Stať sa hviezdou na party, prekvapiť priateľov gitarovými zručnosťami alebo jednoducho objaviť radosť z hudby - pre mnohých je to lákavá predstava. V dnešnej dobe existujú rôzne cesty k osvojeniu si hry na gitaru, od moderných videokníh až po inšpiráciu z historických hudobných revolúcií, ktoré formovali samotný pojem hudobnej hviezdy.
Učenie na gitare: Videokniha ako praktický sprievodca
Jednou z efektívnych pomôcok pre samoukov, ktorí túžia zvládnuť hru na gitare, sú videoknihy. Ponúkajú prehľadný a systematický prístup k učeniu, spájajúc teóriu s praktickými ukážkami. Videokniha má formu internetového časopisu s videami a je navrhnutá tak, aby bola dostupná a pohodlná.
Skúsenosti používateľov s videoknihou
Mnohí používatelia oceňujú prednosti takýchto učebných materiálov:
-
„Nádherné vysvětlování, trpělivost, opakování, prostě super... Videokniha mi udělala tak velkou radost, že jsem si ji prošel celou včera - a zaujala mne tak, že jsem si ji prošel celou až do konce a je fakt dobrá...“
-
„…videokniha je super. Funguje bez problémov. Aj priateľ sa začal učiť podľa nej. Je to naozaj výborná pomôcka, pre samouka som si nemohla predstaviť nič lepšie. Je spracovaná veľmi prehľadne, vidno, že máš naozaj veľa skúseností a všetky si zapracoval do svojej výuky. … presne preto som Ťa vyhľadala a vôbec toho neľutujem, presne to čo som od toho očakávala sa mi aj dostalo.“
-
„… videoknihu som si poctivo prelúskal s gitarou v ruke a škoda, že som niečo podobné nemal pred 40-timi rokmi.“
-
„Videokniha funguje ako po masle, zatiaľ neviem o ničom, čo by bolo dostupné v podobnej podobe. Je prehľadná a pohodlná. Aj cena sa mi zdala primeraná. Kúpilo si ju veľa ľudí? Lebo myslím, že značne pomôže každému samoukovi.“ - Natália, 25
-
„… videokniha funguje bez problémov, je veľmi dobrá a prehľadná. Pre samouka je úplne skvelá. Zatiaľ som nenašla nič čo by mi tam chýbalo, pozitívne je, že vždy povieš aj z akého akordu mám vychádzať, keď sa učím nejaký nový akord.“
-
„... Tvoja videokniha AKORDY ONLINE je dobrá aj čo sa týka obsahu, aj fungovania. Som s ňou veľmi spokojný. Mám skoro päťročného syna a ak bude mať aspoň trochu záujem, chcem, aby sa aj on naučil hrať na gitaru a aj v tom mi Tvoja videokniha veľmi poslúži.“ - Peter, 47
-
„… s videoknihou som spokojná, nič lepšie som nenašla, akordové schémy nájdeš hocikde, dokonca aj obrázky z tejto knihy sa dajú nájsť na googli, ale nejaké schémy, nejaké jedno - dve videá sú nič, oproti v podstate systematicky vypracovanému učebnému plánu (tak vnímam ja túto videoknihu): akord za akordom - akordová schéma, vysvetlenie, názorná ukážka. To je akoby Ťa mať doma zavretého v pivnici, a keď mi napadne, že sa idem učiť nejaký akord, Ty predvedieš ako.“
Fenomén Elvis Presley a zrod rock and rollu
Na ceste k pochopeniu fenoménu hudobnej hviezdy je nemožné obísť Elvis Presleyho. Pre rock and roll bolo všetko pripravené už roky pred Elvisom, no práve on a leto 1954 znamenali prelom. Siedmeho júla 1954 (niektoré zdroje uvádzajú aj 10. júla) zaznela v éteri prvá nahrávka Elvisovej tvorby.
