Päťdesiat rokov. Neuveriteľne dlhá doba, ktorá pretaví detské sny a školské lavice do bohatej mozaiky prežitých osudov. Pre mnohých absolventov základných škôl je stretávka po polstoročí príležitosťou znovu sa spojiť, oživiť spomienky a s dojatím sledovať, ako sa menili životy ich spolužiakov a učiteľov. Takéto stretnutia sú nielen oslavou pretrvávajúcich priateľstiev, ale aj dojímavou poctou minulosti a tým, ktorí už medzi nami nie sú.
Emócie a spomienky zo stretávok
Stretávka absolventov ZDŠ Skačany (1962 - 2012)
„Hurá, skončila sa škola!!!“ Tak sa pred päťdesiatimi rokmi vytešovali žiaci, deviataci, končiaci v roku 1962 povinnú školskú dochádzku v ZDŠ Skačany. A o 50 rokov - 13. decembra 2012 - sa stretli a tiež sa tešili, že vidia svojich spolužiakov. Aj keď pribudol šedivý vlas a niekoľko vrások na tvári, zvítanie bolo dojemné, srdečné a sem tam sa objavila aj slzička. Spoločne si povzdychli: „Ale hlavne, že sme zdraví!“, keďže niektorí sa pre zdravotné problémy museli ospravedlniť.
Dojímavé bolo aj stretnutie s bývalými učiteľmi. Pán učiteľ Anton Križan ich spoznával ľahšie, lebo bol prítomný na viacerých ich stretávkach. Pán učiteľ Rudolf Šúň však musel veru loviť v pamäti, aby si ich vybavil takých, ako ich poznal pred 50 rokmi. Žiaľ, pán učiteľ Štefan Ondruška sa už stretávky nedožil.
Pavel žebrá o letadýlko, Fiala škodí z hrobu a další cvok z TOPky | Karolina Stonjeková #238
Program stretávky: spomienky a oslavy
Prvé spoločné kroky viedli na cintorín, kde si s láskou spomenuli na triedneho pána učiteľa Antona Kližana, pána farára Jozefa Hollého a už zosnulých spolužiakov. Veru už jedenásti sa tejto udalosti nedožili. Potom sa odobrali do skačianskeho chrámu, kde sa pri svätej omši, ktorú celebrovali duchovní otcovia Jozef Tomica a Miroslav Kukla, Pánu Bohu poďakovali za prežité roky, vyprosovali si zdravie a pokoj pre seba a svoje rodiny, rodičov a učiteľov.
Nasledoval slávnostný obed. Všetkých pozdravil príhovorom predseda deviatej triedy Marián Kližan. Minútou ticha si spomenuli na zosnulých spolužiakov a učiteľov a potom sa už rozprúdila debata. Veru, bolo sa o čom zhovárať: „Kde teraz bývaš? S kým žiješ? Koľko máš detí a vnúčat? Ako si na tom zdravotne? Ako tráviš voľný čas?“ Spoločne sa zhodli, že voľného času nadbytok nikto nemá. Tortu v tvare slniečka, ktorého každý lúč niesol meno jedného spolužiaka, im vytvorila pani Zuzulová, ktorá pripravila aj chutný obed a kapustnicu.
Na stretávke bolo z pôvodných 28 spolužiakov celkovo 17. Pri každom vyslovenom mene boli postupne zapálené pripravené sviečky a v úcte a spomínaní na zosnulých spolužiakov zotrvali v minúte posvätného ticha. Po tejto pietnej spomienke predniesla Anka Hrušková svoje obľúbené upokojivé básne, ktoré však boli aj na poriadne zamyslenie. Na vyzvanie Mariky Endrekovej sa úvodným slovom prihovoril Karol Olexa, ktorý prišiel až z Kysúc. Spomenul okrem iného, ako už deň predtým mal určitú trému a obavy, či každého spozná.
Pred voľnou debatou a zábavou každý z prítomných prehovoril o svojom doterajšom živote. Ako najvtipnejší a najmilší príhovor bol vyzdvihnutý ten od manželov Endrekových - páru, ktorý ako jediný z triedy prerástol zo študentskej lásky vo zväzok manželský. Všetkým bola poslaná spoločná fotografia a pozdrav. Bolo veselo, aj sa potancovalo, pospomínalo všeličo možné a stretnutie sa ukončilo o 24. hodine.
Pohľad do budúcnosti
Pred odchodom vyzval Jano Tešlár Mariku Endrekovú o záverečné slová. Všetci vyslovili prianie stretnúť sa o 3 roky, kedy budú mať 70 rokov, a oslávia sedemdesiatku spoločne, ak im to zdravie dopraje. Tak zostávajú v nádeji, že sa tak stane.
