Obec Hladovka sa nachádza v Oravskej kotline, na rozsiahlej ľadovcovo-riečnej kužeľovej forme vytvorenej v štvrtohorách potokmi vytekajúcimi z veľkých ľadovcov Západných Tatier. Severnú a strednú pahorkatinnú časť chotára tvoria mladotreťohorné uloženiny, zatiaľ čo južná, vrchovinná časť zasahuje do Skorušinského pohoria. Severne od bývalej železničnej trate sa rozprestierajú rozsiahle rašeliniská. Obec leží v nadmorskej výške od 680 do 967 m n. m., pričom stred obce je vo výške 756 m n. m.
Počiatky osídlenia a valaské právo
Prvé zmienky o osídlení v tejto oblasti siahajú do obdobia praveku, pravdepodobne kvôli hojnosti zveri. Významnejšie osídlenie vzniklo v 16. storočí kolonizáciou na základe valaského práva. Základnou povinnosťou vtedajších obyvateľov bola strážna služba na severnej hranici s Poľskom.
V roku 1438 uhorský panovník Albert daroval čimhovský kraj až po hranice územia rodu Plathyovcov. Plathyovci sa na hornej Orave neusadili, no tunajší majetok ponechali na užívanie valachom. Na Oravskom zámku v tom čase vládli mocní Turzovci. Horliví úradníci chceli zväčšiť príjmy zámockej pokladne, a preto na miestach salašov a obchodných ciest zakladali dediny. Niektorí osídlenci z blízkych miest dostávali povolenie vyrúbať lesy a na vzniknutých rúbaniskách zakladať role a lúky. Aby klčovanie pralesa a premena lesnej pôdy na ornú pokračovali rýchlejšie, k domácim kolonistom sa priberali aj cudzinci z východných Karpát, kde sa stýkali etnografické hranice rusínskych, poľských a rumunských národov. Títo prichádzali na Oravu pod menom Rusínov, Ruthénov, Rusňakov a zaoberali sa chovom dobytka, najmä oviec, rúbaním lesov, obrábaním dreva a premenou lesnej pôdy na ornú.
Hladovka vstupuje do dejín pod názvom Jelešňa (Ilešná) v rokoch 1597-1598 medzi valašskými dedinami Oravského panstva. Vtedy boli zdanené dva domy, od každého sa platila daň jeden zlatý. V nasledujúcom roku sa daň zvýšila na jeden zlatý a 50 grajciarov od jedného domu, takže od dvoch domov v Jelešnej sa platili tri zlaté. Na dolnom toku rieky Jelešňa sa spomínajú dve usadlosti v roku 1558. Dediny sa formovali niekoľko desaťročí. Až keď boli schopné platiť dane, začala mať o ne záujem administratíva Hradu. Odvtedy už boli registrovaní ako daňovníci obce alebo osady. Jeden dom či usadlosť sa nerátali za osadu. Keď k nim však pribudlo viac usadlostí, boli povinní platiť dane.
Dolnokubínsky dekan Dr. J. Kohút uvádzal: „Dediny založené na hornej Orave mali za povinnosť ochraňovať severnú hranicu Uhorska.“ O týchto zápasoch s „nepozvanými návštevníkmi“ svedčí v Bore kríž, kde je pochovaný goral, ktorý zahynul v týchto potýčkach. Za zmužilé bránenie hraníc proti nepozvaným návštevníkom z Haliče Oravské panstvo darovalo obciam Hladovka a Suchá Hora na večné pasenie Bor. Stará povesť hovorí, že v podobných zápasoch pri ochrane severnej hranice zanikla skoro celá obec, rozložená kedysi na dolnom toku potoka Jelešňa. Tvrdí to aj Ján Motýľ, poľský kňaz, ktorý pochádzal zo Suchej Hory. Zmienka o tomto je údajne v archíve vo Ľvove. Spomínané dve usadlosti na brehu Jelešne mohli byť tie, ktoré zostali zo zanikajúcej dediny, z ktorej chlapi tak mužne bránili severnú hranicu, že skoro všetci pri tejto ochrane zahynuli. Potom Krištof Hlad z Nižnej Vsi dostal šoltýsske právo, aby zreorganizoval Jelešňu. Tú začal stavať na území dnešnej Hladovky.
