Svadby, najmä tie kráľovské alebo šľachtické, vždy predstavovali významné spoločenské udalosti, spojené s bohatými rituálmi a tradíciami. Ich priebeh odrážal historické zvyklosti daného regiónu a spoločnosti. Na Slovensku sa v minulosti taktiež konali udalosti tohto typu, pričom jednou z nich bola aj kráľovská svadba vo Vyšných Ružbachoch, ktorá sa odohrala v roku 1923.
Historická kráľovská svadba vo Vyšných Ružbachoch (1923)
Udalosť a jej účastníci
V Starej Ľubovni sa uskutočnila prednáška a beseda z cyklu Osudové ženy hradu Ľubovňa, ktorú pripravilo Ľubovnianske múzeum v spolupráci s autorkou knihy „Ružbašská kráľovská svadba“ Katarínou Chapuis Šutorovou. Účastníkom boli predstavené zaujímavosti a okolnosti tejto svadby, ktorá sa v roku 1923 odohrala v kúpeľoch Vyšné Ružbachy.
Kráľovská svadba, konaná 12. septembra 1923, bola veľkou a dôležitou udalosťou pre celý región. Sobášili sa tu bratranci následník trónu kráľovstva dvoch Sicílií a grófka Karolína Zámoyska s Renierom de Bourbon-Siciles. Rodina Zámoyských do roku 1945 vlastnila hrad Ľubovňa a panstvo vo Vyšných Ružbachoch. Ako uvádza autorka Katarína Chapuis Šutorová vo svojej knihe, na svadbe sa zúčastnilo 14 princov a princezien a 20 grófov. Všetkých je možné vidieť na fotografiách, ktoré autorka čerpala z bohatého archívu vnučky Carmen, vrátane vzácnych dobových obrázkov z ružbašských kúpeľov.
Výskum a publikácie
Málokto z Ružbašanov by dnes vedel odpovedať na otázku o tejto kráľovskej svadbe. No už dva roky existuje kniha o tejto udalosti, ktorej autorkou je rodáčka z tejto obce Katarína Chapuis Šutorová. Výskum rodiny Zámoyských, posledných majiteľov hradu Ľubovňa, je pre ňu koníčkom. Po presťahovaní sa do Francúzska spoznala Carmen, dcéru ružbašskej kráľovskej svadby Karolíny Zamoyskej a Reniera de Bourbon-Siciles. Rodina Zámoyských bola nútená z krajiny odísť, no vďaka výskumu Kataríny Chapuis Šutorovej sa na ich históriu nezabúda. Autorka chystá aj ďalšie publikácie o histórii tejto kráľovskej rodiny.
Tradičný priebeh slovenských svadieb
Spoločenské postavenie a vek v minulosti
Na svadbu sa v minulosti chystalo všetko tak, aby sa svadobčanom dostalo to najlepšie, čo bola rodina schopná zabezpečiť - od pokrmov a nápojov až po zážitky. Práve spev, hudba, tanec a typické rituály robili svadbu svadbou. Každý kraj a každá oblasť Slovenska mala svoje tradičné chápanie priebehu svadby, ako aj celkovej prípravy na ňu. Svadbou sa menilo spoločenské postavenie dievčaťa, čo navonok vyjadroval úkon čepčenia.
Do polovice 19. storočia sa muži z aristokratických vrstiev ženili pomerne mladí, zatiaľ čo šľachtické dcéry sa vydávali skutočne ešte takmer ako deti. V meštianskom prostredí sa muži ženili neskôr, pred tridsiatkou, pretože sa očakávalo, že muž svoju rodinu hmotne zabezpečí. Na vidieku pokladali chlapca za mládenca vtedy, keď vedel kosiť, obriadiť dobytok, poorať pole, skrátka zastať mužské práce doma i v gazdovstve. Podobne dievka sa mohla „dievčiť“, ak vedela priasť či variť, teda udržiavať domácnosť v chode a poriadku.
Svadobné rituály a hodnostári
Svadba bola zložitý a bohatý komplex rituálov a zvykov s vysokým stupňom obradnosti, keďže išlo o dôležitú fázu prechodu z jedného spoločenského stavu do druhého. V kostole sa uskutočnil cirkevný obrad uzavretia manželstva, ale svadba mala aj svoju ľudovú podobu. Rodiny vystupovali prostredníctvom svojich zástupcov, nazývaných svadobnými hodnostármi, ktorí určovali celý priebeh svadby.
Bývalo zvykom, že krstný otec každého z mladomanželov vystupoval ako starejší alebo starosta. Starejší organizovali svadobnú hostinu a boli svedkami pri cirkevnom obrade. Úlohou starejšej, svatky či širokej, teda krstnej matky nevesty, bolo sprevádzať a ochraňovať nevestu celý čas svadby, pomáhať jej pri obradných úkonoch, ako sú skladanie venca či čepčenie.
Zvyklosti pozývania na svadbu
Ďalším krokom po zásnubách bolo pozývanie na svadbu, ktoré sa niekde nazývalo aj povolání, zvanie alebo pytane. Na rozdiel od súčasnosti, keď sa ujal mestský zvyk písomných pozvaní, spravidla priložených k svadobnému oznámeniu, v minulosti išlo vždy o osobné pozývanie. Vykonávali ho v zastúpení mladého páru špeciálne určené osoby - družbovia alebo svadobní zváči.
Títo poslovia boli označení pierkami, mali zdobené palice, pestré šatky na kabátoch a niekde chodili aj na koňoch. Pokiaľ chodili na svadbu pozývať spoločne snúbenci, najmä najbližšiu rodinu, zvyčajne prosili aj o požehnanie. Domáci pozvanie prijali a zváčov pohostili. K pozývaniu patrilo aj prinášanie obradového pečiva známeho ako poklona alebo radostník. Pozývalo sa dokonca aj dva- alebo trikrát v čase ohlášok. Opakované pozvanie malo vyjadriť úctu snúbencov k pozývanej osobe a ich záujem, aby sa na svadbe zúčastnila. Odmietnuť pozvanie sa vtedy nepatrilo, znamenalo by to hrubú urážku.
tags: #kralovska #svadba #vysielanie