V rímskokatolíckej cirkvi je veľkonočná vigília samostatnou liturgiou, ktorá symbolicky pripomína a sprítomňuje Kristovo zmŕtvychvstanie. Podľa pradávnej tradície je táto noc nocou bdenia zasvätenou Pánovi, očakávaním Pána a sprítomnením svätej noci, v ktorú Pán vstal z mŕtvych. Pokladá sa za „matku všetkých svätých vigílií“ a je najdlhšou omšou v celom liturgickom roku, pričom jej bežné trvanie so všetkými slávnostnými náležitosťami je približne 150 - 240 minút. Slávenie len omše, bez špecifických obradov veľkonočnej vigílie, nie je dovolené.
Liturgia Veľkonočného trojdnia sa vyvíjala od prvých storočí. Spočiatku, do štvrtého storočia, kresťania slávili veľkonočné udalosti v jedinej bohoslužbe, ktorou si pripomenuli všetky udalosti opísané v evanjeliách. Cirkev ju už od začiatku slávila každý rok ako slávnosť slávností, najmä nočnou vigíliou, keď Kristus premohol smrť a vstal z mŕtvych.
Obrad svetla (Lucernárium): Počiatok vigílie
Obrady veľkonočnej vigílie sa začínajú po západe slnka na Bielu sobotu. Vzkriesený Kristus v nás znovu zapaľuje svetlo a dáva nádej do bežných dní, pretože on je svetlo sveta, ktoré premáha všetko napriek logike a zvykom. Z tohto dôvodu sa na začiatku v kostole zhasnú všetky svetlá. Podľa napomenutia evanjelia (Lk 12, 35) sa ľudia s horiacimi sviecami majú podobať ľuďom, ktorí očakávajú návrat svojho Pána.
Príprava a požehnanie ohňa
Na vhodnom mieste mimo kostola sa pripraví oheň. Mal by byť taký, aby naozaj rozptýlil tmu a osvetlil noc. Ak nemožno posvätiť oheň mimo kostola, obrad sa koná prispôsobene vnútri kostola. Kňaz s asistenciou v tichosti príde k ohňu, kde sa kňaz a veriaci prežehnajú a kňaz povie: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Bratia a sestry, v túto presvätú noc náš Pán Ježiš Kristus prešiel zo smrti do života.“ Potom kňaz oheň požehná.
Paškál: Symbolika zmŕtvychvstalého Krista
Po požehnaní nového ohňa sa pripraví slávnostná veľká svieca - paškál. Jej názov je poslovenčená forma latinského cereus paschalis. Paškál je hlavným liturgickým symbolom zmŕtvychvstalého Krista. Kňaz vyryje do neho symbol kríža, znaky alfa a omega a číslice aktuálneho roku, pričom odrieka modlitbu. Potom do piatich bodov kríža vrýva päť tymiánových hrudiek, čo je sprevádzané druhou modlitbou.
- Kríž na paškále pripomína Kristovu ľudskú prirodzenosť a jeho smrť pre našu záchranu.
- Grécke písmená Alfa a Omega poukazujú na božskú prirodzenosť Krista, ktorého existencia prekračuje čas od počiatku až na veky vekov a vyzdvihuje ho ako Pána dejín.
- Letopočet pripomína všetkým čas, ktorý uplynul od začiatku dejín spásy.
- Päť tymiánových hrudiek symbolizuje päť rán Krista.
Včelí vosk sviece naznačuje ľudskú prirodzenosť Krista Pána, kdežto svetlo zas poukazuje k jeho Božskej prirodzenosti. Obeta vosku v kahanci prináša krásny symbolický rozmer, predstavujúc takzvanú „eucharistiu lucernaris“. Kresťanskí autori, ako napríklad Prudentius z konca štvrtého storočia, spomínali v lucernáriu viaceré sviece a lampy, ktoré ako hviezdy ožarovali nebo a chrám, vyzdvihujúc žiaru svetiel ako najcennejšie, čo Boh dal zemi.
Procesia svetla
Po zapálení sviece jeden z posluhujúcich vloží žeravé uhlíky z ohňa do kadidelnice a kňaz nasype tymian. Diakon alebo iný vhodný posluhujúci vezme veľkonočnú sviecu a zoradí sa procesia. Turiferár s dymiacou kadidelnicou ide pred diakonom alebo posluhujúcim nesúcim veľkonočnú sviecu, za nimi ide kňaz s posluhujúcimi a veriaci.