Prelomový moment v Sun Studios
Jedného letného večera, dátum bol 5.7.1954, sedel Elvis Presley so svojou kapelou The Blue Moon Boys v nahrávacej miestnosti Sun Studios v mestečku Memphis v štáte Tennesee. Toto malé štúdio tu stálo od začiatku roka 1950 a rádiový technik Sam Phillips si ním splnil svoj sen, mať vlastné nahrávacie štúdio. Za pár dolárov tu mohol prísť ktokoľvek, nahrať si čo potreboval a dostať do ruky výlisok platne s nahrávkou. Elvis s kamarátmi tu nebol prvýkrát. Od leta predchádzajúceho roka to bola už jeho piata návšteva. Robil to, čo robili viacerí jeho kamaráti. Po práci hral s priateľmi obľúbené skladby, občas vystúpil niekde v podniku. Drobné štúdiá ako Sun pridávali bonus - mohli si svoje hranie zaznamenať. Elvis za svoju nahrávku zaplatil štyri doláre (v dnešných peniazoch menej ako 50 dolárov).
Piata Elvisova návšteva v štúdiu nebola ktovieako plodná, ani zaujímavá. Chcel hlavne urobiť darček pre svoju mamu a nahrať pár pesničiek, ktoré by ju potešili. Počas prestávky neskoro v noci sa však niečo stalo. Elvis začal zrazu improvizovať na skladbu „That’s All Right“, ktorú Artur Crudups, americký bluesový spevák, nahral ešte v roku 1946. Elvis ju spieval v zrýchlenej podobe a s upraveným textom, popri spievaní tam skákal a správal sa ako blbec. Jeho kamarát Bill Black sa pripojil, tiež blbol a hral na basu. Scotty Moore hral na gitaru. Sam Phillips za nahrávacím pultom sa okamžite prebral a povedal, nech okamžite prestanú, pretože to nestihol nahrať. Preto začali znovu. Keď dokončili skladbu, pretieral si oči a premýšľal, čo sa práve stalo.
Prvá rotácia v rádiu a šírenie fenoménu
Platňu s nahrávkou dostal nielen Elvis s kamarátmi, ale aj traja diskdžokeji, ktorí vo svojich rádiách vyberali hudbu, ktorú púšťali vo svojich reláciách. Jeden z nich, Dawey Phillips, pustil 7.7.1954 (teda dva dni po nahrávaní) skladbu „That’s All Right“ vo svojej populárnej relácii Red, Hot & Blue. Keď sa Elvis dozvedel, že jeho skladba pôjde v rádiu, skoro sa zložil od nervozity. Utiekol do lokálneho kina, aby si upokojil nervy. Záujem o skladbu bol tak výrazný, že musela zaznieť ešte 14-krát a pýtalo sa na ňu 40 poslucháčov. Dawey zavolal Elvisovi, že by bolo fajn, keby prišiel do rádia zodpovedať na pár otázok. Elvis ani nevedel, že je zapnutý mikrofón (aspoň nebol tak nervózny) a zodpovedal aj na otázku, na akú strednú školu chodí.
Singel „That’s All Right“ bol vydaný 19. júla 1954 a predalo sa ho približne 20 000 kusov. Na národnej úrovni to veľa neznamenalo, zatiaľ bol jednotkou len v rebríčku v Memphise. To, čo sa udialo, bolo docenené až o niečo neskôr. Elvisova sláva sa postupne rozbiehala, do dvoch rokov už dobyl národný rebríček Pop Chart (skladba „Heartbreak Hotel“) a do konca roka 1956 bol prvým umelcom histórie, ktorý mal v rebríčku Hot 100 hneď deväť svojich skladieb. Magazín Rolling Stone v roku 2004 dôvodil, že práve táto skladba je úplne prvou rock-and-rollovou nahrávkou. S tým sa dá súhlasiť.
