Ivan Krasko, vlastným menom Ján Botto, bol významný básnik, publicista, prekladateľ a chemický inžinier. Je považovaný za zakladateľskú osobnosť slovenskej modernej lyriky a popredného predstaviteľa slovenského symbolizmu. Narodil sa 12. júla 1876 v Lukovištiach v rodine maloroľníka.
Vzdelanie a profesijná dráha
Základnú školu absolvoval v rodných Lukovištiach, kde ho učil Augustín Horislav Škultéty. Stredoškolské štúdiá ukončil v roku 1896 maturitou na gymnáziu v rumunskom Brašove. Po krátkom pôsobení v rodnom kraji, kde pracoval ako dozorca mlyna, sa prihlásil na štúdium chemického inžinierstva na Českom vysokom učení technickom v Prahe. Štúdium úspešne ukončil v roku 1905.
V roku 1923 mu udelili titul doktora technických vied. Počas svojho života pôsobil ako chemik v českých Kloboukoch a Slanom. Po prvej svetovej vojne, počas ktorej narukoval na východný front, sa aktívne zapojil do budovania Československej republiky. Pôsobil ako poslanec a neskôr senátor za agrárnu stranu.
Literárne začiatky a tvorba
Do literatúry vstúpil po roku 1905. Jeho prvú básnickú zbierku Nox et solitudo (1909) prijala kritika veľmi pozitívne. Práve literárny kritik Svetozár Hurban Vajanský okamžite rozpoznal jeho talent a vymyslel mu pseudonym Ivan Krasko podľa obce Kraskovo pri jeho rodisku. Svoju tvorbu publikoval aj pod inými pseudonymami, ako boli Janko Cigáň alebo Bohdana J. Potokinova.
Kraskova poézia vyvrcholila v druhej zbierke Verše (1912). Jeho tvorba je hlboko ovplyvnená európskym symbolizmom, najmä francúzskymi autormi. V básňach vyjadroval pocity ľudskej osamelosti, vyhnanstva, ale aj vieru v príchod národnej slobody. Riešil v nich problematiku sociálnej nespravodlivosti, pomaďarčovania a zotročovania národa.
Kľúčové diela
- Nox et solitudo (1909): Zbierka vyjadrujúca duchovnú krízu a samotu moderného človeka.
- Verše (1912): Prelínanie intímnej lyriky s témami domova a sociálnymi otázkami.
- Prózy: Naši, Svadba, Almužna a novela List mŕtvemu.
Osobný život
V novembri 1912 sa v Dolnom Kubíne oženil s Elenou Kňazovičovou. Svedkom na svadbe mu bol samotný Pavol Országh Hviezdoslav. Manželia spolu vychovávali tri deti. Ivan Krasko bol známy aj svojím vzťahom k vlastivednému výskumu a štúdiu rodokmeňa.
Záver života a odkaz
Ivan Krasko zomrel 3. marca 1958 v Bratislave a pochovaný je v rodných Lukovištiach. Jeho básne boli preložené do mnohých svetových jazykov a inšpirovali mnohých hudobných skladateľov, napríklad Eugena Suchoňa či Mikuláša Schneidera-Trnavského. Na jeho počesť udeľuje Literárny fond od roku 1955 Cenu Ivana Kraska za najlepší debut.