Paškál je symbolom nielen osláveného Kristovho tela, ale môže byť tiež pripodobnený ohnivému stĺpu zo starozákonného Exodu (Ex 13,21). Sprievod za pravým svetlom - ohnivým stĺpom - symbolizuje vyvedenie a ochranu Božieho ľudu pri úteku z Egypta. Kadidlo nesené pred paškálom zas symbolizuje dymiaci stĺp, ktorý Izrael sprevádzal cez deň. Rovnako ako vtedy bol židovský národ vyvedený Bohom z otroctva do slobody, tak sa kresťania nechávajú vyviesť Kristom z otroctva hriechu a smrti k večnému životu a slobode Božích detí. Paškál je predovšetkým obrazom vzkrieseného Krista, „pravého svetla, ktoré osvecuje každého človeka“ (Jn 1,9).
Tento prvok je v liturgii umocnený tým, že sa obrad koná, keď začína noc, a že v sprievode do kostola ide diakon s rozožatou veľkonočnou sviecou ako prvý, nasledovaný celým zhromaždením veriacich. Sprievod za paškálom je pôsobivý a silne symbolický, na ktorý možno aplikovať slová Krista: „Ja som svetlo sveta, kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12). Vo svetle sviece žiari jas Zmŕtvychvstalého, preto aklamácia „Kristus, svetlo sveta“.
Prvotní kresťania videli v každom svetle pri liturgii predovšetkým to svetlo, ktorým na počiatku Boh zrušil chaos, vnímali každé svetlo ako zažiarenie pravého svetla, ktoré človeka osvetľuje - teda Krista. Dnes majú veriaci v rukách vlastné sviece, ktoré si po druhom zvolaní „Kristus, svetlo sveta“ a nasledujúcej odpovedi od paškálu zapália. Môžeme v tom vidieť, že práve kresťania sú synovia svetla, ktoré vychádza od Krista, a zároveň to, že i oni budú rovnako ako Kristus raz vzkriesení z mŕtvych.
Veľkonočný chválospev (Exsultet)
Po príchode k oltáru kňaz ide k sedadlu, sviecu odovzdá posluhujúcemu, vloží do kadidelnice tymian a požehná ho ako na evanjelium v omši. Diakon alebo iný vhodný posluhujúci predstúpi pred kňaza a požiada ho o požehnanie. Diakon incenzuje knihu i sviecu a potom na ambóne alebo pri stojane prednesie veľkonočný chválospev.
Exsultet, dostal názov podľa prvých slov: „Exultet iam Angelica turba caelorum.“ (Zaplesaj nebeský chór anjelov). Ide o veľkonočný jasavý chválospev oslavujúci veľkonočné tajomstvá, ktoré má svoje miesto v Božom pláne spásy. Exsultet siaha až do staroveku, je to vlastne „lucernárium“, slávnostné zapálenie svetla, jeho pozdrav a chvála, ktorý sa v rímskej liturgii zachoval len na tomto mieste. Základom je starokresťanský rituál každodenného večerného zapaľovania a vítania svetla.
Dnešná podoba rímskeho textu vznikla približne začiatkom 7. storočia a je považovaná za majstrovské dielo antickej umeleckej prózy, užívajúce bohaté prostriedky rétoriky k zvestovaniu veľkonočného tajomstva. Pôvodcom tohto spevu je neznámy autor, ktorý čerpal z myšlienok cirkevných otcov, hlavne od sv. Ambróza a sv. Augustína, ale tiež siahal aj k starším textom. Ustálený text je známy vďaka sakramentáru z Bobbia zo 7. storočia. V 11. a 12. storočí vznikol v južnom Taliansku zvyk spievať Exsultet z pergamenového zvitku, ktorý bol vybavený ilustráciami, názorne ukazujúcimi, o čom práve diakon spieva. Tento zvyk vydržal približne do 15. storočia.
