Milosť a pokoj od Boha, nášho Otca, a od Pána Ježiša Krista. Prvá nedeľa po sviatku Zjavenia Krista Pána mudrcom, ľudovo nazývaná aj po Troch kráľoch, nás privádza k rieke Jordán, k charizmatickému kazateľovi, skromne žijúcemu askétovi - Jánovi Krstiteľovi. Práve na tomto mieste, práve skrze tohto posledného starozmluvného proroka sa má udiať udalosť, ktorá je aj témou tejto správy: Ježišov krst.
Ján Krstiteľ a rieka Jordán
K rieke Jordán za Jánom Krstiteľom, ktorý zvestoval už asi šesť mesiacov, prichádzalo mnoho ľudí. Hriešnici, ktorí si uvedomovali svoju hriešnosť, ale aj takí, ktorí boli presvedčení o svojej spravodlivosti pred Bohom. Ján krstil ľudí po tom, ako vyznávali svoje hriechy a robili pokánie. Krst v tomto prípade bol niečo ako potvrdenie z Božej strany: „Človeče, tvoje hriechy sú odpustené. Si očistený, si obmytý od svojich hriechov.“
Rieka Jordán a jej okolie je miestom, pri ktorom sa udialo množstvo skutkov Božieho vyjavenia. Rieka Jordán pramení na pomedzí medzi Izraelom, Libanonom a Sýriou. Preteká územím v dĺžke asi 120 kilometrov, ale so svojimi meandrami meria až 251 km. K zemepisným zvláštnostiam patrí skutočnosť, že prechádza tromi jazerami. Má tri pramene pod horou Hermon (2 814 m), vlieva sa do Genezaretského jazera (Tiberiadskeho mora) a napokon do Mŕtveho mora, ktoré leží ešte o 177 m hlbšie. Preto je jeho názov v hebrejčine odvodený od slova „klesať“ - „prúd, ktorý rýchlo klesá“. Vykopávky ukázali, že údolie Jordánu patrí k miestam s najstarším mestským osídlením na svete. Rieka napriek horúcemu podnebiu nikdy nevysychá a jej vody boli od starodávna používané aj na zavlažovanie. Už Lót „videl Okolie jordánske až po Cóar ako Hospodinov raj“.
S riekou Jordán sa spája napríklad prechod ľudu Izraela pod vedením Józuu do Kanaánu. Rozvodnený Jordán bol pre putujúci ľud Boží takmer rovnakou prekážkou ako Červené more. Hospodin mocne konal aj pri Jordáne - vody boli rozdelené a ľud prešiel bezpečne do zasľúbenej krajiny. Dôležité bolo a je spoznávať, že keď prijímame Božie cesty a zámery, On vždy pomáha a vedie svojich k slobode a novému životu.
Významný bol aj pokyn Józuu pre dvanásť mužov, aby z riečiska odniesli 12 kameňov na vybudovanie pamätného miesta v Gilgále. V Gilgále pri Jordáne sa obnovila aj obriezka ako potvrdenie zmluvy, že sú ľudom Božím. Napokon tam ľud slávil paschu a jedol z úrod kanaánskej krajiny, pretože v ten deň prestala manna z neba.
Ježišov krst v Jordáne
V tých dňoch prišiel Ježiš z galilejského Nazareta a Ján ho pokrstil v Jordáne. Paradoxné na tom všetkom je, že „Ten, ktorý hriechu neučinil a ľsti nebolo v Jeho ústach“ krst ako znak Božieho odpustenia nepotreboval. Predsa však prichádza a chce byť pokrstený.
Keď k Jánovi prišiel Ježiš, Ján Krstiteľ sa pochopiteľne bránil: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a Ty prichodíš ku mne?“ Ján vedel, že Ježiš je Boží Syn a že jeho krst je pre ľudí, ktorí robia pokánie zo svojich hriechov. Na rozdiel od všetkých hriešnikov, Ježiš nemal a neučinil žiadny hriech. Jánovo prekvapenie zachytil aj evanjelista Matúš. Ježiš mu však povedal: „Nechaj to teraz! Lebo tak sa nám sluší naplniť všetku spravodlivosť.“ Touto odpoveďou Ježiš ukázal svoju blízkosť tej časti svojho ľudu, ktorá nasledujúc Jána Krstiteľa uznáva za nedostačujúce považovať sa len za synov Abrahámových, ale chce plniť Božiu vôľu.
