Zatiaľ čo v Európe sa už od 8. mája 1945 oslavovala porážka nacistického Nemecka a jeho spojencov, na druhom konci sveta naďalej prebiehali neľútostné boje medzi cisárskym Japonskom a spojeneckými vojskami na čele s USA. Vojnový stav medzi Japonskom a Spojencami sa pritom formálne skončil až 28. apríla 1952, keď vstúpila do platnosti Sanfranciská mierová zmluva.
Počiatky konfliktu a japonská expanzia
Druhá svetová vojna v Pacifiku, známa aj pod názvami ázijsko-pacifická vojna, bola dôležitou časťou druhej svetovej vojny. Začala 7. júla 1937 druhou čínsko-japonskou vojnou, po japonskom útoku na most Marca Pola. Tento dátum môže byť považovaný za začiatok bojových operácií na Tichomorskom bojisku. Japonci v tomto roku rozdrvili čínsku armádu a do roku 1941 okupovali podstatnú časť severnej a strednej Číny.
V septembri 1940 sa Japonci pokúsili prerušiť spojenie Číny s ostatnými krajinami povolením na výstavbu svojich základní vo Francúzskej Indočíne. Japonci však porušili svoje dohody a nakoniec vojensky obsadili celú Indočínu. 7. decembra 1941 zväz šiestich japonských lietadlových lodí napadol americkú námornú základňu Pearl Harbor na Havajských ostrovoch bez predchádzajúceho vyhlásenia vojny, čím spôsobili vstup Spojených štátov do 2. svetovej vojny. O deň neskôr, 8. decembra 1941, uskutočnili japonské lietadlá nálety na filipínske letiská, Honkong a Singapur. Japonsko následne útočilo v Pacifiku a Ázii tak na americké základne, ako aj na britské, francúzske a holandské kolónie. Tento útok sa zastavil až v apríli 1942. Ešte do konca roka boli obsadené ostrovy Guam, Wake, britská základňa Hongkong a kapitulovala Malajzia. Japonské sily stále rýchlo postupovali a v priebehu roka 1942 obsadili rozsiahle územia vrátane Britského Bornea, Rabaulu, Singapuru a Jávy, a uskutočnili vylodenie v Novej Guinei.
Na Bataane padlo do japonského zajatia 60 000 filipínskych a 15 000 amerických vojakov, na Corregidore ďalších dovedna 11 000. Filipínski a americkí zajatci boli následne nútení pochodovať asi 100 km na základňu Camp O'Donnell, pričom niekoľko tisíc z nich prišlo o život. Začiatkom roka 1942 podnikli Japonci i niekoľko významných náletov na Darwin (Austrália) a Cejlón.
Obrat vo vojne a stupňujúci sa spojenecký tlak
Rozhodujúce bitky a vyčerpanie japonských síl
Vojenská situácia sa v priebehu roka 1942 začala obracať. Významným momentom v bojoch v Tichom oceáne bola bitka o Midway medzi 4. a 7. júnom 1942. Japonské námorné sily v nej utrpeli zdrvujúcu porážku, ich útočný potenciál klesol natoľko, že už neexistovala žiadna nádej na úspešné vedenie útočnej námornej vojny väčšieho rozsahu. Od tejto chvíle bolo Japonsko na strategickej úrovni predurčené k pasivite a postupnému pádu. I keď japonské sily na ázijskej pevnine mohli ešte dlhšiu dobu úspešne útočiť.
Americké jednotky sa 7. augusta 1942 vylodili na Guadalcanale, čím začali urputné boje o tento ostrov, ktoré skončili až 7. februára 1943 evakuáciou zvyšku Japoncov. V priebehu Guadalkanalskej kampane sa uskutočnili viaceré námorné bitky, ktoré pre Japonsko znamenali prelomový bod smerom k prehre.
Pre Japonsko nebol rok 1943 najúspešnejší - bitka o Guadalcanal skončila jeho jednoznačnou prehrou. Zle sa vyvíjali i boje na Novej Guinei, kde Spojenci postupne preberali iniciatívu. Zastavil sa i postup japonských jednotiek v Číne. Spojenecké sily začali svoju ofenzívu s taktikou "preskok z ostrova na ostrov" (island hopping) a cisárske námorníctvo už nemalo kapacity k odpovedajúcim protiakciám. Americké ponorky v tomto období ovládali väčšinu Pacifiku a doslova masakrovali japonské obchodné loďstvo, čo viedlo k zrúteniu zásobovania obkľúčených japonských postavení. Skúsení piloti umierali, ale Japonci nemali kapacity na to, aby ich dokázali nahradzovať.
