Wolfgang Amadeus Mozart (1756 - 1791), pokrstený ako Johannes Chrysostomus Wolfgangus Theophilus Mozart, bol rakúsky klasicistický hudobný skladateľ, ktorého diela mali obrovský vplyv na vývoj európskej hudby. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších skladateľov všetkých čias. Počas svojho krátkeho a búrlivého 35-ročného života skomponoval 626 diel, medzi ktorými nájdeme 30 klavírnych koncertov, 41 symfónií a 24 opier. Jeho dielo sa vyznačuje celkovou priezračnosťou, melodickým bohatstvom, vyváženou inštrumentáciou a formovou brilantnosťou, pričom v ňom cítiť ľahkosť komponovania, hravosť a dokonalú harmóniu.
Život a geniálne nadanie
Počiatky zázračného dieťaťa
Wolfgang Amadeus Mozart prišiel na svet 27. januára 1756 v Salzburgu ako najmladšie zo siedmich detí Leopolda a Anny Marie Mozartovcov. Dospelosti sa však dožil iba on a jeho o päť rokov staršia sestra Maria Anna, prezývaná Nannerl. Už v útlom veku preukazoval mimoriadne hudobné nadanie. Vo veku troch rokov sa naučil hrať na čembalo, v štyroch hral na husliach a o rok neskôr komponoval vlastné drobné skladby. Prvú pieseň a časť koncertu skomponoval ako štvorročný chlapec. Nikdy nechodil do školy, základy všeobecného vzdelania získal od rodiny, predovšetkým od otca Leopolda Mozarta, ktorý bol dobovo popredný hudobný skladateľ, huslista a hudobný pedagóg.
Leopold Mozart, na vrchole svojej tvorivej aktivity, sa bez otáľania chopil hudobnej výchovy svojho syna a obetoval pokračovanie svojej úspešne rozvinutej umeleckej kariéry. Bol Amadeov otec, učiteľ, spolupracovník, tajomník, manažér a dokonca aj opisovač nôt. Už ako šesťročný cestoval Wolfgang Amadeus s otcom a sestrou po Európe a svojím hudobným nadaním udivoval kráľovské dvory. Koncertovali korunovaným hlavám a aristokracii vo viacerých krajinách, čo mu umožnilo spoznať významné hudobné vplyvy, najmä tradíciu talianskej opery. V ôsmich rokoch zložil prvú symfóniu a ako dvanásťročný skomponoval prvú operu. Kým dovŕšil osemnásť rokov, mal na svojom konte už 200 diel.
Viedenské roky a vrchol tvorby
Život v rodnom Salzburgu nešiel Mozartovi k duhu a usiloval sa vymaniť zo služby arcibiskupovi. Napriek jeho nevôli odišiel v roku 1781 tajne do Viedne, kde strávil posledných desať rokov svojho života. Tu sa splnil jeho sen byť slobodným umelcom a nie „lokajom aristokratov“, i keď za cenu neustálych finančných problémov. Viedeň sa stala jeho novým domovom, kde sa zapojil do pokrokových krúžkov, ktorých tvorba bola súčasťou pokusov o vytvorenie pôvodnej nemeckej opery. V roku 1782 sa oženil so speváčkou Constanze Weberovou. Počas prvých dvoch rokov vo Viedni dosiahol Mozart vrchol svojej tvorby. V roku 1785 vstúpil do viedenskej slobodomurárskej lóže Dobročinnosť, čo sa neskôr odrazilo v symbolike jeho diel.
Figarova svadba (Le nozze di Figaro, K 492)
Komická opera Figarova svadba je názov diela Wolfganga Amadea Mozarta z roku 1786, ktorá patrí k najúspešnejším dielam tzv. zlatého fondu svetovej opery. Ide o komickú operu o štyroch dejstvách, ktorej premiéra prebehla 1. mája vo Viedni. Vznikla v období politických a spoločenských revolúcií konca 18. storočia, ktoré zásadne menili európsky svet. Mozart na myšlienky osvietenstva zakódované v librete Lorenza da Ponteho reagoval a vo svojej kompozícii novátorsky kombinoval komické momenty, drámu a zložité ansámble. Vytvoril hudbu, ktorá je živá, ľahká, majstrovsky inštrumentovaná, plná vzruchov a emócií. Samotná opera je dokumentom nielen hudobného majstrovstva, ale aj odvahy otvorene komentovať dobu, v ktorej vznikala. Majstrova hudba síce zjemnila politickú satiru predlohy, no odhalila aj napätie medzi spoločenskými vrstvami.
