Rómska kultúra a tradície tvoria na Slovensku neoddeliteľnú súčasť spoločných kultúrnych hodnôt. Hoci sa tradície môžu líšiť od komunity ku komunite v čase a priestore, bohatstvo ich duchovnej kultúry sa odráža v spôsobe prežívania výnimočných okamihov v živote človeka a celého spoločenstva. Takými sú narodenie nového člena rodiny, uzatvorenie manželstva či posledná rozlúčka s blízkym človekom. Rómovia, podobne ako ľudia na celom svete, udržiavali pri týchto príležitostiach mnoho zvykov a povier, nielen aby slávnostným spôsobom zdôraznili tieto udalosti, ale aj preto, aby sa ochránili pred zlými silami a zabezpečili pre seba a svoje rodiny zdravie a šťastie.
Rómska identita a demografia na Slovensku
Hovoriť o Rómoch a skúmať život v rómskych komunitách by nešlo bez toho, aby sme si nezadefinovali, kto je vlastne Róm. Vo všeobecnosti hovoríme o etnických, demografických a antropologických charakteristikách Rómov. Na Slovensku je rómska národnostná menšina druhou najpočetnejšou. Podľa Sčítania obyvateľov, domov a bytov (SODB) 2021 sa k rómskej národnosti prihlásilo 67 179 obyvateľov, čo predstavuje 1,23-percentný podiel obyvateľov SR. Rómsku národnosť ako ďalšiu národnosť si uviedlo 88 985 obyvateľov. Napriek storočiam sociálnej exklúzie, marginalizácie, diskriminácie či rasizmu si rómske skupiny zachovali svoje etnokultúrne znaky.
Pôvod a história Rómov
Cesta z Indie do Európy
Jednoznačné písomné pramene dokazujúce pôvod Rómov neexistujú, pretože Rómovia sú národ neliterárny. Súčasný stav bádania rómskeho jazyka však naznačuje, že Rómovia pochádzajú z Indie. Jazyk Rómov a Manušov (Nemecko) je blízky indickým jazykom po lexikálnej, gramatickej a fonologickej stránke. Jazykovedci sa domnievajú, že Rómovia pôvodne patrili ku skupine Dómov, ktorých spájajú s kastou Pária z juhu Indie a „nedotknuteľných Čandálov“. Dôvody odchodu Rómov z Indie nie sú presne známe, ale príčiny mohli byť rôzne, od sociálnych podmienok (nedostatok potravy pre časté suchá) cez opustenie Indie pod tlakom vpádu Arabov a Mongolov až po snahu vymaniť sa z prísne kastovne delenej indickej spoločnosti, kde patrili k najspodnejšej kaste.
Prvé zmienky a putovanie Európou
Doposiaľ najstaršia známa písomná zmienka o Rómoch v Európe je z roku 1068. Ide o záznam v rukopise „Život svätého Georga Antonita“, ktorý popisuje príhodu na dvore byzantského cisára Konštantína Monomacha, ktorý v roku 1050 povolal skupinu „čarodejníkov“ do Konštantínopolu. Pisateľ ich označil termínom Adsincani. Romológovia sa domnievajú, že pomenovaním Adsincani v 11. storočí a Athinganoi (Atsigános) v 12. storočí na území dnešného Grécka pôvodne označovali príslušníkov náboženskej skupiny - manichejcov. Táto skupina sa okrem iného zaoberala veštením a mágiou, podobne ako Rómovia, ktorí prichádzali do tejto oblasti. Slovo Atsigános sa stalo základom najrozšírenejšej skupiny pomenovaní Rómov v európskych jazykoch, vrátane slovanských.
Rómovia v Uhorsku a perzekúcie
Podľa európskej romistiky začali Rómovia postupovať z Balkánskeho polostrova do strednej Európy už v 12. a 13. storočí. V 15. storočí sa hovorí o „zlatom veku Rómov v Európe“, čo odráža ich priaznivé prijatie a získanie viacerých ochranných listín od panovníkov. Postupom času, s nástupom novoveku, sa situácia Rómov v Európe menila k horšiemu. V Uhorsku však boli v 15. - 17. storočí priaznivejšie podmienky pre usádzanie sa Rómov ako v západnej Európe, vďaka neexistencii stabilizovanej cechovej organizácie. Rómovia vykonávali remeslá ako kotlárstvo, košikárstvo, kováčstvo a uplatnili sa aj ako obchodníci s koňmi, vojaci a hudobníci. Žiaľ, už v 15. storočí sa niektorí živili krádežami a podvodmi, čo spolu s veštením a mágiou viedlo k protirómskym náladám a podozreniam z tureckej špionáže.
