Július Lenko (pseudonymy Daniel Jozef, Elo Strmina, J. Oknel, Valaský a i.) bol významný slovenský básnik a prekladateľ. Jeho tvorba sa vyznačuje nadrealistickými a symbolistickými prvkami, ktoré ústia do hlboko reflexívnej lyriky. Július Lenko vystupoval ako vlastenec so silným vzťahom k domovu, ktorý si však okrem vlastnej kultúry vážil aj kultúru iných národov.
Kto bol Július Lenko?
Július Lenko sa narodil 10. decembra 1914 v dedinke Hybe, v Rakúsko-Uhorsku. Zomrel 18. januára 2000 v Bratislave vo veku 86 rokov.
Vzdelanie a raná kariéra
Ľudovú školu vychodil v rodisku, zmaturoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši. Vzdelanie získaval aj v Bratislave, kde študoval slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Po ukončení štúdií na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (UK) v Bratislave v roku 1939 pôsobil ako stredoškolský profesor v Humennom a Prešove. V rokoch 1945 - 1957 učil v Liptovskom Mikuláši.
Literárne začiatky a vplyvy
Svoje prvé literárne diela začal Lenko uverejňovať už počas stredoškolských štúdií, a to najmä v časopisoch Slovenský ľud, Nový rod a Svojeť. Publikoval ich pod pseudonymami Valský, Elo Strmina a J. Oknel. Publikačnú činnosť zintenzívnil počas svojich vysokoškolských štúdií v časopisoch Slovenské smery, Slovenské pohľady, Elán, Pero a Nové slovo.
Jeho tvorba bola silne ovplyvnená poetizmom a nadrealizmom. Medzi spisovateľov, ktorí ho inšpirovali, patrili Emil Boleslav Lukáč, Laco Novomeský a Ivan Krasko, zo zahraničných potom najmä Jiří Wolker. Vo svojich začiatkoch sa Július Lenko venoval témam dobového vysťahovalectva a ľúbostnej lyrike.
Prehľad tvorby a tematika
Knižne debutoval v roku 1941 zbierkou básní V nás a mimo nás, v ktorej zobrazil neľútostný svet úzkostí a utrpenia ľudí, svet nenávisti, teroru a vojnových mračien. I keď v inotajoch, postavil sa ako odporca vtedajšieho vojnového režimu.
V zbierke Hviezdy ukrutnice (1947) vyjadril básnik smútok nad pretrvávajúcim chaosom spoločenského vývoja. Neskôr sa v jeho tvorbe objavovali i témy vojny, utrpenia, neskôr i spomienky na detstvo a mladosť. Svoje nasledujúce diela venoval Július Lenko širšiemu okruhu čitateľov.
Nezabudnuteľné dni Slovenského národného povstania (SNP) básnik oslávil v zbierkach Salvy bojovníkov (1952) a Epocha (1953). Svoj vrúcny vzťah k rodnému Liptovu a jeho ľudu vyjadril v zbierkach K zemi sa kloním (1958) a Z tvojho stola (1962).
Stužková slávnosť (1974)
Knihou Stužková slávnosť (1974) sa Július Lenko vrátil do mladosti. Prostredníctvom lyrického subjektu chlapca a zrelého muža konfrontoval krásu ideálov mladosti s rozvahou a trpezlivosťou dospelosti.
Vlastenectvo a medzinárodný rozhľad
Július Lenko bol silným vlastencom s hlbokým vzťahom k domovu. Popri láske k vlastnej kultúre si však rovnako vážil a rešpektoval aj kultúru iných národov, čo sa prejavilo v jeho prekladateľskej činnosti.
Prekladateľská činnosť
Súbežne s vlastnou básnickou tvorbou sa spisovateľ venoval aj prekladaniu. Prekladal z nemeckej poézie (Johann Wolfgang Goethe, Friedrich Schiller, Bertold Brecht, Heinrich Heine, Hermann Hesse, Novalis a i.), francúzskej poézie (Jean de La Fontain) a ruskej poézie (Alexander Sergejevič Puškin, Nikolaj Alexejevič Nekrasov, Ivan Andrejevič Krylov).
Ocenenia a odkaz
V roku 1985 mu bol udelený titul Národný umelec. Spoločne s maliarom Jankom Alexym sa Július Lenko zaslúžil o založenie múzea Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši, čím významne prispel k uchovaniu kultúrneho dedičstva.