Američania postupne oslobodzovali Tichomorské ostrovy od japonskej nadvlády. V júni 1944 začali americké vojnové lode ostreľovať Saipan. Mariánske ostrovy, ktorých súčasťou bol aj Saipan, boli strategicky dôležité, keďže ležia len asi 1 750 km od Tokia, dostatočne blízko na to, aby z nich americké bombardéry B-29 Superfortress mohli v Japonsku dosiahnuť dôležité ciele. Stratou Marián by bolo zároveň Cisárske Japonsko odrezané od Filipín a Juhovýchodnej Ázie. V rámci bojov o Mariány došlo 19. - 21. júna k bitke vo Filipínskom mori, v ktorej utrpeli Japonci ťažké prehry, keď prišli o dve lietadlové lode a veľkú časť skúsených letcov. Americkí letci označili tieto boje ako „Veľkú Mariánsku streľbu na moriakov“ (The Great Marianas Turkey Shoot).
Po skončení bojov o Mariány a Palau sa Spojenecké sily vylodili na Filipínach. 24. - 26. októbra 1944 došlo k bitke pri Leyte, v ktorej mali Američania drvivú prevahu. Cisárske námorníctvo po tejto porážke prestalo pre Spojencov predstavovať významnú vojenskú hrozbu. Od začiatku roka 1945 pokračovali boje o Filipíny a v januári Američania začali útočiť na japonské výsostné územie na ostrovoch Kazan Rettō a Rjúkju. 19. februára sa Američania vylodili na Iwodžime a 1. apríla na Okinawe. V jarných mesiacoch roku 1945 bolo masívne bombardované Tokio, čo prinieslo viac ako 150 000 obetí. Hoci japonská armáda bola síce početná, no produkcia zásob, výzbroje a pohonnej energie bola výrazne pod úrovňou amerických možností, čo znižovalo jej dlhodobú schopnosť odporu.
Japonská vnútorná politika a dôvody odmietania kapitulácie
Japonské cisárstvo bolo založené prvým legendárnym cisárom Džimmu 11. februára roku 660 pred naším letopočtom a ako jediná vládnuca dynastia pretrvala až do dnešných dní. Modernú japonskú spoločnosť okrem 2500 ročnej tradície formovala najmä ústava z roku 1889, nazývaná Ústava Veľkého japonského cisárstva, alebo aj Ústava Meidži. Jej základným princípom bolo ustanovenie cisára za posvätného a nedotknuteľného predstaviteľa večnej a neprerušovanej línie vládcov a to, že cisár je nositeľom všetkej moci v štáte. O rok neskôr bol vyhlásený Cisársky edikt o výchove, formulujúci morálne princípy, ktorými sa mal riadiť každý príslušník monarchie. Základom ediktu bolo dodržiavanie tradičných hodnôt a formovanie cisárskeho poddaného, ktorý vždy rešpektuje sociálny a spoločenský poriadok a je pripravený obetovať sa pre slávu a udržanie monarchie. Do spoločnosti, ktorá vyznávala tieto hodnoty, zaviedla pravicová fašizácia monarchického systému po Prvej svetovej vojne nové politické a spoločenské pravidlá, zrušila politické strany a vytvorila Asociáciu pre podporu trónu.
Japonské ozbrojené sily predstavovali ešte ideologicky koncentrovanejšiu časť spoločnosti. Japonsko nebolo nikdy v histórii okupované ani porazené na vlastnom území. Vznik špeciálnej spoločenskej vrstvy samurajov a morálno-životný kódex bushido (cesta bojovníka) vytváral z japonského muža vycvičeného, poslušného, motivovaného a statočného vojaka. Samurajské bushido spoločne s cisárskou ideológiou sa stalo súčasťou výcviku a života japonských imperiálnych ozbrojených síl. Spoločenské vedomie a v japonských ozbrojených silách postupne určovali národnú politiku a sformovali národného ducha, japonskú predstavu o moci, národnej identite a cisárskej vláde, označené ako kokutai. Cisára urobili „hlavným a univerzálnym hýbateľnom“, a naozaj reálne záležalo len na cisárovej vôli, ako bude japonská spoločnosť žiť a aké bude mať ciele.
