Tradičné slovenské Vianoce, ktoré sú bohaté a plné múdrosti, už pomaly zanikajú. Napriek tomu sa z vianočných zvykov našich predkov môžeme veľa naučiť aj dnes - napríklad, vedieť si odpúšťať či viac si vážiť svoju rodinu, ktorú máme, ako hovorí etnologička Katarína Nádaská. Vianoce boli pre našich predkov obdobím plným symboliky, magických rituálov a tradícií, ktoré mali zaistiť harmóniu v rodine, hojnosť a ochranu pred zlými silami.
Historický Kontext a Predvianočné Zvyky
Zima v minulosti
Zima bola pre ľudí v minulosti ťažkým obdobím. Prinášala so sebou strach, hlad a choroby, a mnoho ľudí zahynulo práve počas nej, pretože nemali čo jesť. Hlad spôsoboval najväčší úbytok ľudí. Dni sú počas zimy kratšie a noci, naopak, dlhšie. Ľudia pociťovali strach, no zároveň prirodzený rešpekt. Verili, že tma so sebou prináša niečo nepoznané, určitých démonov, a tmu sa snažili vyhnať slnkom, teplom a ohňom.
Ľudové zvyky pred Vianocami
Dni pred Vianocami boli bohaté na ľudové zvyky. Od Kataríny (25. novembra) sa začal takzvaný malý pôst, počas ktorého sa nesmeli robiť hlučné tanečné zábavy. Súčasťou tohto obdobia boli aj takzvané „stridžie dni“, ktoré mládež využívala na stretnutia a magické aktivity. Medzi ne patrili dni na Katarínu, Ondreja (30. novembra), Barboru (4. decembra) či Luciu (13. decembra). Tieto dni mali magický charakter, pričom sa robila napríklad ľúbostná mágia, ktorú preferovali najmä slobodné dievčatá. Nádaská poznamenáva, že to netreba brať tak, že mládež bezhlavo verila v mágiu; malo to skôr spoločenskú funkciu a bolo to príležitosťou na stretnutie a zábavu. Spôsob komunikácie bol medzi mladými vtedy úplne iný, ako je tomu teraz.
Bolo dôležité, aby si mládenci vyhliadli dievčatá, alebo aby sa už existujúci vzťah upevňoval a vyústil do manželstva. Na utužovanie takýchto vzťahov sa využívali práve zimné tanečné zábavy a magické dni na Barboru, Luciu, Mikuláša či Tomáša. Chodievalo sa s oceľou a počas týchto dní sa v obciach diali rôzne obchôdzky, ktoré realizovali najmä mladí ľudia.
Vianočné Zvyky a Tradície na Štedrý Deň
Prípravy na Štedrý Deň
Naši predkovia vstávali na Štedrý deň veľmi skoro ráno, už okolo druhej hodiny v noci, najmä ženy. Museli mať do rána všetko napečené. Úlohou mužov bolo nanosiť vodu na celé sviatky a narúbať a uložiť drevo. Platilo pravidlo, že počas sviatočných dní sa nemalo nič fyzicky ťažké robiť. Keď sa rozbrieždilo, muselo byť navarené, aby sa ešte pozametalo a urobili sa posledné úpravy. Ženy vstávali už o jednej po polnoci, museli upiecť vianočný chlebík, navariť všetky jedlá, pozametalo sa a dorobili sa posledné úpravy. Stromček sa zdobil, aby o 17. hodine, kedy vyjde hviezda, sa zasadlo k štedrovečernému stolu.