Elvis ako spúšťač hudobnej revolúcie
Napriek tomu Elvis nebol jediným tvorcom rock-and-rollu. Bol spúšťou niečoho oveľa väčšieho, čo sa prostredníctvom neho prevalilo do sveta, ktorý už nikdy nebol taký ako predtým. To niečo už existovalo pred ním, ale nedokázalo sa to dostať k ľuďom. Mladá povojnová generácia, ktorú rodičia držali na krátko a nepoznala nič iné ako vyfabrikovanú slušnú bielu kultúru (len málokto sa v čase rasovej segregácie dostal k autentickej čiernej hudbe), zrazu dostala impulz. Niekto v noci pod paplónom počúval rádio, kde sa čierne hlasy nabité silnými emóciami a hnané divokou rytmikou valili do nočného éteru. Iní sa k novej hudbe dostali cez starších súrodencov alebo najneskôr vtedy, keď už Elvis vystupoval v televízii.
Išlo o mladú generáciu, ktorá pochádzala z rôznych pomerov a žila na rôznych miestach. Všetci však reagovali rovnako. Okamžite ich to zasiahlo a boli presvedčení, že toto je nielen ich hudba, ale aj štýl života. Kašlať na vypočítanú peknú fasádu „slušnej“ rodiny, toto je rebélia, ich spôsob vyjadrenia a ich spôsob vymedzenia sa voči starším. Tým viac, ako rodičia túto hudbu odmietali ako obscénnu a neslušnú. Rock and roll bol tak živelný, tak vitálny a tak silný, že sa stal obsesiou.
Korene a ďalší priekopníci
Prvá odpoveď je, že v polovici 50. rokov, keď sa rock-and-roll naplno rozbiehal, nevzniklo vlastne nič nové. Napr. Fats Domino, ktorý patril k prvej a menej známej generácii rock and rollu, povedal, že rock & roll nie je výrazne odlišný od žánru rhythm & blues a on ho s kapelou hrával už roky predtým. A skutočne, pustite si skladbu „Fat Man“ zo záveru roka 1949 a už to tam počujete. Jeden z tvorcov žánru rhythm & blues bol aj Chuck Berry. Práve ten namiešal svojskú kombináciu žánru hillbilly (hudba drsných vidiečanov z Appalačských hôr), blues a swing-jazzu a začal písať hudbu pre mladých, ktorá zasahovala rovnako bielych, ako aj čiernych. Tí boli síce často rozdelení z dôvodu segregácie, ale zrazu sa im páčila rovnaká hudba. Chuck Berry mal už v lete 1955 svoj prvý celonárodný hit „Maybellene“. A kto počul chlapa menom Little Richard, ako odpaľuje svoj hit „Tutti-Frutti“, ktorý sa na jeseň 1955 len tesne nedostal na prvú priečku Billboard, nevychádzal z údivu, pretože niečo také ešte nepočul.
Ďalším do partie v tom čase bol Bill Haley, ktorý po hite „Shake, Rattle and Roll“ (rhythm & Blues cover od Big Joe Turnera) z leta 1954 nahral aj „Rock Around the Clock“. Spočiatku skladba nezaznamenala väčší ohlas, až kým sa neobjavila vo filme Blackboard Jungle v roku 1955. Samotný Elvis teda nebol úplne prvý a ani neprinášal niečo úplne nové. To nakoniec neprinášali ani ďalšie nové hviezdy od Sama Phillipsa ako Jerry Lee Lewis, Carl Perkins, či Johnny Cash. V ich hudbe by ste našli blues, predvojnový big-band, western swing, gospel a ďalšie existujúce žánre.
