Význam a priebeh liturgického obradu kňaza

Výňatok z Rímskeho misála obsahuje texty z oficiálneho slovenského prekladu tretieho typického latinského vydania Rímskeho misála, ktorý je záväzný na používanie v slovenských diecézach. Nezrozumiteľnosť liturgie môže odrádzať veriacich od účasti na nej. Aj táto skutočnosť viedla otcov Druhého vatikánskeho koncilu k formulovaniu 34. Tieto slová boli reakciou na dovtedajšiu zložitú, strnulú a aj zastaranú liturgiu, ktorá prekonala kultúrny kontext, v ktorom vznikla. Neskorá antika a germánsko-galské prostredie stredoveku zanikli, ale liturgia sa nezmenila. Navyše neskoršími dodatkami a nepodstatnými úpravami stratila aj svoju jednoliatosť.

Možnosti používania predošlých foriem liturgie, akékoľvek dovolenia všetkých pokoncilových pápežov, či už sv. Pavla VI., sv. Jána Pavla II., Benedikta XVI. i Františka, budú vždy len výnimkou. Sv. Pavol VI. v konštitúcii Missale Romanum, ktorou vyhlásil platnosť nového misála, jasne napísal: „Chceme, aby tieto naše nariadenia a predpisy platili a zachovávali sa teraz i v budúcnosti.“ Rímsky misál sv. Pavla VI. je riadnym vyjadrením lex orandi Katolíckej cirkvi latinského obradu, čo potvrdil aj pápež Benedikt XVI. v motu proprio Summorum pontificum.

V tomto dokumente v článku dva čítame: „Ktorýkoľvek katolícky kňaz latinského obradu, či už svetský, alebo rehoľný, môže pri omšiach slávených bez účasti ľudu v akýkoľvek deň okrem Veľkonočného trojdnia používať buď Rímsky misál pápeža Jána XXIII. vydaný v roku 1962, alebo Rímsky misál vyhlásený najvyšším veľkňazom Pavlom VI.“ Neskôr pápež František zúžil používanie predošlej formy liturgie len na kostoly, ktoré sú pre takúto liturgiu určené diecéznym biskupom, pričom nesmie ísť o farský kostol. Je teda zrejmé, že ani jeden z posledných pápežov nedovolil sláviť liturgiu Veľkonočného trojdnia podľa misála sv. Pia V. (v redakcii sv. Jána XXIII.), a to v žiadnom kostole. Navyše je vrcholne necitlivé a liturgicky nekorektné vsúvať do riadnej formy slávenia týchto obradov časti predchádzajúcej liturgie.

Význam liturgie a liturgického zhromaždenia

Kresťanský starovek nepoznal slovo „liturgia“ ani rozlišovanie medzi liturgickými úkonmi a pobožnosťami. Používal slovo „zhromaždenie“, keď chcel vyjadriť, že sa kresťania zišli, aby slávili tajomstvo svojej spásy počúvaním Božieho slova. Označovalo sa aj ako: syn axis, syneleustis, coetus, convocationes, procesio, coire, convenire, congregari in unum, eklésia. Z historického hľadiska je teda zhromaždenie prvá a základná liturgická skutočnosť.

Liturgické úkony nie sú súkromnou činnosťou, ale slávnosťami Cirkvi. Bohoslužobné zhromaždenie je najčistejším prejavom Cirkvi, jej pravou epifániou, „zjavením“, v ktorom sa Cirkev predstavuje a odhaľuje. Cirkev a liturgické zhromaždenie sú takmer synonymom. Cirkev je práve ono zhromaždenie (porov. Mt 18, 20), kde sa uskutočňuje mystérium spásy v Kristovi. „Ona je tak veľmi Telom Kristovým, že sa toto Telo oslabuje, keď sa niekto vzďaľuje od miestneho liturgického zhromaždenia.“ Hlas liturgickej obce je hlasom Cirkvi, Nevesty Kristovej; obeta, ktorá sa v týchto obciach prináša, Eucharistia, buduje Cirkev.

Tak ako jednotlivé bunky tvoria orgány a tie celé telo, tak liturgické zhromaždenie miestnych cirkví buduje Telo všeobecnej Cirkvi. Na budovanie Tela Kristovho sú zamerané sviatosti, hlavne Eucharistia, ktorá utvára spoločenstvo Cirkvi a súčasne ju zjavuje. Bohoslužobné zhromaždenie je teda mystickým vyjadrením mystického Tela Kristovho, a to nielen ako Cirkvi partikulárnej, ale celej všeobecnej Cirkvi, celého Tela Cirkvi.

