Tento článok sa zaoberá životom a pôsobením Václava Havla, významného českého dramatika, esejistu, disidenta a kritika komunistického režimu, ktorý sa neskôr stal politikom a štátnikom. Jeho celoživotný postoj vystihuje aj úvod jeho prvého prezidentského novoročného prejavu z roku 1990, v ktorom povedal, že jeho predchodcovia počas 40 rokov trvajúceho komunistického režimu hovorili o tom, ako spoločnosť prekvitá. „Predpokladám, že ste ma nenavrhli do tohto úradu preto, aby som vám aj ja klamal. Naša krajina neprekvitá,“ uviedol v poradí deviaty a posledný prezident Československej socialistickej republiky (ČSSR). Jeho životnú a tvorivú cestu roky sprevádzalo odhaľovanie falošnosti totalitného komunistického režimu v bývalom Československu, za čo sa ako jeden z hlavných predstaviteľov československého disentu ocitol vo väzení.
Detstvo a rodinný pôvod
Václav Havel sa narodil 5. októbra 1936 v Prahe v známej podnikateľsko-intelektuálskej rodine, ktorá bola v 20. až 40. rokoch minulého storočia spojená s českým kultúrnym a politickým dianím. Jeho otec Václav M. Havel (1897-1979) bol architekt, staviteľ a Rotarián, zatiaľ čo jeho starý otec z otcovej strany postavil pražský palác Lucerna. Starý otec z matkinej strany bol známy diplomat Hugo Vavrečka. Mal aj mladšieho brata Ivana M. Havla (1938-2021) a strýka Miloša Havla, zakladateľa filmového štúdia Barrandov. Druhú svetovú vojnu rodina prečkala v ústraní na Havlovej na Českomoravskej vrchovine.
Po oslobodení Československa v roku 1945 navštevoval elitnú internátnu školu v Poděbradoch, kde sa stretol s osobnosťami ako Miloš Forman či bratia Mašínovci. Táto škola však bola v roku 1950 zrušená. Bol tiež členom skautského oddielu vo stredisku Šipka, kde získal skautskú prezývku Chrobák.
Vzdelanie a raná kariéra
Po nástupe komunistov k moci v roku 1948 sa prvorepublikové aktivity jeho rodičov stali dôvodom, prečo Václavovi Havlovi nedovolili po skončení základnej školy ďalej riadne študovať. Kvôli svojmu „buržoáznemu“ pôvodu mal problémy získať umiestnenie na strednej škole podľa vlastnej voľby. Preto nastúpil v roku 1951 do štvorročného učebného odboru chemický laborant a zároveň večerne vyštudoval gymnázium, ktoré ukončil v roku 1954.
Z kádrových dôvodov nebol neskôr prijatý na žiadnu vysokú školu humanitného zamerania, a preto v rokoch 1955-1957 krátko študoval na ekonomicko-inžinierskej fakulte Českého vysokého učenia technického (ČVUT) v Prahe, ktorú po dvoch rokoch opustil. Neúspešný bol aj jeho pokus prestúpiť na filmovú fakultu Akadémie múzických umení. Po skončení základnej vojenskej služby (1957-1959) pracoval ako javiskový technik, najprv v Divadle ABC a od roku 1960 v Divadle Na zábradlí. V rokoch 1962-1966 diaľkovo vyštudoval dramaturgiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (DAMU) v Prahe, ktorú absolvoval roku 1966, pričom titul MgA. mu bol priznaný až po zmene legislatívy v roku 1990.
Literárne a divadelné pôsobenie
Už od svojich dvadsiatich rokov Václav Havel aktívne prispieval štúdiami a článkami do rôznych literárnych a divadelných periodík, ako boli „Květen“, „Tvář“ a „Sešity“. Ako literát debutoval v roku 1955 v časopise Květen. Neskôr začalo Divadlo Na zábradlí uvádzať jeho alegorické hry zamerané proti vtedajšej spoločenskej situácii. Jeho druhá hra, jednoaktovka „Rodinný večer“ (1959), bola uvedená 3. decembra 1963. Zásadné miesto v jeho tvorbe a výrazná súčasť obrodnej tendencie v československej spoločnosti šesťdesiatych rokov mala hra „Zahradní slavnost“ (1963).