Spoločenský a priemyselný vplyv
Prvou bol fakt, že na trhu populárnej hudby existovala obrovská diera. Existovala hudba pre deti a existovala hudba pre dospelých. Bujnejúca generácia tínedžerov nemala nič, bola uväznená medzi detstvom a dospelosťou. Okrem toho, veľkej časti americkej populácie chýbala možnosť voľne sa prejaviť. Či už išlo o mladých černochov z geta, farmárov z vidieka či pracovníkov nahrávacích štúdií (ktorí videli, ako to v hudobnom biznise chodí, a chceli to robiť inak). Lenže nie ako príslušníci uzatvorených komunít rhythm & blues či country & western. Nie. Ako dominantná sila populárnej hudby. Elvis zhmotnil mnoho nádejí. Ukázal hlasový prejav a pohyb na pódiu, aký dovtedy nemal nik. Všetky hudobné žánre intuitívne namiešal do správneho kokteilu. Jednotlivé zložky ste bezpečne spoznali, ale takto spolu ste to ešte nepočuli. Publikum si dokázal úplne podmaniť. Bol biely, ale spieval väčšinou čiernu hudbu. A za menej ako rok sa zo šoféra kamióna stala hviezda a idol miliónov fanúšikov. Ak to dokázal on, mohol to dokázať ktokoľvek.
Okrem toho, že nastalo povstanie jednej generácie, ktorého energia bola nevídaná, nastala aj brutálne rýchla transformácia nahrávacieho priemyslu. Malé obskúrne špecializované nahrávacie labely ako Sun, Chess či Specialty zrazu vydávali platne, ktoré dobývali celonárodné rebríčky. Veľké firemné štúdiá zaspali a predbehli ich šikovní hráči z marginalizovaných komunít. Štúdio SUN sme už spomenuli, ale boli tu aj južanskí rádioví inžinieri, ktorí nechceli makať pre belochov (Phillips), židovskí obchodníci z radov imigrantov (Chess Records), čierni muzikanti, ktorí predtým hrávali len v big-bandoch pre belošské publikum, či divokí vidiečania. Títo boli úplne separovaní od „mainstreamu“ a tento stav trval od konca Druhej svetovej vojny. V malých mestečkách vznikli malé nezávislé štúdiá, ktoré fungovali od roku 1949 a v polovici 50. rokov. No a keďže tieto komunity hrávali vedľa seba a poznali sa, trh rhythm & blues a country & western sa začal zbližovať a miešať.
Naopak, mladí černosi izolovaní na vidieku Juhu boli ovplyvnení nashvillským zvukom country, pretože počúvali v rádiu napríklad Grand Ole Opry. Čierni hudobníci ako Chuck Berry či Bo Diddley (ten mal skladbu s rovnakým názvom na čele rebríčka Billboard už na jar 1955) zistili, že vedia hrať svoje rhythm & blues reznuté štýlom hillbilly a mladé publikum bolo nadšené. V 50. rokoch ešte zúrila rasová segregácia, černosi boli od bielej majority odčleňovaní a často reálne nemali rovnaké práva, hoci zákony sa už začali meniť. Už to chcelo len ten idol, ktorý to všetko spojí.
Prečo práve Elvis?
Bill Halley jednoznačne pobláznil publikum vyššie spomínaným hitom „Rock Around the Clock“, ktorý je dodnes synonymom rock-and-rollu. Hoci bol biely, mal už svoj vek (30 bolo na popový idol už dosť) a hral v big-bande, ako generácia pred ním. Na prelome rokov 1955/1956 sa vyrojilo viac hviezd, ktoré mohli hrdo niesť vlajku rock and rollu. Chuck Berry vymyslel jedinečný a brilantný gitarový štýl zakorenený v swing jazze a zvuku uptown blues (zvuk na pomedzí jazzu a bluesu, sofistikovaný a harmonický - vytvoril ho bluesman T-Bone Walker) so sociálnymi textami namierenými na tínedžerov. Little Richard bol archetypálny rock and rollový kriklúň, ktorý priťahoval tak ženy, ako aj mužov a ktorý mal najtvrdšiu a najvplyvnejšiu kapelu v tom čase (Uppsetteres). Priateľský a spoľahlivý Fats Domino, ktorý miešal blues z New Orleansu, jazz a starý pop štýlu Tin Pan Alley. Možno by ho niekto podceňoval, ale tento chlapík potichu vyprodukoval viac hitov, ako ktokoľvek iný. Teda, okrem Elvisa. V neposlednom rade tu boli ešte ďalší, ktorí už predznamenávali budúcnosť, ktorá mala prísť v ďalšej dekáde.
