Folklór je neoddeliteľnou súčasťou našej kultúry, dedičstvom, ktoré nám zanechali naši predkovia. Skladá sa z piesní, spievankov, nádherných krojov, ornamentov, výšiviek a v neposlednom rade aj zo zvykov. Mnohé nevesty dnes uvažujú o tradičnej slovenskej svadbe plnej folklórnych prvkov. Ideálnym priestorom pre takúto udalosť je často stodola, ktorá dýcha vidiekom, drevom a minulosťou, no zároveň spĺňa moderné požiadavky na svadobný priestor v 21. storočí.
Výzdoba v duchu folklóru
Pri výzdobe tradičnej svadby sa odporúča siahnuť po prírodných materiáloch, ako sú ľan, bavlna a čipka, pretože v jednoduchosti je krása. Ľudová svadba by sa nemala zaobísť bez folklórnych ornamentov či modrotlače. Stoly by mali byť prikryté ľanovým obrusom naturálnej farby, s pridanou štólou s folkovou výšivkou v strede. Lúčne kvety umiestnené v zaváraninových pohároch ozdobených folk stužkou, krajkou či jutou dodajú priestoru čaro. Drevené podnosy sú tiež skvelou voľbou. Namiesto kvetov môžete použiť aj klásky alebo makovice v kombinácii s gypsomilkou. Prírodné materiály a kvetinová výzdoba sú často aj finančne menej náročné.
Svadobná torta, či už jednoduchá alebo viacposchodová, môže byť rovnako „zaodela“ do folklórneho šatu. Môžete ju ozdobiť typickými folk kvetmi, folkovými ornamentami, alebo kombináciou oboch. Internet ponúka množstvo inšpirácií na tento účel.
Svadobné šaty: Súlad folklóru a modernosti
V minulosti sa nevesty vydávali v krojoch, dnes je nevesta v kroji skôr raritou a ľudový odev sa často využíva len na obrad čepčenia. Mnohé nevesty si preto lámu hlavu, ako zachovať folkový charakter svadby bez nutnosti siahnuť po tradičnom kroji. Niektoré sa rozhodnú pre ľanové šaty doplnené o folkové patenty či opasok. Ženích môže siahnuť po jednoduchej košeli s folk prvkami. Dokonca existujú aj svadobné folk tenisky, ktoré sú vyrobené na Slovensku s autorskou folk potlačou.
Tvorba umelcov, ako je Jarka Wurll Kocánová, je nádhernou ukážkou kombinácie tradícií a modernosti. Využíva moderné strihy a materiály, ktoré kombinuje s tradičnými slovenskými výšivkami. Samozrejme, nič nepokazíte ani klasickými bielymi svadobnými šatami bez akýchkoľvek folk prvkov.
Svadobné účesy a doplnky
Kaderníčky dnes dokážu vykúzliť rôzne účesy, od bohatých vĺn a krásnych výčesov až po drdoly. Pekne vyniknú aj rozpustené vlasy s jemným venčekom a stuhovým závojom. Tradičný ľudový svadobný účes často zahŕňal vlasy vyčesané dohora. Vrkoč je tiež súčasťou ľudovej kultúry a jeho zapletanie bolo časté. Pre autentický folk účes môžete zvoliť vrkoč s vlasmi vypnutými dohora.
Ak chcete doplniť účes o doplnok, ktorý nie je úplne vo folk štýle, no chcete mu vdýchnuť ľudovú atmosféru, zvážte závoj pozostávajúci z folkových stúh.
Svadobná kytica a kvety
Pri výbere kvetov do svadobnej kytice pre ľudovú svadbu sú typické mak, nevädza, margarétky a kamilky. Medzi typické slovenské kvietky patria aj prvosienky, nezábudka či blyskáč. Tieto kvety môžete doplniť kláskami, makovicami, levanduľou, bobuľkami či modrým bodliakom. Klások a makovica nesú odkaz našich predkov, ktorí pracovali na poliach a boli súčasťou prírody.
Klasická kombinácia maku, nevädze a margarétok nemusí vyhovovať každej neveste, rovnako ako bielo-modro-červená farebná kombinácia.
Svadobné tradície a zvyky
Čoraz viac mladých párov si ctí tradície a snaží sa pripraviť svoju svadbu podľa starých slovenských zvykov. Svadby v minulosti však nebývali také veselé ako dnes. Manželstvá sa neraz uzatvárali na základe dohôd medzi rodinami, nevesty museli podľa obyčaje smútiť či plakať. Napriek tomu sa na tieto tradície pozeráme s obdivom, najmä keď sa dozvieme, koľko z nich sa zachovalo až do súčasnosti.