V rokoch 1599 - 1600 sa na Orave a Liptove rozšíril mor. Postihnuté usadlosti zostali vyľudnené a nezdanené. Hladovka mala v rokoch 1600 - 1604 dva zdanené domy. Ostatné domy neboli schopné platiť daň. V nasledujúcich rokoch sa dedina v daňových súpisoch neuvádzala. Pravdepodobne ju vylúpili a vypálili hajdúsi Štefana Bočkaja, lebo ďalšie záznamy hovoria o tom, že Jelešňa sa nanovo osídľuje. Zemepán Juraj Thurzo - prívrženec učenia Martina Luthera - mal prvoradý záujem osídliť pohraničie a tým si zabezpečiť ochranu hraníc a eliminovať na svojom panstve vplyv rímskokatolíckych duchovných z Poľska.
8. augusta 1608 Juraj Thurzo udelil obyvateľom Hladovky výsadu vyberať mýto od obchodníkov a pocestných. Tí, ktorí cez obec prechádzali s jedným vozom tovaru, či iného nákladu, platili poplatok dvadsať grajciarov richtárovi. Od zapriahnutého koňa s nákladom sa platilo šesť grajciarov, od zapriahnutého koňa alebo vola bez nákladu tri grajciare. Človek, ktorý prechádzal obcou pešo, platil jeden grajciar. Tento poplatok si mohol ponechať richtár pod podmienkou, že bude zabezpečovať opravy ciest a mostov v dedine tak, aby si pocestní nesťažovali. Jedna usadlosť platila do pokladnice Oravskej stolice daň 6 zlatých.
O pomenovanie obce Hladovkou bolo veľa názorov. Najprijateľnejší uvádzame z Katolíckych novín, z rubriky Dopisy, str. 92: „V Hladovke sme; je to pôžitok, nie hlad: znak, že človek nežije len chlebom ale aj každým slovom, ktoré pochádza z rúk božích. Domáci ľudia sú neradi, keď meno obce odvodzujeme od hladu. Oni sú veľmi usilovní, vzdor jalovosti pôdy usilovne premáhajú biedu.“ Fraňo Thurzo a jeho syn Juraj založili 42 valašských obcí, medzi nimi aj Hladovku. Toto všetko sa udialo na základe Valašského práva (Matej Korvín 1474). Podľa tohto práva nemali valasi platiť žiadne krajinské dane. Valašský vojvoda ich mohol súdiť len v prvej inštancii. Odvolať sa mohli ku kastelánovi Oravského hradu. Boli oslobodení od poplatkov, mýta a vecí verejných. Mali právo pásť ovce v lesoch a na lúkach patriacich k lesom Oravského hradu. Mimo týchto lesov mohli vodiť ovce najviac do vzdialenosti ¼ míle. Ak by spôsobili škodu susedom alebo sedliakom, mali ako náhradu dať 6 oviec. Na Oravský hrad odvádzali „šiestu ovcu a jedného barana.“ Ročne platili dvadsiatok. Zo stovky oviec bolo treba odovzdať päť oviec. Od každého vola sa platil jeden groš. Boli však oslobodení od štátnej dane a od robôt, zato každý musel so zbraňou v ruke strážiť cesty proti zlodejom a lúpežníkom. Pocestným mali zabezpečiť sprievod. V prípade potreby sa povolávala do zbrane aj mládež tam, kam to určia hradní páni. Ak niekto neposlúchne, má po treťom napomenutí dať kastelánovi šesť oviec.