Symbolika štedrovečerného stola
Na Štedrý deň sa do izby dávala pod stôl alebo do kúta otiepka slamy, čo malo symbolizovať narodenie Ježiša Krista v maštali. V ten deň nesmelo nič visieť na klincoch; verilo sa, že koho odev zostane zavesený, ten sa do roka obesí. Nohy stola ľudia zväzovali železnou reťazou a pri štedrej večeri si na ňu vykladali všetci nohy, aby bola súdržnosť v ich rodine. Obsluhoval jeden človek, zvyčajne gazdiná, a ostatní museli sedieť, inak by mohli do roka zomrieť. Na stôl sa dával jeden tanier navyše pre pocestného, čo bol veľmi pekný motív, vedieť sa podeliť s tými, ktorí nemali nič.
Jedálenský stôl musel byť na Štedrý večer dôkladne vyumývaný. Potom naň ukladali biely obrus, ktorý musel mať červenú vzorku a bol vyšívaný červenou niťou. Červená mala ochranný a očistný charakter a bola symbolom ohňa. Na stole nesmela chýbať sviečka a Biblia. V protestantských rodinách bol na stoloch aj kríž. K rituálom pre zdravie a ochranu rodiny patrila aj reťaz pod stolom, ktorá symbolizovala súdržnosť rodiny. Omrvinky z večere sa starostlivo zbalili a na jar pridali do sejby, aby bola úroda bohatá. Na stôl sa kládla slama ako pripomienka narodenia Ježiša Krista, ale aj sekera, ktorá mala zabezpečiť pevné zdravie. Počas večere sa nesmel používať nôž - chlieb sa lámal, aby sa nikto neporanil.
Štedrá večera a jej jedlá
Rozdiel bol v štedrovečerných jedlách medzi konfesiami. Protestanti nedržali počas Štedrého dňa pôst, ich večera v tento deň bola mäsitá. Katolíci mali Štedrý deň pôstny a ich večera mala veľa bezmäsitých chodov. Tých bolo sedem alebo 12, čo bola symbolika dní v týždni či počtu mesiacov v roku. Bolo ich toľko preto, aby mali ľudia bohatý rok a počas neho dostatok jedla. Pod obrus si zvykli dávať strukoviny, ako šošovicu, hrach, fazuľu, čo symbolizovalo bohatstvo. Nádaská vysvetľuje, že vianočná večera bola kedysi najbohatším jedlom roka, pričom na východnom Slovensku sa podávalo až 12 chodov, ktoré symbolizovali mesiace v roku. Jedlá boli sezónne, lokálne a varilo sa len toľko, aby sa všetko zjedlo.
Štedrá večera sa začínala čítaním z Písma svätého, staťou o Ježišovom narodení. Potom sa jedli oblátky, med a cesnak. Med mal zabezpečiť pokoj a lásku v rodine, cesnak chránil pred chorobami. Otec rodiny dával všetkým krížik na čelo, aby prevládali harmónia a dobré vzťahy. Na stôl sa položila vianočná polievka. Mohla to byť kapustnica mäsitá alebo pôstna, so strukovinami. Taktiež hríbová, slivková či hrušková polievka. Varila sa aj rybacia polievka. Katolíci dodržiavali pôst, preto mali kapustnicu bez mäsa, často so slivkami, hubami alebo jablkami. Protestanti, ktorí pôst nedodržiavali, podávali bohaté polievky vrátane zabíjačkových špecialít, ako klobásy či tlačenka. Na stole sa mohli objaviť aj rybacie, strukovinové alebo mliečne polievky.
Po polievke nasledovali kaše, prosná, cícerová, pšeničná, pohánková či krupičná. Tie sa pripravovali na slano alebo na sladko s medom. Po nich prichádzali prívarky, najmä strukovinové, ako šošovica, fazuľa. Ďalej nasledovali opekance, bobáľky, lámance, melence a po nich prišli na stôl pirohy, tatarčané pirohy, zemiakové alebo sladké plnené lekvárom. Taktiež šúľance s makom, rezance s tvarohom, ryba varená, pečená, pstruh, kapor, vyza, úhor a podobne. Hlavné jedlo tvorila ryba. Ryby boli dusené, pečené, varené alebo dokonca kyslé. Na východe sa pripravovali rôzne recepty, záviselo to od regiónu. Súčasťou večere boli aj obilninové alebo kukuričné kaše, ktoré sa sladili medom alebo ochucovali cibuľou a maslom. Na stole nesmeli chýbať jedlá zo strukovín, ako šošovicová kaša či fučka, ktoré symbolizovali hojnosť.
