Milan Lasica a Július Satinský boli neprehliadnuteľné osobnosti slovenskej kultúrnej scény, ktorých meno sa stalo synonymom inteligentného humoru, satiry a kritického myslenia. Ich spoločná umelecká cesta, poznačená originálnym prístupom k divadlu a spoločenskému dianiu, ovplyvnila generácie divákov a etablovala ich ako zakladateľov moderného slovenského humoru. Ich životy a tvorba sa neoddeliteľne preplietali s politickými zmenami a udalosťami 20. storočia na Slovensku.
Život Milana Lasicu
Rané detstvo a rodinné zázemie
Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940 vo Zvolene, odkiaľ pochádzala jeho matka. Pred jeho narodením žili rodičia v Košiciach, no po roku 1938, keď Košice pripadli Maďarsku, sa rodina presťahovala do Zvolena. Otec bol bankovým úradníkom, a keďže niekoľko mesiacov po Milanovom narodení dostal lepšie pracovné miesto v Tatra banke, presťahovali sa do Bratislavy. Rodičia patrili medzi vtedajšiu strednú vrstvu obyvateľstva. Vďaka bohatému spoločenskému životu mamy sa mal Milan v detstve možnosť zúčastňovať mnohých kultúrnych i športových podujatí. So známymi chodili spolu na konské dostihy či futbalové zápasy.
Rodičia Milana Lasicu boli prívržencami Demokratickej strany a podľa jeho slov sa „zjavne tešili, že tá Demokratická strana vo voľbách v 1946 zvíťazila“. Situácia sa však rýchlo zmenila: „Potom, netrvalo to ani 2 roky, nastúpili komunisti s veľmi silným tlakom.“ Koncom roku 1947 diskreditovali Demokratickú stranu. Dá sa povedať, že februárové udalosti, ktoré sa odohrali v 1948 v Prahe, sa na Slovensku odohrali o pár mesiacov skôr. Lasica si pamätal, ako počúvali prejavy v rozhlase a v Redute bol „veľký míting, rečnil tam Široký“. Situácia začala byť „dosť dramatická, až napokon skončila prevratom po 1948“. Vtedy začali z Bratislavy ľudí z ich vrstvy vysťahovávať na vidiek, čo sa nazývalo Akcia B. Komunistický prevrat zasiahol aj jeho rodičov: „Môj otec prišiel o zamestnanie, pretože Tatra banku zrušili, keďže to nebola štátna banka, ale akciová spoločnosť.“ Bol nútený odísť do výroby, „aby získal nejaké skúsenosti ako robotnícka trieda.“ Tieto udalosti ovplyvnili aj osobný život manželov Lasicových, ktorí sa rozviedli. Milana poslali do Pliešoviec neďaleko Zvolena, kde žil so svojou starou mamou a otcovou sestrou Jolankou. Po roku sa vrátil k matke do Bratislavy, ktorá sa medzitým znovu vydala za Mateja Weselého.