Oproti valašským kolonizátorom boli sedliaci viazaní k pôde. Valasi platili od svojich usadlostí ovcami, sedliacke obce peniazmi. Po Krištofovi Hladovi bol za šoltýsa ustanovený Valent Zvolenský, ktorý 3. 7. 1615 zložil prísahu na Oravskom hrade. Býval na šoltýskej rali. Mal právo prevádzkovať mlyn za nájom päť zlatých ročne do pokladnice Oravského hradu. Výsada vyberať mýtne poplatky v dedine, ktorú udelil Juraj Thurzo richtárovi v roku 1608, ostala v platnosti naďalej.
Sedliaci bývali na piatich usadlostiach a od každej platili daň 15 zlatých ročne. Za richtára Valenta Zvolenského prišli v júli 1624 do dediny úradníci Oravského panstva. Prefekt Štefan Letaši a účtovník Ján Sudorsky z rozkazu grófky Alžbety Coborovej, vdovy po palatínovi Jurajovi Thurzovi, spísali všetky rodiny a stanovili, aké majú platiť dane. Poddanské povinnosti boli trojaké - peňažné, naturálne, robotné. V tom čase žila na šoltýskej rali (asi 30 hektárov) rodina richtára Valenta Zvolenského. Na svoje polia vysiali 20 lúkien obilia a vyrobili na dva až tri vozy sena.
Voči zemepánovi mal richtár tieto povinnosti: doviezť do panskej krčmy jednu fúru vína, alebo zaplatiť desať zlatých; doviezť jednu fúru soli, alebo zaplatiť sedem zlatých a 50 grajciarov; dodať do hradnej kuchyne dve jarabice, alebo zaplatiť 50 grajciarov. Richtárovo právo prevádzkovať mlyn v dedine platilo, no ak nezaplatil za túto výsadu 5 zlatých, musel dodať do hradnej kuchyne vykŕmenú ošípanú. Ak sa počas zimy nestaral o kobylu z hradnej koniarne, platil poplatok jeden zlatý. Medzi robotné povinnosti patrila aj pomoc pri oprave hradu, ciest, mostov, rúbanie dreva v panských lesoch a práca na panskom majeri. Hladovka v tom čase mala obývaných šesť sedliackych ralí, ktoré sa nazývali podľa prvých osadníkov. Na rali Pankalovej žili rodiny Jakuba Čapla, Mateja Sleda, Staneka Žuffu a Šimona Komandíka. Na Tiešlovej rali žili rodiny Mikuláša Šveca a Jozefa Tiešla. Na Škrlovej rali žili rodiny Jakuba Škrlu, Michala a Mateja Nogu - Skalovho zaťa. Na Slovákovej rali žili rodiny Matúša Lenharta, Slovaka a Pavla Bzdošiaka. Na Bzdochovej rali žili rodiny Blažeja Bzdošáka a Bartoša Bzdocha, na Levkovej Martina Leveka - krčmára.
Pre týchto sedliakov ostal v platnosti urbár z 18. januára 1615, podľa ktorého platili Jurajovi Thurzovi daň 15 zlatých (spolu 90 zlatých), do hradnej kuchyne odovzdávali jedno teľa, 24 sliepok, 6 husí, 60 vajíčok, 24 pstruhov, 6 jarabíc, 3 líšky, jedného vlka a jedného zajaca. Štyri zlaté platili na platy zámockých drábov. Okrem toho dávali na hrad ovčí syr, bryndzu, tvaroh, maslo, kože a ovčiu vlnu. Hladovčania pásli ovce na Čaplovej Magurke a pasienky postačovali na stáda v počte 200 oviec. Zemepánovi boli povinní každoročne darovať 20 oviec - každú desiatu ovcu. Hladovka patrila do farnosti v Trstenej. Tam odovzdávali cirkevnú daň, tzv. deviatok z úrody a naturálne dávky podľa kanonickej vizitácie. V roku 1622 platili štátnu daň: 2 zlaté, 25 grajciarov a na kráľovskú korunu (na kráľovskú rodinu) 75 grajciarov. V roku 1625 platili Kráľovskému domu v Bratislave daň jeden zlatý a na kráľovskú korunu 60 grajciarov v dvoch termínoch - na svätého Juraja a na svätého Michala. V roku 1626 sa štátna daň zvýšila na 5 zlatých a 87 grajciarov, v roku 1635 na 6 zlatých a 50 grajciarov. O tri roky to už bolo 7 zlatých a 75 grajciarov.