Stretnutie absolventov ZDŠ na Nábrežnej v KNM (1961 - 1969/2020)
Dňa 8. februára 2020 sa uskutočnilo stretnutie bývalých spolužiakov zo ZDŠ na Nábrežnej v KNM po 50 rokoch od ukončenia štúdia na škole (rok 1961 - 69). Po jej absolvovaní sa každý vybral svojou cestou do sveta. Iniciatíva vzišla v druhej polovici roka 2019 zo stretnutia s jednou bývalou spolužiačkou, ktorá poznamenala, že uplynulo päťdesiat rokov od skončenia ZEDEŠ-ky, a navrhla zorganizovať ďalšie stretnutie, podobne ako po 20 rokoch. Organizátor bol zaskočený, že je to už tak dávno, ale zároveň to bola aj veľká výzva. Ako dôchodca mal síce viac času, aj keď sa mu to zdá niekedy opačne. Získať kontakty bolo náročné, keďže mnohí zmenili adresy a dievčatá aj priezviská. Z pôvodných 44 žiakov, ktorí začali v prvom ročníku 1961 a neskôr boli rozdelení do dvoch tried, sa niektorí odsťahovali aj do zahraničia a nepodarilo sa na nich získať kontakt. Nakoniec sa stretlo 16 spolužiakov a jeden učiteľ.
Emotívny návrat do školy
Stretávka sa začala pred Základnou školou na Nábrežnej. Spolužiaci sa pomaly začali zbiehať, čo viedlo k zaujímavým momentom prekvapenia a opätovného spoznávania sa, keďže niektorí sa nevideli už 50 rokov a vôbec sa nespoznali. Tiekli aj slzy. Na stretávku prišiel aj učiteľ telocviku pán Milan Tomčík, za čo mu prítomní ďakovali. Po úvodných emóciách sa presunuli do reštaurácie Lagúna.
Veršovaná pocta pedagógom
V reštaurácii bola v krátkom veršíku pripomenutá spomienka na jednotlivé triedne učiteľky a učiteľov daných predmetov:
„ŽIAČIK
V prvej triede som bol žiačik malý,
učila nás učiteľka Balková pekná vysoká pani.
Prvá čiarka, písmenko, číslica či slovíčko,
mama Ťa doma pobozkala zato na líčko.
V žiackej prvá včielka či prasa,
učiť sa to bola vždy radosť a krása.
Rudincová, Buková či Dybalová triedné učiteľky,
boli dobré, ale dávali nám jednotky aj päťky.
Sumecová učila na krasopis, aby sme si vedeli vypísať dlhopis.
Macurová nás drtila na slovenčine vybrané slova,
aby sme nepísali tvrdky znova a znova.
Rábikova zasa pa rusky učila nás gavariť,
ako zdravstvuj dorogij tavaričť.
O dejnách nám rozprávala súdružka Tothová,
vedela to bola vždy bohová.
Slušnými občanmi krajiny a vlasti byť,
na občianskej Chrenková učila nás spoločenský žiť.
Vedieť pekne žiť, kresliť a maľovať,
to Starinská nás učila umenie druhému darovať.
Ševčiková nás učila milovať prírodu,
aby sme vedeli čítať každú jej záhadu.
Ernest Králik hustil do nás chemické vzorce,
no Justin Ševčík zasa rysovať trojuholníky a štvorce.
Fyziku sa učiť bola radosť a krása,
prispel k tomu Ševčík.“
Odrazy času a bilancia života
Stretnutie po 50 rokoch je príležitosťou zastaviť sa a zamyslieť nad plynutím času. Mnohí si pri zvítavaní uvedomia, že stoja prekvapení a zaskočení nemilosrdnosťou maliara času. Sú ohúrení a dojatí zo stretnutia, no zároveň sa im nedarí pochopiť, že to naozaj prešlo päťdesiat rokov od doby, keď opúšťali školu. Srdcia a rozum sa bránia prijať túto skutočnosť a na rad prichádza bezhraničná fantázia a veľkorysosť, ktorá spravodlivo všetkým vyrovnáva vrásky, prefarbuje šediny, dokonca výrazne uberá na váhe. Zrazu vidia to, čo si želajú: svoju mladosť - čas, keď boli krásni a bezstarostní, a svet bol pre nich „gombička“. Život je však už taký, vždy dopraje pocit víťazstva len preto, aby vzápätí prišlo niečo iné, čo tú bezstarostnú etapu definitívne ukončí.
Tieto stretnutia sú tiež časom bilancovania. V jednej triede bolo pôvodne 32 žiakov, z toho 12 dievčat a 20 chlapcov. Z nich 21 ukončilo vysokú školu, dnes je medzi nimi 5 lekárov, 5 pedagógov na rôznych stupňoch škôl, 1 absolventka prírodných vied a 10 inžinierov. Dvaja spolužiaci žijú v zahraničí. Ich potomstvo predstavuje 49 detí, skoro toľko vnúčat a jedno pravnúča. Z pôvodných 32 spolužiakov sa do tohto stretnutia dožilo 28.