Študentské roky a začiatky kariéry
Po dokončení povinnej školskej dochádzky pokračoval Milan Lasica v štúdiu na gymnáziu na Grösslingovej ulici v Bratislave. „Ja som, samozrejme, zažil tú zmenu režimu oveľa prudšie,“ spomínal. „Najprv zrušili skauting - ja som bol skaut, a potom prišiel pionier. Začalo sa oslovovať: súdruh učiteľ, súdružka profesorka, súdruh riaditeľ, práci česť, no a na začiatku vyučovania sa spievala Pieseň práce.“ Videl aj zmeny vo vzdelávaní, keď sa z učebníc vyškrtávali celé strany, ktoré „neboli vhodné“ pre nový režim. „Ešte na začiatku, keď som chodil do prvej ľudovej školy, sme mali obraz prezidenta Beneša na stene, aj Masaryka. To potom všetko išlo dole, a samozrejme, ani nehovorím, že by tam mohol byť krucifix. Potom sa tam objavil prezident Gottwald.“ O Benešovi sa v dejepise učili „ako o človeku, ku ktorému treba mať negatívny vzťah.“
Komunizmus zasiahol i jeho strýka, Ernesta Šmálika, ktorý bol pre Milana obrovským vzorom a inšpiráciou zasvätiť sa divadlu. Strýko „prišiel do Bratislavy, chcel pokračovať v štúdiu medicíny, no ale mal príliš otvorené demokratické názory a v tom čase sa aj na školách robili rôzne previerky. Takže ho vyhodili najprv z medicíny.“ Odišiel do Zvolena, kde práve založili divadlo, no to netrvalo dlho a „zavreli ho, pretože jeden človek, ktorý emigroval a vrátil sa, a dal sa do služieb Štátnej bezpečnosti, navštevoval rôznych ľudí a prehováral ich, aby emigrovali. A potom všetkých, u koho bol, udal.“ Milanov strýko bol našťastie „iba“ jeden a pol roka vo vyšetrovacej väzbe, pretože sa dozvedel, že hlavný vyšetrovateľ bol s ním v nemeckom zajatí. Len vďaka takejto náhode sa mu podarilo dostať na slobodu a vrátiť sa k divadlu.
Ako 17-ročný bol Milan Lasica prijatý na VŠMU v Bratislave, kde študoval dramaturgiu so zameraním na divadlá malých foriem, a to aj napriek kádrovému posudku, vďaka rektorovi Andrejovi Bagarovi, ktorý dával šancu aj tým s kádrovými problémami. Už počas štúdia, od roku 1959, začal vystupovať s Júliusom Satinským v autorských divadelných predstaveniach. V rokoch 1964 - 1967 pracoval ako dramaturg Československej televízie.
Obdobie normalizácie a umelecký útlm
Ako komediálno-kabaretná dvojica Lasica a Satinský účinkovali v Tatra revue a od roku 1966 v Divadelnom štúdiu (Divadlo na korze), čo bolo odjakživa ich veľkým snom. Doba však snom nepriala. „,Politická satira‘ bola režimom povolená, no my sme boli dvojica, ktorá sa venovala ,humoru‘ a humor ako prejav slobody, ten bol zakázaný,“ hovoril Milan Lasica. Počas obdobia normalizácie (1970) bolo Divadlo na korze zatvorené a humornej dvojici bol udelený zákaz umeleckej činnosti na Slovensku. Ich útočiskom sa v rokoch 1970 - 1972 stalo kabaretné divadlo Večerní Brno. Aj tu boli pod drobnohľadom Štátnej bezpečnosti. Po dvojročnom pôsobení museli z Česka odísť a vrátili sa na Slovensko. Po návrate do Bratislavy sa vďaka ponuke Ivana Krajíčka a Kamila Peteraja stali členmi operety Novej scény, pričom sa mali podieľať na komediálnych hudobných inscenáciách. Od roku 1978 sa stal Milan Lasica členom činohry bratislavskej Novej scény.
Angažovanosť a Anticharta
Systém neustáleho dohľadu bol pre umelcov hrozný. „Pravdou je, že nie vždy, ale často sa nám stalo, že kým sme začali predstavenie, tak usporiadateľ prišiel, zavolal si nás niekam na záchod a tam nám povedal, že tam bude takýto človek, aby sme si dávali pozor,“ spomínal Lasica. Umelci mali neustále pocit, že sú sledovaní a z veľkej časti i strach z toho, že ktokoľvek môže kedykoľvek prekrútiť ich slová a vyvodiť z toho dôsledky. „Dobre sa z toho smeje, ale žiť v tom, zase nebolo až také celkom veselé. To ste mali furt pocit, že vám niekto stojí za chrbtom a počúva, čo poviete. A keď to poviete, tak on to prekrúti a tak to potom interpretuje.“
Emigrácia, pre ktorú sa rozhodlo množstvo slovenských umelcov, Milana Lasicu neoslovila natoľko, aby jej podľahol. Hovoril, že puto k Slovensku bolo prisilné a nakoľko jeho životným poslaním i povolaním bol život na javisku, nevedel si predstaviť pôsobenie v inojazyčnej kultúre.
