Vianoce už stáročia patria k najkrajším sviatkom v roku. Počas uplynulých sto rokov sa však tradície ich oslavy výrazne zmenili. So vznikom Československa v roku 1918 a nástupom industrializácie sa začali miešať zvyky a mešťania trávili sviatky inak ako vidiečania, ktorí sa dlhšie držali pôvodných tradícií. Vianočný čas bol u našich predkov prežiarený magickou atmosférou, v ktorej sa miešali staré pohanské zvyky s kresťanskými.
Predvianočné obdobie a veštenie budúcnosti
Predvianočný čas sa v prastarých zvykoch spájal so zimným slnovratom, s obrátením Slnka na svojej púti, a teda s novým začiatkom. Preto si ľudia veštili budúcnosť, lásku aj budúcu úrodu, a zároveň sa chránili pred zlými silami, ktoré by mohli poškodiť ľuďom či dobytku.
Dievčenské čarovanie na vydaj
- Dievčatá si veštili vydaj, keď triasli plotmi a z ktorej strany zaštekal pes, z tej čakali ženícha.
- Alebo v noci tajne vzali za náruč polienok z dvora milého mládenca, a ak boli párne, do roka sa mali vydať.
- Keď pratá izbu slobodné dievča, smetie vynesie na dvor a pozoruje, s ktorej strany pes breše. Z tade príde i jej pytač.
- Keď na Štedrý deň večer jedia bobáľky, dievčina priskočí k mládencovi a vezme mu prvú bobáľku, ktorú položí na stredný oblok. Potom počúva, z ktorej strany pes breše - odtiaľ príde pre ňu pytač.
- V Košiciach dievča, ktoré bolo na vydaj, šlo na Štedrý deň o polnoci do kuchyne, nabralo si maku a s tým šlo von na cestu. Tam rozsypalo mak, ale tak, aby ju nik nevidel.
- K ďalšiemu rozšírenému zvyku patrilo, že o 12. hodine na Štedrý deň sa dievky pozbierali a šli na jarok. Tam si každá z vody do hrsti nabrala drobných kamienkov. V izbe si kamienky sčítala.
- Pri Bardejove varili dievčatá na Štedrý deň pirohy. Do každej pirohy položili papierik s menom mládenca.
Ondrejské čarovanie pripomínali aj folklórne súbory, napríklad Lysec z Belej-Dulíc. V rámci podujatí ako „Vianoce na dedine“ sa návštevníkom priblížilo, ako trávili sviatky naši predkovia, od predvianočných stridžích dní až po štedrú večeru. Návštevníkov vítal Mikuláš s anjelom a čertom s nádielkou pre dobré deti. Všade rozváňali vianočné dobroty, piekli sa oblátky a zdobili medovníky. Deti si mohli vyrobiť aj vlastné ozdoby zo slamy či z papiera a občerstviť sa.
Štedrý deň: Sviatok pokoja a rodiny
Štedrý deň bol najvýznamnejším dňom celých sviatkov, kedy ľudia prísne dodržiavali pôst. V poobedňajších hodinách jedli iba pečené zemiaky a surovú kapustu. Gazdiná prátala izbu a piekla opekance, oplátky a bobáľky. V Kokšove sa na Štedrý deň nesmelo nič požičať z domu, aby sused neodobral kravám mlieko. Večeralo sa už za východu prvej hviezdy, keď celá rodina zasadla k tzv. viliji.
Vinšovanie a koledovanie
Každý, kto v priebehu dňa prišiel do domu, prial všetkého dobrého: „Vinčujem, vinčujem na toté sväté Hody, že by sme mohli tote prežic a druhé dožic pri ščascu, pri zdraviu, pri božom požehnaniu, že by vás pán Boh požehnal.“ V Barci pri Košiciach sa prialo takto: „Vinčujem, vinčujem, na peci koláče čujem.“
Na Štedrý deň chodievali od domu k domu koledníci a predvádzali rôzne vianočné hry. Jedna z najrozšírenejších je chodenie s hadom, známa aj ako hra o Adamovi a Eve. V Košickej Novej Vsi „Po večeri chodia chlapci a cigáni pod obloky, hrajú a spievajú piesne o narodení Kristovom a prajú gazdom všetkého dobrého.“
Príprava a symbolika štedrovečerného stola
Keď bola rodina hotová s prataním a pečením, chystali sa k večeri. Pod strom priniesli malú viazanku sena, okolo stola rozložili na zem župu slamy a do kúta postavili snop ovsa. V Barci nosili slamu chlapci, ktorí pritom vinšovali gazdovi, gazdinej a deťom a pripomínali, že sa Ježiško narodil v chlieve na slame. Stôl zakryli čistým obrusom a do prostriedku vysypali troška obilia a na obilie položili jednu oblátku. Podľa všeobecnej povery mal byť stôl bohato prestretý, aby bolo jedla aj v budúcom roku dostatok.
Štedrovečerná večera a zvyky
Na obilie, na ktorom je oblátka, stavali misu s jedlami: hubovou polievkou, oblátkami a bobáľkami. Medzi tradičné jedlá patrila aj pôstna kapustnica s hubami a šťavou z kyslej kapusty. Potom celá rodina lámala oblátky a priala si šťastný a dlhý život. V Nižných Slovinkách sa prestrel stôl a na obrus položili veľký chlieb, aby mali cez celý rok čo jesť. Ak niekto chýbal pri stole, znamenalo to, že by rodina v budúcom roku nebola pohromade.
