Fašiangy na Slovensku predstavujú obdobie plné radosti, zábavy a symboliky, ktoré sa tradične spája s očakávaním jari a prípravou na pôstne obdobie. V širšom zmysle slova sa fašiangami nazývalo obdobie od Troch kráľov (6. januára) do Popolcovej stredy, ktorej dátum sa riadi pohyblivým sviatkom Veľkej noci. Preto mávali fašiangy z roka na rok inú dĺžku, čo viedlo k žartovnému deleniu na "dlhý" a "krátky" fašiang. V užšom zmysle slova sa fašiangami nazývali posledné tri dni pred Popolcovou stredou - fašiangová nedeľa, fašiangový pondelok a fašiangový utorok.
Sám názov „fašiangy“ má súvis so stredovekými podobami nemeckého slova "fasching" s pôvodným významom „posledné napitie,“ teda posledná možnosť vypiť si alkoholický nápoj. Kulturológ PhDr. Lukáš Šutor, PhD., z Katedry slovakistiky, slovanských filológií a komunikácie FF UPJŠ v Košiciach, vysvetľuje, že slovo fašiang pochádza z nemeckého jazykového prostredia a znamená posledný prípitok.
Fašiangy ako čas zábav a veselia
Obdobie fašiangov bolo historicky veľmi vhodné na usporadúvanie zábav a svadieb, keďže po ňom nasledoval štyridsaťdňový pôst, počas ktorého boli veselia a muziky zakázané. Na poli ešte nebolo takej súrnej roboty, a tak sa na dedine sústredilo maximum zábav, veselia, muzík a fašiangových obchôdzok, kde si mladí i starší mali možnosť vytancovať a vyspievať sa do sýtosti. Po vianočnom stíšení nastalo obdobie zábav.
Karnevalové tradície a psychohygienická funkcia masiek
Fašiangové zvyky na Slovensku tvoria priam neprebernú paletu najrozličnejších, zábavne ladených obradov, sprievodov a stretnutí dedinského spoločenstva. V niektorých obciach sa fašiangom dokonca vravelo Bakusove dni (podľa boha Bakcha alebo Dionýza, antického symbolu nespútaného hodovania, pitia vína a zábavy). V popredí pozornosti najmä mladých ľudí v tom čase bývali fašiangové sprievody, niekde nazývané sprievody maškár.
Účastníci takýchto sprievodov mali v duchu dávnych karnevalových tradícií možnosť prekročiť nejedno tabu, správať sa takým spôsobom a používať také slová a gestá, ktoré spoločenstvo v bežnom živote netolerovalo. Fašiangové sprievody v maskách uvoľnili lavínu veselia, smiechu, bláznivých komických situácií, ktoré plnili dôležité poslanie ako forma duševnej hygieny.
Etnologička Emília Horváthová v knihe "Rok vo zvykoch nášho ľudu" tvrdí, že práve preto ľudia obľubujú masky aj v súčasnosti, keďže im umožňujú vybočiť z každodenného stereotypu. Maska a možnosť prestrojenia zohráva veľkú spoločensko-psychologickú úlohu aj v súčasnom živote. Potvrdzuje to neklesajúca obľuba fašiangových podujatí.
Kulturológ L. Šutor dopĺňa, že fašiangový smiech ruší starý poriadok, vysmieva sa z konvencií spoločenských statusov a paroduje sociálnu hierarchiu. Na druhej strane revitalizuje opotrebovanú sociálnu štruktúru, ktorá môže pokračovať po skončení karnevalu s novými silami. Dočasné zrušenie poriadku vidíme v spájaní protikladov v jednej maske: muža a ženy, staroby a detstva, človeka a zvieraťa atď. Jadro fašiangových masiek však tvoria predkresťanské staroslovanské masky z kultu predkov (Starý, Ded) a z okruhu agrárneho kultu (zvieracie masky, najmä Medveď a Turoň).
Rozmanitosť tradičných masiek a ich výroba
Fašiangové sprievody mali na Slovensku rozličné podoby, líšili sa počtom masiek, spôsobmi maskovania, organizáciou sprievodu a obsahovou náplňou (piesne, tance, medzihry). "Najvýstižnejším symbolom fašiangov je maska," pripomína kulturológ L. Šutor, s tým, že ľudstvo používa maskovanie už od mladého paleolitu, pričom rovnako archaické sú aj prejavy, ktoré s maskami súvisia.
