Kontext slovenskej mladej prózy 50. a 60. rokov 20. storočia
V polovici 50. rokov 20. storočia sa v slovenskej literatúre formovala skupina mladých literátov, ktorých tvorba vyvolala rozsiahle diskusie a kritické hodnotenia. Jaroslava Blažková v roku 1957 formulovala program mladých autorov, podľa ktorého nestačilo požadovať len výrazovú slobodu, objektivitu a právo na pesimizmus. Uviedla, že "Hľadať únik zo schematizmu spevom na objektivitu, sa mi zdá ako vyvracanie sivosti šedivosťou. (...) dnešný mladý objektivizmus hovorí: ,Trápi ťa niečo? Áno, trápi. Hľaď, ukážem ti tvoju tvŕdzu!' Lenže ľudia nečítajú knihy preto, aby sa dozvedeli, že žijú. To vo väčšine prípadov vedia. Chcú počuť, prečo žijú a ako by mali žiť lepšie, chcú počuť odpovede na otázky, nie iba otázky." (1957b, s. 130). Jej článok mal čiastočne apologický rozmer, reagujúc na článok B. Trávnička, no predovšetkým bol apelatívnym etickým vyhlásením o zodpovednosti tvorcu. Blažková v ňom požadovala "Modernú formu, von s kamerou do ulíc, poéziu všednosti." (1957b, s. 130).
Kritika mladej prózy a požiadavky na tvorbu
Jozef Kot, autor a literárny kritik, v hodnotiacom článku
Kade, mladá próza? (1958, s. 2 -3) pomenoval niekoľko problémov prózy mladých autorov. Podľa neho sa "Mladá próza preerotizovala." (príklady: Ján Turan:
Chlapina, Ján Johanides:
Za to sa dávajú kvety), "Mladá próza sa precivilizovala." (Agneša Galdunová:
Pani svokra smúti, viaceré poviedky Jaroslavy Blažkovej), "Mladá próza sa prerozprávala." (Miroslav Kubík:
Atentát, Ladislav Jarunek:
Strach) a "Mladá próza zabudla myslieť." (okrem Johanidesovej
Cesty). Jozef Kot, používajúc tieto príklady, označoval spojením "mladá próza" predovšetkým poviedkovú tvorbu a jeho hodnotenie bolo kritické. Tvrdil, že poviedka mladých autorov napodobňuje (E. Hemingwaya, neorealizmus, F. Saganovú, J. Joycea alebo F. Kafku), túži po "modernosti", no neustálym uplatňovaním programu všednosti zovšednieva, stavia na príbehu a zabúda na myšlienku. Viera Žemberová (1994, s. 66) tvrdí, že Kot-kritik sa v literárnych kritikách a diskusiách dostával do rozporu s Kotom-prozaikom. Sám Jozef Kot sa k uvedenému rozporu vyjadril: "Nuž od takej modernosti čím ďalej, hoci mi už prischlo meno zarytého ,modernistu'." (1958, s. 2). Podobnú námietku formuloval aj Július Noge: "Próza je rozvravená, existuje v nej ,inflácia slova'." (1960, s. 272). Tieto námietky platili aj o súdobej literárnej kritike, ktorá predkladala dlhé state o epigónstve mladej prózy a viedla nekonštruktívne diskusie o neželanom prototype protagonistu (J. Blažková, J. Johanides, P. Jaroš). Zneužitie tézy o filozofii etiky v próze na moralizovanie o celej generácii, odmietanie pocitov a domáhanie sa reálnych faktov našlo svoju genézu a paradoxne i oporu práve v generačnej kritike, teda aspoň v jej časti (Žemberová 1994, s. 66).
Tvorba Jaroslavy Blažkovej a jej kritická odozva
Jaroslava Blažková (1933 -2017) vstúpila do slovenskej literatúry časopisecky ako prozaička v polovici 50. rokov 20. storočia. Knižne debutovala v roku 1961 zbierkou próz
Nylonový mesiac. Následne sa venovala prozaickej tvorbe pre deti a mládež, ako aj pre dospelých. Do tvorby pre dospelých okrem debutu patria dve poviedkové zbierky -
Jahniatko a grandi (1964) a
Svadba v Káne Galilejskej (2001), epištolárna próza
Happyendy (2005) a spomienková beletria
To decko je blázon (2013).
Rané poviedky a kritický ohlas
V 50. rokoch 20. storočia publikovala Jaroslava Blažková časopisecky v
Slovenských pohľadoch,
Almanachu mladých autorov,
Kultúrnom živote a
Mladej tvorbe prvé poviedky anekdotického charakteru, ako napríklad
Kmínky a
Vianoce v horách, ako aj dobovo podmienené poviedky s témou združstevňovania (
Hnev,
V Závrší). Dobová kritika v jej prozaických prvotinách oceňovala uplatnenie
satiry, no zároveň kritizovala nízku spoločenskú angažovanosť a psychologicky nedostatočne presvedčivé modelovanie postáv. Pavol Petrus (1957, s. 2) hodnotil poviedku
Hnev, publikovanú v
Kultúrnom živote (1954) a v
Almanachu mladých autorov (1956), takto: "V poviedke sa autorke podarilo vytvoriť obraz otca Juraja Potočného -Dbanku, menej jej však vyšli postavy mladých a najmä kolektívne scény." V danom období sa Jaroslava Blažková intenzívne venovala aj publicistike a literárnej kritike, pravidelne uverejňovala články o dielach rôznych autorov v časopisoch
Čitateľ a
Slovenské pohľady.
