Traja košickí mučeníci - Marek Križin, Štefan Pongrácz a Melichar Grodecký - sú spoločné označenie pre troch katolíckych kňazov, ktorí boli umučení 7. septembra 1619 v Košiciach. Ich smrť sa odohrala počas povstania Gabriela Betlena a bola dôsledkom intenzívnych bojov medzi protestantmi a katolíkmi v období vojen s Osmanskou ríšou. Pápež Ján Pavol II. ich 2. júla 1995 počas svojej návštevy v Košiciach vyhlásil za svätých, čo bolo významné povzbudenie pre všetkých katolíkov na Slovensku. V roku 2019 si Cirkev na Slovensku pripomenula 400. výročie ich mučeníckej smrti prostredníctvom rozsiahlych osláv a aktivít, ktoré vyvrcholili slávnosťou v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach.
Historický kontext: Európa v 16. a 17. storočí
16. a 17. storočie v strednej Európe bolo obdobím hlbokých politických a náboženských zápasov, ktoré komplikovali aj opakované turecké výboje a plienenie. Hlavným politickým problémom bol neustály boj uhorskej a sedmohradskej šľachty proti habsburským panovníkom. Na čele tohto odboja stáli viaceré kniežatá, medzi ktorými boli Ján Zápoľský, Štefan Bočkaj a Gabriel Betlen. Títo mocní šľachtici neváhali spojiť sa s Osmanmi, ktorí v tom čase priamo ohrozovali strednú Európu.
V bitke pri Moháči v auguste 1526 mladý kráľ Ľudovít II. prišiel o život. Turci po bitke vytvorili pri Budíne líniu, z ktorej sa pripravovali na ďalší postup, pričom do zajatia odvliekli vyše 100 000 ľudí. Po porážke Ľudovíta II. si Ján Zápoľský vzniesol nároky na uhorský trón, no podporu získal len od časti šľachty, zatiaľ čo väčšina sa priklonila k habsburskému arcivojvodovi Ferdinandovi I. Táto situácia viedla k vojne o moc, ktorú ukončila Zápoľského porážka pri Košiciach. Následne utiekol do Poľska a požiadal Turkov o pomoc, pričom spojenectvo spečatili na Moháčskom poli v roku 1529, kde Zápoľský zložil sultánovi vazalský sľub. Toto sedmohradské spojenectvo s Turkami trvalo 160 rokov a ukončila ho až bitka pri Viedni v roku 1683.
Reformácia a protireformácia v Uhorsku
V tomto období západným kresťanstvom otriasala kríza znásobená vnútornými bojmi a trieštením. Vonkajším podnetom bolo verejné vystúpenie bývalého augustiniánskeho mnícha Martina Luthera v roku 1517, ktorým sa postavil proti Cirkvi, jej hierarchii a disciplíne. Do Uhorska prišla reformácia už v roku 1520 s nemeckými obchodníkmi a študentmi banských miest, ktorí prinášali protikatolícku literatúru a prvých kazateľov. Uhorská šľachta sa k protestantizmu spočiatku stavala odmietavo, no po moháčskej bitke mnohí zaberali opustené cirkevné majetky, aby uhradili vojnové výdavky.
Duchovenstvo malo v tom čase veľké medzery v teologickom vzdelaní a duchovnom živote. Pozvaní kazatelia a odpadnutí kňazi spočiatku zachovávali katolícke obrady. Prechodnú úlohu zohrali aj kompromisné miestne vierovyznania ako Confessio Pentapolitana (Košice, Levoča, Prešov, Bardejov a Sabinov) z roku 1549. Rozlišovanie katolíkov a protestantov na Slovensku zaviedol až arcibiskup Mikuláš Oláh (1553 - 1568), ktorý uplatnil rozhodnutia Tridentského koncilu. Od polovice 16. storočia do cirkevného života v Uhorsku zasahoval aj druhý protestantský prúd - kalvinizmus, ktorý sa zo Švajčiarska rozšíril do stredného Uhorska a Sedmohradska.