Cisár Hirohito nastúpil na trón v roku 1926. Hoci v roku 1931 pri Mandžuskom incidente sa vyhýbal priamej povinnosti viesť spravodlivú vojnu a venoval sa podpore vojenského úsilia, o vojnových zločinoch vedel z mimovojenských zdrojov a netrestal ich. Koncom júla 1945 vyslali Spojenci zo svojho zasadnutia v Postupime Japonsku posledné varovanie: buď bezpodmienečná kapitulácia, alebo "okamžité a úplné zničenie". Tokio prešlo ultimátum mlčaním.
Pre Japoncov bola kapitulácia nemysliteľná - Japonsko nikdy vo svojej histórii nebolo úspešne napadnuté ani neprehralo vojnu. Problém bol v tom, že bezpodmienečná kapitulácia, ktorú požadovali Američania, Briti a Číňania, znamenala zrušenie cisárskej moci (kokutai) a potrestanie samotného cisára. Také podmienky boli nielenže neprijateľné, ale pre japonskú spoločnosť nemysliteľné. Od konferencie v Casablance v januári 1943 až po Postupimskú deklaráciu prijatú 26. júla 1945 požadovali Spojenci bezpodmienečnú kapituláciu a odstránenie politických a ideologických príčin, ktoré viedli krajiny Osi k agresii. Napokon sa otázka zachovania kokutai stala kľúčovou pre prijatie kapitulácie.
Japonská politika sa sústreďovala na Vrchnú radu pre vedenie vojny (vytvorenú v roku 1944), tzv. „veľkú šestku“. Predstavitelia tejto rady sa nezhodli na spôsobe ukončenia vojny; iba Mitsumasa Yonai, minister námorníctva, si želal skoré ukončenie. Japonskí predstavitelia si vždy predstavovali urovnanie vojny prostredníctvom rokovaní, kde by si mohli udržať aspoň časť novodobytých území. V júni 1945 cisár stratil dôveru v šance na dosiahnutie vojenského víťazstva po prehre bitky o Okinavu a po správach o slabosti armády. Povedal, že: „Želám si, aby sa urýchlene preštudovali konkrétne plány na ukončenie vojny, ktoré by neboli obmedzované existujúcou politikou, a aby sa vyvinulo úsilie na ich realizáciu.“
Atómové bombardovanie a vstup Sovietskeho zväzu do vojny
Rozhodnutie o použití atómovej bomby
Spojené štáty dlhodobo pracovali na Projekte Manhattan, rozsiahlych a prísne tajných projektoch na výrobu atómových bômb. Pôvodne sa predpokladalo, že prvé atómové zbrane budú určené proti Nemecku, avšak Nemecko bolo porazené skôr, ako boli bomby pripravené. Medzi 18 japonskými mestami, ktoré boli na zozname cieľov, boli Kjóto, Hirošima, Jokohama, Kokura a Niigata. Kjóto bolo nakoniec zo zoznamu vyňaté.
Nový americký prezident Harry S. Truman, ktorý sa ujal funkcie po smrti Franklina Roosevelta v apríli 1945, siahol ku krajnému riešeniu. Bolo treba dokončiť bombu, odskúšať ju a použiť. Američania si mysleli, že tohto „preteku“ sa zúčastňujú sami. Na Postupimskej konferencii informoval Truman Stalina o úspešnom pokusnom odpálení bomby, čo diktátor zjavne prijal bez prekvapenia. Američania následne dekódovaním ruských tajných správ zistili, že Rusi tiež bežia „závod o Tokio“ a urýchľujú útok na japonské sily v severnej Číne, Kórei a na Japonsko samotné.
Historie vodíkové bomby 1
Hirošima a Nagasaki
Dňa 6. augusta 1945 o 8:15 miestneho času bola zhodená americkým bombardérom B-29 na japonské mesto Hirošima atómová bomba Little Boy. Bomba obsahovala 60 kg uránu-235 a jej explózia okamžite zničila všetko v dosahu asi 1,6 km, pripravila o život približne 80 000 ľudí a tisíce ďalších odsúdila na pomalé zomieranie.
