Východné Slovensko, najmä regióny Zemplín a Šariš, sa môžu pochváliť bohatou mozaikou vianočných zvykov a tradícií, ktoré sa formovali po stáročia. Mnohé z nich sa zachovali dodnes, hoci v jednotlivých regiónoch mali odlišnú podobu. Tieto tradície sú úzko späté s kresťanským sviatkom narodenia Ježiša Krista a s dlhým obdobím duchovnej prípravy, ktoré mu predchádza.
Obdobie adventu: Čas očakávania a duchovnej prípravy
Pôvod a význam adventu
Vianociam ako kresťanskému sviatku narodenia Ježiša Krista predchádza jednomesačné obdobie zmierenia sa, známe ako advent. Takto kresťanský ľud na východe Slovenska očakával narodenie mesiáša. Advent sa považuje aj za začiatok cirkevného roka, pričom pomenovanie tohto nástupu zimného obdobia pochádza z latinského slova "adventus", čo možno preložiť ako očakávanie príchodu Mesiáša.
Čas adventu, ktorý sa začína štyri nedele pred Štedrým dňom, zaviedol do života kresťanov v roku 600 pápež Gregor Veľký. Pápež Ján X. v roku 922 skrátil pôvodný osemtýždňový advent na polovicu. Odvtedy je prvou adventnou nedeľou tá, ktorá je najbližšie k poslednému novembrovému dňu.
Duchovná príprava v dedinách
V dedinách vládol počas adventu pokoj; nekonali sa žiadne verejné zábavy, ba ani svadby, a dokonca aj krstiny prebiehali v tichosti. Adventné dni sa v Krivanoch, ale aj vo všetkých dedinách, vyznačovali predovšetkým duchovnou prípravou rodín na Vianoce. Najmä starí rodičia vysvetľovali vnúčatám, že advent je predovšetkým časom pokánia, aby si k štedrovečernému stolu sadli s čistou dušou. S adventom prišla vhodná chvíľa na to, aby ľudia skoncovali so zlozvykmi a neresťami, čo sa často zdôrazňovalo aj v kázňach. Advent bol pre dospelých aj časom, v ktorom sa mali pomeriť s hnevníkmi. V mnohých dedinách to bol často dosť veľký problém, najmä pre bohatších i hrdých ľudí.
Tak ako na celom Slovensku, aj k adventu v hornotoryských dedinách nerozlučne patril pôst. Gazdinky tesne pred Vianocami začali piecť koláče, ale položili ich až na sviatočný vianočný stôl.
Počas adventu ľudia chodievali aj na ranné sväté omše - roráty - ktoré sa začínali už o šiestej. Tieto omše mali, tak ako celý advent, až magické čaro, chodievali na ne aj deti, ktoré v kostole zapaľovali sviečky. Bol to symbol očakávania narodenia Spasiteľa.
Predvianočné "stridžie dni" a ľudová mágia
Na rozdiel od dnešných čias, kedysi advent nesprevádzala všadeprítomná reklama. Mnohé obce, napríklad Zámutovčania v hornom Zemplíne, nepoznali ani adventné vence, ktoré sa na Slovensko dostali až v tridsiatych rokoch minulého storočia. Tradične sa na venci z vetvičiek ihličnanov každú adventnú nedeľu zapáli jedna sviečka. Tradícia adventných vencov vznikla v prostredí protestantov a v prvú adventnú nedeľu ľudia nosia vence do kostolov na posvätenie.
- Sviatok svätej Kataríny (25. novembra): Tento deň sa považoval za prvý stridží deň a bola s ním úzko spätá ľúbostná mágia, ktorá fascinovala najmä mladých, slobodných ľudí. Advent sa začínal po skončení katarínskej zábavy, ktorá trvala iba do polnoci.
- Sviatok svätého Ondreja (posledný novembrový deň): Bol zasvätený svätému Ondrejovi, ktorého nevesty považovali za svojho patróna. K sviatku svätého Ondreja neodmysliteľne patrilo aj ľúbostné veštenie. Pri liatí roztaveného olova do vody v tanieri či hrnci sa mladé, slobodné dievčatá chceli pomocou tejto veštby dozvedieť, za ktorého mládenca sa vydajú, ako bude vyzerať a akú bude mať povahu. Zvykom bolo aj hádzať zrná kukurice ("kenderice") do okien. Keď sa chlapcom dievča páčilo, kričali pri hádzaní kukurice: "Bodaj bi ši še vidala!". Tej, ktorú nemali radi pre jej pýchu či povahu, želali, aby sa do roka "prespala".
- Sviatok svätej Barbory (4. decembra): Aj k tomuto dňu patrilo ľudové ľúbostné čarovanie. V ten deň si slobodné dievčatá na celom Slovensku odrezávali konáriky z čerešne. Ktorej konárik do Vianoc rozkvitol, tá sa mala do roka a do dňa vydať. V Zámutove sa na Barboru strihali čerešňové konáriky aj pre zdravie - ak do Vianoc rozkvitli, znamenalo to, že človek bude zdravý. Ten z rodiny, komu vetvička rozkvitla najskôr, sa mal dožiť najvyššieho veku.
