhu rodiny aj u nekresťanov. Vianočné sviatky ako kresťanské sviatky na počesť narodenia Krista boli pôvodne sviatkami zimného slnovratu: 25. december bol oslavovaný ako deň znovuzrodenia Slnka.
Vianoce sa postupne menili viac na rodinnú (sústredenú najmä na deti) a spoločenskú záležitosť v priebehu 19. storočia. Tradícia dávania darčekov, bdenia a pôstu, pohostenia a dávania almužny, pečenia vianočiek, krájania ovocia, koledovania či ustielania slamy na podlahe pochádza z obdobia ešte dávno predtým: zo stredoveku. Tieto zvyky sme pretvorili v nádherné stretnutia celých rodín pri jednom stole a neopakovateľnú sviatočnú atmosféru plnú srdečnosti a lásky.
Advent a vianočné sviatky
Celé sviatočné obdobie začína adventom - radostným očakávaním príchodu Spasiteľa, duchovnej prípravy na Vianoce, zapaľovania štyroch sviečok - v štyri nedele. Sláviť začíname na Štedrý deň - vigíliu či viliju (na východnom a čiastočne strednom Slovensku, inde kračun), teda v „predvečer“ sviatku 25. decembra. Nasleduje Prvý sviatok vianočný, Slávnosť narodenia Pána a 26. december, teda Druhý sviatok vianočný, Zhromaždenie k presvätej Bohorodičke (oba dni sú u nás dňami pracovného pokoja a oficiálny štátny sviatok). Vianočná doba však trvá do sviatku Zjavenia Pána 6. januára.
Štedrovečerný stôl a jeho symbolika
Tradícia Štedrého dňa hovorí, že sa počas dňa pokračuje v pôste, je sa málo a výlučne bezmäsité pokrmy. Pôst trval buď do vykuknutia prvej hviezdy na oblohe, čo bol signál, že rodina môže zasadnúť k štedrovečernej hostine, v iných rodinách či kultúrach sa najskôr navštívila polnočná omša, ktorou končil pôst. Štedrovečerný stôl bol symbolom prosperity. Podľa tradície sa malo na stole objaviť „devätoro jedál“ zo všetkého, čo sa počas roka urodilo, stôl bol symbol prosperity, mal obsahovať všetko, čo hospodárstvo urodilo - zvykom bolo aj nohy stola obkrútiť reťazou a uzamknúť do 27. decembra, aby hojnosť "neutiekla". Jedlám sa prisudzoval magický význam, na stole nesmel chýbať chlieb, vianočka, cesnak či cibuľa. Zvykom bola aj misa ovocia - čerstvých jabĺk a hrušiek, orechov, ale aj sušeného či kandizovaného ovocia, postupne sa pridali banány, pomaranče a citrusové plody - misa symbolizovala tichú modlitbu za dobrú úrodu a vieru, že nový rok prinesie blahobyt.
Jedným z mnohých zvykov bolo pod obrus dávať šupiny z kapra, mince (ešte dávnejšie za hrsť obilia, aby ho bolo viac) - alebo pod taniere, odtiaľ putovali do peňaženky. Zabezpečiť mali dostatok peňazí po celý rok. Dodnes pretrváva vo väčšine slovenských domácností. Večeri predchádzala spoločná modlitba, inde príhovor najstaršieho člena rodiny alebo jej hlavy a prípitok s „ostrým“. Gazdiná väčšinou namočila do medu strúčik cesnaku a urobila krížik členom rodiny. Gazda rozkrojil najkrajšie jablko a rozdal každému členovi rodiny, ktorý tvoril jej neoddeliteľnú súčasť.
Na stole nesmeli chýbať oblátky, med a cesnak, ktoré sa jedli pred večerou, aby sa zachovalo v rodine zdravie. A jablko sa krájalo priečne na polovicu ešte z iného dôvodu: ak jadrovník ukázal hviezdu, znamenalo to šťastie a zdravie po celý rok, ak krížik, rodinu mala podľa povery „navštíviť“ choroba alebo smrť (aj hnilý či napadnutý jadrovník alebo iné anomálie jabĺčka). Nasledovala tradičná kapustnica - ktorá obsahovala buď huby a sušené slivky, alebo aj údené mäso a klobásu. Niekde sa miesto kapustnice podávala aj šošovicová či hrachová polievka - strukoviny symbolizovali blahobyt.
S Vianocami sa spájalo a stále spája množstvo ľudových tradícií a povier: napríklad na prestretom stole musel byť párny počet tanierov (pri nepárnom by si pre posledného stolovníka prišla smrť), alebo sa pridával prázdny tanier s príborom navyše pre prípadného hosťa alebo zosnulého člena rodiny, priateľa či známeho. Od štedrovečerného stola sa nesmelo počas večere vstávať, inak by dotyčný mohol v priebehu roka zomrieť. Preto sa prestieralo tak, aby mal každý, minimálne gazdiná, prístup ku všetkému bez vstávania. Naopak sadať si za stôl nesmeli členovia rodiny pohnevaní - museli sa pomerit, odpustiť si.
