Martinská deklarácia, známa aj ako Deklarácia slovenského národa, je jeden zo základných dokumentov zrodu spoločného česko-slovenského štátu. Predstavuje zásadný krok vo formovaní moderného a štátotvorného národa Slovákov. V roku 2018 si Slovensko pripomína 100. výročie jej prijatia, ktoré bolo mimoriadne oslávené jednorazovým štátnym sviatkom 30. októbra.
Úvod do historického kontextu
Vznik samostatného štátu Čechov a Slovákov v októbri 1918 zavŕšil diplomatické a vojenské úsilie hlavných politických reprezentantov oboch národov. Republika sa zrodila na sklonku prvej svetovej vojny, na troskách rakúsko-uhorskej monarchie. Stalo sa tak na základe dvoch rovnoprávnych štátoprávnych aktov: vyhlásenia Národného výboru československého v Prahe 28. októbra 1918 a Martinskej deklarácie v Martine 30. októbra 1918.
Udalosti v októbri 1918 sa odohrávali rýchlo. Dňa 27. októbra 1918 rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Július Andráši (Gyula Andrassy) oznámil nótou americkému prezidentovi Thomasovi Woodrowovi Wilsonovi, že Rakúsko-Uhorsko prijíma podmienky na uzavretie mieru a je ochotné rokovať o prímerí. Faktická kapitulácia Rakúsko-Uhorska viedla v Čechách k búrlivým demonštráciám a 28. októbra 1918 vydal pražský Národný výbor vyhlásenie o vzniku samostatného česko-slovenského štátu a kodifikoval ho zákonom. Oba akty podpísal aj slovenský zástupca Vavro Šrobár, v tom čase ešte bez oficiálneho poverenia zastupovať Slovensko.
Zhromaždenie v Turčianskom Svätom Martine
Celkom nezávisle od udalostí v Čechách sa 29. októbra 1918 v Turčianskom Svätom Martine začalo schádzať vyše 200 slovenských národných a politických činiteľov z celého Slovenska. Zhromaždenie bolo povolené uhorskými úradmi a konalo sa v budove Tatrabanky. Vzhľadom na informačné embargo o udalostiach v Prahe 28. októbra účastníci zhromaždenia ešte nič nevedeli. Uhorské úrady, v snahe nestratiť nad situáciou kontrolu, povolali do Martina 15. honvédsky pluk z Levíc.
Vyhláseniu predchádzala dôverná porada v dopoludňajších hodinách, na ktorej sa diskutovalo, či má byť vôbec prijatá verejná deklarácia a aký má mať charakter. Proti prijatiu hovorila najmä neistota z ďalšieho vývoja, t. j. či budú víťazné veľmoci ochotné uznať okrem samostatného českého štátu aj odčlenenie Slovenska. Ivan Dérer, ktorý na poslednú chvíľu pricestoval z Viedne, tlmočil odporúčanie českej delegácie, aby sa Slováci neunáhlili s jednoznačným vyjadrením za spoločný štát a vyjadrovali sa zatiaľ radšej hmlisto. Väčšina delegátov však toto odmietla. Za jednoznačné vyjadrenie tiež hovorila tendencia rakúskej a maďarskej propagandy, ktorá v zahraničí zdôrazňovala lojalitu Slovákov k monarchii, resp. Uhorsku.
Ako základ budúcej deklarácie bol prijatý návrh evanjelického kňaza, verejného činiteľa, politika a náboženského spisovateľa Samuela Zocha, ktorý sa mal štylisticky upraviť.
Ustanovenie Slovenskej národnej rady a prijatie Deklarácie
O 14. hodine sa konalo slávnostné zhromaždenie, na ktorom najprv predseda Matúš Dula referoval o situácii. Andrej Hlinka, katolícky kňaz a popredný predstaviteľ slovenského národného hnutia, ako prvý rečník vyzval Slovákov k jednote a k rozšíreniu kandidátky. Následne zhromaždenie ustanovilo Slovenskú národnú radu (SNR), ktorá bola pripravovaná už od 12. septembra 1918. Do SNR bolo zvolených 25 členov na čele s 12-členným výkonným výborom.