Podľa dobového denníka Rudé právo figuroval podpis Milana Lasicu v dokumente zvanom Anticharta zo začiatku roka 1977, ktorá mala byť reakciou na Chartu 77. Dokument s oficiálnym názvom: „Za nové tvorivé činy v mene socializmu a mieru“ obsahoval podpisy takmer 7 000 ľudí, predovšetkým známych osobností Československa. Mocní vtedajšieho politického systému sa snažili na stretnutí v pražskom Národnom divadle použiť všetky možné prostriedky, aby oproti vyhláseniam Charty 77, ich Antichartu podpísalo „chtiac - nechtiac“, čo najviac intelektuálov. Milan Lasica nikdy idey komunizmu nezdieľal a nikdy do Komunistickej strany Československa nevstúpil, Štátna bezpečnosť ho naopak evidovala ako preverovanú osobu.
Nežná revolúcia a jej dopady
Ako väčšina intelektuálov pôsobiacich počas komunizmu na Slovensku, aj Milan Lasica prežíval revolučné dni dramaticky, s očakávaním vytúženej pozitívnej zmeny. „Už pár mesiacov pred Novembrom bolo jasné, že niečo sa udeje, no nikto tomu nechcel veriť. Všetci sme veľmi chceli, aby prišla nejaká zmena, no nevedeli sme, aká zmena to môže byť, a už vôbec sme netušili, že môže byť až taká zásadná.“ Hovoril, že „držali palce Gorbačovovi, no a ukázalo sa neskôr, že on, prezident Reagan a Ján Pavol II. položili komunizmus na lopatky.“
Nebolo náhodou, že divadlá zohrali takú dôležitú úlohu v dňoch Nežnej revolúcie. „Keď to prišlo, tak to bola správa zo dňa na deň. Mne zavolal z Prahy kolega z Národného divadla, že sa večer dívali z okien svojich šatní na Národnú triedu, ako tam polícia masakruje študentov. No a práve toto bol impulz, z ktorého vznikla myšlienka, aby sa prestalo hrať v divadle. To bol taký náš prvý moment revolučného prejavu, nakoľko divadlo bolo už za čias komunizmu tribúnou, kde sa dali povedať veci, ktoré sa inde povedať nedali. Samozrejme, prostredníctvom rôznych metafor a prirovnaní. Aj Shakespeare sa dal hrať tak, že to bolo politicky aktuálne. Stačilo povedať pár viet, ktoré mali hlavu a pätu a už to bolo revolučné, ak nie protištátne. V tom čase už čokoľvek, čo bolo kvalitné, vyzeralo ako rezistencia, ako odboj.“ Počas revolučných dní sa súbežne s prejavmi na verejných tribúnach konali aj v Štúdiu S mítingy za účasti približne 200 významných ľudí z politiky a kultúry, ktorí sa otvorenou diskusiou pridávali k revolučnému hnutiu.
Milan Lasica & Július Satinský - C'est si bon (To nejlepší z televizního humoru)
Obdobie po revolúcii a Štúdio L+S
Jednou z najväčších kladných zmien pádu totality bolo už počas novembrových dní otvorenie hraníc: „Dôležité bolo, že keď padla vedúca úloha Komunistickej strany, otvorili sa hranice. U nás v divadle sa zrazu objavil Pavel Kohout, ktorý skoro 15 rokov bol vo vyhnanstve v Rakúsku. Prišiel Milan Sládek a mnohí ľudia, ktorí cítili, že treba byť doma, keď sa niečo takéto deje. Svojím vystúpením sa zapojili u nás v divadle, alebo na tribúne na Námestí SNP.“ Okrem toho, „herci z bratislavských, ale aj z mimo bratislavských divadiel, chodili presviedčať pracujúcich ľudí, aby sa pridali ku generálnemu štrajku, k revolúcii.“
Hoci sklamanie z nastolených tristných politických pomerov zažili mnohí, Lasica zdôrazňoval potrebu myslieť pozitívne a usilovať sa o lepšiu budúcnosť. Po revolúcii nastal u slovenského divadelného obecenstva menší útlm, pretože „Slováci jednoducho mali iné starosti, než chodiť do divadla.“ Postupne sa ale obecenstvo do divadiel vrátilo.