Veľkonočný chválospev má byť vždy spievaný, a to buď v dlhšej, alebo kratšej forme. Veriaci počas neho stoja so zažatými sviecami. Ak chýba diakon, môže veľkonočný chválospev predniesť sám kňaz alebo iný koncelebrant. Ak v prípade potreby prednáša chválospev spevák laik, vynechá stať „Prosím vás teda, bratia a sestry“ až do konca úvodu a pozdravenie „Pán s vami.“ Exsultet síce uzatvára prvú časť veľkonočnej vigílie, ale zároveň uvádza veriacich do vnútra Kristovho veľkonočného tajomstva, je radostnou zvesťou o Kristovom víťazstve nad smrťou.
Štruktúra a obsah Exsultetu
Veľkonočný chválospev sa dá okrem úvodu rozdeliť do troch hlavných častí:
- Úvod: Diakon nadšenými a radostnými slovami nabáda anjelov, zem a Cirkev k radosti z Kristovho víťazstva. Prechádza potom do formy prefácie, v ktorej ospevuje noc vykúpenia, a to ako v Starom, tak aj v Novom zákone. V chválospeve je Kristus predstavený ako pravý Baránok, ktorého krv zachránila duše pokrstených, rovnako ako zachránila krv baránka izraelský ľud, a oslavuje paschálnu noc, vyvedenie izraelského ľudu z otroctva Egypta.
- Druhá časť: Oslavuje vzkrieseného Krista, ktorý tým, že vstal z hrobu, zlomil putá smrti a oslobodil pokrstených z moci hriechu. Diakon spevom tejto časti oslavuje šťastnú vinu Adama, ktorá bola príčinou príchodu vznešeného Vykupiteľa. Vzkriesenie je tu opísané ako dovŕšenie vykúpenia, ktorým sa v tejto noci zaháňajú hriechy a vracia nevinnosť a radosť.
- Tretia časť: Text sa venuje ospevovaniu veľkonočnej sviece, ktorá predstavuje neviditeľného Krista. Vo svetle veľkonočnej sviece budú kresťania ďalej naslúchať dejinám spásy v liturgii slova, v jej svetle sa katechumeni zrodia k novému životu a Cirkev sa v jej svetle bude zhromažďovať okolo oltára. Vo svetle Kristovej milosti sa život kresťanov stáva jediným veľkolepým chválospevom o Bohu.
Rande s Belkou - dokumentárny film o Izabele Textorisovej
Liturgia Slova: Prehľad dejín spásy
Po slávnostnom úvode veľkonočnej vigílie nasleduje bohoslužba slova. Na túto vigíliu, matku všetkých vigílií, je určených deväť čítaní - sedem zo Starého zákona a dve (epištola a evanjelium) z Nového zákona. Všetky tieto žalmy a odpovede ľudu sú stále bez zvuku organa, čo sa nazýva „pôst uší“ a vyjadruje určitý psychologický moment, podobný pauze pred dôležitým akordom v hudbe. Lektor prečíta čítanie, žalmista prednesie žalm, pričom ľud opakuje responzórium. Potom všetci vstanú a kňaz povie „Modlime sa“, pričom sa všetci chvíľu potichu modlia.
Z pastoračných, ako i časových dôvodov možno počet čítaní zredukovať, najmenej na tri zo Starého zákona, avšak nikdy nemožno vynechať čítanie z knihy Exodus o prechode Izraelitov cez Červené more. Množstvo čítaní a žalmov nie je bezúčelné, odkrývajú postupne celé dejiny spásy: od stvorenia sveta cez obetovanie Izáka Abrahámom, vyslobodenie Izraelitov z egyptského otroctva až po novozákonného Baránka, Ježiša Krista. Starozákonné čítania sú prierezom dejín spásy - od stvorenia sveta, cez povolanie Abraháma, východ z Egypta, až po čítania z prorokov, ktoré sú najdôležitejšími proroctvami o Mesiášovi a o Pánovom služobníkovi, ktorý bude oslávený. V niektorých chrámoch je to ešte umocnené starobylou tradíciou, že starozákonné čítania sa čítajú potme, čo vzniklo z čítania proroka Izaiáša - „ľud, čo kráča vo tmách, uzrie veľké svetlo“ (Iz 9, 1).