Ako prvý chod bol niekedy prípitok - hriatô, pálenka so slaninou, ktorú si dopriavali dospelí. Deti dostávali bylinkový alebo ovocný čaj. Neskôr sa jedli oblátky s medom a cesnakom. Oblátky znázorňujú telo Ježiša Krista. V minulosti sa jedli len počas Vianoc, pričom najprv sa piekli v kláštoroch a neskôr ich na dedinách začali piecť učitelia ako svoju výsadu. Každá rodina im nahlásila, koľko oblátok chce, ale pieklo sa len toľko, aby sa každému ušlo. Vypekali sa aj kysnuté koláče, napríklad vajnory boli známe štrúdľami plnenými tým, čo bolo - orechy, mak, lekvár, tvaroh. Piekol sa aj špecifický vianočný biely koláč, radostník alebo kračún, výnimočne z bielej múky. Malé kračúniky slúžili na kŕmenie dobytka, pretože sa verilo, že ich náplň - cesnak a petržlen - ochráni zvieratá pred bosorkami.
Hoci jedál bolo viac, ľudia sa neprejedali. Z každého jedla sa uvarilo len toľko, aby každý člen rodiny dostal po dve-tri lyžičky. Bol to skôr symbolika hojnosti než prejedanie. Večeru ukončili koláče z kysnutého cesta, plnené slivkovým lekvárom, makom alebo tvarohom. Po jedle každý prekrojil svoje jablko. Ak bol jadrovník pekný, znamenalo to zdravie a šťastie v nasledujúcom roku. Podobne sa veštilo aj z orechov - zdravé jadro predpovedalo dobrý rok.
Vývoj Vianočných Symbolov a Tradícií
História Vianoc na Slovensku
Vianoce patria k najväčším kresťanským sviatkom a postupne sa slávia od ranného stredoveku. Tak, ako sa kresťanstvo udomácnilo na našom území, tak sa postupne slávili aj Vianoce. Aj keď sa pôvodne slávili v mesiaci máj, termín sa trošku posunul a nakoniec sa ustálil práve v decembri. Takto to pozná celý kresťanský svet. Sviatky trvali do Troch kráľov (6. januára), presne podľa cirkevného kalendára. Dominovali tri dni - od Štedrého dňa do Štefana (26. decembra), ale sviatky pokračovali aj v ďalšie dni. Prvý sviatok vianočný bol sviatkom rodiny, kedy sa stretávala celá rodina a už skoro ráno chodili vinšovníci. Dnes si vinšujeme elektronicky, kedysi to bolo osobne. Bol slávnostný obed, pretože pre katolíkov bola štedrovečerná večera síce štedrá, ale stále pôstna, s rybou. Protestanti síce už mali na večeru aj mäsité, zabíjačkové dobroty, huspeninu, katolíci si to však dali až na druhý deň.
Druhý sviatok vianočný bol na Štefana, kedy sa po celom adventnom pôste konala prvá zábava. Robili sa aj svadby. Stretávali sa susedia a ľudia sa tešili každej návšteve. Patrilo sa, aby si celá dedina navzájom povinšovala a nikto, kto bol s niekým pohnevaný, by nemal zasadnúť k vianočnému stolu. Bol to úplne iný svet a život ako dnes. Po večeri prichádzali koledníci a spievali piesne. Každá rodina sa zúčastnila polnočnej omše, ktorá ukončila pôst a otvorila sviatky radosti.