Obdobie moru, vpádov a nových povinností
V rokoch 1599 - 1600 sa na Orave a Liptove rozšíril mor. Postihnuté usadlosti zostali vyľudnené a nezdanené. Hladovka mala v rokoch 1600 - 1604 dva zdanené domy. Ostatné domy neboli schopné platiť daň. V nasledujúcich rokoch sa dedina v daňových súpisoch neuvádzala. Pravdepodobne ju vylúpili a vypálili hajdúsi Štefana Bočkaja, lebo ďalšie záznamy hovoria o tom, že Jelešňa sa nanovo osídľuje. Zemepán Juraj Thurzo - prívrženec učenia Martina Luthera - mal prvoradý záujem osídliť pohraničie a tým si zabezpečiť ochranu hraníc a eliminovať na svojom panstve vplyv rímskokatolíckych duchovných z Poľska.
Juraj Erdödy vydal 1. apríla 1677 Hladovčanom nový súpis poddanských povinností voči Oravskému panstvu. Peňažné dane a naturálne dávky sa vzťahovali na šoltýssku usadlosť a päť sedliackych, čiže šiesta sedliacka usadlosť bola opustená. Vojtech Hladovský bol richtárom a vlastnil polovicu šoltýskej rale. Vozil víno do panskej krčmy alebo zaplatil 15 zlatých, vozil soľ alebo zaplatil osem zlatých sedemdesiat grajciarov, za prevádzku mlyna platil 5 zlatých, za krčmársky pozemok deväťdesiat grajciarov, do hradnej kuchyne dával dve jarabice, dve merice ovsa pre kone do hradnej koniarne, alebo jeden zlatý 80 grajciarov a poplatok 1 zlatý.
Sedliaci platili domovú daň 82 zlatých 20 grajciarov, nájomné za Čapľovku a Lazy, poplatky na horárov, na zámockého kata, za stráženie salašov, úľov, za drevo z panských lesov, za seno, ľan, pivo, haringy a jahňatá. Siahové drevo dodávali do panskej krčmy, do Tvrdošína. Ako naturálne dávky odvádzali do hradu jedno teľa, šesť husí, 24 sliepok, 60 vajec, 6 jarabíc, drevo a desať vedier ovsa.
Rozhodujúca bitka proti Turkom v Strednej Európe sa odohrala na jeseň roku 1683 pri Viedni. Hrdinom bojov bol poľský kráľ Ján Sobiesky, ktorý najal do vojny žoldnierov z Litvy. Litovci pod velením hajtmana Kazimíra Sapiehu (Sapiegu) prechádzajúc Oravou sa správali násilnícky, rabovali a vypaľovali dediny. Takto vypálili aj obec Hladovku. V roku 1686 sa uvádzali štyri sedliacke usadlosti, ktoré boli zničené. Zemepán mal z dediny príjem len 40 zlatých namiesto 167 zlatých 28 grajciarov. Poškodená bola aj šoltýska usadlosť, z ktorej príjem bol 18 zlatých namiesto 32 zlatých.
18. storočie: Súpisy, hlad a sťahovanie
V roku 1715 bol richtárom v Hladovke Ján Hladovský. V lete roku 1715 poslal zemepán Juraj Erdödy do dediny úradníkov Ondreja Pongráca a Juraja Abafyho, aby vykonali súpis obyvateľov, dobytka, výnosov z polí, pre nový súpis poddanských povinností. Dovtedy platil urbár z roku 1681. Na Škultétskej (richtárskej) rali žilo sedem rodín. Zapísali ich nasledovne: Ján Hladovský, Matej Greščák, Martin Kviatek, Stanislav Šprlák, Vojtech Paskočák, Michal Chovančák a Ján Urbaniak. Len príslušníci týchto rodov mohli byť v Hladovke richtármi a vždy si spomedzi seba vybrali zástupcu. Ostatné rale boli sedliacke a obývalo ich osem rodín.