V Barci ku bobáľkam priložili sviečku a po večeri ju trikrát zapálili a trikrát zhasili. V Nováčanoch pri Košiciach, keď sa ľudia vrátili z kostola, prvá robota bola dať statkom jest. Potom kartali a na slame sa váľali.
Božie narodenie a polnočná omša
Neodmysliteľnou súčasťou Štedrého večera v rímskokatolíckych kostoloch boli polnočné omše. V minulosti, kým nebol postavený kostol v obci, celé rodiny so staršími deťmi chodievali pešo na bohoslužby do susednej dediny, niekedy aj šesť kilometrov cez zasneženú krajinu. Chorí, starí ľudia a malé deti zostali doma, pretože namáhavú cestu by nezvládli. Do kostola na Jastrabú sa chodilo peši cez horu nazývanú Borovina, ďalej chodníkom cez polia na poľnú cestu, čo trvalo asi hodinu. Po roku 1936, keď si v dolnej časti dediny postavili vlastný kostol, mali to na polnočné sväté omše bližšie a stali sa dostupné aj pre deti a starších ľudí.
Kedysi ľudia z Kokšova (dnes Kokšov-Bakša) chodievali do svojho kostola, ktorý bol v susednej dedine „Košickom Mincente“, po kolenách, hoci to bolo vzdialené 2,5 kilometra. „Pravda, teraz už to nerobí nikto,“ poznamenáva pamätník.
Tradičná latinskoamerická slávnostná omša
Vianočné sviatky a ich jedinečnosť
Prvý sviatok vianočný
Na Prvý sviatok vianočný nesmel do domu prísť hosť „z hora“, pretože by rodine „šlo všetko dole vodou“. (Za hosťa z hora sa považoval ktokoľvek z vyššie položeného domu, keďže dedina leží v doline, ktorou preteká potok. Mužský sused odspodu, proti prúdu, mohol prísť, toho z vrchnejšej časti obce by neprijali.) Dodržiaval sa aj zákaz vstupu cudzej ženy do domu, tá by vraj doniesla intrigy.
V tento deň sa nevykonávali domáce práce, nevarilo sa. Jedli sa jedlá pripravené v predchádzajúci deň, najmä bravčovina, keďže polnočnou omšou sa končil pôst. Každý sa zdržiaval doma a nenavštevovali sa ani rodinní príbuzní, výnimkou bolo ranné vinšovanie mladých chlapcov.
Vianočný čas včera a dnes
Pani Spišiaková spomína na časy svojho detstva, ktoré bolo nesmierne ťažké, ale pre ňu krásne. „Vianoce sa niekedy nekončili, tak ako v mnohých rodinách dnes - Štedrým dňom. Vianočný čas a vzájomnú prítomnosť sme si užívali. Božie narodenie, Štefana, Nový rok i Troch kráľov. Ľudia si dopriali jedlo, ktorého cez rok bolo pomenej. Najvzácnejšia však bola blízkosť rodiny a oddych, pretože cez rok sme sa narobili. A chlapi, aby uživili rodiny, pracovali násobne viac ako dnes. Na svojich najbližších v priebehu roka nemali toľko času ako počas tichých zimných dní. Kedysi sme sa dokázali tešiť z jedného darčeka, sviatočného jedla a prítomnosti oboch rodičov.“
V období jej detstva nevyzerali Vianoce tak, ako ich poznáme dnes. Boli to predovšetkým rodinné sviatky, väčšina oslavných tradícií a obradov prebiehala v kruhu najbližšej rodiny. Nebola to oslava plná darčekov, svetielok a podľa najnovších trendov ovešaných stromčekov. Za osemdesiat rokov, ktoré uplynuli od jej detstva, sa Vianoce zmenili na obdobie, keď sa kladie dôraz na nepodstatné veci, módne trendy, exkluzívne pokrmy a darčeky, ktoré sa stali centrálnym bodom Vianoc. Napriek tomu, Severný Spiš a Pieniny si zachovali niekoľko nezameniteľných predností v udržiavaní rôznorodosti vianočných zvykov.
Povianočné zvyky
Na Starý rok rodiny opäť slávnostne zasadli k stolu a večerali rovnaké jedlá ako na Štedrý deň, s tým rozdielom, že na stoloch už nechýbali ani mäsité jedlá. Silvester ani Nový rok sa neoslavovali, život sa stíšil a dedina sa ponorila do ticha.
Na druhý alebo tretí deň po Vianociach dievča vymietalo izbu. Slamu a seno pozbieralo a dalo statkom. Smetie vysypalo na smetisko a pozorovalo, z ktorej strany vták na smetisko priletí. Z tej strany ju mal prísť vziať mládenec za ženu. Vo Veľkom Lipníku sa verilo, že ak si rodina dáva darčeky, bude po celý rok zdravá.
Regionálne osobitosti a východoslovenské tradície
Veľmi pekné a svojské zvyky si zachoval ľud východoslovenských dedín z bývalých žúp - spišskej, šarišskej, abauj-turňanskej a zemplínskej. Vianoce v roku 1922 boli obľúbené rovnako ako za čias monarchie. „Ako v Česku a na Morave tak aj na Slovensku zachovali sa pekné národné obyčaje ktorých je snáď najviac pripútaných ku najmilšej dobe ročnej - ku Vianociam. Tak ako vynikajú Slováci v pôvodnosti krojovej, premeňujúce jeho podobu, farbu a spôsob nosenia od dediny k dedine, tak odlišujú sa od seba ich zvyky vianočné, hoci sa u všetkých ozýva jednotný, základný prvok. Z obyčajov najclivejších kresťanských sviatkov vianočných tíska sa na povrch často ešte kvet pohanský.“