Základné informácie a dej
Dej opery sa odohráva v 18. storočí a sústreďuje sa na prípravy svadby medzi komorníkom Figarom a slúžkou Zuzanou. Zuzana sa zveruje Figarovi, že ju obťažuje gróf Almaviva, čo Figara rozčúli. Situácia sa komplikuje, keď k Zuzane prichádza páža Cherubin, zamilovaný do grófky, ktorého sa chystá gróf poslať do vojny. Cherubin sa musí ukryť, lebo prichádza gróf a snaží sa dohodnúť si so Zuzanou schôdzku. Gróf ukrytého Cherubina objaví a rozkáže mu okamžite opustiť zámok. Figaro sa snaží vrátiť grófa do náručia grófky, aby nechal Zuzanu na pokoji a umožnil ich svadbu. Grófka sa chystá potrestať manžela a prehovorí Zuzanu, aby si dala s grófom schôdzku. Gróf skoro pristihne Cherubina v izbách grófky, kde sa tento prezlieka do ženských šiat, čo pridáva komickú zápletku.
| Aspekt | Detail |
|---|---|
| Hudba | Wolfgang Amadeus Mozart |
| Libreto | Lorenzo Da Ponte |
| Predloha | Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais: La Folle Journée, ou le Mariage de Figaro |
| Obdobie vzniku | 1785 - 1786 |
| Premiéra | 1. mája 1786, Viedeň |
W. A. Mozart – Figarova svatba, předehra k opeře
Don Giovanni (K 527)
Na základe pražskej objednávky vznikla o rok neskôr, v roku 1787, opera Don Giovanni, ktorá uzrela svetlo sveta ako fenomenálne dielo. Aj táto opera, rovnako ako Figarova svadba, vznikla zo spolupráce s talianskym libretistom Lorenzom Da Pontem. Príbeh známeho zvodcu žien Dona Juana sa stal súčasťou zlatého fondu svetového operného umenia. Don Giovanni spája komédiu s tragikou a má temnejší charakter. Publikum uchvátili predovšetkým finálové časti na večeri u hlavnej postavy, ktorú Socha commendatore odsúdi na prepad do pekla. Dominujú temperamentné harmónie v dramatickom vyvrcholení s ľudskou tragédiou a komickými vstupmi (ironizmy Leporella), i s morálnym ponaučením v roztopašnom záverečnom viachlase. Medzi týmito dvoma famóznymi operami sa Mozartovi podaril aj ďalší „Meisterstück“ - serenádová hudba Malá nočná hudba, ktorú skomponoval počas písania druhého dejstva Don Giovanniho.
Čarovná flauta (Die Zauberflöte, K 620)
Čarovná flauta je singspiel, ktorý bol uvedený v periférnom divadle „Na Viedenke“ krátko pred Mozartovou smrťou v roku 1791. Prijal objednávku od Emanuela Schikanedera na toto dielo, ktoré sa postupne stalo jeho najobľúbenejšou operou. Krátko nato dostal tajomnú objednávku na Rekviem. Čarovná flauta predstavovala pre Mozarta posledný triumfálny úspech, ktorý ho povzbudil, hoci sa stého predstavenia v novembri 1792 už nedožil.
Spolupráca s Emanuelom Schikanederom
Do krátkeho života Wolfganga Amadea Mozarta výraznejšie zasiahli traja libretisti, a na jeho konci stál práve Emanuel Schikaneder - libretista posledného operného opusu salzburského génia, Čarovnej flauty. Schikaneder bol skvelý herec, divadelný experimentátor, milovník hýrivej scény a rozmarných efektov, ktorý sa preslávil veľkovýpravnými predstaveniami pre nižšie sociálne vrstvy, neviazanými prísnymi konvenciami dvorného umenia. Vyžíval sa v exotických prvkoch, vodopádoch, ohňových efektoch a až cirkusových číslach, ktoré nechýbali ani na premiére Čarovnej flauty na konci septembra 1791. Spolupráca dvoch talentovaných umelcov v núdzi sa začala rýchlo a rýchlo aj napredovala. Mozart mu ešte kedysi napísal krátku hudbu do komédie Bezsenné noci a spolupráca z minulosti sa po 11 rokoch obnovila. Schikaneder Mozarta ubytoval v domčeku pri divadle - zásoboval ho jedlom, pitím a dámskou spoločnosťou.