Pod tlakom reformačného hnutia sa Cirkev reformovala aj zvnútra. Systematickú obnovu v Uhorsku začal arcibiskup Mikuláš Oláh. V rokoch 1553 - 1568 bol ostrihomským arcibiskupom a uhorským prímasom. Usiloval sa pozdvihnúť úroveň kňazov a usporiadať cirkevnú organizáciu, zvolal krajinské synody a založil gymnázium a seminár v Trnave. V roku 1561 povolal do Trnavy jezuitov, ktorým zveril vedenie školy. Jezuitskú rehoľu, ktorú založil svätý Ignác z Loyoly, chcel znovu usídliť v Trnave aj arcibiskup František Forgáč (1607 - 1615), ktorý tiež pomohol rádu s príchodom na východné Slovensko.
Košice ako bašta kalvinizmu
Košice boli metropolou východného Uhorska a významné hospodársky i politicky. Pod ich správu patrili desiatky miest, obcí a hradov. Už v roku 1525 tu Lutherovo učenie rozširoval dvorný kňaz kráľovnej Márie. V 17. storočí boli Košice baštou kalvinizmu. Miestni katolíci tak ostali bez kňazov, ktorí by vysluhovali sväté omše a udeľovali sviatosti. Námestník kráľa preto o katolíckych kňazov požiadal rád jezuitov.
V roku 1601 prišli do Košíc dvaja jezuitskí kňazi, Jakub Némethy a Peter Pázmaň, ktorí kázali po maďarsky, nemecky i slovensky. V roku 1603 nastal v Košiciach boj o dóm sv. Alžbety. Na príkaz panovníka Rudolfa II. hlavný kapitán Košíc, Barbian Belgioios, zabezpečil odovzdanie dómu sv. Alžbety a kaplnky sv. Michala jágerskej kapitule. Mestská rada sa nevedela zmieriť s rastúcim vplyvom jezuitov a preto sa obrátila o pomoc na sedmohradského vojvodu Štefana Bočkaja. Na jeseň 1604 jeho vojsko obsadilo Košice a jezuiti museli opustiť mesto.
Životy košických mučeníkov
Traja košickí mučeníci pochádzali z rôznych kútov vtedajšieho Uhorska. Marek Križin bol Chorvát, Melichar Grodecký Poliak a Štefan Pongrácz Maďar zo Sedmohradska. Ich osudy sa preťali v Košiciach.
Svätý Marek Križin
Marek Križin sa narodil v roku 1588 alebo 1589 v chorvátskom meste Križevci (severovýchodne od Záhrebu) v šľachtickej a zbožnej rodine. V tom období bolo Chorvátsko najkatolíckejším kútom Uhorska. Počas štúdia na jezuitskom gymnáziu vo Viedni a jezuitskej univerzite v Štajerskom Hradci sa rozhodol pre kňazské povolanie, hoci jeho rodičia z neho chceli mať dôstojníka. V roku 1610 získal titul magistra filozofie. Od roku 1611 študoval teológiu v Ríme na Nemecko-uhorskom kolégiu a v septembri 1615 ho vysvätili za kňaza.
Cestou do horného Uhorska sa zastavil v rodnom Chorvátsku, kde ohnivými kázňami povzbudzoval miestnych obyvateľov. V roku 1616 prišiel do Trnavy, kde mu ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň zveril funkciu profesora a riaditeľa kapitulskej školy, a tiež ostrihomského kanonika. O dva roky sa stal komárňanským archidiakonom a správcom bývalého benediktínskeho opátstva v Krásnej nad Hornádom. Popri spravovaní majetku vykonával aj duchovnú službu v opátstve a v neďalekých Košiciach, kde povzbudzoval utláčaných katolíkov. Spravovanie majetku mu však bolo cudzie, a tak 4. apríla 1619 požiadal o uvoľnenie z tejto funkcie, aby sa mohol viac venovať kňazskej službe v pastorácii. V júli 1619 odišiel s jezuitským misionárom Štefanom Pongrácom do Humenného, kde sa zúčastnil duchovných cvičení. Marek zomrel vo veku 31 rokov a bol kňazom štyri roky. Bol prvým spolupracovníkom arcibiskupa, ktorý ho pripravoval na prevzatie biskupského úradu. Zverené úlohy plnil verne a dôsledne, s pokojnou vytrvalosťou.