Ako významný dramatik sa etabloval aj hrami „Vyrozumění“ (1965), „Ztížená možnost soustředění“ (1968), ktoré zaujali novým a netradičným umeleckým poňatím vtedajšej spoločnosti a jej problémov. V 60. rokoch 20. storočia pôsobil v Divadle Na zábradlí a zároveň pracoval ako asistent réžie Alfréda Radoka v Mestských divadlách pražských. Stal sa svetovo presláveným svojimi drámami v duchu absurdného divadla, v ktorých sa okrem iného zaoberal témami moci, byrokracie a jazyka.
Disidentské obdobie a boj proti režimu
V období okolo Pražskej jari sa Václav Havel zapojil do politickej diskusie a presadzoval zavedenie demokratickej spoločnosti. V roku 1968 sa stal predsedom Klubu nezávislých spisovateľov a členom Klubu angažovaných nestraníkov. V marci 1968 sa pripojil k otvorenému listu sto päťdesiatich spisovateľov a kultúrnych pracovníkov adresovanému ÚV KSČ. Na jeseň 1968 sa stal členom ústredného výboru Zväzu československých spisovateľov, kde zostal až do rozputenia zväzu v roku 1970.
Po potlačení Pražskej jari vpádom vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 a následnom nástupe normalizácie musel Václav Havel opustiť divadlo a jeho diela sa v Československu prestali vydávať a hrať. Bol postihnutý zákazom publikovať a stal sa jedným z prominentných disidentov a kritikov vtedajšieho normalizačného režimu. Vystupoval na obranu politických väzňov a sústavne vystupoval proti politickej represii v kultúre aj v spoločenskom živote. K prvému výročiu obsadenia Československa vojskami Varšavskej zmluvy, 21. augusta 1969, vyšla petícia Desiatich bodov ostro odmietajúca okupáciu a jej politické a kultúrne dôsledky. Spolu s ostatnými prominentnými signatármi bol políciou vyšetrovaný a neskôr obvinený z „podvracania republiky“.
V roku 1974 deväť mesiacov pracoval v trutnovskom pivovare ako robotník. V roku 1975 napísal otvorený list prezidentovi ČSSR Gustávovi Husákovi, v ktorom upozornil na mnohé rozpory v československej spoločnosti. V tomto období napísal okrem ďalších divadelných hier (napríklad „Horský hotel“ (1976), „Largo desolato“ (1984) a „Pokoušení“ (1985)) aj vplyvné eseje, napríklad „Moc bezmocných“ (1978), analýzu fungovania komunistického režimu a zároveň program nenásilného odporu voči nemu. V esejách a listoch z väzenia sa okrem politických analýz zaoberal filozofickými otázkami slobody, moci, morálky či transcendencie. Venoval sa aj experimentálnej poézii.
Charta 77 a väzenie
V roku 1976 začal komunistický režim prenasledovať hudobníkov z nezávislej rockovej scény. Štyria nekonformní umelci z okolia skupiny The Plastic People of the Universe boli uväznení a Václav Havel sa spolu s Jiřím Němcom a ďalšími postavil na ich obranu. Vlna solidarity svetovej verejnosti i domácich disidentov, ktorú pomohli vyvolať, viedla k vzniku občianskej iniciatívy Charta 77, zameranej na dodržovanie ľudských práv, ktorá svoje prvé vyhlásenie datovala k 1. januáru 1977. Václav Havel sa - spolu s Janom Patočkom a Jiřím Hájkom - stal jedným z prvých troch hovorcov Charty 77. To upevnilo jeho medzinárodnú prestíž.
V apríli 1978 sa stal spoluzakladateľom a hovorcom Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS), ktorý v Československu monitoroval prípady politických väzňov a zasadzoval sa o ich prepustenie. V máji 1979 bol spolu s ostatnými členmi VONS zatknutý a strávil nasledujúcich päť mesiacov vo väzbe. Odtiaľ začal písať svojej žene listy, ktoré sa stali základom knihy „Dopisy Olze“, vydanej roku 1983. V októbri 1979 sa konal proces so skupinou disidentov a Havel bol za podvracanie republiky odsúdený na štyri a pol roka nepodmienečne. Celkovo za občianske postoje ho trikrát uväznili a vo väzení strávil v rokoch 1977-1989 takmer päť rokov. Do roku 1980 bol najskôr väznený na Pankráci, potom rok v Heřmaniciach a medzi júlom 1981 a januárom 1983 na Borech. Takmer päťročné väznenie trvalo zhoršilo jeho zdravie, zároveň však medzinárodná vlna solidarity zvýšila jeho prestíž doma i v zahraničí. Od jesene 1982 trpel opakovanými zápalmi pľúc. Podľa biskupa Václava Malého vtedy Havel dostal ponuku vyhnúť sa väzeniu a pôsobiť ako dramaturg v New Yorku, ktorú sa ale rozhodol prijať iba vtedy, keby boli oslobodení aj všetci ostatní členovia skupiny.