Avšak ani prvá bomba neprinútila japonské velenie kapitulovať. Až 9. augusta okolo 11:01 miestneho času bolo rovnakým spôsobom Americkým letectvom napadnuté mesto Nagasaki. Bomba pomenovaná Fat Man bola omnoho efektívnejšia (21 kiloton TNT) a jej explózia pripravila o život asi 40 až 75 000 ľudí. Efekt explózie nad Nagasaki stlmil hornatý reliéf.
Vstup Sovietskeho zväzu do vojny
Dňa 8. augusta 1945 vyhlásil Sovietsky zväz, v súlade so svojimi spojeneckými záväzkami s USA a Spojeným kráľovstvom a v rozpore so sovietsko-japonským paktom o neutralite, Japonsku vojnu. Sovietsky zväz 5. apríla oznámil, že neobnoví päťročný sovietsko-japonský pakt o neutralite podpísaný v roku 1941. Hoci platnosť paktu vypršala až 5. apríla 1946, Japonsko už nevedelo, že na Teheránskej konferencii v roku 1943 bolo dohodnuté, že Sovietsky zväz vstúpi do vojny proti Japonsku, keď bude Nemecko porazené. Na Jaltskej konferencii vo februári 1945 Spojené štáty urobili Sovietom značné ústupky, aby si zabezpečili prísľub, že do troch mesiacov po kapitulácii Nemecka vyhlásia Japonsku vojnu.
Krátko po polnoci 9. augusta 1945 Sovietsky zväz napadol bábkový cisársky japonský štát Mandžukuo v rámci operácie Augustová búrka troch sovietskych frontov proti kuantunskej armáde. Prebiehala od 9. augusta a prevaha sovietskych vojsk bola zdrvujúca, nielen v skoro dvojnásobnej prevahe v počte vojakov, ale hlavne v jednoznačnej prevahe technickej výbavy armád. Japonská armáda postupne kapitulovala v Mandžusku, severnej Kórei, na Sachaline aj Kurilských ostrovoch. Kuantunská armáda už v obkľúčení kapitulovala 20. augusta, na Sachaline 25. augusta a na Kuriloch až 1. septembra 1945.
Akt kapitulácie a jeho dohady
Cisárovo oznámenie a zákulisné rokovania
Po týchto udalostiach, ktoré nedávali Japonsku žiadnu nádej na ďalšie úspešné vedenie vojny, zasiahol cisár Hirohito a nariadil šesťčlennej Vrchnej rade pre vedenie vojny, aby prijala podmienky ukončenia vojny stanovené Spojencami v Postupimskej deklarácii. Američania japonskému vedeniu a cisárovi zachovanie kokutai a osobnú beztrestnosť cisára „viac-menej“ prisľúbili, a čo je hlavné, svoj sľub do bodky dodržali. Cisárovi ani cisárskym princom, ktorí priamo viedli vojenské operácie, sa nič nestalo a nik z nich nebol ani morálne odsúdený. Zostáva vyjasniť, prečo politickí predstavitelia USA pristúpili na uvedenú japonskú podmienku, keď predtým trvali na bezpodmienečnej kapitulácii.
Herbert Hoover, bývalý prezident USA, napísal novému prezidentovi Trumanovi Memorandum o ukončení vojny s Japonskom. Dokument určuje, že prioritou je ukončenie vojny skôr, než do nej vstúpi ZSSR, aj za cenu ústupkov. Hoover bol za zachovanie cisárstva, aby sa Američania nemuseli deliť o výsledky s Ruskom, Čínou a Francúzskom a mnohé oblasti neodovzdávali komunistom. Stali sa z toho preteky so Stalinom - bolo treba dohodnúť kapituláciu skôr, než zaútočia Rusi.
Japoncov samotných útok ZSSR a obe bomby primäli k rokovaniu. 10. augusta 1945 oznámili, že sú ochotní prijať podmienky z Postupimu, ale s podmienkou, že vyhlásenie neobsahuje „žiadnu požiadavku, ktorá by poškodila výsady jeho majestátnosti ako suverénneho vládcu". Po dramatickej porade u Trumana sa dosiahla dohoda, že cisár zostane panovníkom. Bol potrebný aj súhlas Rusov, ktorý bol získaný v noci z 10. na 11. augusta. Pravdepodobne Stalin súhlasom „zaplatil“ svoj dlh Hirohitovi, pretože Japonci dodržali zmluvu so ZSSR a ani keď bolo Rusom najťažšie, nezaútočili na ich východné územie.