Svätý Melichar Grodecký
Melichar Grodecký sa narodil okolo roku 1584 v sliezskom Tešíne (dnešné Poľsko). Pochádzal zo šľachtickej rodiny Grodzieckych, ktorá mala viacerých cirkevných hodnostárov (strýko Ján bol biskupom v Olomouci). Melichar dostal dobrú kresťanskú výchovu. Okolo roku 1595 odišiel študovať na jezuitské kolégium vo Viedni. 23. mája 1603 vstúpil do jezuitského noviciátu v Brne, kde v roku 1605 zložil prvé rehoľné sľuby. Počas noviciátu sa tam stretol so Štefanom Pongrácom. Neskôr študoval rétoriku v Neuhausene a filozofiu v Prahe.
V rokoch 1610 - 1611 učil na gymnáziu v Štajerskom Hradci, kde sa spoznal s Marekom Križinom. Venoval sa aj hudbe. Už po dvoch rokoch teológie bol v pražskom sirotinci vysvätený za kňaza. 30-ročný novokňaz sa stal riaditeľom výchovného ústavu sv. Václava (ubytovne pre chudobných študentov) a súčasne duchovným správcom pražskej farnosti Kopaniny. Po vypuknutí Tridsaťročnej vojny museli jezuiti opustiť Prahu. Páter Melichar prišiel v júni 1618 na východné Slovensko a 16. júna 1619 zložil slávnostné rehoľné sľuby. Mal všestranné schopnosti, ľahko nadväzoval rozhovory, s láskou učil deti a mladých. Dobre si vedel zorganizovať prácu a využiť čas. Pomáhal chudobným študentom aj tým, že prosil bohatých o pomoc. V Košiciach slúžil ako duchovný pre cisárskych vojakov. Zomrel vo veku 35 rokov a bol kňazom päť rokov.
Svätý Štefan Pongrácz
Štefan Pongrácz sa narodil v roku 1583 v obci Alvinc pri meste Alba Julia v Sedmohradsku (dnešné Rumunsko) a pochádzal zo starej uhorskej šľachtickej rodiny. Študoval na jezuitskom kolégiu v Kluži, kde sa rozhodol pre rehoľné povolanie. Hoci od neho rodičia očakávali vojenskú alebo politickú kariéru, napokon ustúpili, a tak mohol 8. júla 1602 vstúpiť do Spoločnosti Ježišovej. Noviciát robil v Brne, kde 11. júla zložil prvé rehoľné sľuby.
Po štúdiu filozofie vyučoval na gymnáziu v Prahe. Neskôr študoval filozofiu v Ľubľane, rétoriku v Celovci (Klagenfurt) a teológiu v Štajerskom Hradci. Po ukončení štúdia v roku 1615 bol vysvätený za kňaza. Medzitým požiadal cisársky kapitán Košíc, Ondrej Dóczy, jezuitov, aby založili stálu misiu v meste a aby Štefana uvoľnili pre službu v Košiciach. Predstavení vyhoveli a Štefan prišiel v roku 1618 do Košíc. Spolu s Melicharom Grodeckým bývali v kráľovskom dome, kde zriadili aj kaplnku. V roku 1616 sa stal riaditeľom katolíckeho gymnázia v Humennom, kde bol aj pastoračne činný. Po duchovných cvičeniach v Humennom v lete 1619 odišiel Pongrác do Šariša k Žigmundovi Péchymu, aby ho potešil v ťažkej chorobe. Zomrel vo veku 36 rokov a bol kňazom štyri roky. Počas svojich štúdií sa naučil modliť a počúvať Ježišov hlas, slúžil chorým v nemocnici a vykonával kňazskú službu.