Genologické zaradenie a hodnotenie zbierok
Genologicky nebol
Nylonový mesiac jednoznačne identifikovaný - Branislav Choma (1962, s. 31 -32) píše o poviedkach, zatiaľ čo Milan Jurčo (1992, s. 26) ho označuje za novely alebo novelistický triptych (1993, s. 14). Podobne Ján Kopál (1999, s. 64) hovorí o novelistickom triptychu, Jelena Paštéková (2006) o novele
Nylonový mesiac a dvoch poviedkach, rovnako ako Ladislav Čúzy (2007, s. 184) a
Miloš Ondráš (2009, s. 222). Ani v jednom prípade však nebola táto diferenciácia medzi prózami v zbierke
Nylonový mesiac vysvetlená.V prípade knihy
Jahniatko a grandi je jej genologické zaradenie k poviedkam jednoznačné (Jurčo 1992, s. 27; Kopál 1999, s. 64; Čúzy 2007, s. 189), no jej hodnotenie bolo nejednoznačné. Recenzie B. Truhlářa (1964), J. Nogeho (1964), M. Nadubinského (1964) alebo J. Kamenistého (1964) síce ocenili literárne kvality poviedok, no kritizovali ich spoločenskú neangažovanosť. Milan Hamada (1964a) v recenzii
Literatúra ako z gratulačnej karty odsúdil zbierku ako knihu pre masového čitateľa, označil ju za málo dramatickú, filozofickú a prózy až schematické. S odstupom času Stanislava Moyšová (2004, s. 61 -62) naopak oceňuje schopnosť rozprávača odstúpiť od postáv a nazerať na ne ironizujúco. Ladislav Čúzy (2007, s. 191) pozitívne hodnotí, že Blažkovej prózy napriek prítomnej citovosti neobsahujú sentimentalitu. Ojedinele sa vyskytlo aj genologicky odlišné zaradenie próz zo zbierky
Jahniatko a grandi, keď Ján Gregorec (1965, s. 72) uviedol: "Napriek rôznym výčitkám niektorým novelám by bolo možné dať absolutórium (Malá galéria mladšieho brata, Mínusky, príp. aj Hodina s anjelom)." Tvorbu Jaroslavy Blažkovej zo 60. rokov 20. storočia zaradil do oblasti konzumnej literatúry aj Peter Zajac (1970, s. 40). Jelena Paštéková (2006, s. 473 -474) cituje dobovú kritiku Blažkovej kníh, podrobnejší prehľad literárnovedných reakcií zo začiatku 60. rokov 20. storočia na prvé knižné diela Jaroslavy Blažkovej prináša Agnieszka Križ (2000, s. 92 -99) a Eva Tkáčiková (2004, s. 18 -22).
Zbierka poviedok "Svadba v Káne Galilejskej"
Jednou z neskorších zbierok prozaickej tvorby Jaroslavy Blažkovej pre dospelých je
Svadba v Káne Galilejskej, vydaná v roku 2001. Analýze žánrových znakov poviedok v tejto zbierke bola venovaná osobitná štúdia (Mihalková 2017, s. 69 -80), ktorá sa podrobne zaoberala jej špecifikami. Táto zbierka predstavuje dôležitý segment v celkovom autorkinom prozaickom diele, reflektujúc jej literárny vývoj a posun v tematikách či formách.
Príspevok Miloša Ondráša k hodnoteniu tvorby Jaroslavy Blažkovej
Literárny teoretik a kritik
Miloš Ondráš výrazne prispel k pochopeniu a rekontextualizácii tvorby Jaroslavy Blažkovej. Poukazuje na
ambivalentnosť hodnotenia jej poviedok v 60. rokoch 20. storočia (2004, s. 24 -). V podrobnej analýze ich dobového a spoločenského kontextu Ondráš oceňuje poviedky Jaroslavy Blažkovej ako "ironicko-persiflážne zrkadlo mýtom o uvedomelom socialistickom pracovníkovi" a vyzdvihuje to, že "rozpúšťajú mýtus o socialistickej rodine ako oáze harmonického spolužitia" (2009, s. 237). Jeho perspektíva ponúka cenný pohľad na *subverzívny* potenciál Blažkovej prózy v rámci vtedajšieho ideologického rámca, čím odhaľuje jej hlbší význam a prekonáva povrchné kritiky o "spoločenskej neangažovanosti" či "konzumnej literatúre". Týmto spôsobom Miloš Ondráš pomáha komplexnejšie uchopiť a doceniť literárne dielo Jaroslavy Blažkovej v kontexte slovenskej literatúry.
tags:
#milos #ondras #svadba #v #kane #galilejskej