Ján Zeman sa narodil 20. decembra 1923 v Myjave v rodine kováčskeho majstra. So svojím mladším bratom vyrastal u starých rodičov. Matka im zomrela, keď mal Ján dva roky a otec odišiel za prácou do Spojených štátov amerických. Ján Zeman sa vyučil v Považských strojárňach a nastúpil na štúdium Vyššej priemyselnej školy strojníckej v Bratislave. Po štúdiu nastúpil ako vedúci konštruktér do Považských strojární, resp. Československej zbrojovky v Považskej Bystrici.
Jeho aktivity sa začali prostredníctvom rodinných kontaktov. Bol oslovený ku spolupráci so zahraničnou spravodajskou službou CIC, ktorej poskytoval v šifrovaných správach informácie o vojenskej výrobe a iných aktivitách v podniku Povstroj, kde pracoval. K svojej činnosti sa dostal prostredníctvom Nikolaja Pátka, ktorý bol manžel sestrenice jeho manželky a pôsobil ako kultúrny atašé v Bulharsku. Po odvolaní odišiel za hranice, kde sa zapojil do činnosti organizovanej československými občanmi, ktorí pracovali za prvej svetovej vojny ako parašutisti na území Československa. Bol to major Bugataj, ktorý ho kontaktoval na základe odporúčania. Jedného dňa v roku 1949 ho navštívil kuriér Štefan Gavenda s listom od Nikolaja Pátka a od majora Bugataja, v ktorom ho požiadal o spoluprácu. Ján Zeman súhlasil po veľmi krátkom uvažovaní, lebo februárové udalosti a pomery v podniku boli pre neho neprijateľné. Vyrastal ako mladý chlapec v meste, kde cítenie voči Československému štátu bolo veľmi silné, ovplyvnené učiteľmi z Čiech a Moravy.
V čase, keď ho navštívil kuriér Gavenda, prijala ho jeho manželka, lebo Ján Zeman bol v zamestnaní. Rozhovor s kuriérom prebehol aj za prítomnosti manželky, ktorá sa zaujímala o návštevu, keďže Nikolaj Pátek bol jej bratranec. Tým pádom hneď od prvého stretnutia vedela, o čo sa jedná. V tej dobe zastával pozíciu vedúceho konštrukcie, čo mu dávalo neobmedzené možnosti vedieť všetko o podniku, vrátane výroby, materiálových zásob, investičnej výstavby a objektov fabriky. Jeho kontakt so zahraničím prebiehal prostredníctvom tajných schránok a podávané správy boli zašifrované. Týkali sa hlavne vojenskej výroby, ktorá v podniku začínala prebiehať.
Zatknutie, proces a odsúdenie
V auguste 1949 bol Ján Zeman zatknutý dvoma príslušníkmi, podľa jeho názoru pracovníkmi rozviedky. Po zatknutí bol umiestnený vo Vojenskej väznici v Bratislave. Po nejakej dobe bol premiestnený do väznice ŠtB, ktorú niektorí politickí väzni nazývali "U dvoch levov". Tu začali veľmi drastické výsluchy, sprevádzané bitím a vyhrážkami. Najviac na neho zapôsobili vyhrážky, že jeho manželka sa stane terčom ich násilia. Bitie by zniesol, ale vyhrážky na milovanú osobu ho priviedli na pokraj zrútenia.
Počas jedného výsluchu vstúpil do miestnosti príslušník, ktorý sa líšil od ostatných. Poslal výsluchových pracovníkov preč a spýtal sa Zemana, či používajú násilie. Keď odpovedal kladne, povedal mu: „Pán Zeman, nemá význam, aby ste zapierali, my sme zatkli Štefana Gavendu a všetko o vás vypovedal.“ Po výsluchoch na Štátnej bezpečnosti bol premiestnený do krajskej väznice súdu, kde dostal obžalobu, ktorú vypracoval plukovník Rašla, ktorý po procese dostal hodnosť generála. Ján Zeman považoval tento proces za frašku.
Spolu s ním boli súdení pracovníci z Považských strojární, napríklad Viliam Šimko s rodinou, a pracovníci z Dubnice. Celé to bolo urobené s cieľom získať odstrašujúci význam pre pracovníkov závodov na Považí, ktoré sa začínali orientovať na zbrojnú výrobu. Ján Zeman a Viliam Šimko boli odsúdení na trest smrti. Jeho manželka dostala štrnásť rokov a ďalší obžalovaní tresty v rozsahu desiatich rokov. Po vynesení rozsudku bol Ján Zeman premiestnený do Leopoldova a manželka do Ilavy.