Už v mene Slovenskej národnej rady zhromaždenie prijalo samotnú Deklaráciu slovenského národa, ktorej návrh predniesol Samuel Zoch. Úvodné slová Deklarácie, ako ju v úplnom znení podpísali Karol Anton Medvecký, tajomník Slovenskej národnej rady, a Matúš Dula, predseda Slovenskej národnej rady, boli:
- „Zastupitelia všetkých slovenských politických strán, shromaždení dňa 30. oktobra 1918 v Turčianskom Sv. Martine a organizovaní v Národnú Radu slovenskej vetvy jednotného česko-slovenského národa, trvajú na zásade samourčovacieho práva národov prijatej celým svetom.“
- „Národná Rada vyhlasuje, že v mene česko-slovenského národa bývajúceho v hraniciach Uhorska, je jedine ona oprávnená hovoriť a konať.“
Obsah a kľúčové princípy
Obsah Martinskej deklarácie vyjadroval myšlienku spoločného štátu Slovákov a Čechov. Oficiálne sa v nej zrušil zväzok Slovenska s Uhorskom a potvrdil sa nový zväzok s českým národom. Slovenský národ sa prihlásil k samourčovaciemu právu československého národa, čím vyjadril požiadavku vytvorenia spoločného štátu. Týmto dodali legitimitu úsiliu zahraničného odboja za vznik Československa a zároveň legitimizovali budúce obsadzovanie Slovenska domácimi a zahraničnými česko-slovenskými jednotkami.
Kľúčové body deklarácie zahŕňali:
- Osvedčenie, že slovenský národ je čiastka i rečove i kultúrno-historicky jednotného československého národa.
- Požiadavka neobmedzeného samourčovacieho práva pre tento česko-slovenský národ na základe úplnej nezávislosti, vyjadrujúc súhlas s medzinárodným právnym postavením formulovaným prezidentom Wilsonom 18. októbra 1918 a uznaným Júliusom Andrášim 27. októbra 1918.
- Žiadosť o okamžité uzavretie pokoja na všeľudských kresťanských zásadách, ktorý by medzinárodnoprávnymi zárukami znemožňoval ďalšiu vojnu a zbrojenie.
Zhromaždenie s odkazom na predchádzajúcu maďarizačnú politiku odmietlo akékoľvek právomoci uhorskej vlády na Slovensku a vyhlásilo Slovenskú národnú radu za jediný zvrchovaný orgán, ktorý bol oprávnený vystupovať v mene slovenského národa.
Dokument používa pojmy „slovenský národ“, „česko-slovenský národ“ aj „slovenská vetva česko-slovenského národa“. Termín „česko-slovenský národ“ treba v tejto súvislosti chápať v politickom, nie v etnickom význame a v kontexte požiadavky na utvorenie spoločného štátu, aby sa nekomplikovalo zdôvodňovanie vzniku česko-slovenského štátu v zahraničí.
Vplyv neskoro prijatých informácií a úpravy textu
Účastníci martinského zhromaždenia však paradoxne nemali informácie o tom, čo sa udialo v Prahe 28. októbra. O vyhlásení vzniku ČSR informoval výkonný výbor SNR vo večerných hodinách politik Milan Hodža, prichádzajúci z Budapešti. Prijatý text deklarácie bol pred publikovaním modifikovaný na jeho návrh. Ani Hodža však o vyhlásení Československa ešte nevedel v plnom rozsahu.
Na základe aktuálnych informácií sa upravilo znenie deklarácie. Vypustila sa požiadavka samostatného zastúpenia Slovákov na mierovej konferencii, keďže zahraničnopolitické zastupovanie obidvoch národov pripadlo Československej republike. Text sa doplnil aj o fakt, že rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Július Andráši uznal požiadavky prezidenta Spojených štátov amerických Thomasa Woodrowa Wilsona z 18. októbra.
VZNIK ČESKOSLOVENSKA - Republika náhodou
Kontroverzie a „Tajná klauzula“
Deklarácia bola v medzivojnovom období predmetom sporov a jej význam bol znižovaný ľudákmi, ktorí oproti nej stavali Pittsburskú dohodu, a tiež niektorými českými publicistami, ktorí tvrdili, že všetko rozhodol 28. október.
Najviac sa spomínala tzv. tajná klauzula hovoriaca o tom, že po desiatich rokoch sa má „štátoprávny pomer“ Slovákov (v Československu či mimo neho) znova dohodnúť „úmluvou medzi legálnymi zástupcami“ Slovenska a Česka. Išlo o zápis deklarantov z 31. októbra, ktorý bol podľa signatárov Jura Koza-Matejova, F. Jurigu i E. Stodolu chápaný deklarantmi ako záväzná časť rozhodnutia.