Predsvadobné obdobie a zásnuby
Slovné spojenie „vydávať sa“ siaha hlboko do minulosti a spájalo sa s kúpnopredajnou zmluvou. Okrem dohôd medzi rodinami mohol byť súčasťou zásnub aj predstieraný únos, ak sa obe strany vopred dohodli, aby sa vyhli vysokým výdavkom na oficiálny sobáš. Kedysi sa na našom území usporadúvali dokonca jarmoky ponúkajúce slobodné ženy na vydaj.
V neskorších časoch sa predsvadobné obdobie a zásnuby niesli v duchu typických obradov. Staršia žena zo ženíchovej strany chodila na priezvedy do domu nevesty, aby zistila predbežný súhlas so svadbou. Na pytačky už chodil samotný ženích s mužom z rodiny, zvyčajne s krstným otcom. Súhlas bol omnoho záväznejší. Rodina nevesty mohla dať svoje „áno“ nielen podaním rúk, ale aj prípitkom, výmenou šatky, pierka či stužky, alebo ponúknutím praženice. Zásnuby, nazývané aj zaručiny či oddávanie, boli obradom potvrdenia dohody. Znakom, že sa mladí skutočne vezmú, bolo spojenie ich rúk a výmena darov.
Ohlášky a pozývanie hostí
V niektorých kostoloch sa ešte aj dnes oznamuje uzatváranie manželstiev v najbližšom týždni. V minulosti boli ohlášky cirkvou predpísanou povinnosťou. Počas troch nedeľ za sebou pred obradom kňaz ohlasoval blížiaci sa sobáš. Mladí snúbenci museli nosiť na oblečení viditeľný znak prisľúbenia sa.
Keď už o svadbe vedela celá dedina, postupne sa začalo s pozývaním hostí. Niekde pozývali mladomanželia či ich rodičia, inde družbovia, najčastejšie však špeciálne vymenovaný človek, zvaný zváč. Ten pri návšteve každej domácnosti prednášal pozývacie formuly alebo hostí dokonca prosil o účasť na svadbe, tak to vyžadovala vtedajšia obyčaj.
Rozlúčky so slobodou a prípravy na svadbu
Mladomanželia nemali v dávnych časoch takú slobodu vo výbere termínu. Svadby sa organizovali len v určitých obdobiach, napríklad počas fašiangov. Keď sa termín neodvratne blížil, konali sa rozlúčky so slobodou. Prípravy na svadbu sa začínali skoro ráno obliekaním nevesty, pri ktorom bola prítomná krstná matka, družičky a najbližšia rodina. Zvykom bol očistný kúpeľ, ktorý absolvovali obaja mladomanželia, aby sa z nich zmylo všetko nečisté a chránilo ich pred zlom v manželstve.
Svadobný odev nevesty
Svadobný odev sa líšil od obce k obci. Na Horehroní bývali nevesty v bielom a krk im zdobil ruženec. Tekovské nevesty mávali šaty tmavých farieb s bohatými výšivkami. Pod širokou sukňou mali oblečených až sedem spodničiek a cez prsia previazanú šatku. Na nohách nosili nové čižmy, ktoré dostávali od svojho nastávajúceho. V niektorých častiach Slovenska nosievali nevesty svadobné šaty v čiernych a fialových odtieňoch na znak smútku, no častejšie bývali mladuchy odeté v bielom, doplnenom o farebné súčasti ľudového odevu. Azda najtypickejším prvkom bola parta - čelenka zdobená perlami, flitrami, výšivkami či sušenými kvetmi. Pod ňou mala nevesta vlasy hladko začesané do vrkoča. Bočné strany party bývali ozdobené kytajkami, širokými farebnými šnúrkami a stuhami dlhými občas až po pás.
Príchod ženícha a „skúšky“
Všetko sa začalo príchodom budúceho ženícha do domu nevesty. Podľa tradícií mu svadobčania mali brániť vo vstupe do domu, dávať mu hádanky a klásť prekážky, ktoré musel zdolať, aby si svoju nevestu zaslúžil - neraz bol nútený vykúpiť si ju. Tradícia privedenia troch falošných neviest pred ženícha pred tým, ako príde tá skutočná, sa zachovala dodnes. Najčastejšie sa do bielych plachiet prezliekali staré ženy a muži. Mládenec sa zakaždým musel opýtať tzv. oddávača, zástupcu nevesty: „Páni starší, je to ona?“ Po troch pokusoch o zisk nevesty sa začalo vtipné zjednávanie na cene medzi družbami ženícha a nevesty. Ženích totiž musel zaplatiť nielen za nevestu, ale aj za jej výchovu či svadobné pierko na svoj odev.