Poľnohospodársky rok 1715 bol neúrodný na celej Orave. V júni mrzlo, padal sneh, bola zima, ktorá prišla už v septembri. Z vysiateho jedného vedra obilia dosiahli sedliaci úrodu len dve vedrá nedozretého obilia. Ľudia hladovali, nemali čím kŕmiť dobytok a ten hynul. Z nedostatku potravín sa v roku 1681 šírili infekčné choroby, vyskytoval sa hladomor, ktorý zvyšoval úmrtnosť obyvateľov. Nasledujúci rok bol taký istý. Toto obdobie sa v archívnych materiáloch nazýva „zamrznuté roky“ (anni congelationes). Hlad priniesol so sebou ako následok vysťahovalectvo z Oravy na Dolnú Zem. Sedliaci hospodárili trojpoľným systémom, ale v súpise sa uvádzalo, že pôda je neplodná, horská, kamenistá, pasienky nekvalitné. Na oráčiny jednej rale vysiali 35,3 meríc (vedier) obilia a z lúk zviezli 23 vozov sena. Roľníci v tejto dobe chovali 43 koní, 239 kusov hovädzieho dobytka, 115 oviec, 23 kôz a 56 ošípaných. Drevorubačstvo a povozníctvo pre Oravské panstvo poskytovalo sedliakom zamestnanie a zárobok, aby mohli platiť dane obecné, cirkevné, štátne a zemepánovi na Oravský hrad.
Hladovka mala v roku 1770 65 roľníckych usadlostí. Na dvoch z nich žili vdovy. V septembri toho roku prišli do dediny stoliční úradníci, aby zaznamenali aktuálnu situáciu o živote v dedine. Richtár Ondrej Šprlák, obecný notár Martin Šprlák, prísažní Ján Kališák, Ján Brnaš, Matej Hutlas, Vojtech Šprlák, Matej Kubica a Martin Chovančák odpovedali na deväť otázok o Hladovke. Otázky sa stali základom pre nový súpis poddanských povinností. Boli to tieto:
- Oravskému panstvu sa platili dane podľa starodávneho zvyku. Šoltýsi platili domovú daň 18 zlatých a sedliaci 45 zlatých.
- Za kláty dreva 2 zlaté a 25 grajciarov, za drevo na kúrenie 3 zlaté a 15 grajciarov.
- Na panských hajdúchov 2 zlaté a 94 grajciarov, na daňových vyberačov 1 zlatý a 60 grajciarov.
- Farnosti sa dával „deviatok,“ čo činilo 2 zlaté na sv. Jána a 2 zlaté na sv. Michala.
- Od oviec sa platilo 10 zlatých a 80 grajciarov, od dobytka 3 zlaté a 37 grajciarov, a od úľa 10 grajciarov.
- Tovar sa vozil na Oravský hrad a do krčmy v Suchej Hore, ktorú museli zdanení povinní upratovať a dodať štyri siahy dreva krčmárovi.
- Najbližšiu poštu mali v Trstenej, tam chodili aj na trhy predávať voly.
- Pasienkov pre dobytok mali dostatok, napájali ho v Jelešni.
- Na oráčiny vysievali hlavne ovos, menej žito, lebo im dozreli len tieto obilniny. Jačmeň a pšenicu nepestovali.
- Hospodárili trojpoľným systémom na raliach. Na jednu raľu vysiali ročne 480 bratislavských meríc (jedna merica = 62 litrov) obilia a z lúk zviezli dvadsaťjeden vozov suchého sena. Otavu (mládzu) nekosili.
- V záhradách pestovali bôb, zemiaky (repu) a kapustu.