Glória, Epištola a Evanjelium
Po poslednom čítaní zo Starého zákona s príslušným responzóriovým žalmom a modlitbou sa zažnú na oltári sviece a kňaz intonuje: „Sláva Bohu na výsostiach.“ Opäť sa ozýva organ svojím majestátnym hlasom, podľa zvyklosti zvonia všetky zvony a zvonce, ktoré od Zeleného štvrtka mlčali. Po krátkej slávnostnej predohre veriaci pokračujú v speve Glória. Posluhujúci prinesie a na oltár položí sochu zmŕtvychvstalého Krista. Chrám i celý svet zaplaví radostná zvesť, že Kristus slávne vstal z mŕtvych.
Nasleduje čítanie tzv. Epištoly, ktorá je novozákonným čítaním z Listu Rimanom. Po jej prečítaní všetci vstanú. Kňaz (alebo spevák) potom trikrát slávnostne zaintonuje Aleluja, postupne vždy vo vyššej tónine, a všetci po ňom opakujú. Aleluja je hebrejské slovo a doslova značí: „chváľte Boha“. Je to staroliturgická pieseň veľkonočnej radosti, ktorá zamĺkla od Popolcovej stredy a teraz po dlhšej prestávke opäť zaznie chrámom a bude sprevádzať jasavú oslavu Zmŕtvychvstalého.
Evanjelium o zmŕtvychvstaní Pána je posledným čítaním dňa. Má sa konať čo najslávnostnejšie, okiadza sa lekcionár / evanjeliár. Miništranti so sviecami však neprichádzajú, lebo ich nahrádza paškál. Toto evanjelium je vhodné aj spievať. Evanjelium je vždy vrcholom bohoslužby slova, v tejto liturgii zvlášť, pretože anjel ženám hovorí: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu.“
Krstná liturgia: Znovuzrodenie k novému životu
Po homílii nasleduje liturgia krstu, ktorá tvorí tretiu časť obradov Veľkonočnej vigílie. Kristova a naša Veľká noc sa v Cirkvi slávi vo sviatostiach, z ktorých prvou a najdôležitejšou je krst. Veľkonočná vigília je zároveň najdôležitejší krstný termín celého roka. V najpôvodnejšej forme Pôstne obdobie nebolo prípravou na Veľkú noc, ale na prijatie krstu.
Kňaz s posluhujúcimi ide ku krstiteľnici. Zavolajú sa katechumeni, ak sú prítomní, a pred zhromaždenie veriacich ich privedú krstní rodičia. Potom, ak sa má konať, hneď sa začne procesia do baptistéria alebo ku krstnému prameňu. Prvý ide posluhujúci s veľkonočnou sviecou, nasledujú krstenci s krstnými rodičmi, posluhujúci, diakon a kňaz. Počas procesie sa spievajú litánie.
Voda je v liturgii plná tajomstiev; je nositeľkou nového, božského života, očisťuje od hriechu a dáva nadprirodzený život. Po litániách kňaz požehná krstnú vodu, pričom vytiahne veľkonočnú sviecu z vody, symbolizujúc, že práve z Kristovho vzkriesenia vytryskol nadprirodzený život. Katechumeni sú vyzvaní, aby sa zriekli zlého ducha a vyznali vieru v trojjediného Boha. Zaujímavosťou je, že Vyznanie viery zaznieva skôr ako obvykle - pri liturgii krstu.
Po krste kňaz pomaže novopokrstených krizmou. Všetci, dospelí i deti, prijmú biele rúcho. Potom posluhujúci podá kňazovi alebo diakonovi veľkonočnú sviecu a zažnú sa od nej sviece novopokrstených. Ak sa krst a vysvetľujúce obrady nekonali v presbytériu, nasleduje návrat do presbytéria v procesii, počas ktorej sa spieva krstný spev.
Po posvätení vody nasleduje obnovenie krstných sľubov veriacich. Verejne sa zriekame hriechu, vyznávame svoju vieru, a tak duchovne obnovujeme svoj krst. V závere krstného obradu kňaz pokropí ľud práve posvätenou krstnou vodou (asperges). Všetky tieto úkony a slová nám majú pripomenúť náš vlastný krst, keď sme s Kristom duchovne povstali k novému životu. Názov Biela sobota pochádza zrejme z faktu, že katechumeni, ktorí boli počas Veľkonočnej vigílie pokrstení, boli po krste zahalení do bielych rúch, ktoré nosili na bohoslužby počas celej Veľkonočnej oktávy.