Hoci kňaz vynaloží veľkú námahu na to, aby zhromaždil liturgickú obec, nesmie sa zabudnúť na to, že vlastne Boh zhromažďuje svoj ľud. Na čele liturgického zhromaždenia stojí biskup alebo kňaz. Pomáha im diakon. Kristus je vždy prítomný v zhromaždení veriacich, ktorí sa zišli v jeho mene (porov. Mt 18, 20). Prítomný je aj vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, keď sa v Cirkvi číta sv. Písmo.

Prístup do bohoslužobného zhromaždenia má každý, kto vyznáva vieru Cirkvi a je do nej začlenený krstom, alebo sa aspoň na krst pripravuje. Cirkevný zákonník pozná trest exkomunikácie a interdiktu, ktorý postihnutému zabraňuje prístup na túto bohoslužbu.

Činná účasť veriacich

Všetci prítomní na tomto zhromaždení sa zúčastňujú na svätom Kristovom kňazstve. Ale všetci jednotliví účastníci tohto zhromaždenia sú hriešnici, žijú v hriechu, alebo sú ním ohrozovaní. Preto toto zhromaždenie koná úkony kajúcnosti a dovoláva sa Božieho milosrdenstva. To znamená, že sa veriaci majú tak spojiť s kňazom, aby sa v prípade Eucharistie bohoslužba javila ako ich spoločná obeta.

Aktívna účasť nie je teda čisto vonkajšia činnosť, ktorá sa napĺňa kolektívnym spievaním, recitovaním, konaním, ale viditeľný a počuteľný výraz toho, čo pôsobí pravda a láska v duši. Navonok sa prejavuje modlitbou, spevom, počúvaním Božieho slova, prinášaním obetných darov a hlavne prijímaním Tela a Krvi Pána a seba samého (ich prijímaním, státím, dívaním sa, mlčaním a pod.). Najhlbším dôvodom činnej účasti veriacich na liturgii je ich krst.

Cirkevná tradícia, ktorú zhrnul T. Akvinský, učila, že veriaci sa zúčastňujú na Kristovom kňazstve pre ich krstný a birmovný charakter. Povinnosť pokrsteného verejne uctievať Boha vyplýva z jeho začlenenia do mystického Tela Veľkňaza Krista. Birmovanie iba posilňuje už jestvujúce oprávnenie a záväzok na vykonávanie vonkajšieho a vnútorného kultu.

Roly a služby v liturgickom obrade

Na čele bohoslužobného zhromaždenia stojí biskup alebo v jeho zastúpení kňaz. Biskup alebo kňaz predsedajú bohoslužobnému zhromaždeniu „v zastúpení Kristovom“ (Lk 23). Kristus je v nich prítomný, keď konajú kňazskú službu.

Hierarchické služby

Biskup

Biskup je najvyšším predstaviteľom svojej diecézy a hlavným služobníkom v liturgickom zhromaždení. Predsedá sláveniu Eucharistie, udeľuje sviatosti a vyučuje vieru.

Kňaz

Kňaz, ako hlavný služobník pri oltári, zastupuje Krista a vedie liturgické obrady. Pri svätej omši koncelebruje s biskupom.

Diakon

Diakonát je najnižším stupňom hierarchického kňazstva. Pri slávení Eucharistie diakon číta evanjelium, niekedy káže, prednáša úmysly v modlitbe veriacich, pomáha pri rozdávaní Eucharistie, najmä pod obidvoma spôsobmi. Ďalej smie vysluhovať slávnostným spôsobom krst, asistovať pri uzavieraní manželstva, prinášať chorým sväté prijímanie (viaticum), čítať veriacim sv. Písmo.

Diakon pomáha biskupovi alebo kňazovi; okadzuje, prednáša prosby (ekténie), číta evanjelium, hovorí výzvy ku katechumenom a k veriacim. V byzantskom obrade samostatne nemá právo odbavovať bohoslužby alebo vysluhovať sviatosti.