- Sviatok svätej Lucie: Za najmagickejší, najčarovnejší a najzáhadnejší deň adventu sa považoval sviatok Lucie, keď vyvrcholili stridžie dni. Večer na Luciu mal aj v dedinách magickú podobu. Po zotmení chodili po dedine Lucie - dievčatá so zamúčenými tvárami, odeté do bielych plachiet. V rukách mali husie krídla, ktorými vymetali kúty izieb, symbolicky tak vyháňali z navštívených domov zlé sily.
Štedrý deň (Vilija/Kračun): Pôst, hojnosť a rodinné rituály
Štedrý deň, na Zemplíne a Šariši nazývaný vilija alebo svatá vilija, pričom často sa používalo aj označenie kračun, bol dňom plným špecifických zvykov a prísnych pravidiel.
Prísny pôst a prvá hviezda
Na Štedrý deň sa ohlasoval prísny pôst - najprísnejší v roku. Podľa starých zvykov sa mal dodržiavať počas celého dňa. V minulosti sa obyvatelia Zemplína nesmeli napiť ani glg vody. Inde mohli zjesť trocha kyslej kapusty so suchým chlebom alebo odhryznúť z posúchov. Privilegovaní boli gazdovia, ktorí mohli po celý uvedený deň piť pálenku. V niektorých dedinách mohli zjesť iba po jednom upečenom zemiaku a zajesť ho kyslou kapustou. Pôst padol až vo večerných hodinách objavením sa prvej hviezdy na oblohe.
Tradičný štedrovečerný stôl
Štedrá večera sa kedysi začínala vinšom gazdu, zapálením sviečky a spoločnou modlitbou. Na celom území platilo, že si ľudia nemali sadnúť k štedrovečernému stolu pohnevaní. Museli ísť a zmieriť sa s tými, s ktorými mali naštrbené vzťahy.
Rituály pred večerou
- Lavor s mincami: Ešte pred tým, ako sa začalo so samotnou štedrou večerou, si v niektorých domácnostiach museli všetci členovia rodiny umyť ruky v lavóre s vodou, kde boli vysypané mince. Verili, že tak budú mať po celý rok dostatok peňazí. Symbolicky sa pretreli aj bobaľkovou vodou, ktorá ostala po príprave opekancov.
- Medový krížik: Hlava rodiny prstom nabrala med a všetkým členom alebo iba deťom urobila na čelo krížik. Nasledoval medový krížik na čelo a každý musel zjesť kúsok cesnaku, aby bol chránený od zlého, a trochu medu, aby bol k ostatným dobrý.
- Nepožičiavanie: V ten deň sa nič nikomu nepožičiavalo, aby sa bosorky k veciam ich majiteľov nedostali a nepobosorovali jemu, jeho rodine, alebo statku.
- Hľadanie ženícha: Pred večerou zvykli dievčatá vybehnúť s prvou horúcou upečenou bobaľkou-opekancom, ktoré boli s makom súčasťou štedrovečernej večere, na ulicu pred dom. Ktorého muža prvého zbadali, také meno mal mať ich nastávajúci.
- Príchod vinšovačov: Pred svitaním prichádzali vinšovači, ktorí chodili po dedine zdola dohora, aby sa statok rozrastal.
- Gazdiné včas ráno: Gazdiné vstávali zavčas rána, aby stihli uvariť štedrú večeru. Z kysnutého cesta, z ktorého časť sa odobrala pre zvieratá, aby boli chránené pred chorobami, pripravovali bobaľky, teda opekance, a kračunik - vianočný biely koláč.
Štedrovečerné jedlá
Na prestretom stole nechýbali pradávne štedrovečerné jedlá:
- Oblátky s medom a cesnakom
- Hríbová polievka, v týchto končinách nazývaná juška
- Kapustnica so sušenými hríbmi
- Ryba ako dávny kresťanský symbol (Na Štedrý deň sa smelo jesť iba mäso beznohých zvierat, čiže ryby.)
- Bobaľky (opekance) s makom, kapustou alebo tvarohom
- Kračún - jeden z najstarších koláčov, ktorý mal v strede dierku a v nej bol uložený cesnak a med. Bol na stole počas celých vianočných sviatkov, aby sa rodine darilo po celý rok.
- Orechy a jablká
- Miestami sa jedla aj mliečna kaša, poplanok a pirohy.
- Hrachová kaša a šošovica
Ako prezrádza tento vianočný jedálny lístok, aj v šarišských dedinách sa v čase Vianoc jedávalo to, čo sa urodilo na gazdovstve.
Počas večere nesmela domáca pani vstať od stola.
Symbolika a veštenie pri stole
- Hádzanie orechov: Hlava rodiny zvykla porozhadzovať orechy po izbe do jej kútov. Gazdiné nosili na štedrovečerný stôl orechy, hrach a jablká. Každý člen rodiny z každého zobral a hodil do štyroch kútov izby, aby bolo v ďalšom roku hojnosti v dome. Orechy predstavujú symbol hojnosti.