Vianočný stromček a Betlehem
Vianočný stromček je novodobá záležitosť, ktorá sa na Slovensku menila v čase. Od 12. storočia do prvej tretiny 20. storočia dominovala iná symbolika. Veľký zlom nastal po druhej svetovej vojne, keď sa ľudia vo veľkom sťahovali do miest a nastala veľká zamestnanosť žien, čo zmenilo životný štýl ľudí, ale aj štedrú večeru. Vianočný stromček poznali už starí Slovania, ale boli to skôr vetvičky ihličnatých stromov, ktoré pichali. Verili, že všetko, čo pichá, ich má ochraňovať od zlých síl. Boli oveľa viac ekologickí, ako my dnes, stačilo im totiž pár vetvičiek, ktorými si ozdobovali svoj príbytok.
Stromček je novodobá záležitosť. Dlhé stáročia bol symbolom Vianoc Betlehem. Od druhej polovice 18. storočia a v 19. storočí sa stromček najprv ujal v šľachtickej a potom v meštianskej kultúre, najprv v nemeckých protestantských rodinách. Následne prišiel aj k nám, no najskôr bol v meštianskych rodinách. Na Slovensko prenikal stromček postupne, pričom to najprv boli len vrcholce ihličnatých stromov, ktoré sa zavesili na strop. To bolo praktické, lebo v tom čase mali v dome málo priestoru. V niektorých regiónoch, ako napríklad na horných Kysuciach alebo na hornej Orave, v 30. rokoch minulého storočia stromček vôbec nepoužívali.
Tradícia Betlehemov pochádza zo 16. storočia a zaviedli ju františkáni. Najprv to boli živé Betlehemy na námestiach a uliciach. Počas panovania Jozefa II. sa verejné cirkevné akcie zrušili a nastal zákaz verejných Betlehemov, tak sa začali sťahovať do kostolov a ľudia si ich začali vyrábať aj doma. Prevažovali drevené, ale aj zo šúpolia, slamy, maľovali si ich. V vidieckom prostredí dominoval Betlehem, ktorý bol vyrábaný z dreva, vystrihovaný z papiera, upečený z cesta alebo vytvorený z vosku. Rôzne figúrky sa vyrezávali a vyrábali z dostupných látok, ktoré ľudia doma mali.
Na vidieku si ľudia stromček zvykli vešať. Visel len vrcholec, a to kvôli tomu, že v domoch nebolo veľa miesta, tak si ho zavesili nad štedrovečerný stôl. Spočiatku visel dolu nohami, potom ho otočili. Bolo to navyše veľmi ekologické, lebo sa zrezal len ten špic, ktorý potom dorástol. Bol to len maličký stromček, ozdobený ozdobami zo slamy. Na štedrovečerný stôl sa vešala väčšia slamená ozdoba, ktorú robili doma slobodné dievčatá spolu s mladšími sestrami. Vyrábali zo slamy, lebo slamy bolo všade dosť a bol to lacný materiál. Vytvárali prekrásne slamené ozdôbky, ktoré sa ešte aj dnes vešajú na vianočný stromček, ale ony ich robili väčšie. Súčasťou štedrovečerného stola bol aj spomínaný Betlehem. V niektorých regiónoch sa pôvodne zavesil konár a ten sa ozdobil len slamou. Tento zvyk sa vyvíjal, a keďže sa stromček udomácnil najneskôr, ľudia s ním trošku experimentovali, ale viac-menej všade sa ujal vrcholec.
Ozdoby na stromčeku mali najprv len estetický charakter. Spočiatku sa zdobili slamou, až neskôr pridali aj orechy a sušené jablká. V 30. až 40. rokoch minulého storočia pribudli slamené a šúpoľové ozdoby. Neskôr sa ozdobovali aj medovníkmi, ktoré boli na rozdiel od perníkov nezdobené. Medovníky patria medzi najstaršie pečivo, ktoré sa začalo piecť už začiatkom adventu. Doteraz sú spolu so zázvorníkmi symbolom Vianoc. Na vidieku sa ujal vrcholec, ktorý sa zavesil na drevenú hradu a ozdobil sa perníčkami, ktoré sa piekli doma, tými slamenými ozdôbkami, sušenými jabĺčkami a orieškami, teda tým, čo doma mali.