Iné liturgické služby

Lektor

Lektor je ustanovený na prednes čítaní zo Svätého písma, okrem evanjelia. V liturgickom zhromaždení číta Božie slovo. V Rímskom misáli je určený na predčítavanie čítaní zo Starého zákona a z Apoštolára. Ak chýba žalmista, recituje žalmy medzi čítaniami. Ak niet diakona ani kantora, prednesie úmysly v spoločnej modlitbe veriacich. Usmerňuje spev a účasť veriacich na bohoslužbách. Lektorát je najstaršou liturgickou službou.

Na Slovensku platí, že riadne ustanoveným lektorom môže byť laický veriaci, muž alebo žena, starší ako 25 rokov. Podmienkou je birmovanie, neporušená viera a mravy, usporiadaný život, dobrá povesť, absolvovaná formácia a potrebné zručnosti na ohlasovanie Božieho slova. Mal by mať bezchybnú výslovnosť a vedieť správne čítať, ako aj solídne znalosti Božieho slova.

Žalmista

Žalmista prednáša žalm alebo inú biblickú pieseň medzi čítaniami. Spieva žalm, ktorý napomáha rozjímaniu o Božom slove a je vždy vybraný tak, aby zodpovedal počutému textu Svätého písma alebo slávenému sviatku. Žalmy sú piesne, ktoré zložili z vnuknutia Božieho Ducha svätopisci. Neskôr boli prevzaté aj do kresťanskej bohoslužby.

Na riadne zastávanie svojej úlohy má žalmista vedieť spievať žalmy a mať dobrý prednes a výslovnosť. Mal by poznať obsah žalmu, jeho charakter a posolstvo.

Kantor

Kantor vedie spev veriacich i schóly. Jeho úlohou je spievať žalmy a iné biblické spevy.

Schóla alebo zbor

Schóla alebo zbor je časťou Božieho ľudu a jeho zástupcom. Jej úlohou je spievať proprium a ordinárium, pokiaľ možno za účasti ľudu.

Akolyta a poddiakon

Akolyta je pomocníkom diakonovým a celebrantovým. Zveruje sa mu starostlivosť o oltár a posvätné nádoby, ako aj čítanie epištoly, starostlivosť o kostol a bohoslužobné rúcha a nádoby. Hlavnou úlohou subdiakona je pomáhať pri oltári a pomáhať služobníkom oltára: má obliekať kňaza, pripraviť všetko potrebné k slúženiu sv. liturgie, ak niet lektora. V obnovenej liturgii má popri diakonovi dôležitú úlohu lektor.

Služba akolytov je obnovená. Ich úlohou je prinášať chlieb a víno k omši, prípadne nosiť sviečky. V byzantskom obrade služba lektora - čtec, spevák - patrí k nižším sväteniam. Udeľuje sa pred prijatím subdiakonátu počas sv. liturgie, alebo aj samostatným obradom.

Organista

Organista má dôležitú úlohu uvádzať, sprevádzať a spájať omšové spevy. Kde to štruktúra omše dovoľuje, môže uplatniť vhodné diela organovej literatúry.

Sviatosti a ich význam v liturgickom živote

Sviatosti sú vonkajšie znaky vnútornej milosti, ktoré ustanovil Ježiš Kristus. Sú prostriedkom na posvätenie človeka a budovanie Cirkvi. Medzi najdôležitejšie sviatosti patria krst, birmovanie, Eucharistia, pokánie, pomazanie chorých, posvätný stav a manželstvo.

Krst

Krst je sviatosť, ktorá zmazáva dedičný hriech a včleňuje človeka do Kristovho tela, ktorým je Cirkev. Je nevyhnutný na spásu a je základom celého kresťanského života. Deti sú krstené na základe viery ich rodičov a krstných rodičov.

Podľa Kán. 867 CIC, rodičia sú povinní sa postarať, aby ich deti boli pokrstené v prvých týždňoch. Čo najskôr po narodení sa majú ísť za farárom požiadať o sviatosť krstu pre dieťa a aby sa na ňu náležite pripravili. Ak dieťa pochádza z katolíckych rodičov, alebo ak aspoň jeden z nich je katolík, má byť pokrstené zákonne. Ak je v nebezpečenstve smrti, má byť pokrstené aj proti vôli rodičov.

Podľa Kán. 868 CIC, aby bolo dieťa dovolene pokrstené, vyžaduje sa súhlas rodičov (alebo zákonných zástupcov) a opodstatnená nádej, že bude vychovávané v katolíckom náboženstve. Ak táto nádej chýba, krst sa má odložiť. Dieťa zomierajúcich rodičov má byť pokrstené, aj keď rodičia nesúhlasia.