Mučeníctvo v Košiciach
Gabriel Betlen a obsadenie Košíc
V roku 1619 sa proti katolíckemu rakúskemu cisárovi Ferdinandovi II. vzbúrili protestanti v Čechách, na Morave a v Sliezsku. Spojili sa s uhorskými luteránmi a vyzvali sedmohradského vojvodcu Gabriela Betlena, aby sa postavil na ich čelo. Betlen už dávnejšie pomýšľal na uhorskú korunu a bol tiež protestantom. Zozbieral štyridsaťtisíc vojakov a pod vedením Juraja Rákocziho ich vypravil do Uhorska, pričom vo svojom vojsku mal aj veľa Turkov. Vo východnom Uhorsku vystupoval ako ochranca nekatolíkov, čím zastieral svoje mocenské ciele. Luteráni a kalvíni vojakov prijímali s radosťou, no katolíci s hrôzou a strachom. Košice boli v tých časoch už zväčša kalvínske a katolíci v menšine. Povstalci zabrali kostoly a fary. Štefan Pongrácz a Melichar Grodecký, ktorí prišli v roku 1618 do Košíc, zriadili kaplnku v sále kráľovskej kúrie, ktorú im poskytol kráľovský miestodržiteľ Košíc Andrej Dóczy.
Jeden prúd Betlenovho vojska pod vedením Juraja Rákocziho smeroval na Košice. K mestu pritiahol 2. septembra 1619. Cisársky kapitán Ondrej Dóczy dal zatvoriť mestské brány, no Betlen mal spojencov v Alvinczym a mestských pánoch, ktorí vyvolávali proticisárske a protikatolícke nálady. Rákoczi žiadal vydanie Dóczyho. Radní páni sľúbili Dóczymu, že mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo, a že sa všetko vyrieši pokojne a bez krviprelievania. Rákocziho vojaci však vstúpili do mesta 4. septembra, obkľúčili Levočský dom, v ktorom býval cisársky kapitán, zajali ho a odviedli v putách. Mestská rada zverila potrestanie vinníkov bohatému mešťanovi Reinerovi, ktorého Alvinczy nabádal na vyhubenie všetkých katolíkov v meste. Členovia mestskej rady, väčšinou kalvíni, to však považovali za príliš kruté.
Uväznenie, mučenie a smrť
Vtedy sa začalo utrpenie troch kňazov. Spolu s Dóczym boli zatknutí a zavretí do chladnej miestnosti v Kráľovskom dome, kde ich trápili hladom a smädom. Rákocziho zmocnenec im ponúkol záchranu, ak sa zrieknu katolíckej viery, ale oni odmietli. Marekovi Križinovi ponúkol Rákoczi zhabané majetky ostrihomskej kapituly v Krásnej nad Hornádom. Marek ponuku neprijal, s odôvodnením, že majetky nepatria jemu, ale kapitule. Keď to Rákoczi počul, rozzúril sa a vydal rozkaz, aby všetkých troch umučili.
Situácia vyvrcholila v noci zo 6. na 7. septembra. Po polnoci sa k zajatcom dostali ozbrojenci vedení Jánom Lajošom. Križina, Pongráca a Grodeckého bili, rezali, sekali a pálili. Keď sa nepoddali a nezapreli svoju vieru, Marekovi a Melicharovi sťali hlavu. Štefanovi zaťali dvakrát do krku a do hlavy, pričom si mysleli, že je už mŕtvy. Potom telá všetkých troch hodili do miestnej stoky (dnešná Hlavná ulica). Štefan Pongrácz ešte asi dvadsať hodín žil. Okolo išiel kostolník Štefan Eperješi, ktorý počul stonanie a rozprával sa so Štefanom. Ten mu povedal: "My už onedlho vystúpime do nebies k nášmu Spasiteľovi." Zanedlho, nad ránom 8. septembra, zomrel aj Štefan Pongrácz.
Nad týmto činom sa zhrozili nielen katolíci, ale aj mnohí kalvíni. Chýr o udalosti sa rozniesol po celom meste. K stoke prichádzali ľudia, ktorí verili, že kňazi sú v nebi a modlili sa k nim. Mestská rada, obávajúca sa rastúcej úcty, prikázala miestnemu katovi, aby telá mŕtvych kňazov vybral zo stoky a tajne ich pochoval v noci. Na mieste, kde boli kňazi umučení, sa dnes nachádza sakristia univerzitného kostola Premonštrátov, ktorý postavili jezuiti z úcty k mučeníkom.