Darčeky
Darčeky nie sú starou tradíciou, objavujú sa v 17. storočí, opäť najprv u vysokej šľachty a mešťanov. Bola to symbolika pochádzajúca z Biblie. Na pripomienku narodenia Ježiška, Božieho syna, ktorý je považovaný za dar od Boha pre ľudstvo, si ľudia dávali drobné darčeky. Dnes sú Vianoce najmä o darčekoch, kedysi však bolo prežívanie Vianoc duchovnejšie. Darčeky boli jednoduché. Z výskumov Kataríny Nádaskej napríklad vyplýva, že v 30. rokoch dostalo sedem detí jednu mandarínku, pričom každému sa ušlo po mesiačiku. Už vtedy sa toto exotické ovocie dalo kúpiť, ale bolo veľmi drahé. Rodina chcela deťom urobiť radosť, tak dostali jednu. Rodičia sa snažili o niečo výnimočné; kým dnes je drahým darčekom štvorkolka, vtedy to bola mandarínka.
Vo vidieckom prostredí to boli jednoduché darčeky. Otcovia po večeroch z dreva stružlikali deťom hračky, mamy šili bábiky. Začiatkom 20. storočia medzi cenné darčeky patrila napríklad kniha alebo exotické ovocie, ako pomaranč. Dnes si to už nevieme ani predstaviť. Rodiny boli často rozdelené, pretože mnoho mužov chodilo za prácou doďaleka a neboli doma celý rok. Tak bolo dôležité, že sa na Vianoce konečne zišla rodina pokope. Všetci sa na to veľmi tešili. Večera sa vždy končila modlitbou a rozdaním skromných darčekov. Deti dostávali perníky, dievčatá stuhy do vlasov a chlapci jednoduché hračky.
Vianoce v Súčasnosti a Osobný Pohľad Etnologičky
Zmeny v prežívaní Vianoc
Dnes žijeme rýchlym spôsobom života. Je ťažko povedať, aké zvyky z minulosti ešte pretrvajú. Zostali najmä niektoré typy tradičných jedál, ale aj to sa môže postupom času úplne zmeniť. Kaše alebo strukoviny, ktoré sa varili na Štedrý večer na storaký spôsob, už nie sú bežné. Dnes nenájdete rodinu, ktorá by si na Vianoce dala tanier ovsenej kaše. Mnohé tradičné jedlá sú už v zániku. Bude dobré, ak si vôbec nejaký ten zvyk rodiny uchovajú - minimálne to, že sa ľudia budú snažiť na Štedrý deň vrátiť domov, aby bola rodina spolu.
Všetko sa mení a život ide dopredu. Katarína Nádaská si myslí, že niektoré zvyky, ako koledovanie alebo jeden typ tradičného sviatočného jedla, ako opekance, lámance, vianočné polievky (hríbová, šošovicová, rybacia či kapustnica), tu ešte ostanú. Prognózovať, ako dlho, je veľmi ťažké. Bolo by dobré, aby deti poznali, čo sú Vianoce, nie kto je to Santa Claus, a čo je pravým obsahom Vianoc - napríklad vedieť odpúšťať či viac si vážiť svoju rodinu, ktorú máme. Skúsme sa, ako v minulosti, zastaviť, vážiť si prítomnosť svojich rodičov, partnerov či detí a venovať im svoj čas.
