V tomto pohľade sa odkrýva raná história hudobného divadla v košických pomeroch, keď sa mesto koncom 18. storočia stalo dejiskom významných kultúrnych zmien. Prvá kamenná budova Mestského divadla v Košiciach, dokončená na jar 1790, zmenila od základov spoločenský a divadelný život v meste.
Budova Mestského divadla výrazne ovplyvnila nazeranie na funkciu divadla a primäla šľachticov a postupne aj meštianstvo propagovať divadelné umenie v meste predovšetkým svojou prítomnosťou na predstaveniach. Túto aktivitu mesta je možné chápať aj v súvislosti s rozvíjajúcim sa nemeckým divadlom, ktoré nachádzalo inšpiráciu v spoločenských, technicko-hospodárskych a politických premenách.
Nemecké jarmočné divadlo sa začalo reformovať, zbavovalo sa svojich ľudových foriem a obliekalo si šaty reformujúceho sa divadla, vrátane hudobnodramatického žánru. O divadelných spoločnostiach, ktoré si v Košiciach začali prenajímať novú budovu od posledného desaťročia 18. storočia, možno v tamojšom ponímaní už hovoriť ako o profesionáloch.
Heinrich Bulla a začiatky profesionálneho divadla
Prvou takou prenajímateľkou bola spoločnosť Heinricha Bullu, rodáka z Prahy. Jeho spoločnosť hrala činohru, ale aj operu, čo bolo v Košiciach v rámci dovtedy známych dramatických a hudobnodramatických predstavení vnímané ako novinka. Bulla je v českom prostredí považovaný za reformátora divadla. V Čechách nepatril k obľúbencom kvôli svojim snahám hrávať divadelné hry v češtine v čase, keď bola preferovaná nemčina, čo bol jeden z dôvodov jeho odchodu z Čiech.
Možno sa domnievať, že Bulla sa cítil poctený, keď práve jemu bolo zverené otvorenie brány novej budovy košického Mestského divadla. Skvostným faktom v histórii prvých operných predstavení v Košiciach je, že prvou operou uvedenou v novej budove bola Mozartova opera Únos zo serailu. Predstavenie sa konalo v čase, keď Mozart ešte žil, a jeho opera bola do Európy uvedená v roku 1782. V čase francúzskej revolúcie (1789) si Košice dopriali operný komfort s Mozartovou hudbou.
Finančné a prevádzkové problémy
Napriek sľubným začiatkom sa profesionálne divadelné umenie v Košiciach stretlo s ťažkosťami, najmä ekonomického charakteru. Nedostatok peňazí, neustály zápas s veriteľmi a vysoké poplatky za prenájom divadla (tri zlaté denne a 6% z príjmu každého predstavenia) neboli povzbudivé v divadelnom podnikaní. Bulla bol nútený z finančných dôvodov hrávať opery so zmenšeným ansámblom.
Pred odchodom z Košíc Bulla zoznámil obecenstvo okrem činoherných predstavení aj s ďalšími operami: A. E. M. Grétry: Zémire et Azor (napísaná r. 1771), ako aj s niektorými komickými operami Carl Dittersa von Dittersdorfa a G. Bulla. Hoci bolo mesto s Bullovými divadelnými predstaveniami spokojné a chválilo si ho, márne sa domáhal povolenia hrávať aj na plesoch usporadúvaných v Redute, čo by mu pomohlo finančne.
Problémy s návštevnosťou a sociálna štruktúra
Sľubné začiatky Mestského divadla sa dostávali do zádrheľov v súvislosti s návštevnosťou predstavení. Pre vtedajší počet obyvateľov Košíc (predštatistický údaj spred roka 1800 udáva 6.000 obyvateľov) bolo hľadisko impozantnej stavby divadla nadrozmerné. V tom čase mestu ešte chýbala vzdelaná stredná priemyselná vrstva obyvateľov, ktorá ho zaľudnila až postupne s príchodom priemyselných podnikateľov.
Riaditeľ divadla kriticky vyjadril, že divadelné predstavenia navštevuje len tretina obyvateľov. Na rozdiel od iných miest, do divadla chodí len veľmi málo mešťanov, ba ani šľachta, o čom svedčí poloprázdnych 19 lóží. Príjmy riaditeľa zo vstupného boli biedne a stačili len na pokrytie výplat hudobníkov, mestského a technického personálu, kúrenia a osvetlenia. Na spoločnosť a riaditeľa už peniaze nezvyšovali.