Témy, symbolika a libreto
Ústredným motívom Čarovnej flauty je víťazný boj dobra so zlom, svetla s tmou, Sarastrovej ríše slnka s panstvom Kráľovnej noci. V Čarovnej flaute použili Mozart so Schikanederom množstvo nápadných i skrytých symbolov, viažucich sa najmä na slobodomurárske hnutie, ktorého boli členmi. Dej sa odohráva v rozprávkovom svete starého Egypta. Libreto Čarovnej flauty nevznikalo jednoducho ani nemalo predobraz v jednom konkrétnom literárnom diele. Inšpiráciou boli orientálne rozprávky Džinnistan (Ríša duchov) od Christopha M. Wielanda, najmä rozprávka Lulu alebo Čarovná flauta. Schikaneder s Mozartom kombinovaním motívov z viacerých predlôh dospeli k prvému finále, pri ktorom sa rozhodli koncepciu pozmeniť: z dobrej kráľovnej sa stala negatívna sila, zlá Kráľovná noci, a naopak, zo zlého Sarastra princíp dobra. Aj napriek tomu, že Mozart dostal od Schikanedera libreto plné dialektu, neohrabaných fráz a bez znakov vznešenej poézie, dokázal ho svojou hudbou povzniesť na veľmi vysokú úroveň. Zároveň ňou poukázal na vhodnosť nemčiny pre operu.
Dej opery Čarovná flauta
Princ Tamino je vyslaný Kráľovnou noci, aby zachránil jej dcéru Paminu z rúk mocného kňaza Sarastra. Sprevádza ho veselý vtáčnik Papageno, ktorý hľadá svoju Papagenu. Počas svojho putovania však Tamino a Papageno zistia, že Sarastro nie je zlý, ale vládne ríši svetla a múdrosti. Kráľovná noci je naopak zosobnením temnoty a pomsty. Tamino a Pamina musia podstúpiť skúšky ohňom a vodou, aby sa dokázali hodní vstupu do Sarastrovho chrámu a mohli sa spojiť. Papageno nakoniec nájde svoju Papagenu a spoločne prežívajú šťastný život v jednoduchosti a radosti.
Hudobná mnohostrannosť
Nápadným rysom Čarovnej flauty je rôznorodosť jej prvkov, výrazových prostriedkov a kompozičných postupov. Po hudobnej stránke je snáď najmnohostrannejšou operou, aká vôbec bola vytvorená. Nachádzame tu zvnútornený Gluckov pátos (vážne Sarastrove spevy), barokizujúce figurácie Ozbrojencov (Kňazov), árie Kráľovnej noci sa svojimi virtuóznymi koloratúrami hlásia k tradícii talianskej opery serie. Hravé Papagenove melódie zase svedčia o čerpaní z ľudovej tradície. Mozart si aj pri písaní tohto nižšieho žánru, tzv. singspielu, zachoval svoju úroveň a majstrovstvo.
Inscenácie Čarovnej flauty: Premiéra v SND (2009)
V rámci projektu Smartheatre sme virtuálne navštívili prvú premiéru Mozartovej Čarovnej flauty (2. 12. 2009) v Slovenskom národnom divadle (SND). Hudobného naštudovania sa chopil renomovaný rakúsky dirigent Friedrich Haider, ktorý orchester posunul o kvalitatívny stupeň vyššie. Režisér Svetozár Sprušanský sa, v duchu objednávky od Opery SND, vydal cestou rozprávkového príbehu určeného pre celú rodinu. Spolu so scénografkou a kostýmovou výtvarníčkou Alexandrou Gruskovou vytvorili inscenáciu vhodnú pre všetky vekové kategórie. Jednoduchá scéna svojou pestrofarebnosťou pripomínala detské vystrihovačky z farebného papiera. Na scéne sa objavili aj ľadové medvede jazdiace na bicykli, či vzdušná akrobacia naznačujúca boj so živlami, pričom Monostatovi sluhovia sa menili na komickú partiu svalnatých chlapov tancujúcich baletnú choreografiu.