„Pravdou je, že jedna dramatická situácia bola striedaná druhou,“ povedal Milan Lasica o porevolučnom období. „Každú chvíľu sa diali nejaké nečakané veci, ktoré mali takzvane rozhodnúť o našej budúcnosti. Ale azda najnepríjemnejšie pre istú časť obyvateľov tohto štátu bolo to, že sa národnej myšlienky a myšlienky národnej samostatnosti zmocnili ľudia, s ktorými sa bolo ťažké stotožniť.“ Ak sa s nimi človek nechcel stotožniť, tak „vyzeral, že je protinárodne orientovaný. Vtedy to bolo v mnohých ohľadoch veľmi dramatické. Držali sa hladovky za slovenský pravopis, atď.“
Milan Lasica sa naplno venoval vedeniu Štúdia L+S a všemožne sa dlhší čas usiloval o jeho nezávislosť od štátu. Zažil viaceré ťažkosti počas „mečiarizmu“, kedy sa Štúdio L+S dostalo do nevôle kvôli vysielaniu satirických relácií s Milanom Markovičom, „v ktorých sa otieralo o Mečiara. Trvalo to dva roky, kým sa im podarilo program úplne zrušiť a vyhnať Markoviča z Bratislavy tak, ako kedysi nás so Satinským vyhnali. Opakovala sa situácia takisto ako vtedy, no teraz sa nikto toho Markoviča nezastal. Nás sa vtedy nikto nezastal preto, lebo sa všetci báli. Keď nás ľudia videli na ulici, tak radšej prešli na druhú stranu, aby sa s nami nemuseli stretnúť. Ale v ´94? Čoho sa tí ľudia báli? Bolo im to jedno?“ Postupom rokov sa mu vďaka sponzorom podarilo priviesť Štúdio L+S aj k finančnej samostatnosti a nájsť mu vlastné miesto v repertoári slovenských divadiel.
Osobný život a neskorá tvorba
Milan Lasica sa ako 22-ročný po prvýkrát oženil so Zorou Kolínskou, no ich manželstvo sa po ôsmich rokoch rozpadlo. V súčasnosti už vyše 37 rokov tvorí pár s manželkou Magdou Vášáryovou, známou slovenskou herečkou, političkou a diplomatkou. Spolu majú dve dcéry, Hanu a Žofiu.
Milan Lasica písal najmä texty piesní a naspieval dva albumy starých evergreenov s hudobným zoskupením Bratislava Hot Serenaders. Patril medzi autorov mnohých textov piesní Petra Lipu. Je autorom zbierok fejtónov ako „Bodka - Fejtóny 2003-2006“ a „Bodka 2 - Fejtóny 2007-2009“. Bol známy aj z filmov, napríklad „Sladké hry minulého leta“ (ktorý označil za asi najlepší, v ktorom hral), „Samorost“, „Keď jubilant plače“, „Utekajme, už ide!“ či „Devět kruhů pekla“. Za svoj prínos bol nositeľom štátneho vyznamenania Pribinov kríž II.
Úmrtie Milana Lasicu
Milan Lasica zomrel 18. júla 2021 vo veku 81 rokov, počas výročného koncertu skupiny Bratislava Hot Serenaders v bratislavskom Štúdiu L+S. Potom, ako dospieval skladbu „Ja som optimista“, počas klaňačky náhle odpadol. Po tejto udalosti sa ho nepodarilo oživiť.