Venie a svätorečenie
Prvú správu o umučení troch kňazov napísal do Ríma dva mesiace po ich smrti rektor humenského kolégia Dobokay. V marci 1620 prišiel Gabriel Betlen do Košíc, kde sa stretol s uhorským palatínom Žigmundom Forgáčom a jeho manželkou Katarínou. Katarína Forgáčová požiadala Betlena o vydanie tiel zabitých kňazov. Betlen na jej žiadosť telá vydal. Katarína ich odviezla do Nižnej Šebastovej pri Prešove, kde ich uložili pod oltárom Panny Márie. Neskôr ich Forgáčovci dali previesť do svojho sídla v Hertníku pri Bardejove, kde ich uložili v krypte nového kostola sv. Rodiny. V roku 1628 poveril arcibiskup Pázmaň veľkovaradínskeho biskupa Imricha Lóšiho úradným vyšetrením celého prípadu.
Arcibiskup Peter Pázmaň dal ostatky mučeníkov previesť v roku 1635 do Trnavy. Grófka Katarína Forgáčová ich dala zabaliť do purpuru a uložila do cínovej rakvy. V roku 1661 vikár Szegedi pokračoval vo vyšetrovaní, ktorého výsledok bol s prosbopisom poslaný pápežovi Alexandrovi VII. V roku 1784 boli relikvie uložené v krypte uršulínok v Trnave, neskôr ich preniesli do oratória kláštornej kaplnky. Ich kostrové pozostatky sú dodnes uložené v relikviároch v Trnave a maďarskom Ostrihome.
Proces ich blahorečenia začal pápež Pius X. v roku 1905, keď ich 5. mája vyhlásil za blahoslavených v chráme sv. Petra v Ríme. Proces kanonizácie dokončil pápež Ján Pavol II., ktorý ich 2. júla 1995 počas svojej návštevy v Košiciach vyhlásil za svätých. Ich svätorečenie bolo obrovskou milosťou pre slovenských katolíkov a zároveň pripomienkou vernosti viere až na smrť.
400. výročie mučeníckej smrti: Spomienka a odkaz
Veľké jubileum - 400. výročie mučeníckej smrti košických mučeníkov - sa oslavovalo v roku 2019. Košický arcibiskup metropolita Mons. Bernard Bober vyhlásil prípravný rok na toto jubileum v septembri 2018 po ďakovnej svätej omši za blahorečenie Anny Kolesárovej v Katedrále sv. Alžbety v Košiciach. Od sviatku sv. Ondreja, apoštola (1. decembra 2018), boli postupne do jednotlivých farností celej arcidiecézy vyslané dva relikviáre s ostatkami košických mučeníkov, ako aj materiály s formačnými a pastoračnými aktivitami. Táto celoročná príprava na slávenie výročia smrti košických mučeníkov sa niesla v znamení motta „Obnoviť túžbu po vernosti“.
Forenzná rekonštrukcia tvárí
Pri príležitosti jubilejného roka 400. výročia mučeníckej smrti košických mučeníkov zorganizovala Košická arcidiecéza projekt zameraný na forenznú rekonštrukciu skutočných tvárí mučeníkov. Tváre sv. Mareka Križina, sv. Štefana Pongráca SJ a sv. Melichara Grodeckého SJ boli zverejnené 30. apríla 2019 v Košiciach. Rekonštrukcia vznikla antropologickým skúmaním a digitalizáciou pozostatkov umučených kňazov. Na spoločnej vedeckej práci pracovali odborníci zo Slovenska i Čiech, spolupracovali so Slovenskou provinciou Spoločnosti Ježišovej a Ostrihomskou arcidiecézou.