Tak potom prečo práve Elvis? Pretože stelesňoval rock and roll. Toto slovné spojenie využívali Afroameričania celé dekády ako eufemizmus pre sex. Elvisova hudba prekypovala sexualitou. Mal v sebe všetky dôležité hudobné štýly, ktoré fungovali aj pred ním. Nešlo však o konkrétny štýl, ale o feeling, to správne stvárnenie a precítenie. Divokosť tvrdých vidiečanov v hillbilly, bluesové náreky a balady uhladených sympaťákov. Elvis, beloch, ktorý znel ako černoch, dokázal spojiť bielu a čiernu kultúru do jednej, ktorá bola väčšia a komplexnejšia ako obe. Zlé jazyky by povedali, že vytvoril volatilný mix čiernej kultúry a bielej kúpyschopnosti zo semien, ktoré klíčili celé dekády. A že v tejto misii mali nezastupiteľnú úlohu diskdžokeji, ktorí chápali situáciu a vedeli, čo mladým pri rádiách púšťať - ako Alan Freed, Dewey Phillips či William Hos Allen. Výsledok však stál za to a na niekoľko rokov sa doslova vymkol spod kontroly.
Mladá generácia si užívala filmy o rebeloch (The Wild One, Rebel Without a Cause) a tancovala na nespútanú hudbu, ktorá oslavovala sexualitu, zatiaľ čo náboženskí lídri, vláda či rodičia to nazývali diabolskou hudbou, ktorú treba nejako regulovať. Originálny duch rock and rollu nedokázal zastaviť nikto, nakoniec sa odstavil sám. Do konca 50. rokov musel Elvis narukovať do armády, Holly zahynul pri havárii lietadla, Little Richard konvertoval na gospel, Jerry Lee Lewis čelil škandálom, pretože si zobral za ženu vlastnú sesternicu (nemala ani 15 rokov) a neskôr prešiel na štýl country.
Odkaz a transformácia
Nastalo nové obdobie v hudbe. Zlatá éra rock and rollu sa skončila a začala sa transformačná perióda charakterizovaná orchestrálnymi zvukovými stenami Phila Spectora, továrňou na hity Motown a novou podobou gitarovej hudby. Už začiatkom 60. rokov sa definitívne začala nová éra umelcov, ktorí napriek tomu, že mali len okolo 20 rokov, písali piesne na mieru pre novú generáciu a spievali o veciach, ktoré ich trápili a ich fanúšikovia sa s tým dokázali stotožniť, pretože to isté cítili aj oni, len to nevedeli tak trefne vyjadriť. Bob Dylan či Beatles to začali a rozhodne neboli sami. Protest-songy aj piesne o láske boli späť, pretože sú večné a ukázali sa opäť v inej podobe. A opäť s iným zvukom, ktorý však hlavne v prípade Beatles priamo vychádzal z Rock and Rollu. A duch Rock and Rollu? Hoci vo svojej čistej podobe skončil po pár rokoch, niečo dôležité po ňom ostalo a žije to ďalej. Na kultúrnej úrovni uspel nad rámec tých najdivokejších snov, ktoré vtedy niekto mohol mať. Nebol to len prechodný výstrelok a epizóda mladistvého bláznovstva. Poskytol šablónu pre každú nasledujúcu vlnu inovácií v populárnej hudbe.
Na záver prehľad najvplyvnejších skladieb Rock and Rollu v kontexte príbuzných žánrov (rhythm and blues, doo-wop, blues, country…):
- Chuck Berry - „Johnny B. Goode“: Jeden z najväčších hitov 50. rokov, zhmotnenie rebelskej duše mladých.
- Keď sa bluesový spevák s kapelou poriadne odviaže, ovplyvní podobu surového rock and rollu.
- Hawkins si nahrávanie nepamätal, skladbu sa naučil z vlastnej nahrávky. Na začiatku takmer žiadny úspech, postupne nárast popularity a uznania.
- Jazzový štandard z 30. rokov.