Masky sa na Slovensku využívali v období okolo zimného slnovratu ako ochrana pred pôsobením zlých síl. V období fašiangov, to bolo zabezpečiť si takto prosperitu, bohatú úrodu, plodnosť, ale tiež aj ochranu pred zlom. Fašiangové masky sú v mnohom osobité, predstavujú prechod medzi obradovými a divadelnými maskami.
Symbolika a vzhľad masiek
Pokiaľ ide o masky (maškary), vo fašiangových obchôdzkach prevládali zvieracie. Ich používanie sa pokladá za najstaršie. Obsahom týchto obchôdzok bola vo veľkej miere symbolika roľníckej práce a motívy spojené s plodnosťou. Masky boli zvieracie, napríklad turoň, koza, medveď, koník, ale aj nadprirodzené bytosti ako striga či čert. Muži v maskách mali aj typické rekvizity, napríklad ražeň na napichovanie slaniny, šabľu, ale aj tanečné rekvizity, zvonce a hrkálky.
Na zmenu vzhľadu ľudia v minulosti nevyužívali len masky. Mnohokrát si tvár nalíčili sadzami, múkou a prírodnými farbami. Používali sa aj rôzne kukly zahaľujúce celú hlavu alebo náličnice z kože či papiera, ktoré prekrývali tvár. Na tvár si ľudia lepili aj fúzy alebo briadky. Farby mali v tradičnej kultúre symbolickú funkciu: červená vyjadrovala mladosť a veselosť, biela zosobňovala smrť a démonickosť.
Typické fašiangové masky a ich výroba
- Turoň: Špecifickou maskou fašiangov je postava turoňa. Názov masky je odvodený od vyhynutého zvieraťa tura, ktorý je v tradičnej kultúre symbolom sily a plodnosti. Etnológ Daniel Luther vysvetľuje, že maska zobrazuje volskú hlavu na tyči s otvárateľnou papuľou (chriapou) a so zvoncami na rohoch. Muž, ktorý niesol hlavu turoňa, bol prikrytý vrecovinou alebo obrátenou kožušinou. Maska turoň jednoznačne symbolizovala silu a plodnosť tura, mohutného zvieraťa. Bola to býčia hlava so zvoncami na rohoch a papuľou, ktorá sa dala otvárať a zatvárať. Niesol ju muž prikrytý plachtou alebo kožušinou. Keď sa maska-postava Turoňa pováľa po zemi či vytancuje ženy, verí sa, že na nich prenáša plodivú silu.
- Medveď: Patril medzi rozšírené a obľúbené masky. Predpokladá sa, že mal byť stelesnením kultu plodivej sily - kratofónie. Medveď ako nezdomácnené, divé zviera s drsným kožuchom vzbudzoval úzkosť, ale zároveň aj úctu. Korene tejto masky siahajú ešte do predkresťanského obdobia. Mládenec alebo muž sa prezliekol do kožucha so srsťou navrch. Masku medveďa niekde vytvorili aj tak, že chlapa obtočili „nahusto“ povrieslami a na tvár mu navliekli kuklu, ktorá zakrývala celú tvár. Najčastejšie to bola priliehavá kapucňa z baranej kože so srsťou naruby. Mala otvory na oči a ústa. Povrieslová maska bola obyčajne jednorazová, hoci jej zhotovenie dalo veľa práce, preto ju postupne nahradzovali maskou z trvanlivejšieho materiálu. Medveďa viedli na retiazke a on smiešne tancoval a strašil deti.
- Čert: Maska čerta je kresťanská verzia pohanského démona zla, ktorého starí Slovania nazývali bes. Čert dobiedzal do ostatných fašiangovníkov, štípal dievčatá a ženy, strašil deti. Mal oblečený dlhý kožuch z baranej srsti naruby, vzadu s chvostom z čiernej látky alebo z povriesla či z hrachoviny, ktorým bol aj opásaný. Z brady na začiernenej tvári mu visel prilepený dlhý červený jazyk z papiera alebo červenej látky. Na hlave mal baranicu naruby s pripevnenými látkovými rohami. Niekedy mal v ruke drevené vidly, ktorými žartovne poštuchával divákov.
- Slameník alebo Kurina baba: Je jednou z najstarších masiek, nazývaná aj Slama. Symbolizuje obilie a hojnosť. Slameník mohol byť celý obtočený slamou, alebo ako Kurina baba mal len slamenú sukňu. Na hlave mali korunku z prekrížených povriesiel alebo kláskov obilia a zvonček. K maske neodmysliteľne patrili aj typické rekvizity, napríklad ražeň na napichovanie slamy, šabľa.
