Ľudia sa zdravia rôzne. Keď stretnete niekoho známeho, niekoho z rodiny alebo dobrého priateľa, väčšinou si zo všetkého najskôr vymeníte pozdravy. Či už verbálnou formou alebo napríklad zamávaním, vždy sa v prvom rade jedná o gesto slušnosti. Zdraviť nás učili už rodičia v detstve a niekoho nepozdraviť alebo pozdrav neopätovať sa považuje za nemiestnu urážku. A či už si hovoríte ahoj, nazdar alebo čau, skúšali ste sa niekedy zamyslieť nad tým, kde sa tieto slová vzali a ako sa napríklad zdravili naši starí rodičia? Slová sú ozvenou predchádzajúcich generácií. Niekedy sa v nich stretnú dejiny celých národov, revolúcie aj životný štýl. V tomto ohľade sú bežne používané pozdravy ako zrkadlo, ktoré by si zaslúžilo umyť a vyleštiť. Ich význam je podobný, no ich rozmanitosť je fascinujúca. V každej kultúre majú viacero podôb.
Pôvod a evolúcia pozdravov
Pozdravy nie sú niečo, s čím by prišli ľudia spolu s modernými civilizáciami. Pozdravy sú staré ako ľudstvo samo. V skutočnosti sú s najväčšou pravdepodobnosťou staršie ako ľudstvo samo. Nezdravia sa totiž len ľudia, ale aj zvieratá, ktoré tým ohlasujú „ja som tu“. Zdravenie sme si tak preniesli z doby pred evolúciou a postupne ho z neverbálnej komunikácie, cez vydávanie zvukov, doviedli až do dnešnej podoby. Pôvod pozdravu je neistý. Podľa expertov mohol byť prvým neuvedomelým pozdravom stisk horných končatín dvoch australopitekov, ktorí chceli jeden druhému ukázať, že nie sú ozbrojení. Je pravdepodobné, že predchodcovia australopitekov vyjadrovali gestami snahu o spoločenskú komunikáciu. Etológom sa podarilo zdokumentovať najrôznejšie posunky.
Pozdrav (od „zdraviť“, t.j. priať zdravie) je prejav úcty, priateľstva a dobrých úmyslov, ktorý sa deje ritualizovaným gestom a/alebo slovami. Ľudia sa zdravia pri stretnutí aj pri lúčení a často pritom vyjadrujú prianie, aby druhý „žil“ (živijó), zostal zdravý (nem. Heil), prípadne „celý, neporušený“ (lat. salvus). Pri stretnutí dvoch neznámych ľudí hrá pozdrav veľmi dôležitú rolu. Môže pozitívne, ale aj negatívne ovplyvniť spoločenský život človeka, pomôcť mu k úspechu alebo priniesť neúspech. Rituálna funkcia pozdravu je pre udržanie spoločenského postavenia významnejšia než predstavenie pri prvom stretnutí.
Fázy pozdravu
Ak by sme chceli do hĺbky analyzovať význam pozdravu, bolo by nutné povšimnúť si aj toho, čo pozdravu predchádza. Pokiaľ do nášho zorného poľa vstúpi známy, prvá fázou je úsmev alebo gesto poznania. Nasleduje príprava k stretnutiu. Zatiaľ čo sa ľudia k sebe blížia, narovnávajú sa a nevedomky si upravujú napríklad účes. Treťou fázou je rituál samotného pozdravu.
Rozmanitosť pozdravov v rôznych kultúrach
Každá kultúra si časom vypestovala vlastné spôsoby, ako pozdraviť alebo ako sa rozlúčiť (podanie ruky, pobozkanie, objatie, úklon). Každá svetová kultúra si vytvorila vlastný spôsob pozdravu. Napríklad, ak sa v Japonsku stretnú dvaja muži na ulici, rozopnú kabáty a potom si sňajú klobúky. Je to pozostatok z dôb, kedy tak dokazovali, že nie sú ozbrojení. Obyvatelia Novej Guiney vítajú cudzincov s hlavou pokrytou brečtanovými listami, ktoré sú miestnym symbolom priateľstva.
Univerzálne a špecifické gestá
Najbežnejším svetovým pozdravom je podanie ruky. Aj preslávený pozdrav medzi Eskimákmi, ktorí si navzájom trú nosy, je len doplnkom k podaniu ruky. V určitých kultúrach patrí k pozdravu aj vyjadrenie spoločenských rozdielov a postavenia. U Japoncov svedčí uhol úklonu o miere úcty. Rovnako je tomu v Číne, Kórei a ďalších ázijských krajinách. Ak sa ukloníme, znižujeme výšku vlastnej postavy, aby sa druhý človek cítil väčší. Najmä pri stretnutí s príslušníkmi iných kultúr môže pozdrav preklenúť vzdialenosť alebo naopak zapôsobiť zlým dojmom a pritom si zdraviaca osoba ani neuvedomí, prečo. Pri pozdrave hrá dôležitú rolu aj vzdialenosť.