Eucharistia

Eucharistia je sviatosť, v ktorej sa pod spôsobmi chleba a vína sprítomňuje sám Ježiš Kristus. Je vrcholom kresťanského života a prameňom všetkých milostí. Veriaci prijímajú Eucharistiu, aby sa zjednotili s Kristom a navzájom medzi sebou.

Pri zdravotných problémoch, kde nemožno prijímať pokrmy z pšenice (napr. celiakia), je potrebné odborné posúdenie lekára. Ak je možné prijať malé množstvo lepku, podáva sa Pánovo Telo v malom úlomku hostie. Ak nie, podávajú sa tzv. bezlepkové hostie (s pšeničným škrobom Cerestar). Vo výnimočných prípadoch, keď lekár oznámi absolútnu nemožnosť prijímať čokoľvek z tejto obilniny, môže sa po schválení biskupom (alebo farárom) podávať Eucharistia pod spôsobom vína, osobitnou lyžičkou.

Postup pri prijímaní môže byť nasledovný: po prijatí kňaza prvý prijíma z kalicha (lyžičkou), potom idú tí s bezlepkovou diétou (často s hostiami z posvätného miesta) a napokon ostatní veriaci. „Bezlepkoví“ alebo tí, čo idú pod spôsobom vína, sa musia ohlásiť pred sv. omšou u celebranta a držať sa jeho inštrukcií. V cudzej farnosti alebo ak zastupuje iný kňaz, nie je vhodné ho zaskočiť tesne pred sv. omšou takou požiadavkou, najmä ak s tým nemá skúsenosť.

Pokánie

„Veľké“ alebo „spoločné“ spovedanie sa robí pred sviatkami ako Vianoce či Veľká noc, alebo pred birmovkou, aby si ľudia mohli dať do poriadku svedomie. Poskytuje sa možnosť výberu spovedníka a je to pomoc aj pre farára. V mestách sa to robí v posledné dni pred sviatkami. Tento obrad neznamená, že je to posledná spoveď pred udalosťou, pretože kňaz je vždy k dispozícii pred alebo po sv. omši. Nie je napísané, že sa musíme spovedať u svojho farára, hoci on slúži veriacim vo svojej farnosti.

Manželstvo

Manželstvo medzi pokrstenými je sviatosť. Pred sobášom snúbenci musia vyjadriť svoj úmysel vziať si manželstvo pred tvárou Cirkvi, písomne odpovedať na otázky a podpísať ich. Kňaz im vysvetlí potrebné veci a pojmy.

Na uzatvorenie manželstva treba spĺňať podmienky a niekedy sa zistia prekážky. Sú prekážky, ktoré sú dispenzovateľné (napr. vek), ale aj nedispenszovateľné (napr. určitá pokrvnosť, impotencia), alebo podstatné skutočnosti, ktoré jedna stránka pred druhou zatajila.

Po obrade uzatvorenia manželstva sa môže po krátkom čase zistiť niečo vážne. V takom prípade sa kontaktuje miestny farár, ktorý na základe inštrukcií z cirkevného súdu vypočuje účastníkov. Ak usúdi, že je niečo podozrivé, buď kontaktuje diecézny súd, alebo spíše žiadosť o preskúmanie platnosti manželstva.

Ak sa zistí, že v momente uzatvárania manželstva bola prekážka, súd vyhlási manželstvo za nulitné (teda nulové). Nulla znamená „žiadne“, teda manželstvo nevzniklo a neexistuje - muž a žena sú slobodní a to, v čom žili, bolo len domnelé manželstvo. Cirkevný súd po preskúmaní dôvodov a získaní dôkazov môže vyhlásiť nulitu manželstva, teda že nevzniklo, nebolo.

Život vo farnosti a jeho aspekty

Život vo farnosti je bohatý a rozmanitý. Okrem bohoslužieb a sviatostí ponúka rôzne aktivity pre všetky vekové kategórie, ako sú katechézy, stretká pre deti a mládež, biblické hodiny, modlitbové skupiny a charitatívne podujatia.

Úmysly svätých omší

Vo farnosti býva zvykom, že veriaci zapisujú úmysly na odslúženie omší za zomrelých či živých, keď upratuje ich ulica - po upratovaní môžu zahlásiť úmysly. Úmysly sa dávajú do poradia, nie na fixný dátum. Ak padne pohrebná sv. omša s pohrebom, v ten deň sa ruší vyhlásená omša a tento úmysel sa presúva na nasledujúci týždeň.