Liturgia Eucharistie a Obrad vzkriesenia
Štvrtou časťou obradov Veľkonočnej vigílie je slávenie Eucharistie. Koná sa ako pri bežnej svätej omši, odporúča sa však použiť Eucharistickú modlitbu č. 1 s vlastnými vsuvkami pre tento deň. Žiada sa, aby novopokrstení prijali sväté prijímanie pod obidvoma spôsobmi spolu s krstnými rodičmi, rodičmi a katolíckymi príbuznými, ako aj s laickými katechétmi. Pri obetovaní možno v duchu položiť na oltár všetky svoje radosti a žiale, úspechy i sklamania, ale predovšetkým svoje srdcia. S Kristom sme vstali z mŕtvych a skrze Krista ďakujeme za to Otcovi.
V slovenských krajoch sa podľa prastarej tradície slávi Kristovo vzkriesenie osobitným obradom vzkriesenia Pána, ktorý je špecifickým obradom iba pre Slovensko; niektoré okolité národy vo svete tento obrad nepoznajú a omšu zakončujú ako každú inú omšu zvolaním „Iďte v mene Božom, aleluja“. Tento obrad tvorí piatu a poslednú časť obradov Veľkonočnej vigílie.
Nasleduje slávnostná procesia, na čele s Eucharistiou v monštrancii a sochou Zmŕtvychvstalého. Do procesie sa odporúča zapojiť aj veriacim. Procesia sa väčšinou koná okolo kostola, pričom kňaz s monštranciou udeľuje požehnanie na všetky štyri svetové strany. Procesia na oslavu vzkrieseného Pána je slávnostným zvestovaním Kristovho zmŕtvychvstania a výzvou celému stvoreniu, aby sa pripojilo k triumfu Víťaza nad smrťou. Tento obrad nám pripomína to najkrajšie posolstvo života, aké človek človeku tejto planéty môže zvestovať. Počas ukladania Eucharistie do svätostánku sa spieva veľkonočná mariánska antifóna „Raduj sa, nebies kráľovná“. Na záver kňaz s asistenciou odchádza od oltára do priestoru sakristie.
Veľkonočné trojdnie a oktáva
Usporiadanie Veľkonočného trojdnia, teda pripomienky Kristovho umučenia, smrti a zmŕtvychvstania, nie je náhodné. Časovo kopíruje udalosti Poslednej večere, ukrižovania, pochovania i zmŕtvychvstania Ježiša tak, ako ich zachovali správy evanjelií. Hoci je Zelený štvrtok ešte posledným dňom Pôstneho obdobia, večernou svätou omšou sa už začína slávenie Veľkonočného trojdnia. „Trojdním označujeme piatok a sobotu Veľkého týždňa a Veľkonočnú nedeľu, no podľa židovského vnímania času sa deň skončil západom slnka a ten nový sa začal súmrakom v predvečer.“
Zelený štvrtok
Na Zelený štvrtok sa slávia dve sväté omše. „Pri Poslednej večeri v predvečer ukrižovania Ježiš ustanovil dve sviatosti - Eucharistiu a kňazstvo.“ Presné vysvetlenie názvu Zeleného štvrtka s istotou nepoznáme, existujú však tri názory: niektorí hovoria, že zelená farba odkazuje na horké byliny, ktoré sa jedli počas židovskej veľkonočnej večere s pečeným baránkom; druhé vysvetlenie vidí súvis s pokáním verejných hriešnikov v Pôstnom období, ktorí na Popolcovú stredu prijali znak popola a pred slávením Veľkej noci, obyčajne vo štvrtok, dostávali rozhrešenie; iným pripomínali suché ratolesti, ktoré boli znova naštepené na vínny kmeň, ktorým je Kristus, a zazelenali sa. Prázdny svätostánok predstavuje v piatkový predvečer novosť Eucharistie. „Starí kresťania naznačovali tichosťou, že Kráľ Kristus trpí, umiera a je pochovaný. Preto všetky prejavy, ktoré v sebe niesli slávnostnosť, umĺknu. Ide o takzvaný pôst uší. Ďalším dôležitým prvkom Zeleného štvrtka je obrad umývania nôh, gesto Kristovho poníženia a služby, ktoré mierne reformoval pápež František, čím sa do neho môžu zapojiť všetci, dokonca i ženy.