Konečnú rekonštrukciu tvárí mučeníkov vykonal uznávaný brazílsky 3D dizajnér Cicero Moraes, ktorý realizoval aj podobu tváre svätého Antona Paduánskeho či svätej Zdislavy z Lemberku. Jedným z členov forenzného tímu bol odborník na 3D skenovanie Jiří Šihtml
Košickí mučeníci: Príbeh vernosti a obety
V sedemnástom storočí boli Košice významným centrom kalvinizmu, čo viedlo k nedostatku katolíckych kňazov. Na žiadosť námestníka kráľa prišli do mesta dvaja jezuiti, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrácz, ku ktorým sa neskôr pridal ostrihomský kanonik Marek Križín. Ich pastoračná činnosť však začala predstavovať nebezpečenstvo pre protestantskú väčšinu a ich odpor rástol. Situácia vyvrcholila príchodom kalvínskeho kniežaťa viedol Georg I. Rákóczi. Jezuiti dostali ultimátum: zaprieť vieru a žiť, alebo ostať kresťanmi a zomrieť. Zvolili si druhú možnosť, čo potvrdzujú ich mučenícke telá.
Proces svätorečenia a rekonštrukcia tvárí
Proces blahoslavenia troch košických mučeníkov začal pápež Pius X. v roku 1905 a dokončil pápež Ján Pavol II. v roku 1995, kedy ich v Košiciach vyhlásil za svätých. V jubilejnom roku 400. výročia ich mučeníckej smrti, v roku 2019, Košická arcidiecéza odhalila rekonštrukcie ich tvárí. Tieto rekonštrukcie vznikli na základe antropologického skúmania a digitalizácie pozostatkov umučených kňazov. Na spoločnej vedeckej práci spolupracovali odborníci zo Slovenska i Čiech, spolu so Slovenskou provinciou Spoločnosti Ježišovej a Ostrihomskou arcidiecézou.
Konečnú rekonštrukciu tvárí mučeníkov vykonal uznávaný brazílsky 3D dizajnér Cicero Moraes, ktorý je známy svojou prácou na rekonštrukcii tvárí aj iných významných osobností. V rámci forenzného tímu pracoval aj odborník na 3D skenovanie Jiří Šindelář, ktorý zdôraznil, že Moraesova metóda je skôr vedou než umením.
Historické súvislosti a pôvod mučeníkov
Košickí mučeníci - Marek Križin, Štefan Pongrác a Melichar Grodecký - boli umučení 7. septembra 1619 v Košiciach počas povstania Gabriela Betlena. Stali sa obeťami bojov medzi protestantmi a katolíkmi v období vojen s Osmanskou ríšou.
Marek Križin pochádzal z Chorvátska, narodil sa okolo roku 1588/1589 v meste Križevci. Študoval vo Viedni, Štajerskom Hradci a Ríme, kde bol v roku 1615 vysvätený za kňaza. Pôsobil ako profesor a riaditeľ kapitulskej školy v Trnave, stal sa ostrihomským kanonikom a správcom majetku opátstva v Krásnej nad Hornádom.
Melichar Grodziecki sa narodil okolo roku 1584 v poľskom Tešíne. Pochádzal zo šľachtickej rodiny s cirkevnými hodnostármi. Študoval na jezuitských kolégiách vo Viedni a v Brne, kde v roku 1605 zložil rehoľné sľuby. Po štúdiách v Prahe a Štajerskom Hradci bol v roku 1614 vysvätený za kňaza. Slúžil v Prahe ako riaditeľ výchovného ústavu a neskôr prišiel na východné Slovensko.
Štefan Pongrácz sa narodil asi v roku 1583 v Sedmohradsku. Pochádzal zo starej uhorskej šľachtickej rodiny. Po štúdiách na jezuitskom kolégiu v Kluži vstúpil v roku 1602 do Spoločnosti Ježišovej. Po štúdiách filozofie a teológie v Prahe a Štajerskom Hradci bol v roku 1615 vysvätený za kňaza. V roku 1618 prišiel do Košíc, aby tam pôsobil ako misionár.
Košice v 17. storočí: Náboženské a politické napätie
V 16. a 17. storočí bola stredná Európa zmietaná politickými a náboženskými konfliktmi, ktoré zhoršovali turecké výboje. V Uhorsku prebiehali boje medzi uhorskou a sedmohradskou šľachtou proti Habsburgovcom, pričom sa niektorí panovníci spájali s Osmanskou ríšou.