Následné oznámenie o podmienkach kapitulácie Spojencami pre Japoncov obsahovalo zásadnú vetu, potvrdzujúcu, že víťazi nezrušia funkciu cisára. Problematická bola podriadenosť Jeho výsosti nejakému generálovi. Podpredseda japonskej vlády Matsumoto Shinichi sa uchýlil k malému podvodu a zmenil slovo „podlieha“ na „bude vymedzená“, čím vznikla predstava o akejsi paralelnej vláde - spojenci a cisár. Z dejinného hľadiska sa ten nemorálny obchod Američanov a nepatrná zámena slovíčok v preklade ukázali byť veľmi užitočné.
Cisár Hirohito po oznámení v cisárskej rodine, že kokutai bude zachovaný, vyhlásil 15. augusta 1945 kapituláciu, tak dôstojne a šikovne, že kapituláciu ani nespomenul. Namiesto toho vyzval svojich poddaných, aby „zniesli neznesiteľné a strpeli nestrpiteľné“. Japonci tak vôbec prvýkrát počuli hlas svojho panovníka v rozhlase. Časť armádnych jednotiek v Tokiu sa pokúsila o prevzatie moci, mnoho armádnych dôstojníkov neznieslo potupu kapitulácie a spáchalo samovraždu. Už 28. augusta 1945 začali Spojenecké sily okupovať Japonské ostrovy.
Slávnostný podpis na USS Missouri
Samotný akt kapitulácie sa odohral 2. septembra 1945 o 9:02 na palube americkej bojovej lode USS Missouri, kotviacej v Tokijskom zálive. V Tokijskom zálive vtedy okrem nej kotvilo ďalších 257 spojeneckých vojnových plavidiel. Počas podpisovania príslušných aktov za prítomnosti spojeneckých generálov a vrcholných predstaviteľov Japonska preletela nad bojovými loďami letka amerického letectva.
Na palube USS Missouri bol pripravený veľký stôl pokrytý zeleným súknom, na ktorom ležali kapitulačné listiny v anglickej a japonskej verzii. Z poverenia japonského cisára Hirohita ich ako prvý podpísali minister zahraničných vecí Mamoru Šigemicu a vzápätí aj náčelník generálneho štábu generál Jošijiró Umezu. Za Spojencov podpísal kapituláciu predovšetkým generál Douglas MacArthur (vrchný veliteľ spojeneckých síl), a za jednotlivé krajiny to ďalej boli admirál Chester Nimitz (USA), gen. Hsu Jün-Čang (Čínska republika), admirál Sir Bruce Fraser (Spojené kráľovstvo), gen. Kuzma Derevianko (ZSSR), gen. Sir Thomas Blamey (Austrália), plk. Lawrence Moore Cosgrave (Kanada), gen. Philippe Leclerc de Hautecloque (Francúzsko), admirál C.E.L. Helfrich (Holandsko) a Air Vice-Marshal Leonard M. Isitt (Nový Zéland). Kapitulačný ceremoniál, prenášaný rozhlasom do celého sveta, trval 23 minút. Odplávanie Japoncov sa pritom trochu zdržalo kvôli omylu kanadského plukovníka Lawrencea Moora Cosgravea, ktorý sa na japonskej kópii kapitulačnej listiny podpísal do nesprávneho riadku.
Dôsledky kapitulácie a koniec vojny
Pokračujúci odpor a osamelí vojaci
Kapituláciou Japonského cisárstva na americkej bojovej lodi USS Missouri sa 2. septembra 1945 definitívne ukončila druhá svetová vojna. Po prijatí bezpodmienečnej kapitulácie na USS Missouri začali predstavitelia spojeneckého velenia prijímať kapituláciu japonských vojsk v rôznych oblastiach Tichomoria, Číny a juhovýchodnej Ázie. Mnohí však správam o víťazstve Spojencov neverili. Jednotlivé oddelené posádky japonských vojsk sa v niektorých prípadoch vzdali samostatne. Za vojská v Juhovýchodnej Ázii bola podpísaná kapitulácia 12. septembra v Singapure. Tieto akty sa pretiahli na niekoľko mesiacov aj preto, že niektoré japonské jednotky sa odmietli zmieriť s kapituláciou a zložiť zbrane. Počas nasledujúcich desiatok rokov boli na ostrovoch v Pacifiku nachádzaní osamelí jednotlivci so zbraňou v ruke. Posledné skupiny takýchto bojovníkov sa vzdali alebo boli nájdené v 70. rokoch 20. storočia.