V roku 1988 sa Václav Havel stal členom Českého helsinského výboru, ktorý sledoval dodržiavanie ľudských práv, a 10. decembra 1988 vystúpil na prvej oficiálne povolenej manifestácii opozičných zoskupení v období normalizácie, ktorá sa pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv konala na pražskom Škroupovom námestí. V januári 1989 bol opäť zatknutý a vo februári odsúdený k deviatim mesiacom väzenia za podnecovanie a sťažovanie výkonu právomoci verejného činiteľa. Po odvolaní mu bol trest znížený na osem mesiacov. V júni toho istého roku stál pri zrode petície „Několik vět“. V septembri sa stal hovorcom Charty 77 za uväzneného Alexandra Vondru. Dňa 15. októbra 1989 bola Václavovi Havlovi v jeho neprítomnosti udelená významná Mierová cena nemeckých kníhkupcov.
Nežná revolúcia a prezidentské obdobie
Prezident Československa
Dňa 17. novembra 1989 začala rozohnaním študentskej demonštrácie tzv. Nežná revolúcia, ktorá viedla k ukončeniu štyridsaťročnej vlády komunistického režimu v Československu. Václav Havel sa 19. novembra zúčastnil založenia Občianskeho fóra (OF), protitotalitného hnutia združujúceho reformné a demokratické sily českej časti federácie, a od začiatku patril k jeho najvplyvnejším predstaviteľom. Dňa 21. novembra potom z balkóna paláca Hvězda po prvýkrát prehovoril v mene OF k demonštrantom zhromaždeným na Václavskom námestí v Prahe.
Po páde komunistickej vlády Ladislava Adamca ponúkol prezident Gustáv Husák svoju abdikáciu, bolo preto nutné hľadať nového prezidenta republiky. Dňa 8. decembra sa vedenie OF definitívne zhodlo na Havlovej kandidatúre. Kombináciou celonárodného nátlaku a vyjednávania v poslaneckých kruhoch, v ktorom sa osvedčil najmä Marián Čalfa, sa podarilo presvedčiť aj komunistických poslancov k voľbe ich nedávneho úhlavného nepriateľa. Tak bol Václav Havel 29. decembra 1989 vo Vladislavskej sále Pražského hradu jednomyseľne zvolený prezidentom Československej socialistickej republiky. Na voľbu nadviazalo slávnostné Te Deum v Katedrále sv. Víta vedené kardinálom Tomáškom. Po 41 rokoch tak opäť na Hrade zasadol nekomunistický prezident.
Havlovo prvé funkčné obdobie, kedy bol posledným prezidentom socialistického Československa, trvalo pol roka, teda do prvých slobodných volieb v roku 1990. V tomto období bol na vrchole svojej moci; Komunistická strana bola v hlbokej defenzíve a nová demokratická politická scéna sa ešte neustálila. Niektoré Havlove rozhodnutia z tohto obdobia sú dodnes kontroverzné, napríklad mimoriadne rozsiahla amnestia, ktorá viedla k prepusteniu mnohých zločincov. Václav Havel nikdy nepresadzoval radikálne zúčtovanie s prisluhovačmi komunistického režimu. Splnil však svoj hlavný úkol, prípravu slobodných volieb a budovanie základov demokratickej spoločnosti. Radou prejavov i symbolických aktov dodával občanom sebavedomie a zároveň nezakrýval obtiažnosť situácie. Druhýkrát bol zvolený prezidentom ČSFR 5. júla 1990 po prvých slobodných voľbách. V prvých rokoch v úrade sa mu podarilo vrátiť Československo do medzinárodnej politiky a prispieť k jeho západnej orientácii, čo sa prejavilo radou štátnych návštev. V roku 1990 Československo navštívili pápež Ján Pavol II. aj prezident Spojených štátov amerických George Bush. Počas februárovej návštevy v USA Havel vystúpil s prejavom aj na zvláštnom spoločnom zasadnutí oboch komôr Kongresu. Ešte dôležitejšie bolo vymanenie sa z vplyvu Sovietskeho zväzu, symbolizované odchodom sovietskych vojsk a zánikom politických štruktúr sovietskeho bloku. Vo februári 1990 navštívil Havel Sovietsky zväz a stretol sa s Michailom Gorbačovom. Obe strany podpísali deklaráciu, v ktorej sovietski predstavitelia vyslovili poľutovanie nad okupáciou Československa, a ešte ten deň začalo sťahovanie sovietskych vojakov. Ako prezident vyviedol Československo z Varšavskej zmluvy (1. júla 1991).