Veľký piatok
Kým nosným prvkom Zeleného štvrtka je slávenie Eucharistie, na Veľký piatok sa dáva dôraz na pašie a úctu krížu. Zaujímavosťou je, že veľkopiatkovú pobožnosť nezačíname prežehnaním sa, ale gestom pokánia, prostráciou, a modlitbou, naznačujúc tým prvotné slávenie trojdnia v jednej bohoslužbe. Jedinečným momentom Veľkého piatka je desať modlitieb - za Cirkev, biskupov, štátnych predstaviteľov, veriacich i neveriacich, či za zhromaždených. Kňazi si na začiatku obradov ľahnú na zem tvárou dolu, čo je vyjadrením najväčšieho poníženia a naznačuje, že je to najbolestnejší deň roka, keď si uvedomujeme, že Ježiš zomrel za naše hriechy. Rímsky misál pozná dve podoby poklony krížu - so zahaleným, ale i s odhaleným krížom, pričom oba spôsoby sú rovnocenné. Od Piatej pôstnej nedele sa zahaľovali aj kríže a obrazy, ktoré znázorňujú Kristovo umučenie a smrť, čo sa nazýva „pôst očí“.
Veľkonočná oktáva
Veľkonočnú oktávu začíname Veľkonočnou nedeľou - nedeľou zmŕtvychvstalého Pána. Táto nedeľa je centrom, vrcholom celého liturgického roka, najdôležitejšou nedeľou roka. Preto si ju pripomíname nielen v jeden deň, ale v celej oktáve. Veľkonočná oktáva je výnimočný a najdôležitejší týždeň celého liturgického roka. Číslo osem je zároveň symbolom nového počiatku. Počas tohto týždňa počúvame v evanjeliu o rôznych stretnutiach so Zmŕtvychvstalým. Každá nedeľa sa považuje za Veľkú noc týždňa a zas Veľkonočná nedeľa za nedeľu všetkých nedieľ roka.
Symbolika v liturgii: Kríž, Baránok, Zvony
Pre náboženský život ľudí zohrávajú symboly v liturgii dôležitú úlohu. Svetlo, oheň a svieca poukazujú na svoju dôležitosť. Svieca ukazuje na teplo, svetlo a stavia sa od prvých počiatkov kresťanstva medzi hlavné prvky. Oheň všeobecne „hrá veľkú úlohu v živote človeka blízkeho prírode, ako živel rozjasňujúci, zahrievajúci a očisťujúci.“ Alegorické chápanie však v liturgických úkonoch nachádzalo a nachádza celý rad významov. Skutočnosť, že požehnaním ohňa celý obrad Veľkonočnej vigílie začínal a aj to, že dnes začína mimo kostol, je možné chápať ako symbol Božieho hrobu.
- Kríž: Najpotupnejší nástroj umučenia vtedajších čias sa stal symbolom najväčšej lásky. Je to najstarší symbol Veľkej noci.
- Baránok: Je symbol čistoty a dobroty. V kresťanstve baránok symbolizuje nevinnosť a poslušnosť Božej vôli - ako keď Abrahám bol ochotný obetovať vlastného syna, a potom Boh zasiahol a on obetoval baránka. V Novom zákone Ján Krstiteľ videl Ježiša prichádzať a povedal (Jn 1, 29): „Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta,“ čo opakujeme pri každej svätej omši.
- Zvony: Medzi Zeleným štvrtkom a veľkonočnou vigíliou sa odmlčia, aby sa s radosťou rozozvučali vo svätej noci s posolstvom: „Kristus vstal z mŕtvych!“
- Voda: Čistá a priehľadná voda sa javí ako skromný a prostý živel, ktorý chce slúžiť: očisťovať a občerstvovať. Masy vody akoby tajili čosi tajomné v nedohľadných hĺbkach. A zasa vody valiace sa mohutnými prúdmi akoby naznačovali silu Božej moci. Tak chápeme, prečo je voda hmotnou súčasťou sviatostného znaku prvej sviatosti - krstu. Mocou Ducha Svätého je nositeľkou nového, božského života.
tags: #velkonocny #chvalospev #v #slovencine