Slovensko, vďaka svojej rozmanitej krajine, je domovom bohatého sveta vtáctva. Celkový počet doteraz dokázaných druhov vtákov prirodzene sa vyskytujúcich na Slovensku je 378, z čoho až 234 druhov tu hniezdi. Tieto údaje boli aktualizované k 31. decembru 2023.
Do tohto zoznamu nie sú zahrnuté introdukované druhy, ktoré sa na Slovensku nevyskytujú prirodzene. Medzi ne patria napríklad:
- kačica mandarínska
- húska pestrá
- bernikla veľká
- holub domáci
- potápnica bielolíca
- bažant obyčajný
- ibis posvätný
Spoločenská hodnota vtáčích druhov je pravidelne aktualizovaná príslušnými právnymi predpismi, ako sú Vyhláška č. 158/2014 Z. z. a Vyhláška č. 170/2021 Z. z., ktoré stanovujú ich ochranársky status a hodnotu.
Tajomstvo vtáčieho spevu
Vtáky spievajú najmä počas obdobia rozmnožovania, preto ich možno najintenzívnejšie počuť na jar a v lete. Zvyčajne spievajú samčeky, aby si vymedzili svoje územie a privábili samičky. Na svete žije viac ako 11-tisíc druhov vtákov, ktoré sa od seba okrem iného líšia aj spevom. No jedno v tomto smere majú spoločné - takmer všetky najviac štebotajú ráno. Do tohto koncertného chóru sa pridávajú rôzne druhy postupne.
Ako prvé začínajú spievať žltochvosty, lastovičky a drozdy. Platí, že spevavce, ktoré začínajú ráno ako prvé, spievajú do noci najdlhšie. Nemecké združenie na ochranu prírody NABU (Naturschutzbund Deutschland) dokonca vytvorilo interaktívne hodinky, ktoré ukazujú, kedy a ako dlho operence spievajú.
Majú vtáčí spev a ľudská reč spoločné biologické korene?
Charakteristické spevy vybraných druhov
Medzi najznámejšie a najkrajšie vtáčie spevy patria:
-
Žltochvost hôrny (Gartenrotschwanz)
Má melodický, ale trochu melancholicky znejúci spev, do ktorého zaplieta aj hlasy iných vtákov.
-
Červienka obyčajná (Rotkehlchen)
Žije v lesoch po celom území Slovenska a je jedným z najbežnejších hniezdičov u nás.
-
Kukučka obyčajná (Kuckuck)
Samec kukučky sa ozýva typickým „ku-kuk“, ktorý je ľahko rozpoznateľný.
-
Penica čiernohlavá (Mönchsgrasmücke)
Penica čiernohlavá spieva krásnym flautovitým spevom, ktorý je obzvlášť príjemný.
-
Drozd čierny (Amsel)
Upozorňuje na seba melodickým flautovitým spevom a je dobre známy.
-
Pinka obyčajná (Buchfink)
Pinka obyčajná má regionálne rôznorodý spev, čo pridáva na jej jedinečnosti.
-
Sýkorka bielolíca (Kohlmeise)
Má veľmi rozmanité hlasové prejavy a je pomerne dobrý imitátor hlasov iných druhov vtákov.
-
Kolibiarik spevavý (Fitis)
Ozýva sa dvojslabične znejúcim vábením, ktoré je preň typické.
-
Škorec obyčajný (Star)
Spev škorca obyčajného je zmes melodických popevkov a škrípavých zvukov. Je známy aj tým, že napodobňuje spev iných vtákov.
-
Zelienka obyčajná (Grünfink)
Spev zelienky znie ako zvonkohra, čo vytvára príjemnú akustickú atmosféru.