Ostatné masky a ich význam
Medzi najstaršie masky patrilo aj prezliekanie sa mužov za ženy (prespanky alebo Cigánky), čo slúžilo na parodovanie alebo zdôrazňovanie erotických momentov, napríklad v správaní svadobného páru. Masky predvádzali najčastejšie smrť a ožitie zvieraťa, čo malo vyjadriť obnovu, prebúdzanie prírody k životu po zime. Vymyslená maska "chlap v koši" paroduje ľudské vlastnosti. Na Slovensku boli v minulosti najrozšírenejšie slamené masky a masky z obrátenej kožušiny. Takéto postavy sa nazývali medveď, dedo a slameník. Rozšírené bolo aj prezliekanie mužov za ženy a naopak. Masky svadobného páru, tehotných žien či slobodných žien s figurínou dieťaťa využívali erotickú symboliku.
Správanie sa maskovaných postáv úzko súviselo so zámerom, ktorý chceli dosiahnuť. Obradové masky mlčali, mali démonický vzhľad alebo boli z materiálu, ktorý mal magický význam (napríklad slama či kožušina), alebo niesli predmet magického charakteru (napríklad bábka dieťaťa). Maskované postavy vykonávali magické úkony, lebo ľudia verili, že tak zabezpečia dobrú úrodu či podporia plodnosť hospodárskych zvierat i ľudí. Napríklad skákali, váľali sa, ukazovali erotické gestá.
Fašiangové obchôdzky a sprievody
Fašiangové pochôdzky, ktorých sa zúčastňovali aj masky, sú spojené so staroslovanskými agrárnymi obradmi predjaria. Mali pozitívne vplývať na dobrú úrodu ľanu, konope, či zemiakov. Sprievody chlapcov, ktorí obchádzali domy, vytancovali gazdiné i dievky, mali zadovážiť, aby im narástli vysoké konope. Za odmenu dostávali fašiangovníci slaninku na ražeň, klobásu, vajíčka, dostali pohostenie šišky, fánky.
Po obchôdzkach si organizovali hostiny. Maškary sprevádzali muzikanti, najčastejšie šlo o klarinet, veľký bubon, trúbku a harmoniku heligónku. Fašiangové rekvizity slúžili na upútanie pozornosti bubnovaním, zvonením na zvoncoch, hrkaním hrkálkami, práskaním bičov, ale chlapci a chlapi ich využívali najmä na zbieranie výslužky. Šable a ražne boli najlepšie nástroje na napichávanie slaninky, klobás a iných fašiangových pochúťok. Aj tanečníci boli vybavení typickými rekvizitami, napríklad hrkálkami.
Úžasná história karnevalových masiek po celom svete! - Animované historické video pre deti v angličtine
Pochovávanie basy a koniec fašiangov
Na veľkej časti slovenského územia vyvrcholili fašiangy v utorok pred polnocou obradom známym ako pochovávanie basy. Išlo o žartovný pohreb basy (a vlastne muziky a zábavy), ktorá v čase pôstu už nemala zaznieť. Mládenci položili basu na stô medzi horiace sviece a spievali pri nej žartovnú pieseň. Pri pochovávaní basy mládenci nad ňou lamentovali, vykladali a oplakávali ju - najmä hlavný vykladač pospomínal všetky jej dobré i zlé vlastnosti.
Posledná hostina sa konala v predvečer Popolcovej stredy, kedy na záver pochovali basu a nastal 40-dňový pôst. Tradičným jedlom tohto obdobia sú fánky, šišky, slaninka s klobáskou a huspenina. V Klenovci sa na Popolcovú stredu varia pirohy, a preto ju tam nazývajú aj "Pirohová streda".
Fašiangy v mestách
V mestách mali fašiangy špecifickú podobu zábavy a sprievody remeselníckych cechov. Usporadúvali súťažné hry, obradne prijímali učňov medzi tovarišov, volili nových cechmajstrov. Podoba fašiangových osláv vychádzala z tradícií mestských stredovekých a renesančných slávností, ktoré mali svoje korene v starorímskych slávnostiach karnevalového typu. Fašiangy v mestách majú v súčasnosti už inú podobu, v tomto období sa roztrhlo vrece s plesmi či karnevalmi.