Život Júliusa Satinského
Detstvo a vzdelanie
Július Satinský sa narodil 20. augusta 1941 v Bratislave a celé detstvo prežil v Bratislave. Herecké sklony sa u neho prejavovali už v mladom veku a v roku 1958 vyhral recitačnú súťaž Hviezdoslavov Kubín. Neskôr vyštudoval pedagogiku na Strednej pedagogickej škole, profesiu učiteľa však nikdy nevykonával, keďže jeho túžbou bolo herectvo, na ktoré ho neprijali. Na Vysokej škole múzických umení vyštudoval v rokoch 1962 - 1966 dramaturgiu.
Dramaturg a herec
V rokoch 1964 - 1967 pracoval ako dramaturg v Československej televízii v Bratislave. Spolu s Milanom Lasicom je signatárom Anticharty, pričom rovnako ako Milan Lasica nebol zástancom komunistických ideí. Július Satinský bol univerzálnou a tvorivou osobnosťou a svoj talent rozvinul aj ako autor veľkého množstva scénok, dialógov a celovečerných programov. Bol tiež autorom viacerých kníh s tematikou jemu blízkych spomienok na Bratislavu, obľúbených kníh pre deti, a prispievateľom do viacerých novín a časopisov.
Medzi jeho známe filmy patria „Slávnosť v botanickej záhrade“ (1969), „Nekonečná - nevystupovať“ (1978), „S tebou mě baví svět“ (1982), „Srdečný pozdrav zo zemegule“ (1982), „Vesničko má středisková“ (1985), „Utekajme, už ide!“ (1986) či „Orbis Pictus“ (1997). Posledným filmom, v ktorom si zahral, bol film režiséra Juraja Nvotu „Kruté radosti“ (2002), za herecký výkon v ňom mu na Medzinárodnom filmovom festivale (MFF) Art Film v Trenčianskych Tepliciach udelili v júni 2003 prémiu in memoriam.
Spisovateľská činnosť Júliusa Satinského zahŕňala knihy ako „Rozprávky uja Klobásu“ (1996), „Chlapci z Dunajskej ulice“ (2002) alebo „Čučoriedkareň“ (2002). Vďaka editorskej práci dcéry, Lucie Molnár Satinskej, vyšli v roku 2018 Gundžovníky, zachytávajúce korešpondenciu medzi Satinským a jeho rodinou, ktorej časť emigrovala. Za svoj prínos bol vyznamenaný Pribinovým krížom I. a Medailou Za zásluhy I.
Osobný život a odkaz
Jeho prvou manželkou bola členka Baletu SND, tanečnica Lúčnice a prekladateľka z angličtiny a španielčiny Oľga Lajdová. V roku 1985 (po dvadsiatich rokoch manželstva) zomrela - utopila sa pri kúpaní v Karibskom mori na Amerických Panenských ostrovoch, tam je aj pochovaná. So svojou druhou manželkou (od roku 1985) MUDr. Vierou Satinskou (* 1955) mal dcéru Luciu a syna Jána.
Július Satinský bol jedným zo zakladateľov moderného, inteligentného slovenského humoru. Slovenská astronomická spoločnosť po ňom pomenovala planétku 15946 Satinský, objavenú 8. januára 1998.
Úmrtie Júliusa Satinského
Július Satinský zomrel v Bratislave 29. decembra 2002 vo veku 61 rokov.
Spoločná umelecká cesta Lasicu a Satinského
Zrod ikonickej dvojice
Od roku 1959, ešte počas štúdia na VŠMU, začal Milan Lasica vystupovať s Júliusom Satinským v autorských divadelných predstaveniach. V nich svojským humorom s prvkami irónie reagovali na súčasné spoločenské dianie a na život ako taký. Ako vysokoškoláci predvádzali svoje autorské dialógy počas takzvaných Mládežníckych predpoludní v kabarete Tatra revue. Spolu sa stali zakladateľmi moderného slovenského humoru, ktorý sa odpútal od typu zábavného ľudového rozprávačstva a priklonil sa k intelektuálnemu satirickému nazeraniu na svet.
