Vládca mal svojho radcu plné zuby. Fráza „To nie je riešenie“ sa ozývala často, keď sa diskutovalo o preľudnení a problémoch s ním spojených, ktoré sa riešili dlhým čakaním. Vládca si myslel, že to už prebrali, ale obavy z napĺňajúcej smrteľnej hrozby ich stále prenasledovali.
„Myslím, že sme to už prebrali,“ povedal vládca a obrátil sa k ostatným vo svojej rade. „Hlasujeme. K ďalšiemu blahobytu a pokroku. Áno?“ Sálou sa rozhostilo mrmlanie, ale napokon sa ozval súhlasný pokrik zdvihnutých rúk. „Výborne,“ vyhlásil vládca. V sále však ostali len dvaja, ktorí nesúhlasili.
„Aspoň priznaj svoj názor,“ vyzval vládca radcu. Radca si nemohol pomôcť, ale musel sa opýtať: „Prečo práve múzy?“ Vládca zdvihol ruku na znamenie mlčania. „Viem, hovoril si. Vládca ho zúfalo hľadal. „Žiadne choroby, žiadne smrteľné vojny pre našich obyvateľov. Inšpirujú, majú aj aktívnu mágiu. Súhlasím. Napriek tomu ide o najslabšiu rasu.“ „Najslabšia,“ radca vetu nedokončil, nedokázal sa ovládať. Nechcel sa k múzam pridať. „Čím, pane môj?“ „Iba inšpirujú,“ šepol nečujne. „Vidíme sa, keď pochopíš, pane môj.“ Odišiel cez prah dverí.
V sále ostali dvaja. Radca bol prinútený priznať si, že jeho obavy neboli prehnané. „A múzy sú najmenej...“ spýtal sa vládca, ktorý sa tváril víťazoslávne. Radca sa len nevysvetliteľne pozrel na ostatných.
Nastal čas naplnenia. Posledný pohľad v tomto kraji venoval ich popravám. Boli pripravení na smrť v jednoduchých šatách, čakali na svoj osud. Zrejme by sa ani nesťažovali, múzy to v povahe nemali. Neodišli v tichu, neodišli v pokoji. Neodišli bez boja. Bolo to o hlbokom zasvätení svojich životov umeniu. Opak bol pravdou. Umění pre nich bolo čosi viac, než iba písanie, maľby, či spev. Vládca im nedokázal zabrániť, pretože pochopenie pre nich nebolo súčasťou ich výberu. Odišli utopením.
Spoločnosť sa začala rúcať. Všetko sa to začalo po tom, čo múzy zmizli. Vládca ho zúfalo hľadal. Armáda nedokázala bojovať, nie fyzicky, ale takticky. Politické bytosti klesali na duchu, nestarali sa, nevideli na to dôvod. Rôzne druhy ťažkej roboty trpeli nedostatkom spôsobov na ich zvládanie. Aj tí najtrénovanejší strácali motiváciu, záujem. Zo dňa na deň zabúdali čítať, zo dňa na deň zabúdali písať. Dôvodom nebolo strácanie pamäte, ale strácanie chute do života.
Po pol roku vládca otvoril oči. Porozumel, aj keď neskoro. Zabil múzy, zabil inšpiráciu. Ako to mohol dopustiť a nevšimnúť si to skôr? Prinášali viac, než iba umenie. Zarazil sa. Vyskočil na nohy, vzal kabát, rozžiaril lampáš a vyšiel von do tmy, rozhodnutý nájsť riešenie. V kútiku duše pocítil plamienok nádeje. Zamieril do ich bývalej osady. Možno tam nejaké stopy nájde. Musí. Bál sa zlyhania. Pridal do kroku. Potácal sa lesom, zapochyboval.
Začínalo svitať, prvé náznaky svetla ukázali na jaskyňu. Usadil sa na kameň, hlavu zložil do dlaní. Pozrel dohora a načúval svojmu echu. „Inšpirácia vraj nikdy nevymrie. Nikdy!“ Vládca sa snažil identifikovať neznámy hlas, ktorý nepoznal. Hlas sa zdal byť všade, vpravo, vľavo, za ním, ale nič nevidel. Otočil sa a pozrel dohora. „Prosím. Aspoň jedna múza.“ Stále na kvet hľadel. „Krajina múzy potrebuje viac, než vladára,“ dodal po chvíli rozhodne. Bol nenahraditeľný, najmä ako čarodejník. Natiahol ruku dohora, hoci o to ani nešlo.
Jaskyňou sa ozval slabý smiech plný radosti, nie posmechu. Natrafil na ďalší zlatý kvet. Kedy sa tam zjavil? Pootočil sa. Na stenách, v škárach a puklinách rástli zlaté kvety rôzneho tvaru a veľkosti. Z nich sa časom formovali najprv ramená, či nohy, neskôr celé telá. Vládca mlčky prikývol. „Inšpiráciu nezničíš,“ povedala jedna z múz, zatiaľ čo sa na neho usmievalo viacero postáv. Vládca nesúhlasne krútil hlavou. „Konečne rozumiem.“ Pozrel sa na ne. „Toto je prvý krok,“ povedala jedna z múz, ktorá k nemu podišla. Povzdychol si, nie rezignovane, ale odhodlane. „Všade.“