Negatívny postoj sa prejavil aj v legislatíve. V roku 1541 kráľ Ferdinand I. nariadil Rómov vyhnať a v roku 1548 snem v Augsburgu rozhodol, že „ktokoľvek zabije Róma, nebude obvinený z vraždy“. Za vlády Márie Terézie a Jozefa II. boli prijaté nariadenia na asimiláciu Rómov, zakazujúce im kočovanie, vlastný jazyk, tradičné remeslá a dokonca manželstvo medzi Rómami. Deti mali byť odoberané a dávané na výchovu k sedliakom. Tieto pokusy však boli neúspešné, Rómovia sa nechceli vzdať svojej kultúry a nenadobudli vzťah k pôde. Mnohé nariadenia sa v praxi nerealizovali, no stali sa vzorom pre riešenie v ďalšom období a v iných krajinách.
20. storočie a Porajmos
Po vzniku prvej Československej republiky v roku 1918 bola Rómom priznaná úplná rovnoprávnosť. Olašskí Rómovia v tomto období kočovali do bohatších častí Slovenska a Čiech, zatiaľ čo na východe Slovenska zostali tí sociálne slabší. Aj napriek obdivu pre ich „slobodný“ životný štýl čelili predsudkom a stigmatizácii. Na základe presúvania Rómov, zlých životných podmienok a krádeží bol v roku 1927 prijatý zákon o potulných Rómoch a tulákoch. Najväčšou tragédiou v dejinách Rómov bola druhá svetová vojna, známa ako Porajmos, kedy boli Rómovia zaradení medzi etnické skupiny určené na vyhladenie. Počas druhej svetovej vojny zahynulo približne 500 000 Rómov.
Po vojnovom období pokračovala asimilácia Rómov. V roku 1958 bol prijatý zákon o trvalom usídlení kočujúcich osôb. Po roku 1972 sa štát zameral na spoločenskú a kultúrnu integráciu prostredníctvom štátneho paternalizmu. Po roku 1989 však Rómovia neboli pripravení na „nové podmienky“, čo viedlo k nárastu sociálno-patologických javov ako nezamestnanosť, chudoba a kriminalita. V súčasnosti si Rómovia v osadách často vytvárajú „hodnotový protisvet“, ktorý im dáva pocit úplnosti ich bytia a prejavuje vysokú mieru uzavretosti voči sociálno-kultúrnym normám majoritného spoločenstva.
Charakteristika rómskej rodiny
Rodina je pre Rómov malá sociálna skupina, ktorá si formuje svojskú štruktúru. Je to celok, kde na základe emocionálnych príbuzenských vzťahov medzi rodičmi, rodičmi a deťmi, či ostatným príbuzenstvom, utvárajú osobitné vzťahy. V rómskej rodine dochádza k zmenám, no zároveň si nesie so sebou aj tradičné prejavy rómskeho etnika. Tradičná rómska rodina je charakteristická životom v širšej veľkorodine, komunitným spôsobom života, zreteľnou deľbou rolí a chápaním obydlia ako dočasného. Mužské a ženské úlohy sú jasne a pevne vymedzené. Rómsku rodinu nemožno chápať ako istý počet jednotlivcov, ale vždy ako celok. Konflikty prežívajú rodiny kolektívne, jedinec koná vždy v mene rodiny. Chyba, ktorú urobí jednotlivec, sa hodnotí ako chyba celej rodiny. V tradičnej rómskej rodine mal každý svoje miesto, každý presne poznal svoj status a vedel čo môže a čo nie. Vzťahy medzi rodinnými príslušníkmi sú veľmi silné a jednotlivec nikdy nezostáva sám.
Tradície životného cyklu Rómov
Tradície Rómov sa prejavujú v dôležitých udalostiach životného cyklu, ktoré sú plné rituálov a symboliky.
Narodenie dieťaťa
V každej rodine je narodenie dieťaťa významnou udalosťou, inak to nie je ani v rómskom spoločenstve. Rómovia majú príslovie: „Čím viac detí, tým viac šťastia“. Láska k deťom je príslovečná; žena s málo deťmi je považovaná za slabú a bezdetnosť je najvyššou formou nešťastia. Mužský prírastok do rodiny sa tradične cení viac než ženský, najmä u olašských Rómov, kde je muž najdôležitejšou osobou rodiny a rodina má silný patriarchálny charakter. On je nositeľom rodu a keď vyrastie, bude reprezentovať svoju rodinu medzi ostatnými Rómami. U tzv. Rumungrov (východoslovenských Rómov) takáto striktná dominancia zatiaľ nebola potvrdená dôkladnejšími výskumami.