Pri životných jubileách je dobré nahlásiť úmysel v dostatočnom predstihu (aj pol roka), nie dva týždne predtým. Ak je vo farnosti len jeden kňaz, je správne nebrať úmysly na konkrétny dátum, lebo ak vypadne pre chorobu a podobne, zastupovanie sa nedá plnohodnotne vybaviť a neodslúžené úmysly by sa nemali kam presunúť.

Milodary sa dávajú v deň slúženia sv. omše v sakristii kostola, či už pred, alebo po sv. omši. Milodar je dar kňazovi. Koľko kto chce a či chce. Aj ak by nič nemohol dať, sv. omša môže byť na jeho úmysel odslúžená.

Návšteva iných bohoslužieb

Katolík môže ísť napríklad do evanjelického kostola na Služby Božie alebo do synagógy. Etiketa hovorí, aby sme išli slušne a spoločensky, teda maximálne decentne (muž oblek, prípadne pokrývka hlavy - klobúk, jarmulka; žena dlhé šaty, prípadne šatka na hlavu). Prísť treba načas pred začiatkom a sadnúť si, kde nám určili, resp. v zadnej časti kostola. Vstávame spolu s ostatnými, taktiež si sadáme. Iné úkony nerobíme. Takisto inoveriaci v katolíckom kostole sa neprežehnávajú, nekľakajú, neukláňajú a nejdú ani k svätému prijímaniu.

V zahraničí, najmä vo veľkomestách, sú niekde aj kostoly so slovenskými kňazmi. Dobré je si to pozrieť na internete a prípadne tam ísť.

Odpustky

Odpustky súvisia so svätou spoveďou. Aj ten, kto pre objektívne dôvody nemôže prijať rozhrešenie a pristúpiť k svätému prijímaniu, môže robiť pokánie a plniť Božiu vôľu a vzbudzovať dokonalú ľútosť (ľutuje z čírej lásky k Bohu). Príde čas, keď bude môcť ísť k svätému prijímaniu a všetko sa započíta - aj tá láska, túžba a obeta.

Odpustky sa dotýkajú časného následku hriechu. Sú čiastočné alebo úplné, podľa toho, či oslobodzujú čiastočne alebo celkom od časných trestov za hriechy.

Pôst

V prísnom pôste je dovolené piť kedykoľvek cez deň. Nápoje sú dovolené: voda, džús, káva... Nie je zákaz alkoholu. Ak ho niekto použije na trávenie alebo k jedlu, je to v poriadku.

Sviatosť posvätného stavu

Krst, birmovanie a Eucharistia sú sviatosti uvádzania do kresťanského života. Sú základom spoločného povolania všetkých Kristových učeníkov na svätosť a na poslanie evanjelizovať svet.

Ďalšie dve sviatosti, posvätný stav a manželstvo, sú zamerané na spásu iných. Prispievajú aj k osobnej spáse prostredníctvom služby iným. V týchto sviatostiach môžu prijať osobitné posvätenia tí, čo už boli posvätení krstom a birmovaním pre spoločné kňazstvo všetkých veriacich.

Rola služobného kňazstva

Tí, čo prijímajú sviatosť posvätného stavu, sú vysvätení, aby v Kristovom mene „živili Cirkev Božím slovom a Božou milosťou“. Posvätný stav (Ordo) je sviatosť, vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby.

Zahŕňa tri stupne: stupeň biskupov (episkopát), kňazov (presbyterát) a diakonov (diakonát).

Stupne posvätného stavu

• Episkopát (Biskupi): Najvyšší stupeň, ktorý udeľuje plnosť kňazstva a umožňuje riadiť Cirkev ako nástupca apoštolov.
• Presbyterát (Kňazi): Druhý stupeň, ktorý umožňuje vysluhovať sviatosti, kázať a spravovať Cirkev v spolupráci s biskupom.
• Diakonát (Diakoni): Najnižší stupeň, určený na službu v liturgii, pri rozdávaní sviatostí a pomoci biskupovi a kňazom.

Latinský výraz sacerdos sa v súčasnosti používa na označenie biskupov a kňazov, ale nie diakonov. Všetky tri stupne sa udeľujú sviatostným úkonom, ktorý sa volá „ordinácia“ (vysviacka).