Technické vybavenie a prevádzkové náklady
Nová budova Mestského divadla, ktorá bola v poradí šiestou v Uhorsku, mala na svoju dobu už moderné vybavenie. Interiér sa vykuroval dovtedy nevídanými vykurovacími prístrojmi, nadšenie vyvolávala ladiareň, správcovské a dozorcovské miestnosti, ako aj osobitný sklad kulís. Prevádzkovo to však znamenalo pre mesto finančnú záťaž, ktorú sa snažilo preniesť na riaditeľov. Tí však namietali, že vstupné nepokrýva dostatočne výdavky spojené s predstaveniami.
Návštevnosť divadla mala svoje prepojenie so sociálnou skladbou obyvateľov a ich ekonomickou situáciou. Chýbala ozajstná stredná meštianska vrstva, ktorá sa začala formovať až v priebehu 19. storočia so spriemyselňovaním mesta.
Opera ako nepoznaný žáner a kvalita predstavení
Opera ešte koncom 18. storočia nepatrila do štandardnej výbavy všetkých divadelných spoločností a ako doposiaľ nepoznaný žáner si možno ťažšie nachádzala svojich divákov. V divadelnej histórii možno objaviť aj sezóny, kedy opera absentovala úplne. Táto repertoárová labilita mohla mať dopad na vnímanie tohto hudobnodramatického žánru, ktorý ešte nemal svojich fanúšikov.
Vyvstáva aj otázka na kvalitu operných predstavení. V záujme šetrenia hrávali niektoré spoločnosti opery s minimálnym počtom účinkujúcich. V roku 1803 sa napríklad opera uvádzala v obsadení 9 mužov, 3 ženy a jedno dieťa. V tom čase malo košické divadlo v prenájme bývalá speváčka Louisa Fournier. Obecenstvo sa ohradzovalo proti takýmto praktikám a z nich vyplývajúcim ledabolo naštudovaným výkonom, čo malo za následok, že divadlo zívalo prázdnotou. Herci tejto spoločnosti pracovali bez režiséra, spievali a hovorili vlastné výmysly.
Václav Mihule a "malá divadelná revolúcia"
Umelecky hodnotným a pre rozvíjajúce sa hudobné divadlo v Košiciach sa ukázal trojročný pobyt (1804 - 1807) divadelnej spoločnosti riaditeľa Václava (Wenzela) Mihule. Rodák z Prahy, používajúci aj pseudonym Czike, spôsobil v Košiciach „malú divadelnú revolúciu.“ Tento umelec, syn pražského remenára, mal vlastnú predstavu o svojom živote a napriek protestom otca odišiel k divadlu. Preferoval české divadlo, čím si vyslúžil povesť rebela.
Mihule nepoľavil vo svojom odhodlaní v nazeraní na úlohu divadla v kultúrnych reáliách života ľudí ani v Košiciach. Okrem dôrazu na výkony si dal záležať aj na scénických dekoráciách a kostýmoch, do ktorých investoval viac peňazí, čo samozrejme malo dopad na zvýšenie vstupného. Na svoju žiadosť o úpravu interiéru divadla dostal od mesta povolenie. Galériu chcel upraviť v štýle amfiteátra, so zdôvodnením, že z posledných radov nevidieť dobre.
Mihule dokázal v Košiciach uviesť viacero Mozartových opier: Don Giovanni, Únos zo serailu, Čarovná flauta, Figarova svadba. V. Mihule bol prvý, kto uviedol v Prahe r. 1792 Čarovnú flautu a dokonca r. 1794 ju uviedol v divadle U Hybernů v češtine. Spoločnosť hrala aj opery L. Cherubiniho, F. G. Bianchiho, scénické diela alebo viedenské singspiely z pera Mozartovho žiaka F. X. Süssmayra. Mihule uviedol operu Raoul der Blaubart od A. E. M. Grétryho a nezabúdal ani na skladateľov českého pôvodu, keďže uviedol operu Oberon - kráľ víl od Pavla Vranického.
S úradmi mal Mihule primerané vzťahy. Bol prvým riaditeľom, ktorý odovzdal mestskej rade zoznam diel, ktoré mienil uviesť. Počas dvoch sezón (1804 - 1805) to bolo 143 hier, z toho 25% opier. Mestská rada s navrhovanými titelmi súhlasila.
Tragický koniec Mihulovho pôsobenia
Mihulov pobyt v Košiciach končil s tragickým podtónom. Dostal sa do sporu s roznášačom divadelných letákov, Verbergerom, pri vzájomnom okrikovaní sa objavili slová ako "Jesus Kristus", "omša", "cirkev", ktoré boli pre cenzúru neprijateľné a urážlivé. Z tejto situácie vyťažila herečka Holzmannová, s ktorou mal Mihule zlé vzťahy. Udala ho a napriek tomu, že sa ho mnohí herci zastávali, prípad začal riešiť súd.