Bozk ako pozdrav
Bozk bol vždy jednou z najpoužívanejších foriem pozdravu. V dobách politika Marka Porcia Catona Staršieho bozkávali Rimania ženy z príbuzenstva na pery len preto, aby sa presvedčili, že ich dych nevonia vínom. Keď sa v šestnástom storočí vo Francúzsku zmenila móda bozkávania dám na tvár v bozk ruky, filozof a spisovateľ Michel de Montaigne sa zaradoval, pretože vraj na každé tri krásne ženy bolo treba pobozkať na tvár päťdesiat škaredých. Dnes je bozk ako pozdrav veľmi rozšírený. V Európe a Latinskej Amerike je bežný u blízkych priateľov, rodinných príslušníkov a medzi mladými. Bozky na tvár, ktoré sú iba naznačované a končia vo vzduchu, vyjadrujú podľa mienky odborníkov nedostatok úprimnosti a svedčia o pokrytectve.
Pôvod obľúbených pozdravov v našich končinách
Ľudia žijúci na Slovensku pri stretnutí s rodinou, priateľmi či blízkymi volia najmä pozdravy čau a ahoj. Bez toho, že by sa nad tým zamysleli, používajú na znak zvítania slová, ktorých pôvod nesie v sebe kus zaujímavej histórie. Pri rozuzľovaní ich pôvodu existuje viac vysvetlení, odbočiek i slepých uličiek. Ostáva nám teda oprieť sa o fakty.
Ahoj
Tento pozdrav dnes patrí k tým najfrekventovanejším. Aj keď sa jeho variácie objavujú vo viacerých jazykoch, s najväčšou pravdepodobnosťou k nám dorazil z angličtiny. Podľa jednej línie spočíva úspech pozdravu ahoj v jeho zvukomalebnosti a jej zástancovia sa domnievajú, že pozdrav pochádza z citosloviec, ako sú „hoj“ či „hej“, ktoré používali i mnohé národy. Stručný etymologický slovník slovenčiny uvádza, že slovo k nám doputovalo či, lepšie povedané, doplávalo z angličtiny. Ide o výkrik „ahoy“ na upútanie pozornosti, ktorý je zložený z častíc „a“ a „hoy“. Patrne pochádza z výrazov „Ahoe“ či „A hoy“. Ahoe je starý námornícky pozdrav, ktorý bol poslovenčený na ahoj a v angličtine znamená „loďka“. Jeho úspech mal tkvieť vo fakte, že už skôr tu bolo bežné zdraviť sa citoslovečným zvolaním ako „hoj“ alebo „hej“. Oprašovanie pôvodu slov je magické, svedčia o tom aj pozdravy.
Hoci ide evidentne o námornícky výraz, pochádza z holandského „hoy“, a to môže byť zase odvodené od starého vikingského pozdravu „hail“. K nám sa už dostala anglická verzia slova „ahoy“, ktoré sa prvýkrát vyskytlo v oficiálnom Oxfordskom slovníku v polovici 18. storočia. V tom čase bolo pomerne obľúbené, vynálezca telefónu Alexander Graham Bell ho dokonca navrhol ako oficiálny pozdrav pri telefonickej komunikácii. Sám ho tvrdošijne používal po zvyšok svojho života, aj keď sa napokon neujalo a vytlačilo ho „hello“, ktoré spopularizoval Thomas Edison.
Existujú však dôkazy o tom, že za rozšírenie „ahoj“ do hovorovej formy vďačíme práve námorníkom, ktorí ho na územie Československa priniesli z Nemecka, a neskôr mladým trampom a vodákom, ktorí ho začali používať bežne. Medzi ľuďmi ho presadili trampovia a vodáci.
Okrem toho sa k tomuto pozdravu viaže aj ďalšia, ale menej pravdepodobná legenda, podľa ktorej išlo o povel v najvyššej núdzi, kedy búrka zdecimovala loď a osud námorníkov bol už len v božích rukách. Pokyn „Ahoy“ mal moreplavcom prikazovať pokľaknúť a modliť sa na počesť Ježiša - Ad Honorem Jesus.
Čau
Iná káva je pozdrav čau. Dnes je pre náš každodenný život zrozumiteľný a prirodzený ako dýchanie. Jeho pôvod je však poznačený dobou, v ktorej sa zrodil. Prišiel k nám v 20. storočí z taliančiny ako moderné „ciao“, no jeho východisko je v benátskom dialekte, kde sa slovo „schiavo“ rovnalo pojmu sluha a bolo odvodené z latinského slova „sclavus“ - otrok, obyčajne vysvetľovaného ako Slovan. Podľa Stručného etymologického slovníka slovenčiny to tak bolo pre veľký počet slovanských otrokov, ktorí boli od 10. storočia dovážaní do nemeckých oblastí a Byzancie. Pôvodne tento výraz predstavoval bežný spôsob, akým sa sluha zdravil a prejavoval úctu svojmu pánovi, a v menej ponižujúcom význame by sa dal preložiť ako „som tvoj služobník“.