Jeho obhajca zariadil, aby sa pred transportom mohol rozlúčiť s manželkou a jej matkou. Toto stretnutie bolo bez slov. Manželkiná matka predtým navštívila predsedu senátu doktora Gemainera, ktorý jej povedal, že mu nechal „dvierka otvorené“. Ján Zeman sa neskôr presvedčil, že mu klamal, lebo pri odvolacom súde v Prahe mu bol rozsudok potvrdený. Obhajca žiadal, aby súd prihliadol k tomu, že mal vtedy dvadsaťpäť rokov a bol blízky veku mladistvému, a aby zobrali do úvahy vyznamenania, ktoré dostal za svoju prácu ako konštruktér. V roku 1947 dostal vyznamenanie za pracovnú obetavosť, čo bolo v tej dobe veľkým uznaním. Súd tieto faktory nezobral do úvahy, práve naopak, boli zobrané ako priťažujúca okolnosť, a rozsudok bol potvrdený.
Život vo väzení a väzenské podmienky
Transport do Jáchymova sa podobal transportom Židov do koncentračných táborov. Po príchode na ústredný tábor boli väzni postupne triedení pre jednotlivé tábory, ktoré potrebovali otrokov na ťažbu uránu. Ján Zeman a niektorí jeho priatelia s doživotnými trestami boli premiestnení do tábora Vojna na Příbramsku. Bol to tábor zriadený na koncentráciu väzňov s vysokými trestami, označených ako nebezpečných útekom. V dobe jeho príchodu tábor pripomínal zlatokopecký tábor na Aljaške. Baraky boli plné ploštíc a život v nich bol veľmi nepríjemný. Ján Zeman bol veľmi háklivý a napriek rôznym ochranným prostriedkom mal strach si ľahnúť po príchode zo šichty.
Fáral na šachte číslo jeden v skupine brigadíra, ktorý bol bývalý basketbalista z Brna. Keď sa dozvedel o Zemanovom treste, jeho minulosti a profesii, bol zaradený ako zámočník.
Väznica Mírov - stretnutie s Gustávom Husákom
Na Mírove prišlo k veľkej zmene. Po šiestich rokoch pri rysovacej tabuli sa ocitol na dielni, kde musel osem hodín fyzicky pracovať. Napriek opuchnutým rukám a únave bol rád, že sa dostal z Opavy.
Na Mírove sa stretol s Gustávom Husákom. Medzi väzňami bol uznávaný ako človek, ktorý sa vyzná v strojárstve, a často mu prichádzali na radu pri problémoch v práci. Jedného dňa ho spoluväzeň priviedol za Zemanom, aby mu poradil. Ján Zeman mu pomohol, hoci si nepripomínal, že keď mu bol vynesený trest smrti, Husák bol vtedy predseda povereníkov. Po návrate Husáka do vysokej politiky, keď sa stal tajomníkom komunistickej strany a neskôr prezidentom, si Ján Zeman spomínal na jeho vtedajšie správanie a uvedomil si, že to nebol ten istý Gustáv Husák, ktorého poznal ako väzňa. Každý väzeň má svoju hrdosť a dokáže vyjadriť vzdor, no Husák sa vtedy naňho nepôsobil takýmto spôsobom.
Návrat z väzenia a reintegrácia
Po návrate z väzenia sa Ján Zeman najskôr stretol so svojou manželkou, ktorá bola prepustená po ôsmich rokoch. Následne sa konfrontovali so spoločenským vylúčením, nemožnosťou zamestnať sa a vážnymi zdravotnými problémami, ktoré boli následkami väzenia.
Po príchode domov sa zastavil vo fabrike na vrátnici a požiadal, aby zavolali jeho manželku. Tá nebola v práci, bolo mu povedané, že je po nočnej zmene. Z návštev vedel, kde si jej rodičia postavili rodinný domček, tak tam išiel. Manželka spala a on ju zobudil. Pre ňu to bol šok, nakoľko podnikala rôzne kroky, aby dosiahol milosť alebo podmienečné prepustenie, ale všetko bolo márne.
Ján Zeman už vo väzení patril medzi mladých ľudí, ktorí sa nazývali „garda“ a neustupovali. Mali svoje názory a odmietali akékoľvek záväzky alebo akcie, ktoré by mohli znevážiť ich presvedčenie. V dôsledku toho dostala manželka cukrovku z nervového vyčerpania. V deň jeho príchodu mala nastúpiť na liečbu do nemocnice, bola v takom stave, že jej objavili acetón v krvi. Keď išiel do Senice sa prihlásiť, ona musela podpísať reverz, že nenastúpi na liečbu až o deň neskôr. Pre nich to bol veľký deň, ale pre jeho manželku znamenal boj o život.