- Pestovali viac konope, menej ľanu, vody na močidlách mali dostatok.
- V dedine mali na potoku mlyn. V zime im veľmi často voda zamŕzala. Vtedy chodievali mlieť obilie do Vitanovej.
Geografia a klíma
Obec Hladovka sa nachádza v Oravskej kotline, v oblasti Stredných Beskýd, na rozhraní Podbeskydskej brázdy a Podbeskydskej vrchoviny. Reliéf územia obce je pomerne jednoduchý a patrí k vonkajšiemu flyšovému oblúku západokarpatskej sústavy. V paleogéne vznikali v mori sedimenty, predovšetkým z materiálu pobrežných častí, ktoré majú charakter pieskovcov a zlepencov, ílovcov a bridlíc. Tieto vrstvy sú tektonicky pretlačené a tvoria masívy Oravských Beskýd, Podbeskydskej brázdy, Podbeskydskej vrchoviny a ďalších.
Najvyššie miesto v chotári má nadmorskú výšku 850 m, najnižšie 630 m. Stred obce leží v nadmorskej výške 650 m. Územie patrí k povodiu rieky Orava, ktorá má dve pramenné oblasti - Čiernu Oravu prameniacu v Poľsku a Bielu Oravu s prameniskom na rozhraní Podbeskydskej vrchoviny a Oravskej Magury. Hlavným vodným tokom, pretekajúcim katastrálnym územím Rabče, je Polhoranka. Riečka Polhoranka bola pôvodne ľavostranným prítokom Bielej Oravy, avšak dnes poniže obce Zubrohlava sa vlieva do Oravskej priehrady. Rieka Polhoranka zbiera vody z najsevernejšej časti Oravy.
Klimaticky obec patrí do mierne chladného okrsku C1. Priemerná ročná teplota dosahuje v katastri Rabče 5,5 °C. Množstvo zrážok je určené nadmorskou výškou, polohou voči prevládajúcim vetrom a lesnatosťou, pričom ročný úhrn zrážok sa pohybuje od 900 do 1100 mm. Maximum zrážok pripadá na letné mesiace, podstatná časť zrážok spadne počas vegetačného obdobia. Zima je charakterizovaná snežnou pokrývkou v trvaní 100 - 120 dní, s priemerným maximom 60 - 100 cm snehovej vrstvy.
Pôdy a vegetácia
Pôda je základným prostriedkom poľnohospodárskej výroby a lesníctva. Vplyvom človeka a rozoraním strmých svahov v minulosti došlo k odplavovaniu pôdnych častí, deštrukcii pôdnych horizontov a zníženiu kvality a úrodnosti pôdy. V oblasti prevládajú hnedé pôdy, ktoré vznikli procesom hnednutia. Vyskytujú sa v rôznych expozíciách a sklonom, s kyprým zložením a priaznivou štruktúrou. Vlhké pomery sú v priebehu roka vyrovnané, pôdna reakcia je stredne kyslá. Menej úrodné sú pôdy vyvinuté z minerálne slabých hornín, s ľahkou zrnitosťou a hojne zastúpeným skeletom. Vlhké pomery sú v priebehu roka kolísavé, pôdna reakcia je kyslá.
Zdroje a autorstvo
Tento text bol spracovaný na základe materiálov od viacerých autorov, vrátane Ing. Vladimíra Briču, Antona Bričeka, vdp. Blažeja Dibdiaka, PhDr. Dáše Križákovej, Petra Hubu, PhDr. Eleonóry Klepáčovej CSc., PhDr. Juraja Langera CSc., Mira Mačora, RNDr. Vladimíra Migru, Jany Parížovej, Dušana Pitáka, Ing. Róberta Trnku, Jozefa Galisa, Jozefa Havlůčka, Jána Pienča, Štefana Pitáka, MUDr. Juraja Rosůlka, ako aj z archívov Obecného úradu Rabča a zápisov v obecnej kronike.