Tehotná žena a pôrod sa považujú za marhime (nečisté). Keď matka prinesie dieťa domov z nemocnice, ostatné olašské matky sa na neho prichádzajú pozrieť, zaželajú mu zdravie a šťastie. Pred krstom žena nesmie chodiť nikam na návštevu ani sa ukazovať na ulici. Olašská Rómka sa očisťuje s kmotrou v kostole v deň krstu. Matka dieťaťa nesmie v kuchyni nič vykonávať pred krstom. Aby Urmy (sudičky) nemohli dieťaťu vtlačiť neprajný osud, uväzuje sa na zápästie novorodeniatka kus struny alebo červená niť či stužka. Rodičia i dieťa sa pokladajú za nečistých až do krstného aktu. Okrem phuri daj (starej matky) sa s nimi nemôže nikto stýkať.
Rómsky krst a mená
Krst má v rómskej komunite hlboký duchovný význam. Tradičný krst Rómov sa dial ponorením dieťaťa do vody a vykonával ho vajda za prítomnosti krstných rodičov. Tento rómsky krst nevylučuje krst oficiálneho náboženstva, ktoré Rómovia zvyknú dodržiavať, ale vždy mu predchádza. Okrem oficiálneho cirkevného obradu prebieha aj neoficiálny rodinný rituál, pri ktorom sa novorodencovi želá šťastný a dlhý život. V súčasnosti však mnohé tradičné prvky zanikajú, hoci u Rumungrov stále vnímajú narodenie dieťaťa s veľkou váhou a s prvkami magickosti, ako je umiestnenie červenej stužky na ľavú ruku dieťaťa pred krstom.
V rómskej tradícii má každý jednotlivec tri mená:
- Tajné meno: Pošepká ho novonarodenému dieťaťu matka do ucha len raz. Má magickú silu na oklamanie démonov a okrem matky ho nikto nepozná.
- Komunitné meno: Dostáva ho dieťa pri rómskom krste a týmto menom ho volajú v komunite. Ak sa prezradí gadžom (nerómom), dostane k nemu dotyčný prímeno, ktoré sa naďalej tají.
- Úradné meno: Je zapísané v úradnej matrike a slúži pri styku s nerómskym okolím.
Výchova a detstvo
Rómske deti sú obklopené láskou celého kmeňa a výchova je kolektívna. Detstvo a prípravu pre život vypĺňa živelné napodobňovanie sveta dospelých. Matka Rómske deti dlho dojčí, pričom mnohé z nich zavčasu začínajú fajčiť.
Manželstvo a vstup do dospelosti: Význam 18. roku
Kmeňový život Rómov je vytvorený na systéme prísnych noriem a tabu, kde je slovo dievča synonymom slova panna. Od počiatku puberty sa medzi chlapcami a dievčatami u olašských Rómov prerušujú takmer všetky kontakty. Intímne vzťahy s olašskou ženou sú tabu a mužské príbuzenstvo ženy má povinnosť chrániť jej česť. Zákonitosti prísne trestajú prehrešky proti stanoveným normám. Nevydaná žena (biromengeri) vždy zostáva u rodičov a nestáva sa ženou (romni).
Manželstvo je v rómskej kultúre a tradícii hlboko zakorenené a súvisí s množstvom rituálov, hoci každá skupina preferuje rôzne typy zvykov, no v konečnom dôsledku podstata je vždy rovnaká. U Rumungrov je výber nevesty dohodou, kde sa rodičia nevesty a ženícha dohadujú o ich budúcnosti (bývanie, práca, peniaze). Svadba pre obe skupiny Rómov predstavuje obrad, keď sa z dievčaťa stáva žena a ženích prevezme zodpovednosť za celú rodinu. Zvykom je, že nevesta sa vydáva od 18 rokov alebo staršie. Toto je kľúčový moment prechodu do dospelosti, kedy dievča preberá rolu ženy a mladý muž rolu zodpovedného hlavy rodiny.
Svadobné rituály a hostina
U olašských Rómov je zvykom, že nevestu si vyberajú dohodou, zaplatením alebo útekom, nie únosom. Pri zaplatení nevesty sa dodržiavajú tradície „pytačky“. Nevestu ide vypýtať najváženejší postavený muž z rodiny ženícha, príde tam celá rodina so sprievodom hudby. Vajda trikrát zabúcha palicou pred vstupom do domu, čo symbolizuje príchod pytača. Rodičia nevesty s ďalšími príbuznými diskutujú o podmienkach, pričom zástupca ženícha ponúka peniaze, kým sa nedohodnú. Následne sa začne veľká oslava.