Pozdravy nás spájajú, odomykajú ďalšiu konverzáciu a stoja vždy v prvej línii kontaktu. Pokiaľ však ide o talianske „ciao“, to sa začalo šíriť až v 19. storočí v severnom Taliansku. Prvá zmienka o tom, že by mohlo ísť o pozdrav medzi rovnocennými partnermi, pochádza z pera sicílskeho spisovateľa Giovanniho Verga a objavíme ju v jeho uznávanom románe Eros z roku 1874. Ale to bol len začiatok. Za naše obľúbené „čau“ vďačíme najmä druhej svetovej vojne a popularite antifašistickej hymny „Bella, ciao“. Skladba sa dodnes používa na znak protestu proti nespravodlivosti, či už na Ukrajine, v Katalánsku, alebo vo Veľkej Británii, kde si ju svojho času osvojili odporcovia Brexitu. Ide len o dôkaz toho, že aj slová sa môžu vymaniť z otroctva a byť nositeľmi revolúcie.
Zaujímavou skutočnosťou je však to, ako sa z ďalekého Talianska dostal do Čiech a stal sa tak obľúbeným. Jeho história v našej kotline sa datuje do 50. rokov minulého storočia. Vtedy sa v československých kinách medzi množstvom sovietskych a propagandistických filmov objavil taliansky trhák Grande strada azzurra (Veľká modrá cesta). Celý film sa len hemžil talianskymi pozdravmi „ciao“. Ľudia ho tak prevzali, čiastočne ako protest proti komunistickému „česť práci“.
Nazdar a Zdar
Nazdar či zdar je rýdzo český pozdrav. Nazdar je zloženina prvých dvoch slov, ktoré boli písané na kasičkách, do ktorých ľudia prispievali na stavbu Národného divadla. Celá veta znela: „Na zdar dôstojného Národného divadla“. Všade po Prahe sa zháňali peniaze na výstavbu a táto správa sa dostala aj do tých najzazších dediniek domoviny.
Čus
Medzi ďalšie pozdravy môžeme započítať „čus“, ktoré je len poslovenčenou formou nemeckého „tschüs“.
Servus
Častý je tiež priateľský pozdrav „servus“, ktorý pochádza z latinského slova Servus (sluha, otrok). Mimochodom, aj pozdrav servus je odvodený od „sclavus“.
Historické a spoločenské vplyvy na pozdravy
V najrôznejších obmenách pozdravov sa odráža aj história. V kresťanskom stredoveku sa zdravilo „Pozdrav pánbôh“, na čo sa odpovedalo „Dajžto pánbôh“. Po rozpade Rakúsko-Uhorska a vzniku Prvej republiky sa náboženské pozdravy už takmer definitívne stiahli do pozadia a objavili sa tie, ktoré poznáme z filmov pre pamätníkov (napríklad romantické „ruku bozkávam“).
Národný pozdrav "Na stráž!"
Odráž doby potom môžeme nájsť aj po nástupe komunistov k moci v roku 1948. V tom období však existoval aj silný národný pozdrav, ktorý mal ideologický význam. Slovenský národný pozdrav „Na stráž!“ je výrazom hrdého slovenského sebavedomia, ktoré zapaľuje v očiach plameň junáckej odvahy a spája všetky slovenské srdcia v pevnú reťaz národnej jednoty. Tento pozdrav mal pripomínať, že všetci, ktorí s pocitom hrdosti a s vedomím zodpovednosti sa hlásime k svojmu slovenskému národu, sme „vojakmi na stráži“, zodpovednými za ochranu vzácneho majetku, ktorý cez dlhé stáročia slovenskej minulosti zachovával národ.
Špecifické skupinové pozdravy
Špecifické pozdravy majú aj rôzne spoločenské, profesijné alebo záujmové skupiny. Lyžiari sa zdravia „skol“, vodáci tiahlym „ahóóój“ a vodiči „šťastnú cestu!“
Moderné technológie a pozdravy
Svoj vplyv na pozdravy majú však aj moderné technológie. Pozdravy v prostredí sociálnych sietí miznú kvôli úspore času aj dojmu kontinuity chatu. Keď už pozdravíme, sú pozdravy kratšie a objavuje sa v nich angličtina.
Špeciálne a sezónne pozdravy
Existuje aj mnoho neformálnych pozdravov, ako napr. V závislosti na období sa ľudia zdravia pozdravmi ako „Veselé Vianoce!“ či „Šťastné a veselé!“, „Veselé Veľká noc!“, kresťanský veľkonočný pozdrav: „Kristus vstal z mŕtvych!“