Ako rozlíšiť podobné vtáčie druhy
Naučiť sa sýkorky, vrabce a drozda predstavuje skvelý základ pre určovanie najbežnejších operencov. Avšak, niektoré druhy sú si natoľko podobné, že ich rozlíšenie je výzvou aj pre skúsených ornitológov. Ak ešte nie sme zdatnými expertmi, môžeme vo sčítacom formulári využiť možnosť zadať „druh“ ako špecifickú skupinu (napr. „sýkorka hôrna/čiernohlavá“).
Rozdiely medzi sýkorkami
Sýkorke hôrnej je takmer na nerozoznanie podobná sýkorka čiernohlavá.
Sýkorka hôrna (Poecile palustris)
Je obyvateľom predovšetkým listnatých lesov. Od vzácnejšej sýkorky čiernohlavej sa líši niekoľkými detailmi. Má výraznejšie ohraničenú čiernu škvrnu pod zobákom, lesklo čierne operenie hlavy a nemá svetlé polia na krídlach. Ku kŕmidlám zavíta najčastejšie, ak sa nachádza v blízkosti les, kde žije.
Sýkorka čiernohlavá (Poecile montanus)
Od sýkorky hôrnej sa odlišuje vzhľadom len veľmi nepatrne - podľa matne čierno sfarbenej čiapočky na hlave, väčšej a plynule prechádzajúcej čiernej škvrny na brade pod zobákom a bielymi okrajmi letiek na krídlach, ktoré vytvárajú bledú plochu na zloženom krídle. Boky na spodku tela má tmavšie a môžu pôsobiť až škoricovo. Výskyt sýkorky čiernohlavej je obmedzený vhodným hniezdnym prostredím vlhkých lesov. Hniezdi v mŕtvom dreve v stojacich pňoch a kmeňoch stromov. Uprednostňuje hniezdenie vo vŕbe, jelši či breze. Jej anglické pomenovanie „Willow Tit“ v preklade znamená vŕbová sýkorka. U nás patrí k zriedkavejším hosťom vtáčích kŕmidiel, sú však krajiny, kde naopak patrí k najhojnejším návštevníkom krmovísk.
Rozdiely medzi kôrovníkmi
Kôrovníkov u nás žije viacero druhov - okrem dlhoprstého ešte aj krátkoprstý. Odlíšiť ich od seba podľa vzhľadu je oriešok aj pre skúsených ornitológov. Pokiaľ ho počas pozorovania nevieme presne určiť, je najlepšie do sčítacieho formulára zapísať „kôrovník sp.“ (čo znamená species, teda druh).
Kôrovník dlhoprstý (Certhia familiaris)
Vyznačuje sa najmä veľmi dlhým zadným pazúrom, ktorý je dlhší ako samotný prst. Výrazným určovacím znakom je aj „formula v krídle“, tzv. schodíky - v krídle je prítomný zreteľný skok, jednotlivé schodíky majú lichobežníkový až obdĺžnikový tvar a nekončia sa výraznou špičkou. Dobrým rozlišovacím znakom je aj farba kostrnky v chvostových perách, ktorá je u tohto druhu bledá a svetlejšia než zvyšok chvosta. Medzi ďalšie znaky, ktoré síce nie sú vždy úplne spoľahlivé, no v kombinácii môžu pomôcť pri určení, patrí výrazne biele brucho, výrazné biele obočie a kratší zobák.
Kôrovník krátkoprstý (Certhia brachydactyla)
Je skôr nížinný druh. Najradšej má teplé dubiny bez podrastu, lužné lesy a pobrežné porasty riek. Zadný pazúr má kratší a nie je dlhší než samotný prst. Vo formule krídla chýba výrazný výrazný skok v schodíkoch, prechod medzi jednotlivými letkami je plynulejší a schodíky sú užšie so špicatým zakončením. Kostrnka v chvostových perách je tmavšia a menej kontrastná v porovnaní so zvyškom chvosta. V porovnaní s kôrovníkom dlhoprstým má spravidla menej výrazne biele brucho, nevýrazné obočie a zobák pôsobí dlhší.