Mihule požiadal o milosť samotného kráľa, s prosbou, aby mu trest smrti zmenili na cirkevný, že nemienil urážať Boha a jeho nadávky smerovali na adresu lenivého roznášača letákov. Táto nezvyčajná príhoda má aj detektívne sfarbenie. Podľa písomných zdrojov posledná zmienka o Mihulovi je z 28. októbra 1807. Najpravdepodobnejšia je verzia, že V. Mihule z mesta napokon ušiel. Za pomoci mestského advokáta zložil vysokú kauciu 5.000 zl. a ušiel.
Oko 1992 - Dozrel čas, Košice | režie: Ján Sebechlebský
Nemecké divadelné spoločnosti a nástup maďarského divadla
Nasledujúce roky až do roku 1816 potvrdzujú trojročnú frekvenciu čisto nemeckých divadelných spoločností v Košiciach. Až v roku 1816 prišla do Košíc prvá maďarská divadelná spoločnosť a hegemónia nemeckých spoločností sa začala narúšať. Nemecké spoločnosti pravidelne uvádzali popri činohrách aj operné diela, ktorých počet bol vysoký.
Operné tituly sa však v ďalšom pokračovaní žitia divadelných spoločností, najmä od polovice 19. storočia, začali z repertoáru vytrácať v prospech operiet a spevohier. Mozart, ktorý úspešne odštartoval svojou operou Únos zo serailu činnosť kamenného divadla v Košiciach, už v druhej polovici 19. storočia bol v Košiciach zabudnutý.
Zöllner, Holzmann a Rossiniho premiéra
Otec Friedricha Zöllnera si ešte koncom 18. storočia prenajímal v Prešporku divadlo. Syn začínal ako maďarský herec v Pešti a neskôr, už ako nemecký herec, putoval po uhorských mestách, čím sa dostal aj do Košíc. Počas svojich dvoch pobytov tu ako riaditeľ divadelnej spoločnosti uviedol až 43 opier.
K obľúbeným spoločnostiam patrila v Košiciach aj spoločnosť Josepha (Józsefa) Holzmanna (sezóna 1807 - 1810 a potom 1811 - 1812). Spoločnosť pozostávala z 19 umelcov, ktorým spolu týždenne vyplácal Holzmann 494 zlatých. Na operných predstaveniach hralo 13 hudobníkov, ktorí dostávali za spevohru po 10 grajciarov, za operné predstavenie a skúšku sa im výplata zvýšila na 20 grajciarov. Premiéru však hrali zadarmo. Operné predstavenia reprízoval Holzmann viackrát.
Obecenstvo chodilo rado na Holzmannove predstavenia. Spoločnosť hrávala päť ráz do týždňa a v divadle bolo priemerne denne 100 ľudí. Stávalo sa aj to, že predstavenie bolo vypredané, ba nenašlo sa miesto ani pre cenzora. Ten stál potom pri dverách, kde zle videl a nepočul dobre. Preto riaditeľ dostal od mestskej rady nariadenie, aby zabezpečil pre cenzora stále miesto na sedenie.
Möller nemal dobré vzťahy s mestom a nezaujal ani obecenstvo, ktorému sa nepáčil repertoár jeho spoločnosti. Už spomínaný nemecký riaditeľ Holzmann, ktorý prišiel po Möllerovi, mal tiež v repertoári Jírovca: operu Zugemauerte Fenster a F. Zöllner zas Tučkove opery Lanassa a Kunz von Kaufingen.
Po povahovo umiernenom Holzmannovi neriešilo mesto vážnejšie potýčky ani so Zöllnerom, až na pripomienky cenzorov alebo na nemeckých divadelných ochotníkov, ktorých viedol košický tlačiar Lenderer a ktorí sa cítili byť ukrátení či diskriminovaní vystupovaním divadelníkmi od Zöllnera. Tento riaditeľ uviedol v Košiciach prvý raz Rossiniho operu Tancredi, ktorá mala svoju premiéru r. 1813.
Aj napriek niekoľkým spomínaným nepríjemnostiam, Mestská rada, podporená aj hlasmi mimoriadne spokojných návštevníkov s predstaveniami tejto spoločnosti, udelila Zöllnerovi, keď opúšťal mesto (1816), čestné občianstvo Košíc. Odišiel do Pešti ako herec.
Zaujímavosti divadelného života
Medzi zaujímavosti divadelného života v Košiciach určite patria divadelné programy, ktoré boli určené do rúk šľachticom. Boli často vytlačené na hodvábe a dostávali ich šľachtici do svojich lóží.