Odobierka a svadobný sprievod
Keď sa mladý pár konečne stretol, nasledovala dnes dobre známa odobierka plná smútku z odchodu z rodičovského domu a strachu z neznáma. Krásnym zvykom bol svadobný sprievod, v ktorom kráčali ženích, nevesta a všetci svadobčania cez dedinu až ku kostolu. Niesla sa v ňom svadobná zástava, cesnak, chlieb na ochranu mladomanželov a stromček ako symbol čistoty a života. Samotný sobáš prebiehal podobne ako dnes, s tým rozdielom, že sa začínal už okolo poludnia.
Svadobná hostina
Výber miesta svadobnej hostiny sa niesol v duchu tradícií. Najčastejšie sa hostiny konali v dome nevesty a boli to poriadne bohaté oslavy. Ich hojnosť sa spájala s poverou: „aký počiatok, taký koniec“, teda aké bohaté bude manželstvo na začiatku, také bude aj na konci. Na hostine sedel mladý manželský pár za vrchstolom, v rohu miestnosti, prípadne v niektorých oblastiach Slovenska aj v samostatnej komôrke na poschodí, kam im jedlo len nosili.
Stoly sa pod ťarchou jedla prehýbali. Dlhé týždne pred svadbou sa začínalo s prípravami, organizovali sa zabíjačky, aby na stoloch nechýbali jedlá, ktoré mali priniesť plodnosť, napríklad kura či kohút. Žiadna svadba by sa nezaobišla ani bez rôznych kaší, ktoré sa jedli zo spoločných mís.
Po zábave a hodovaní nastal čas rozlúčiť sa. Podľa dávnych zvykov mladý pár opustil za spevu rozlúčkových piesní a plaču nevesty jej rodičovský dom. Ženích si ju odviedol do domu svojich rodičov, kde svadobné obrady pokračovali.
Príchod nevesty do nového domova a čepčenie
Príchod nevesty do nového domova vyžadoval uctenie si predkov, ktorí bývali v tomto príbytku. Zvykom bolo obchádzať stôl, bozkávať ho a klásť chlieb na jeho rohy. Aj prenášanie nevesty cez prah má pôvod v týchto dávnych časoch.
Vrcholom svadby bolo to, čo dnes nazývame čepčením. Úderom polnoci sa z mladej nevesty stávala pani. Práve v tomto momente sa jej z hlavy snímala parta či venček, symboly panenstva a slobody. Podľa starých zvyklostí sa z nevesty stávala pani nielen začiatkom nového dňa, ale aj úplným spečatením manželstva, ktorým je svadobná noc.
Svadobčania spoločne odprevadili mladých na lôžko, spievali piesne a tancovali okolo nich. V minulosti sa na svadobnej noci zúčastňovali dokonca aj svedkovia. Tento zvyk bol pozostatkom tzv. ...
Hneď ako vyšlo slnko, konal sa obrad, počas ktorého ostatné vydaté ženy medzi seba prijali mladú nevestu. Práve tento úkon sa nazýval čepčením. Starejšia, matka či svokra nevesty jej založili čepiec alebo šatku a spoločne s ostatnými ženami vykonávali ďalšie zvyky, ktoré mali neveste zabezpečiť plodnosť. Do lona jej kládli peniaze, koláče aj chlieb. Začepčenú nevestu priviedol k ženíchovi družba a opäť sa rozprúdila zábava.
Venčekový tanec a rozdelenie koláča
Nadišiel čas na tanec dnes známy ako venčekový. S nevestou postupne tancovali všetci mužskí svadobčania a za každé kolo jej museli priniesť dary či peniaze. Svadba sa končila rozdelením svadobného koláča medzi všetkých prítomných. Tým, že ho zjedli, preukázali, že manželstvo uznávajú ako právoplatné.
Ďalšie svadobné zvyky
Niektoré tradície sú dnes stále populárne. Napríklad hádzanie kytice medzi slobodné dievčatá. V niektorých krajinách sa namiesto kytice hádže práve nevestin závoj.
Tradícia hovorí, že ženích by sa mal v deň svadby vyvarovať noseniu motýlika, pretože by mohol neveste rýchlo uletieť a viac sa nevrátiť. Okrem toho sa svadobný oblek ženícha vyznačuje nosením pierka, ktoré mu pripína nevesta, čo vyjadruje, že patria k sebe. Podobne aj družbovia nosia pierka, ktoré im pripínajú družičky.