Reformácia, ktorá sa začala v roku 1517 Lutherovým vystúpením, sa do Uhorska rozšírila v roku 1520. Spočiatku sa uhorská šľachta stavala k protestantizmu odmietavo, ale po bitke pri Moháči začala zaberať cirkevné majetky. Duchovenstvo malo v tom čase značné medzery vo vzdelaní a v duchovnom živote.
Od polovice 16. storočia sa do cirkevného života v Uhorsku začal šíriť kalvinizmus. Cirkev sa reformovala zvnútra prostredníctvom Tridentského koncilu (1545 - 1563) a úsilím arcibiskupa Mikuláša Oláha, ktorý sa snažil pozdvihnúť úroveň kňazov a usporiadať cirkevnú organizáciu. Povolal do Trnavy jezuitov a založil gymnázium a seminár na výchovu kňazov.
V roku 1619 vypuklo povstanie sedmohradského kniežaťa Gabriela Betlena, ktoré prinieslo nové prenasledovanie jezuitov. Betlen, ktorý sa snažil využiť politickú situáciu, sa spojil s českými stavmi a nemeckými kniežatami proti cisárovi Ferdinandovi II.
Mučenícka smrť
Počas povstania Gabriela Betlena v roku 1619 boli traja kňazi - Marek Križin, Štefan Pongrácz a Melichar Grodziecki - zatknutí. Povstalci sa ich najprv pokúšali presvedčiť rečami a sľubmi, aby zapreli svoju vieru, a tri dni ich nechali o hlade a smäde. Keď to nezlomilo ich odhodlanie, v noci zo 6. na 7. septembra boli vystavení krutému mučeniu.
Marekovi Križinovi bolo ponúknuté zhabané majetky ostrihomskej kapituly, ktoré však odmietol, poukazujúc na to, že nepatria Rákoczimu. Toto odmietnutie rozzúrilo Gabriela Betlena, ktorý vydal rozkaz na ich umučenie. Hajdúsi ich bili, rezali, sekali a pálili. Marekovi a Melicharovi sťali hlavy, zatiaľ čo Štefan Pongrácz utrpel viaceré zranenia, ale nebol okamžite usmrtený. Všetkých troch potom hodili do miestnej stoky.
Štefan Pongrácz ešte približne dvadsať hodín žil, počuli ho a napokon zomrel. Miestny kat tajne pochoval telá mučeníkov v noci. Prvá správa o ich mučeníckej smrti bola napísaná do Ríma dva mesiace po ich úmrtí.
Dokumentárny film Kastrácia kultúry
Uctievanie a dedičstvo
Po mučeníckej smrti sa začala šíriť úcta ku košickým mučeníkom. Ich telá boli tajne pochované a neskôr premiestnené. V roku 1635 boli ich ostatky prenesené do Trnavy a uložené v kláštore klarisiek. Po zrušení kláštora boli pozostatky v roku 1784 uložené v krypte uršulínok.
Za blahoslavených boli vyhlásení pápežom sv. Piusom X. v roku 1905 v Ríme. Konečne, pápež sv. Ján Pavol II. ich 2. júla 1995 počas svojej návštevy v Košiciach vyhlásil za svätých, čím sa zavŕšil dlhý proces ich kanonizácie.
Jubileum 400. výročia ich mučeníckej smrti bolo sprevádzané rôznymi aktivitami, vrátane spomínaných rekonštrukcií tvárí, duchovných obnov a púti. Košická arcidiecéza sa snažila prostredníctvom vedeckých a pastoračných projektov priblížiť život a odkaz svätých mučeníkov širokej verejnosti.
Ich príbeh je aj dnes silným svedectvom vernosti viere, odvahe tvárou v tvár utrpeniu a obetavosti pre kresťanské hodnoty. Sú vzorom pre kňazov aj pre všetkých veriacich, pripomínajúc dôležitosť vytrvalosti vo viere aj v ťažkých časoch.