Rozpad Československa a prezident Českej republiky
Na československej politickej scéne sa začiatkom 90. rokov objavili silné osobnosti konkurujúce Havlovi a jeho prívržencom, predovšetkým Václav Klaus v Česku a Vladimír Mečiar na Slovensku. Tzv. pomlčková vojna o pomenovanie spoločného štátu ukázala rýchlo rastúce napätie medzi oboma republikami federácie. To bolo umocňované ako odlišnou politickou orientáciou slovenskej a českej reprezentácie, tak aj nepružným ústavným rámcom federácie. Václav Havel sa postavil jednoznačne na stranu zachovania spoločného štátu. Dňa 14. marca 1991, v deň výročia vyhlásenia samostatného Slovenského štátu, napadol niekoľkotisícový dav prezidenta Havla, ktorý v ten deň navštívil Bratislavu. V parlamentných voľbách roku 1992 zvíťazila v Česku Klausova pravicová Občianska demokratická strana (ODS) a na Slovensku Mečiarovo nacionalistické Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS). Po parlamentných voľbách v júni 1992 sa rozhodujúce politické sily v spoločnosti nedokázali zhodnúť na funkčnej podobe spoločného štátu.
Hlboký rozkol vo Federálnom zhromaždení viedol k tomu, že Havel nezískal v júlových voľbách v roku 1992 dostatok hlasov. Z funkcie prezidenta Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky odstúpil 20. júla 1992 s odôvodnením, že nemôže naďalej plniť záväzky vyplývajúce zo sľubu vernosti federatívnej republike spôsobom, ktorý by bol v súlade s jeho založením, presvedčením a svedomím. Po opustení úradu odišiel Václav Havel na niekoľko mesiacov z verejného života.
V polovici novembra 1992 potvrdil, že sa chce uchádzať o funkciu prezidenta Českej republiky. Dňa 26. januára 1993 zvolila česká Poslanecká snemovňa Václava Havla prvým prezidentom samostatnej Českej republiky, ktorým bol po dve funkčné obdobia (od 2. februára 1993 do 2. februára 2003). V ťažkej vnútropolitickej situácii ho 20. januára 1998 opätovne obe komory Parlamentu Českej republiky zvolili za prezidenta republiky. Výrazne prispel ku vstupu nástupníckej Českej republiky do Severoatlantickej aliancie (NATO) v roku 1999.
Osobný život a zdravie
Po osemročnej známosti sa 9. júla 1964 oženil s Olgou Šplíchalovou (1933-1996) na žižkovskej radnici v Prahe 3. Manželstvo zostalo bezdetné. Olga Havlová sprevádzala svojho manžela najťažšími životnými skúškami a on o nej neskôr často hovoril ako o svojej nenahraditeľnej životnej opore. Po boku hlavy štátu sa venovala predovšetkým charitatívnej činnosti. Inšpirovaná prácou vo Výbore na obranu nespravodlivo stíhaných založila v roku 1990 Výbor dobrej vôle, ktorého činnosť sa zamerala na pomoc telesne a mentálne postihnutým. V januári 1996 však po ťažkej chorobe zomrela.
Koniec roka 1996 priniesol Václavovi Havlovi ďalšiu ťažkú životnú skúšku - nádorové ochorenie pľúc. Počiatočné štádium nálezu a radikálny lekársky zákrok však rozhodli o úspešnom liečení. Oporou v zložitej životnej situácii sa mu stala jeho priateľka herečka Dagmar Veškrnová (nar. 1953), s ktorou sa český prezident oženil krátko po prepustení z nemocnice 4. januára 1997. V prezidentskom úrade bol vnímaný trochu kontroverzne a jeho popularitu u širokej verejnosti znížil aj sobáš s Dagmar Veškrnovou.
Problémy s dýchacím ústrojenstvom trápili Havla dlhé roky. Zdravie mal podlomené z komunistických väzníc, kde trpel opakovanými neliečenými zápalmi pľúc, aj z dlhoročného fajčenia. Napriek zdravotným ťažkostiam neváhal podporiť boj za ľudské a občianske práva. Stalo sa to napríklad v januári 2010, keď sa v sprievode herca Pavla Landovského a biskupa Václava Malého pokúsil odovzdať čínskej veľvyslankyni v Prahe petíciu proti uväzneniu čínskeho disidenta Liou Siao-poa.