Na konci 60. rokov účinkovali spolu s Lasicom v bratislavskom Divadelnom štúdiu zastrešujúcom niekoľko súborov, pričom predstavenie Soirée (1968) si okamžite získalo publikum.
Špecifiká ich humoru a tvorby
„Mojou celoživotnou ambíciou bolo stáť na javisku a povedať niečo, aby sa ľudia smiali,“ povedal Milan Lasica. Obaja začínali písaním autorských dialógov a scénok, v ktorých porušovali všetky pravidlá realistického divadla. Vo svojej dramatickej tvorbe si brali za vzor českých komikov Voskovca a Wericha. Komika Lasicu a Satinského je založená na rozoberaní banálnych životných situácií a ich posune až do absurdna, čo im umožňuje dosiahnuť aj veľmi svojský prístup k jazyku. Absurdná poloha ich textov však nemala byť únikom z reality, ale skôr zvýraznením a upozornením na prázdnosť jazyka a nebezpečenstvo konvenčného myslenia. Tieto texty tiež neostávajú bez skeptického pohľadu na slovenskú mentalitu.
Snáď najpopulárnejší bol kabaretný program „Ktosi je za dverami“, v ktorom vystupoval Július Satinský spoločne s Milanom Lasicom a rôznymi hosťami. Na klavíri ich sprevádzal Jaro Filip, ktorý s nimi spolupracoval aj na kabaretnom televíznom projekte „Ktosi je za dverami“. Medzi známe hry, ktoré uviedli, patria „Deň radosti“ (1986), výber zo starších dialógov „Jubileum“ (1990) a „Náš priateľ René“ (1991).
Vplyv politického režimu na ich tvorbu
Po roku 1968, v období normalizácie, narážala dvojica na množstvo prekážok a po zákaze činnosti na Slovensku pôsobili dva roky v českom divadle Večerní Brno. Po návrate na Slovensko účinkoval Július Satinský na Novej scéne, najskôr v rokoch 1972 až 1978 v spevohre, potom až do roku 1989 v činohre. Od roku 1978 sa spolu s Milanom Lasicom stali členmi činohry bratislavskej Novej scény, kde spolupracovali s mnohými významnými osobnosťami slovenskej populárnej scény.
V roku 1982 vzniklo poetické a kabaretné divadlo Štúdio S v priestoroch Tatra Revue, kde vďaka odvahe vtedajšieho vedenia začala opäť proskribovaná dvojica účinkovať so svojimi autorskými inscenáciami. Toto divadlo sa v apríli 1999 zmenilo na Štúdio L+S, kde pôsobil Milan Lasica až do svojej smrti. Pred Nežnou revolúciou začal Július Satinský v Štúdiu S skúšať postavu Stalina v rovnomennej hre Gastona Salvatoreho. Podľa divadelných odborníkov sa mu podarilo sovietskeho diktátora stvárniť v inscenácii, ktorá mala premiéru v roku 1990, veľmi autenticky. V hereckých kreáciách využíval hyperbolu, kontrasty a nonsensy, ktorými vypointoval javiskovú výpoveď.
Odkaz a uznanie
Legendárny slovenský herec Jozef Kroner nazval dvojicu Lasica-Satinský apoštolmi slovenského humoru. Duo komikov prinieslo vo svojej tvorbe prejav slobody a charakteristický rukopis, ktorý smeroval až k nonsensovej klauniáde. Ich dielo bolo nielen zábavné, ale aj hlboko reflektujúce spoločnosť a jej absurdnosti.
Július Satinský navždy opustil Milana Lasicu po vyše 40 rokoch spoločného účinkovania v decembri 2002. Milan Lasica však bol aj po jeho smrti divadelne aktívny a na Slovensku známy ako výborný humorista, dramatik, herec, spisovateľ, textár, režisér, moderátor a spevák.
tags: #lasica #feldekova #narodeniny