Informáciu o tejto klauzule v novoročnom čísle denníka Slovák roku 1928 uverejnil Dr. Vojtech Tuka, poslanec HSĽS, v rozsiahlom článku s názvom V desiatom roku Martinskej deklarácie s podtitulom Štátnofilozofická úvaha. Podľa tejto úvahy, ak do 31. októbra 1928 nedôjde v ČSR k štátoprávnym úpravám, potom v zmysle tzv. tajnej klauzuly zaniká zväzok s Československom.
Tvrdenie vyvolalo škandál a odmietli ho aj účastníci porady deklarantov z 31. októbra. Iniciátor uznesenia Emil Stodola zdôraznil, že nešlo o žiadne ultimátum českej strane, ale o potrebu postupne riešiť štátoprávne postavenie Slovenska, keď sa stabilizujú pomery. Predpokladalo sa, že to bude trvať asi desať rokov. Zápisnica z tejto porady teda skutočne existuje, ale nemá povahu právnej doložky Martinskej deklarácie a nebola ani odovzdaná českým partnerom.
Viacerí poslanci upozorňovali na protislovenskú Tukovu minulosť a podozrivé vzťahy s Budapešťou. Funkcionár česko-slovenskej národnej demokracie Milan Ivanka podal na Tuku žalobu, v ktorej ho obvinil z vlastizrady. Tuka bol v decembri 1928 zbavený imunity, v januári 1929 zatknutý a 5. októbra 1929 bol vynesený rozsudok, ktorý ho odsúdil za vlastizradu na 15 rokov väzenia. Po druhej svetovej vojne budapeštianske archívy dokázali Tukovu protislovenskú iredentistickú činnosť; Tuka chcel najprv Slovensko odtrhnúť od ČSR a potom ho pričleniť k Maďarsku.
Pochybnosti boli umocnené tým, že zápisnice zo zhromaždenia sa dočasne stratili a dlho neboli známe. Viacerí priami účastníci s odstupom času dokonca spochybňovali, že boli niekedy vytvorené, vrátane jedného zo zvolených zapisovateľov a tajomníka SNR Karola Antona Medveckého. Ďalšie pochybnosti vyvolali zmeny Milana Hodžu, schválené iba redakčnou radou a nie celým zhromaždením, ktoré však nemali zásadný vplyv na použitú terminológiu ani na význam deklarácie. Niektorí podpisovatelia neskôr uverejnený text označili za „falzifikát“ - teda nie text, ktorý pôvodne schválili a podpísali.
Podľa kritikov zastúpenie slovenského národa nebolo reprezentatívne - veľkú prevahu mali osoby z Martina a príliš veľa členov patrilo k evanjelikom, pričom väčšina obyvateľov bola katolícka.
Oslavy a spomienkové podujatia k 100. výročiu
Od prijatia Deklarácie slovenského národa uplynulo 30. októbra 2018 sto rokov. Udalosť sa na Slovensku od roku 1993 pripomína ako pamätný deň - Výročie Deklarácie slovenského národa. V roku 2018 pri príležitosti 100. výročia prijatia deklarácie bol 30. október jednorazovo slávený ako štátny sviatok. O tom, že 30. október 2018 sa stane jednorazovým štátnym sviatkom, rozhodli poslanci NR SR 12. septembra 2018 schválením novely zákona o štátnych sviatkoch, ktorú podpísal prezident SR Andrej Kiska 4. októbra 2018.
Slovenská národná knižnica (SNK) si pripomenula 100. výročie prijatia Martinskej deklarácie 31. októbra v Literárnom múzeu SNK v Martine na podujatí Pocta Martinskej deklarácii. Súčasťou podujatia bola aj virtuálna výstava Telegram z Martina, ktorá priblížila vzťahy Čechov a Slovákov od konca 19. storočia. Táto výstava ponúkla exkurz do dejín spolupráce Čechov a Slovákov, ktorá sa cielene začala rozvíjať od vzniku Československej jednoty v roku 1896. Chronologický výber najvýznamnejších dokumentov uzatvára Martinská deklarácia a kuriózny príbeh strateného telegramu, ktorým Matúš Dula 30. októbra 1918 informoval svet o vyhlásení.
SNK pri príležitosti 100. výročia Martinskej deklarácie priniesla aj ďalšie informácie o nej v materiáloch pod názvom Pocta Martinskej deklarácii a spustila špeciálnu webovú stránku s komplexným prehľadom všetkých podujatí venovaných 100. výročiu.
tags: #kiska #100 #vyrocie #deklaracie #martin