Václav Havel zomrel 18. decembra 2011 vo veku 75 rokov v Hrádečku v obci Vlčice, na následky respiračného zlyhania. Jeho zdravotný stav sa v ostatných rokoch výrazne zhoršoval. Prácou na svojom režijnom filmovom debute, snímke „Odcházení“, ktorý vstúpil do kín v marci 2011, sa vyčerpal. V októbri bývalý prezident oslávil svoje 75. narodeniny. Zostával ďalej v ústraní a akcií pri výročí 17. novembra sa nezúčastnil. V decembri 2011 sa stretol s Dalajlámom, s ktorým sa priatelil už roky. Miestom jeho pohrebenia je Vinohradský cintorín (od roku 2012).
Medzinárodné uznanie a kritika
Za svoje literárne a dramatické dielo, za zmýšľanie a celoživotné úsilie o dodržiavanie ľudských práv, dostal Václav Havel rad štátnych vyznamenaní, medzinárodných cien a čestných doktorátov na mnohých univerzitách sveta. Za celoživotné úsilie o dodržiavanie ľudských práv ho viackrát nominovali na Nobelovu cenu za mier. Jeden z prvých hovorcov Charty 77 predstavuje aj v zahraničí symbol boja za slobodu a demokraciu v krajinách bývalého východného bloku a stal sa laureátom najvyšších štátnych vyznamenaní mnohých krajín.
Poctu mu vzdali Spojené štáty americké, keď 23. júla 2003 ako prvý Čech a jeden z mála cudzincov dostal najvyššie štátne vyznamenanie USA - Prezidentskú medailu slobody. Koncom roka 2003 mu India udelila za príspevok k svetovému mieru a presadzovaniu ľudských práv Mierovú cenu Mahátmu Gándhího. Vysoká škola múzických umení v Bratislave mu v roku 2006 udelila titul Doctor honoris causa. V novembri 2009 sa stal čestným občanom Bratislavy. Na jeho počesť nesie od 5. októbra 2012 - teda od výročia jeho narodenia - letisko v pražskej Ruzyni názov Letisko Václava Havla Praha.
Z väzňa na prezidenta: Václav Havel a jeho príbeh odvahy a zmeny
Kritické pohľady
Politickú úlohu Václava Havla v českých dejinách sa pokúsil zbaviť mýtov John Kean vo svojej knihe „Václav Havel: Politická tragédia v šesti dějstvích“. John Kean, pôvodom Austrálčan, riaditeľ Strediska pre štúdium demokracie a profesor politických vied na University of Westminster v Londýne, už skôr publikoval niekoľko kníh na tému západnej demokracie. Biografia Václava Havla, ktorá vyšla v angličtine pod názvom „Vaclav Havel. A Political Tragedy In Six Acts“ (Bloomsberry, Londýn 1999) bola ešte v tom roku preložená aj do češtiny (Volvox Globator, Praha 1999). Podľa Keana bol Havel „problematický politik“.
Politickí oponenti, napr. Václav Klaus, Havlovi vyčítali príliš aktívne zasahovanie do bežnej politiky, predovšetkým aktívne zásahy do formovania vlády (najmä zostavenie úradníckej vlády v čele s Jozefom Tošovským v roku 1997), využívanie prezidentského veta a ďalších právomocí. Ďalším predmetom kritiky sa stalo zákulisné vedenie politiky a podpora tzv. „Sarajevského atentátu“ proti Klausovi. Medzi významných slovenských kritikov Václava Havla patrí Ján Budaj, ktorý mu vyčíta spoluprácu s komunistami a ostatnými otvorenými alebo skrytými ľavičiarmi. Budaj svoje skompromitovanie pred voľbami v júni 1990 zväzkami ŠtB pripisuje na vrub dohodám Fedora Gála, Vladimíra Mečiara, Milana Čiča, Václava Havla a Mariána Čalfu. Budaj sa odvoláva aj na utajené stretnutie Havla a Čalfu 15. decembra 1989, na ktorom mali byť dohodnuté podmienky Havlovho rýchleho zvolenia za prezidenta komunistickým Federálnym zhromaždením. Na Slovensku bol Havel obviňovaný napríklad aj z „rozbitia zbrojárskej výroby“.
tags: #narodeniny #vaclava #havla