Naši predkovia, napriek tomu, že nemali absolvované dve alebo tri vysoké školy, boli veľmi múdri, pretože boli zžití s prírodou. Dokázali si viac pomáhať a boli jeden na druhého viac odkázaní. Ctili si svojich mŕtvych blízkych. Pred sviatkami chodievali na cintoríny a prinášali drobné obete svojim mŕtvym predkom. Mladší mali v úcte starších. V jednom dome žilo niekoľko generácií a boli súdržní, vedeli si pomáhať. Mnohé magické úkony, ktoré robili počas Štedrého večera, slúžili na to, aby jednotliví členovia pochopili, že rodina je tá, na ktorú sa dá spoľahnúť a ktorá ich nikdy nesklame. Sú to nepísané, ale na Slovensku tradované pravidlá.
Vianoce podľa Kataríny Nádaskej
Zatiaľ čo Katarína Nádaská už niekoľko rokov rozpráva o histórii a tradíciách našich predkov, ona sama trávi Vianoce po svojom. Vianočný stromček má okrem iného symbolizovať prosperitu a nádej. Korene tejto sviatočnej výzdoby siahajú až do pohanských zvykov spojených so zimným slnovratom. Naši predchodcovia používali vetvičky z ihličia, lebo verili, že odstrašia zlé sily. Etnologička prezradila, že jej vianočný stromček sa rokmi veľmi nemení. Každý rok má malý stromček a používa stále rovnaké ozdôbky - slamené a drevené, ktoré veľmi nestrieda. Takáto klasická výzdoba s nádychom prírody u nej vyhráva a páči sa jej.
„Vianočné menu“ sa mení od domácnosti k domácnosti. Zhruba pred 600 rokmi mali dokonca naši predkovia vo zvyku servírovať pečené bobrie chvosty, ondatrie líčka či vydrie stehienka. Dnes sú už jedlá menej kontroverzné, no naprieč regiónmi stále vedia naštartovať búrlivú diskusiu. Nádaská má vo zvyku nasledujúce: „Na Štedrý večer máme dusenú rybu, šošovicovú polievku a nejakú hríbovú omáčku.“ Hovorí, že sa riadia tým, čo kedysi platilo - všetko, čo sa navarí na Štedrý večer, sa muselo zjesť a nič sa nesmelo odkladať na ďalší deň. Aj táto tradícia bola kedysi akýmsi symbolom, ktorý nejedna rodina rešpektovala.
Pre Katarínu Nádaskú je najväčšou radosťou, keď nikomu nie je po večeri ťažko, preto sú jej pokrmy viac-menej striedme. „Chcem, aby tá štedrá večera bola príjemná, aby tam bola dobrá spoločnosť a rodina. Z toho sa vždy teším,“ priznala odborníčka. Obdobie voľna trávi vo svojej ideálnej „oáze pokoja“, užíva si prechádzky v lese a konečne si môže pozrieť aj rozprávky, ktoré má veľmi rada. „Ja si trošku hliviem a teším sa z toho, že sú sviatky,“ konštatovala etnologička. Sviatky sú také, aké si ich urobíme. Poznamenáva, že za posledné roky sú trendy prežiť sviatky v exotike alebo na horách, ale sú aj ľudia, ktorí chcú byť doma so svojou rodinou, s priateľmi a príbuznými, a to sú pre nich sviatky. Vianoce podľa nej majú byť o tichu, oddychu a pokoji, rovnako ako to bolo počas pôstneho obdobia našich predkov.
Z detstva si Katarína Nádaská, ktorej otec bol zo Záhoria a mamička zo Spiša, pamätá štedrovečerný stôl, na ktorom nesmeli chýbať oblátky, med, cesnak, rybacia polievka, šošovicový prívarok, pečená ryba a záhorácky šalát, pirohy plnené zemiakmi a poliate maslom a opečenou cibuľkou, bobaľky s makom a sušené ovocie. Večera sa začínala modlitbou. Po večeri zaznel zvonček, takže deti vedeli, že Ježiško už prišiel, a pod stromčekom okrem veľkého Betlehemu vždy našli darčeky.