Vstupujúc do rieky Jordán, Ježiš - ktorý bol bez hriechu - ukazuje svoju solidaritu s tými, ktorí uznávajú svoje hriechy, rozhodli sa oľutovať ich a zmeniť svoj život. V tomto svojom geste Ježiš anticipuje kríž; dáva začiatok svojmu verejnému pôsobeniu práve prijatím postavenia hriešnikov a prijatím na svoje plecia ťarchy vín celého ľudstva, napĺňajúc tak vôľu Otca.
Božie zjavenie pri Ježišovom krste
Keď Ján krst vykonal a Ježiš vystupoval z vody, stalo sa niečo, čo sa nestalo predtým pri pokrstení nikoho iného. Otvorilo sa nebo a Duch, ktorý ako holubica zostupoval na neho. Okrem toho, z neba bolo počuť hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v tebe mám zaľúbenie.“ To nie je nič iné ako priznanie sa Boha Otca k životu, dielu a pôsobeniu svojho Syna. V tej chvíli sa Ježišovi pravdepodobne vrátili spomienky na jeho predľudský život.
Tento Boží hlas ho definuje ako „môj milovaný Syn“, pripomenúc tým Izáka, milovaného syna, ktorého bol jeho otec Abrahám ochotný obetovať Bohu. Ježiš nie je len „Syn Dávidov“, kráľovský mesiášsky potomok, alebo „Služobník, v ktorom má Boh svoje zaľúbenie“, ale je aj jednorodený a milovaný „Syn“, podobný Izákovi, ktorého Boh Otec dáva za spásu sveta.
V okamihu, keď Ježiš skrze modlitbu v hĺbke prežíva svoje synovstvo a zakusuje Božie otcovstvo, zostupuje Duch Svätý, ktorý ho bude viesť v jeho poslaní a ktorého nakoniec rozleje na učeníkov, aby osvetľoval dielo Cirkvi.
Ján krstí Ježiša
Teologický význam Ježišovho krstu
Predovšetkým, Ježiš ako Syn Boží prichádza, aby sa nechal od Jána pokrstiť. Robí to preto, aby sa vo všetkom stotožnil s nami, ľuďmi, samozrejme okrem hriechu. Dáva sa pokrstiť, aby sa stotožnil s biedou ľudského odlúčenia od Boha spôsobeného hriechom. Dáva sa pokrstiť, aby na seba prijal Boží trest za hriechy ľudí. Slávnosť Ježišovho krstu je ďalším zjavením, zjavením Ježiša, pri ktorom sa otvorilo nebo a Duch Svätý spočinul na Ježišovi ako holubica, ktorá konečne našla svoje hniezdo. Po svojom krste Ježiš začína hovoriť a vstupuje do nového poslania. S jeho kázaním po krste sa Boh stáva bližším, budúcnosť pokoja už nie je nedosiahnuteľná, nádej nekončí a človek nie je na zemi rozdrvený.
V Ježišovom krste, hoci je udeľovaný ľudskými rukami, ide o „všetku spravodlivosť“. Ide o plné ospravedlnenie hriešnika pred Pánom Bohom! To je to, čo prináša a ponúka Ježiš: „Milosť nad milosť“ a „Spásu a záchranu duší“. Tu, pri Jordáne, na začiatku cesty k vykúpeniu zatratených a zlorečených hriešnikov, začína Ježiš svoje pôsobenie, názorným ukázaním toho, čo prišiel ponúknuť svetu - spasenie a spravodlivosť pred Bohom, zdarma, z milosti, skrze Kristov krst. Ježiš je Boží baránok, nesúci hriech sveta.
Duch Svätý, ktorý sa vznášal nad vodami od počiatku, koná svoje dielo posvätenia. Pri Ježišovom krste, ktorý ustanovil a ponúka, dostane každý pokrstený „závdavok Ducha“. Toho Ducha, ktorý pôsobí spasiteľnú vieru, bez ktorej sa nikto nemôže ľúbiť Bohu. Ježiš, milovaný Boží Syn, má plnosť Ducha Svätého. Skrze Neho otvoril Boh Otec nebesá pre hriešnikov. On to nepotreboval pre seba, urobil to pre nás.