V inscenácii sa objavili aj popkultúrne prvky: tri dámy sa stali pomstiteľkami s pištoľami, Sarastro vystupoval ako kozmonaut sprevádzaný malými mimozemšťanmi, a traja géniovia sa vozili na kolobežkách vo futbalových dresoch. Flauta, ktorá pomáha Taminovi, bola inšpirovaná mečom z Hviezdnych vojen, a postava Monostatosa bola vernou kópiou amerického wrestlera Hulka Hogana, ktorého stvárnil tenorista Róbert Remeselník. V úlohe Papagena sa predstavil Daniel Čapkovič, ako Papagena Lenka Máčiková. Ľúbostný pár Tamina a Pamina vytvorili sopranistka Eva Hornyáková a tenorista Pavol Bršlík. V role Sarastra sa predstavil Peter Mikuláš a technicky nesmierne náročného partu Kráľovnej noci sa ujala Ľubica Vargicová. Obsadenie detských partnerov pre hlavné postavy bolo výborným ťahom pre rodinnú inscenáciu. Pre všetky repliky hovorenej časti singspielu bol použitý slovenský preklad s nemeckými titulkami, spievalo sa v nemčine, čo však občas znelo trochu cudzo a neprirodzene. Napriek tomu sa inscenácia stala ešte prístupnejšou pre širšie publikum i cieľovú skupinu rodín s deťmi.
W. A. Mozart – Figarova svatba, předehra k opeře
Mozartovi libretisti a ich vplyv
Wolfgang Amadeus Mozart počas svojho krátkeho života vystriedal nemálo libretistov. Pri jeho opernom debute Apollo et Hyacinthus (11-ročný) stál páter Rufinus Widl. Vrcholné obdobie jeho tvorby sa však spája s menom Lorenza da Ponteho, autora libriet k nesmrteľným dielam Figarova svadba, Don Giovanni a Così fan tutte. Da Ponte poskytol Mozartovi briskné a nesmierne spevné talianske verše. Na sklonku skladateľovej kariéry stojí Emanuel Schikaneder, libretista Čarovnej flauty, ktorý napísal verše „barbarsky nepestované“, no napriek tomu dokázal s Mozartom vytvoriť nesmrteľné dielo. Paradoxne, v spolupráci s najznámejším libretistom tej doby Pietrom Antoniom Bonaventurom Trapassim (Metastasio) Mozart nedospel ani k jednému zo svojich nesmrteľných diel, ako dokazuje opera La clemenza di Tito, ktorá bola prijatá veľmi vlažne.
Záver života a trvalý odkaz
V roku 1791 Amadeus dokončil klavírny Koncert č. 27 B dur a písal tance a sláčikové kvintetá. Okrem Čarovnej flauty prijal aj tajomnú objednávku na Rekviem, svoje posledné a nedokončené dielo, ktoré zanechal v d-mol. Wolfgang Amadeus Mozart zomrel ako 35-ročný 5. decembra 1791 vo Viedni. Predchádzala tomu ničivá infekčná choroba. Zomrel v posteli vo svojom byte v Rauhensteigergasse 8 vo Viedni. Legendy o otrave talianskym hudobným skladateľom Antoniom Salierim sa nikdy nepotvrdili; historická pravda naznačuje, že medzi nimi nebolo nepriateľstvo, skôr rivalita plynúca z dobových preferencií talianskej opery. Bol pochovaný podľa vtedajších zvyklostí do spoločného hrobu pre chudobných na cintoríne St. Marx, čo je paradoxom vzhľadom na jeho genialitu a svetový úspech.
Odkaz dejinného skladateľa desaťročiami rástol a po necelých sto rokoch sa stal aj významným symbolom umeleckej geniality v modernej popkultúre. Na orientáciu v jeho rozsiahlych dielach sa používa tzv. Köchelov zoznam (Köchelverzeichnis, KV), súpis všetkých zdokumentovaných diel W. A. Mozarta. Ak by sa hrali jedna za druhou, zneli by nepretržite 9 dní a nocí, čo je 220 hodín. Mozartovo dielo je trvalou inšpiráciou a jeho najznámejšie opery - Figarova svadba, Don Giovanni a Čarovná flauta - zostávajú pilierom svetového operného repertoáru.