V minulosti sa mladí po návrate z národného výboru prisahali po rómskom spôsobe. Starosta im zviazal ruky červenou šatkou a uskutočnil rituál s pálenkou. Svadobná hostina sa pripravovala s príbuzenstvom aj niekoľko dní dopredu a hudba musela každého chytiť za srdce. Hudobníci začali hrať už pri príchode svadobčanov. Najskôr sa zahralo mladému páru a hromadne sa pripilo na lásku a šťastie. Po sviatočnom chode, kde svadobčania jedli z jedného taniera a nevesta kŕmila ženícha, sa nevesta vybrala doprostred miestnosti, kde družba držal sito alebo klobúk a svadobčania si kupovali sólo s nevestou. Až potom začala zábava v plnom prúde. Odolať cimbalovej muzike a krásnym rómskym piesňam bolo a je pre rómske srdce celkom nemožné. Tradičné rómske svadby sú spojené s množstvom rituálov, ktoré majú zabezpečiť šťastný a harmonický život novomanželov. Často sa vykonáva symbolické požehnanie starších členov rodiny, ktoré má mladým priniesť prosperitu a zdravie. Niektoré komunity si dodnes zachovali aj zvyk dokazovania nevestinej čistoty na svadobnú noc. Rómske svadby sú významnou udalosťou, na ktorú sa pozývajú nielen príbuzní, ale aj širšia komunita.
Zmeny v svadobných zvykoch
V súčasnej dobe, hlavne v majoritnej spoločnosti, si mladomanželia plánujú vlastné spoločné bývanie, namiesto toho, aby sa nevesta sťahovala k ženíchovi, čo bolo pre Rómov samozrejmosťou. Pre Rómov je „hriechom bývať na divoko“, no tento typ spolunažívania sa stáva trendom u mladých v majoritnej spoločnosti, ktorí sa podľa niektorých názorov boja prevziať zodpovednosť. Pre nich už manželstvo symbolizuje len „kus papiera“, čo vedie k vytrácaniu potreby manželstva.
Posledná rozlúčka a pohrebné zvyky
Pohreb pre Rómov symbolizuje obrad, kedy sa pozostalí lúčia so zosnulým a majú možnosť povedať mu to, čo počas života nestihli, avšak vždy len to dobré. O zosnulom sa hovorí len v dobrom. V minulosti bolo bežné vartovanie (bdenie rodiny nad zosnulým) po dobu troch dní, kedy nebol nikdy sám a pri jeho „poslednom odchode“ z tohto sveta sa pri ňom striedala rodina a blízki priatelia. V súčasnom svete sa vartovanie vytráca.
U olašských Rómov sa pred vartovaním najbližšia rodina musela zariadiť takto: keď zomrie otec, jeho žena si ostrihá vlasy, pretože dlhé vlasy znamenajú jej krásu, ktorú žena, ktorej zomrie muž, nesmie ukazovať. Tiež si vyzlečie šaty, ktoré nosievala, keď jej muž žil, a oblečie si len čierny odev od hlavy až po päty. Keď zomrie žena, jej muž, synovia i dcéry si oblečú čierne oblečenie. V minulosti a v niektorých lokalitách i dnes sa zosnulému do rakvy dávali aj jeho osobné a obľúbené predmety ako víno, karty, bič (ak mal kone), palica, peniaze, zlato (najčastejšie prstene), veľa kvetov a svätých obrázkov. Keď zomrela žena, do truhly jej vyskladali peknú drahú látku a tiež obľúbené predmety. U Rumungrov pri pochovávaní zosnulého hrávali jeho obľúbené piesne. Rómske hudby sa formovali na schopnostiach primáša, ktorý bol nositeľom melodickej línie, zatiaľ čo ostatní hudobníci harmonizovali a udržiavali rytmus.
Zmeny a výzvy v súčasných tradíciách
V súčasnom dynamicky sa vyvíjajúcom svete sa menia i tradičné prvky rómskej kultúry. Rozdiely s minulosťou badať vo všetkých oblastiach rodinného i spoločenského života, počnúc krstom, ako aj v manželských a pohrebných zvykoch. Prvky pôvodnej kultúry sa vytrácajú a nie sú vždy nahradené novými elementmi. Korene pôvodnej rómskej kultúry možno ešte nájsť u subetnickej skupiny Valašských (tzv. „olašských“) Rómov, zatiaľ čo u tzv. „Rumungro“ Rómov nebadať žiadne tradície, zvyky či obyčaje uvádzané v normotvorných textoch o rómskej kultúre v minulosti. To poukazuje na neustály vývoj a adaptáciu rómskych tradícií v modernom svete.
Dejiny Cigánov (Rómov) | Dokumentárny film o celej histórii
tags: #narodenini #osemnast #rokov #romske