- Rozkrojenie jablka: Zaujímavým zvykom bolo aj rozkrojovanie jablka. Podľa vyobrazenia si tak rodina vyveštila svoj osud. Ak zrniečka zobrazovali hviezdu, mohli sa radovať - tá je totiž symbolom zdravia. Ak ale naopak znázorňovali kríž, pre rodinu to malo značiť smutnú nepríjemnosť.
- Reťaz pod stolom: Počas večere sa zvykla okolo nôh stola obkrútiť hrubá reťaz. Nohy stola boli obtočené silnou železnou reťazou ako symbol svornosti rodiny. To malo chrániť rodinu pred nebezpečenstvom. Štedrovečerná, bohatá, veľká a niekde vilijová večera sa zvykla jesť za stolom opásaným reťazou, aby vraj rodina nastávajúci rok držala pokope.
- Sekera pod stolom: Pod stôl sa položila aj sekera. Tá mala chrániť plodiny pred nepriazňou počasia. Každý počas stolovania musel mať položené nohy na železnom predmete, pretože sila reťaze mala dopomôcť ochrane pred boľavými nohami či prípadnými zraneniami.
Po večeri sa spoločne pomodlili a spievali koledy. V mnohých obciach sa potom vybrali do záhrad "strašiť stromy", aby dávali v budúcom roku viac úrody. Mládež sa večer schádzala na tzv. "kračunske kormacanki".
Návštevy a vinšovanie
Na Šariši bolo až svätou povinnosťou, aby sused susedovi išiel zavinšovať na sviatky. No vždy išiel nižšie bývajúci vyššiemu, nikdy nie naopak. Smer hore znamenal viac peňazí, zdravia a šťastia v gazdovaní, viac hydiny, zveriny a bohatý dvor.
Vianočný stromček a jeho vývoj
Tradičným symbolom Vianoc v katolíckej cirkvi bol spočiatku iba drevený betlehem. Až v 19. storočí do slovenského prostredia prenikol z nemecky hovoriacich krajín vianočný stromček. Najskôr sa vianočné stromčeky udomácnili v bohatých šľachtických rodinách, no koncom 19. storočia tento zvyk prešiel aj na slovenský vidiek. Stromček sa stal pre bežných ľudí i symbolom prosperity, na východnom Slovensku bol zavesený v rohu izby nad stolom, alebo na prostrednú hradu v chyži.
Zdobenie stromčeka bolo spočiatku pomerne jednoduché. Najskôr sa zdobil sušeným ovocím, stužkami, drevenými figúrkami alebo vysušenými listami kvetov. Lepili sa reťaze z papiera, gazdinka piekla vianočné pečivo, medovníky s malou dierkou tak, aby mohli visieť práve na stromčeku. V chudobnejších rodinách sa obaľovali aj kocky cukru, alebo, keď ani to nebolo, nakrájané zemiaky.
Vianočné sviatky: Od osláv po návštevy
Prvý sviatok vianočný
Prvý sviatok vianočný, ktorý celé Slovensko oslavuje 25. decembra, kedysi prežívali Zemplínčania veľmi radostne, pretože sa končil pôst a začala sa oslava narodenia Krista. V tento deň sa ľudia nenavštevovali, okrem chlapcov alebo mladých mužov, ktorí chodili vinšovať. V úzkom rodinnom kruhu zvykli zopakovať obrady, ktoré mali súvisieť s ovplyvnením zdravia a bohatstva rodiny. Na Prvý sviatok vianočný sa smelo jesť už aj mäso dvojnohých zvierat, hydina.
Druhý sviatok vianočný a ďalšie zvyky
Druhý sviatok vianočný sa na Zemplíne niesol v znamení návštev a osláv, ktoré pretrvávali až do nového roka. Na Štefana sa smelo jesť už aj bravčovina a divina.
Počas vianočných sviatkov, od 24. decembra, začínali po obciach Zemplína a Šariša chodiť betlehemci, ktorí svoje účinkovanie ukončili na Troch kráľov.
Gazdovia vynášali slamu, viazali z nej povriesla a obtáčali tými povrieslami stromy, aby lepšie rodili.
Zachovanie tradícií prostredníctvom múzeí
Mnohé z týchto jedinečných ľudových zvykov a tradícií sú zachovávané a prezentované prostredníctvom kultúrnych inštitúcií. Napríklad, Múzeum a Kultúrne centrum južného Zemplína v Trebišove pripravilo výstavu s názvom „Kračúnska chyža“, ktorá prezentuje tradičné ľudové Vianoce. Táto výstava poukazuje na predmety späté s Vianocami a približuje, čo si naši predkovia pripravovali na štedrovečerný stôl, ako si zdobili svoje domovy a aké zvyky boli s týmto obdobím spojené. Návštevníci majú možnosť vidieť zariadenie izby, ktorá je štylizovaná a pripomína život práve počas Vianoc, počas Kračuna.
Okrem "Kračúnskej chyže" múzeum ponúka aj kontrast s výstavou "Vianoce u Andrássyovcov", ktorá ukazuje, ako trávili sviatky príslušníci šľachtických rodov v porovnaní s obyčajnými ľuďmi.