Ježišov krst ako vzor pre kresťanský krst
Krst je len jednou z podmienok spásy a večného života. Pán Ježiš nepovedal: Kto bude pokrstený, bude automaticky spasený. On hovorí: „Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený.“ A hneď aj dodáva: „Ale kto neuverí, bude odsúdený!“ Krst je teda len tou ľahšou polovicou, ktorú od nás Syn Boží žiada. Mnohí pri krste síce pekne začali, ale hneď aj skončili.
Krst je ako keď vykopete a urobíte dobré základy pre stavbu domu. Sú nesmierne dôležité, no nikto nepovie, že keď sú položené základy, tak to je už celý dom. Chce to ešte veľa práce a úsilia, kým dom bude stáť. A to je tá druhá Ježišova podmienka: viera. Aby sme z malého človeka vychovali slušného, veriaceho a bohabojného človeka, ktorý bude mať bázeň pred Bohom a lásku k ľuďom, to chce veľa úsilia, času, osobného záujmu, príkladu a vzoru. Vieru po nás deti nezdedia, vieru im musíme odovzdať. Viera totiž nie je vecou genetiky, ale vecou osobného svedectva a príkladu kresťanského života.
V momente, keď dieťaťu tri razy steká voda po hlavičke, stáva sa ono aj Božím dieťaťom - Božím synom, Božou dcérou. Samozrejme, že stále ostáva aj našim dieťaťom a my jeho rodičmi. Avšak od chvíle svätého krstu patrí aj Bohu a On sám sa stáva jeho nebeským rodičom. Keď dieťa povyrastie a príde do konfirmandského veku, môže pri slávnosti konfirmácie verejne vyznať svoju vieru v Trojjediného Pána Boha.
Symbolika vody sa okrem iného nádherne prejavuje vtedy, pokiaľ sa krstí tzv. ponorením. V momente, keď sa nad ním uzavrie vodná hladina, to zlé v ňom akoby odumrelo. To je ten starý Adam, starý človek - odbojný a spurný voči Bohu. Človeku stačí byť pokrstený len raz za život. No pozvanie krstu, a síce v zmysle neprestajného, každodenného odumierania starého človeka v nás a znovuzrodenia toho nového, Bohu poslušného, nás má sprevádzať počas celého života. Krst svätý sa tak pre nás stáva denno-dennou výzvou k rozhodnutiu.
Ježišova modlitba ako vzor
Ježišov pozemský pôvod a formácia v Nazarete, ako aj jeho účasť na spoločnom náboženskom živote ukazujú, že si osvojil tradície svojho ľudu. Odpoveď dvanásťročného chlapca Márii a Jozefovi: „Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ ukazuje na jeho Boží pôvod.
Mimoriadne dôležitým okamihom na Ježišovej ceste je modlitba, ktorá nasleduje po jeho krste v rieke Jordán. Evanjelista Lukáš tvrdí, že Ježiš - spolu s ostatnými ľuďmi po prijatí krstu od Jána Krstiteľa - stíši sa do mimoriadne osobnej a dlhej modlitby. Práve tento postoj modlitby - v dialógu s Otcom - osvetľuje skutok, ktorý vtedy vykonal. Utiahnutím sa do modlitby Ježiš ukazuje intímny vzťah s Nebeským Otcom, zakusuje jeho otcovstvo i krásu jeho náročnej lásky a v rozhovore s Otcom prijíma potvrdenie svojho poslania.
Ježiš sa podľa svojho ľudského srdca naučil modliť od svojej matky a z hebrejskej tradície. Prostredie Ježišovej modlitby je vždy umiestnené na križovatke medzi včlenením do tradície jeho ľudu a novosťou jedinečného osobného vzťahu s Bohom. Ježišova modlitba sa dotýka všetkých etáp jeho služby a všetkých jeho dní. Z evanjelií vnímame Ježišov zvyk stráviť v modlitbe časť noci, najmä keď sa rozhodnutia stávajú naliehavými a zložitými. Hľadiac na Ježišovu modlitbu, kresťania sú povolaní byť svedkami modlitby, pretože náš svet je často uzavretý pred božským obzorom.
tags: #jezisov #krst #omalovanka