Huby sú fascinujúce organizmy, ktoré sa od zelených rastlín líšia nielen zovňajškom, ale aj chemickým zložením a svojím vývinom. Tvoria rozsiahlu skupinu organizmov a mikroorganizmov, ktoré sú klasifikované do samostatnej ríše, lebo nepatria ani medzi rastliny, ani medzi živočíchy. Z biologického hľadiska sú huby geneticky bližšie k živočíchom ako k rastlinám; niektoré časti DNA máme dokonca s hubami spoločné. Na rozdiel od rastlín, ktoré sú súčasťou úplne inej evolučnej vetvy s názvom Archaeplastida, huby sú **heterotrofné** organizmy, čo znamená, že si potravu nevyrábajú samy.
Huby nemajú **chlorofyl** a nedokážu prijímať energiu zo slnka, ako to robia zelené rastliny prostredníctvom fotosyntézy. Namiesto toho pre svoj život potrebujú hotové ústrojné látky, ktoré už utvorili iné organizmy - rastliny alebo živočíchy. Ich unikátny tráviaci proces spočíva v tom, že uvoľňujú silné **enzýmy** do prostredia. Tieto enzýmy premieňajú organické látky na základné živiny, ktoré potom huby absorbujú do svojho tela. Na rozdiel od zvierat teda trávia potravu mimo svojho tela a až potom ju prijímajú. Bunkové steny húb navyše obsahujú **chitín**, tú istú látku, ktorá sa nachádza napríklad v pancieri hmyzu alebo v kôrovcoch.
Typy výživy húb
Podľa spôsobu získavania potravy rozdeľujeme huby na niekoľko základných kategórií:
Saprofytické huby (Rozkladače)
Väčšina húb žije **saprofytickým** spôsobom, čo znamená, že čerpajú výživu z mŕtvych organických látok. Huby nachádzame najmä v lesoch, kde je veľké množstvo hnijúcich organických materiálov, ako je lesný humus, odumreté drevo, lístie a podobne, ktoré im poskytujú výživu. Ich najvýznamnejšia činnosť v prírode spočíva v tom, že rozkladajú organické hmoty a vracajú uhlík v podobe CO2 späť do ovzdušia, kde ho môžu zelené rastliny prijímať a tvoriť z neho svoje telá. Drevo, ktoré je ťažko rozložiteľným materiálom, rozkladajú v prírode predovšetkým huby.
Parazitické huby
Niektoré huby žijú **parazitickým** spôsobom a cudzopasia na živom tele rastlín a živočíchov. Ich spóry prenikajú do hostiteľského organizmu, napríklad do dreva cez najmenšiu trhlinu, usadia sa tam a začnú sa aktívne množiť. Tieto huby vylučujú špeciálne enzýmy, ktoré štiepia zložité látky hostiteľa, čím sa živia a odoberajú mu živiny. Príkladom sú tracheomykózne huby, ktoré mechanicky svojím mycéliom upchávajú cievy rastlín, čím zabraňujú toku vody z koreňov do koruny, čo môže viesť k odumieraniu napadnutého stromu.
Saproparazitické huby
Existujú aj **saproparazitické** huby, ktoré spočiatku žijú ako saprofyty na odumretých častiach stromu a neskôr, keď sa postupne rozrastajú, ich mycélium prechádza aj do živých častí stromu a začína cudzopasiť. Takto postihnutý strom dokážu za istý čas úplne zničiť.
Symbiotické vzťahy
Huby sa často spolunažívajú s inými organizmami v prospešných vzťahoch, navzájom si pomáhajú a dopĺňajú si výživu. Najznámejšie sú dva typy takejto symbiózy:
Mykoríza (Symbióza s rastlinami)
Veľké množstvo húb sa svojím životom viaže na určité druhy zelených rastlín. Toto spolunažívanie húb s vyššími rastlinami nazývame **mykorízou**. V tomto prípade huby žijú v tesnom kontakte s koreňmi vyšších rastlín, napríklad stromov.
- Úloha huby: Jemné mycéliové vlákna mykoritických húb opletajú tenké korienky stromov, alebo do nich vnikajú a odoberajú im určité látky potrebné pre svoj vlastný život. Zároveň však huba zachytáva vodu a minerálne látky (najmä fosfor a dusík), ktoré sú pre rastliny ťažko dostupné, a poskytuje ich vyšším rastlinám. Mykorízne vlákna dokážu obsiahnuť až 700-násobne väčší pôdny priestor než len korene, čím sa úmerne zvyšuje aj príjem živín a vody pre rastlinu.
- Úloha rastliny: Rastlina ako protihodnotu dodáva hubovému mycéliu cukry (organické látky) vyprodukované fotosyntézou. Stromy a kríky im takto môžu do pôdy posielať až 80% všetkej potravy, ktorú vo svojich listoch vyprodukujú.
Spolunažívanie húb s korienkami stromov je obojstranne prospešné. Bez tejto pomocnej transportnej siete by stromy často neprežili, pretože by nedokázali samy pokryť svoje nároky na obrovské množstvá živín a vlahy. Príkladom sú rôzne druhy hríbovitých húb, masliaky pod smrekovcami alebo borovicami, či kozáky, ktoré sa mykorízou viažu na listnaté alebo ihličnaté stromy.
Lichenizmus (Symbióza s riasami/sinicami)
Ďalším typom symbiózy je **lichenizmus**, kde ide o vzťah medzi hubou a riasou alebo sinicou. V tomto prípade huba poskytuje riase alebo sinici vodu a minerály, zatiaľ čo riasa alebo sinica (ktorá je fotosyntetickým organizmom) poskytuje hube organické látky, teda cukry. Hubové symbionty vo väčšine lišajníkov, napríklad rodu Cladonia spp., patria do kmeňa Ascomycota.
Stavba tela a rozmnožovanie v kontexte výživy
Vlastné telo húb sa skladá z hustej povrazcovitej spleti vlákien, ktoré nazývame **mycélium** alebo **podhubie**. Mycélium môžeme voľným okom pozorovať ako biele pavučinové vlákna. Vegetatívne mycélium je časť huby, ktorá absorbuje vodu a živiny zo substrátu, na ktorom rastie.
Huby sa rozmnožujú pomocou **spórov (výtrusov)**. V prírode dospelé huby uvoľňujú milióny drobných výtrusov. Ak výtrusy dopadnú na chladné, vlhké miesto s dostatkom živín, môžu z nich vyrásť nové huby. Keď dva primárne podhubia rôznej povahy splynú, vzniká sekundárne podhubie. Iba toto podhubie je schopné za priaznivých podmienok vytvoriť **plodnice**, ktoré sú reprodukčným orgánom huby a slúžia na produkciu a šírenie ďalších spórov.
tags: #hubky #prijimanie #potravy