Známy je prípad japonského vojaka Jokoi Šoičiho, ktorý sa ukrýval na ostrove Guam. V roku 1944 prežil krvavú bitku o ostrov, po ktorej sa ukryl v džungli a zostal v nej 28 rokov, presvedčený, že vojna stále trvá. Živil sa žabami, rybami a inými menšími živočíchmi, ktoré lovil vlastnoručne vyrobenými zbraňami. Aj Hiró Onoda a Teruo Nakamura považovali správy o japonskej kapitulácii za súčasť americkej propagandy a dlhé roky sa ukrývali.
Obete a trvalé dedičstvo
Bojové operácie sa k tomuto dátumu skončili. Spojenci celkovo zajali po porážke Japonska asi 5,4 milióna japonských vojakov a 1,8 milióna námorníkov.
Straty na životoch boli obrovské na oboch stranách. Boje v Tichomorí si vyžiadali životy 157 938 amerických vojakov, 2 889 nezvestných a 27 465 zajatých, z ktorých asi 11 007 zahynulo v zajatí. Ďalších 248 316 bolo ranených. Asi pol milióna amerických vojakov prekonalo počas služby v Tichomorí maláriu. Zahynulo tiež 52 000 britských vojakov, vrátane 12 000, ktorí zahynuli v japonskom zajatí. Austrália stratila 17 501 mužov a Filipíny 57 000. Padlo tiež 578 obyvateľov Nového Zélandu. Sovietsky zväz v bojoch s Japonskom mal 20 797 padlých a nezvestných a 42 428 ranených a chorých. V Indočíne stratili Francúzi asi 5 000 mužov, zahynuli tiež asi 2 milióny civilných obyvateľov. Padlo tiež 300 občanov Mongolska a 5 Mexičanov.
Na japonskej strane si boje vyžiadali straty 2 133 915 mŕtvych vojakov. Zahynulo tiež asi 580 000 civilistov. V Kórei si okupácia vyžiadala životy 378 000 ľudí. Do sovietskeho zajatia sa dostalo 600 000 japonských vojakov, ktorí ako zajatci a lacná pracovná sila pracovali napríklad aj na známej Bajkalsko-amurskej magistrále. Viac ako 10 percent v zajatí zomrelo. Poslední sa do vlasti vrátili až po roku 1956. Vzťahy medzi Japonskom a Sovietskym zväzom, či teraz Ruskou federáciou, sú doteraz nevyriešené.
Po porážke nacistického Nemecka v máji 1945 v Európe, Spojené kráľovstvo, Čínska republika a USA na Postupimskej konferencii 26. júla 1945 navrhli Japonskému cisárstvu nech sa vzdá. Japonci na výzvy ku kapitulácii nereagovali.
O úlohe atómového bombardovania pri bezpodmienečnej kapitulácii Japonska a o etike oboch útokov sa stále diskutuje. Existujú dve hlavné interpretácie dôvodov kapitulácie Japonska. V minulosti sa ako hlavný dôvod uvádzalo bleskové víťazstvo sovietskych vojsk v dnešnej Severnej Číne. Neskôr sa objavil iný základný dôvod - dve atómové bomby, definované ako „dobro prinášajúci zločin“, zachraňujúci nielen americké, ale hlavne japonské životy. Bez ich použitia by Japonci vraj boli bojovali ďalej. Vojnový stav sa formálne skončil, keď 28. apríla 1952 vstúpila do platnosti Sanfranciská zmluva, ktorú podpísalo 48 spojeneckých štátov a porazené Japonsko. Sovietsky zväz, Československo a Poľsko zmluvu nepodpísali.
tags: #kapitulacia #japonska #amerika #sviatok