Do zamestnania mal možnosť ísť buď do Sigmy Lutín alebo do Kopřivnice. Vzhľadom na zdravotné problémy manželky sa rozhodol zostať na Myjave. Bolo mu doporučené alebo povedané, aby sa neuchádzal o zamestnanie vo fabrike, kde predtým pracoval. Napriek tomu sa našiel riaditeľ okresného priemyselného podniku, ktorý poznal jeho prípad a prejavil záujem ho zamestnať. Stalo sa tak aj napriek odporu niektorých pracovníkov, ale vzhľadom na to, že riaditeľ bol významný strojársky pracovník, presadil si to.
Obdobnú situáciu mala aj jeho manželka. Nikde ju nechceli zamestnať, až na zákrok súdu, ktorý ju podmienečne prepustil, bola zamestnaná vo fabrike na stroji na tri zmeny. Manželka bola väznená v Ilave, v Pardubiciach a v Želiezovciach - známe väznice pre ženy. Vrátila sa s podlomeným zdravím. V Želiezovciach prekonala infekčnú žltačku, ktorú mala aj iné väzenkyne kvôli zlým podmienkam.
Spoločenské vnímanie a dlhodobé dôsledky
Po návrate do zamestnania sa situácia nebola jednoduchá. Ján Zeman bol známy medzi pracovníkmi fabriky vzhľadom na svoju predchádzajúcu funkciu. Keď sa vrátil, išiel s manželkou po chodníku a ľudia, ktorí by sa s ním mali stretnúť alebo porozprávať, prešli na druhú stranu ulice. Cítil sa ako malomocný medzi zdravými.
Jeho manželka bola odsúdená na štrnásť rokov a po ôsmich rokoch bola prepustená na podmienku. Po návrate nemohla dostať zamestnanie, čo sa stalo až na zákrok súdu. Pracovník na úrade práce jej odporučil odísť do Ostravy, nechceli, aby zostala na Myjave.
Ján Zeman sa po návrate chcel zostať na Myjave, aj pre tých, ktorí dávali negatívne hodnotenia k žiadostiam jeho ženy, a chcel ukázať, že sa vrátil, neprišiel na kolenách a zaradil sa do normálneho života. Rodičia mu pomohli finančne. Nakoniec to všetko dopadlo dobre, vytvorili si nový domov a obaja boli v spoločnosti rešpektovaní.
Rok 1968 a Nežná revolúcia
V roku 1968 bola situácia pre Jána Zemana veľkou udalosťou, ale zároveň sa obával, čo bude ďalej. Vzhľadom na to, že bol označovaný ako neprevychovaný a kvôli postoju jeho ženy, mal obavy, čo sa bude diať po vstupe sovietskych vojsk do Československa. Našťastie sa tak nestalo, a neboli už považovaní komunistami za nebezpečných.
Pri príležitosti 17. novembra 1989, človek, ktorý prežil to, čo prežil, to vítal s radosťou. To, o čom si vo väzení dlhé roky hovorili, že to „prdne“, sa stalo a už sa to nemalo vrátiť späť.
Žiaľ, jeho predstavy, čo bude nasledovať po revolúcii, sa nesplnili. Vo väzení si to predstavovali trochu inak. Mnohých väzňov väzenie zlomilo. Bezpečnostné zložky vo väzení sa snažili získať väzňov nie na spoluprácu v zmysle hlásenia alebo udávania, ale na podpis spolupráce, aby eliminovali osobnosť človeka. Takto pokračovali v praxi gestapa, ktoré ľudí nútilo k spolupráci. Štátna bezpečnosť tento krok sledovala.
Ján Zeman sa môže pochváliť, že po celý čas nezmenil svoje stanovisko. Všetky akcie, ktoré prebiehali, išli mimo neho. Má dokument, kde je jeho hodnotenie z väzenia, ktoré poslali na povereníctvo spravodlivosti k žiadosti jeho ženy. Po dvanástich rokoch väzenia nezmenil svoje názory a zotrváva na svojom presvedčení. Niektorí to mali ťažké, pretože mali ženy a deti. Deti vyrástli a chceli ísť študovať, a bolo ťažké im to odoprieť, keď im poukazovali na možnosť podpísať spoluprácu, aby deti mohli študovať a oni by dostali podmienku.