Svadobný prsteň ako symbol kruhu predstavuje nerozlučnú lásku a sľub vernosti bez začiatku a konca. Niekde môže byť aj symbolom vykročenia na spoločnú životnú cestu vypúšťanie bielych holubíc.
Po uvítacom prípitku zvyknú rinčať črepy. Či už personálu, alebo „náhodou“ spadne tanier na zem. Novomanželom sa podá metla a lopatka na znak toho, že aj v živote budú musieť problémy prekonávať spoločne, a črepiny pozametajú. Niektorí svadobčania im to však sťažujú tým, že im črepy nohou rozhŕňajú.
Svadobná hostina je často otvorená prípitkom a príhovorom, ktorý prednáša otec nevesty alebo niektorý zo svedkov. Tradične sa novomanželskému páru dáva spoločný podbradník a pred nich sa postaví jeden tanier polievky s jednou deravou lyžicou.
V rámci prvého tanca by mal ženích okrem svojej manželky vytancovať aj svoju mamičku a svokru (rovnako ako nevesta svojho otca a otca svojho manžela).
Pri krájaní svadobnej torty, ktorá je často dezertom, sa podľa toho, kto sa noža chopí neskôr a má tak svoju ruku hore, údajne zistí, kto bude mať v ich spoločnom živote hlavné slovo. Inde je zvykom, aby ako prvá uchopila nôž nevesta a až potom ženích, na znamenie jeho opory.
Pre nezadaných svadobčanov je očakávanou chvíľou hádzanie nevestinho podväzku. Ten ženích najprv neveste zhodí bez pomoci rúk a následne ho vyhodí medzi slobodných pánov.
Čepčenie nevesty, ktoré je spojené s polnocou, má rôznu podobu v závislosti od konkrétneho miesta. Poukazuje na to, že sa z dievčaťa stala žena a z chlapca muž. Slobodné dievčatá spievajú pri neveste tradičné clivé ľudové piesne, zatiaľ čo vydaté ženy jej nasadzujú čepiec alebo šatku.
Existuje aj tradícia, ktorej účelom je vybrať na svadbe peniaze navyše na finančnú podporu novomanželov. Počas tzv. radového tanca prispievajú svadobčania do klobúka za tanec s nevestou.
Svadobné miesta na Slovensku
Prostredie, v ktorom sa svadba odohráva, robí svadbu jedinečnou. Na Slovensku existuje mnoho krásnych miest, ktoré sú ako stvorené na svadbu.
- Bratislavský kraj: Kaštieľ Tomášov, Bratislavský hrad, Hrad Červený Kameň.
- Nitriansky kraj: Kaštieľ Chateau Appony v Oponiciach, kaštieľ Mojmírovce, kaštieľ Beladice.
- Banskobystrický kraj: Kaštieľ Svätý Anton, Haličský zámok (Galicia Nueva), Hrad Modrý Kameň, Starý zámok v Banskej Štiavnici, Vígľašský zámok, Kremnický mestský hrad.
- Košický kraj: Kaštieľ Betliar, kaštieľ Fričovce, rokokový kaštieľ Šaca.
- Prešovský kraj: Kaštiele Péchy a Lučivná, Ľubovniansky hrad, Kežmarský zámok.
Slovenská svadobná tradícia: Rozbíjanie tanierov na ochranu lásky
Svadby, ktoré trvajú až do bieleho rána, sú dnes bežné, rovnako ako kedysi. Niekoľkotýždňové prípravy, niekoľkodňové svadobné obrady a niekoľkochodové jedlá - také boli pravé slovenské ľudové svadby.
Svadobné tradície a ich význam
Svadobné šaty majú dlhú históriu. Dnešným šatám predchádzali ľanové šaty ako symbol čistoty. Farba svadobných šiat je zvyčajne biela, no v súčasnosti sa stretávame s rôznymi farbami a trendami. Súčasťou svadobných šiat je niečo nové (symbol nového začiatku), niečo staré (odkaz na zachovanie rodinných tradícií), niečo požičané (pre šťastie) a niečo modré (symbol vernosti v manželstve).
Neoddeliteľnou súčasťou nevesty je svadobný závoj. V minulosti sa ním nevesta zakrývala pred svojím nastávajúcim, aby jej krásu uvidel až pred oltárom. Je symbolom slobody, preto ho má nevesta počas prvej časti svadby a počas čepčenia sa sníma.
Svadobné tradície a zvyky si nájdu cestu na každú svadbu, či už sa pár považuje za moderný alebo klasický, poverčivý či nepoverčivý. Sú neodmysliteľnou súčasťou svadobného dňa a na Slovensku je len málo svadieb, na ktorých by sa žiadna svadobná tradícia nevyskytla.