Posvätná moc a služba

Kristus, Veľkňaz a jediný prostredník, urobil z Cirkvi „kráľovstvo kňazov svojmu Bohu a Otcovi“ (Zj 1, 6). Celé spoločenstvo veriacich ako také je kňazské. Veriaci vykonávajú svoje krstné kňazstvo svojou účasťou na poslaní Krista, Kňaza, Proroka a Kráľa.

Služobné alebo hierarchické kňazstvo (biskupov a kňazov) a spoločné kňazstvo všetkých veriacich, hoci „jedno i druhé svojím vlastným spôsobom má účasť na jedinom Kristovom kňazstve“, sa od seba podstatne líšia. Služobné kňazstvo je v službách spoločného kňazstva, je zamerané na rozvíjanie krstnej milosti všetkých kresťanov.

V ekleziálnej službe vysväteného služobníka je prítomný sám Kristus ako Hlava svojho tela, Pastier svojho stáda, Veľkňaz vykupiteľskej obety a Učiteľ pravdy. Cirkev to vyjadruje tvrdením, že kňaz na základe sviatosti posvätného stavu koná in persona Christi Capitis („v osobe Krista Hlavy“).

Služba je úplne zameraná na Krista a na ľudí. Je to Kristova moc, ktorá sa vykonáva podľa príkladu Krista, ktorý sa z lásky stal posledným a služobníkom všetkých. Kňazi, spolutvorcovia biskupského stavu, tvoria so svojím biskupom jediné presbytérium.

Celibát a povolanie

Všetci vysvätení služobníci Latinskej cirkvi, okrem trvalých diakonov, sa normálne vyberajú spomedzi veriacich mužov, ktorí sú slobodní a chcú zachovávať celibát „pre nebeské kráľovstvo“. Sú povolaní, aby sa s nerozdeleným srdcom zasvätili Pánovi a jeho veciam.

Vo Východných cirkvách je iná disciplína: kňazmi a diakonmi môžu byť vysvätení aj ženatí muži. Táto prax sa považuje za oprávnenú. Celibát kňazov Východných cirkví sa teší veľkej úcte a mnohí si ho dobrovoľne zvolili.

Nikto nemá právo prijať sviatosť posvätného stavu. Kto si myslí, že spoznáva v sebe znaky Božieho volania, má svoju túžbu pokorne predložiť cirkevnej vrchnosti, ktorej patrí zodpovednosť a právo povolať niekoho na prijatie stupňov posvätného stavu.

Krstné, prorocké a kráľovské poslanie

Slovo „Kristus“ znamená „pomazaný“, grécky ekvivalent hebrejského slova „mesiáš“. V Starom zákone dostávali pomazanie iba králi, kňazi a proroci. Keďže pomazaný je aj každý kresťan, kňazské, prorocké a kráľovské poslanie sa týka všetkých pokrstených.

Celý Boží ľud má účasť na týchto troch Kristových funkciách a nesie zodpovednosť za poslanie a službu, ktoré z nich vyplývajú. Kňazské poslanie znamená zodpovednosť vstúpiť do Kristovho diela oslavy Boha, ktoré sa uskutočňuje účasťou na liturgii i každodenným sebaobetovaním z lásky. Prorocké poslanie znamená ukazovať svetu pravdu evanjelia svedectvom svojho života.

Účasť na Kristovom kráľovskom úrade

Vládať s Kristom znamená byť slobodným od každej formy otroctva. Duchovná sloboda prameniaca z účasti na Kristovom kráľovskom úrade dáva kresťanom slobodný odstup aj od politického mesiášstva.

V teologickom zmysle je kráľ niekto, kto riadi schopnosti a dary v rámci spoločenstva, aby ho nasmeroval k Bohu. Vládnuť s Kristom znamená slúžiť mu z lásky v našich blížnych, zvlášť trpiacich a marginalizovaných.

Predpokladom vlády s Kristom je slúžiť mu z lásky v našich blížnych, zvlášť trpiacich a marginalizovaných. Cirkev spoznáva obraz svojho chudobného a trpiaceho Zakladateľa najmä v chudobných a trpiacich. Boží ľud uskutočňuje svoju „kráľovskú hodnosť“ tak, že žije podľa povolania slúžiť s Kristom, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“.

tags: #knaz #sluzi #liturgicky #obrad